V kresťanskej tradícii si pripomíname mnoho svätých, ktorých životy boli príkladom viery, obetavosti a lásky k Bohu a blížnemu. Svätý Pavol od Kríža, taliansky mystik z 18. storočia a zakladateľ Kongregácie Umučenia Ježiša Krista (známej ako pasionisti), nepatrí medzi najznámejších svätcov v širokom povedomí bežných slovenských katolíkov. Jeho meno, život a spiritualita sú však známe a ctené predovšetkým vďaka prítomnosti a apoštolskému pôsobeniu rehoľnej spoločnosti pasionistov (CP), ktorú založil a ktorá má svoje komunity aj na Slovensku (napríklad v Bratislave na Kalvárii).
Priame spojenie svätého Pavla od Kríža so Slovenskom teda spočíva v duchovnom dedičstve a charizme, ktoré sem priniesli jeho rehoľní synovia - pasionisti. Ich špecifický apoštolát, zameraný na hlásanie lásky Boha zjaveného v utrpení a smrti Ježiša Krista, na ľudové misie, duchovné cvičenia a sprevádzanie, je priamym ovocím jeho hlbokej spirituality a vízie.
Hlavným odkazom svätého Pavla od Kríža pre Cirkev, a teda aj pre veriacich na Slovensku, je naliehavá výzva k hlbokej kontemplácii Kristovho umučenia ako „najväčšieho a najúžasnejšieho diela Božej lásky“. Učil nachádzať zmysel ľudského utrpenia, silu i nádej v životných skúškach práve v láskyplnom spojení s trpiacim a ukrižovaným Kristom. Pre súčasných slovenských veriacich môže byť tento veľký učiteľ modlitby a mystik inšpiráciou k znovuobjaveniu hĺbky tajomstva Kríža, k nájdeniu útechy a sily aj uprostred bolesti a ťažkostí cez pohľad na Ukrižovaného.
Život svätého Pavla od Kríža
Svätý Pavol od Kríža, zakladateľ Kongregácie umučenia Ježiša Krista sa narodil 3. januára 1694 v Ovade, Taliansko. Bol hlboko ovplyvnený Kristovým umučením a jeho vášňou bolo budenie v ľuďoch povedomia o Utrpení Krista ako o najúčinnejšom prostriedku vedúcom k odvráteniu od hriechu a dosahovaniu kresťanskej dokonalosti. Po roku dobrovoľníckej služby v benátskej armáde, kde bojoval proti Turkom v roku 1714, strávil niekoľko rokov v modlitbe a ústraní, kým sa v roku 1720 ešte ako laik rozhodol založiť na základe vízie novú kongregáciu.
Toto zjavenie sa odohralo počas obdobia intenzívneho modlitbového úsilia a duchovnej hľadania. Pavol bol vnútorne presvedčený, že Boh ho volá, aby zasvätil svoj život kontemplácii Kristovho utrpenia a šíreniu tejto úcty medzi ľuďmi. Vo vizionárskom zážitku mu bol zjavený špecifický habit s veľkým bielym srdcom na hrudi, na ktorom boli vyobrazené slová "JESU XPI PASSIO" (Utrpenie Ježiša Krista) a kríž. Tento symbol mal byť nositeľom posolstva a misie jeho budúcej rehole.
Svätý Pavol z Kríža
Pavol od Kríža vnímal toto videnie nielen ako osobnú výzvu, ale aj ako Boží príkaz založiť novú rehoľnú spoločnosť, ktorá by sa venovala životu modlitby, pokánia a aktívnej evanjelizácii s dôrazom na utrpenie Pána nášho Ježiša Krista. Bol to práve tento zážitok, ktorý ho povzbudil, aby napriek počiatočným prekážkam pokračoval vo svojom poslaní a založil rád, ktorý by sa stal známym pre svoju hlbokú spiritualitu a záväzok k utrpeniu ako prostriedku pre duchovný rast a spásu.
Po prijatí rehoľného rúcha z rúk svojho biskupa sa vybral v roku 1725, do Ríma so svojím bratom Jánom Krstiteľom, ktorý bol jeho stálym spoločníkom a spolupracovníkom pri zakladaní inštitútu. Tu obdržali od pápeža Benedikta XIII. povolenie založiť kongregáciu podľa týchto pravidiel. Benedikt XIII. vysvätil obidvoch bratov na kňazov v Bazilike sv. Petra 7. júna 1727. Pápežské schválenie bolo získané za predpokladu, že niektoré z najprísnejších pravidiel budú zmiernené. Pavol si čoskoro okolo seba zhromaždil mnoho učeníkov a s ich pomocou priviedol k Bohu nespočetné množstvo duší.
Jeho svätosť potvrdzovali aj úžasné nadprirodzené milosti. Bol mimoriadne účinný kazateľ, obzvlášť na tému Kristovho Utrpenia; bol tiež obdarený darom proroctva, uzdravovania a čítania tajomstiev sŕdc. Zomrel vo vysokom veku 18. októbra 1775.
Ďalší svätci, ktorých si pripomíname v októbri
V mesiaci október si pripomíname viacerých svätých. Tu je zoznam niektorých z nich:
- 1. októbra: Svätý Remigius
- 2. októbra: Anjeli strážcovia
- 4. októbra: Svätý František Assiský
- 6. októbra: Svätý Bruno
- 7. októbra: Panny Márie Ružencovej
- 14. októbra: Svätý Kalixt I.
- 15. októbra: Svätá Terézia z Avily
- 17. októbra: Svätý Ignác Antiochijský
- 18. októbra: Svätý Lukáš
- 19. októbra: Svätý Ján de Brébeuf a Izák Jogues
- 23. októbra: Svätý Ján Kapistránsky
- 24. októbra: Svätý Anton Mária Claret
Svätý Vincent Strambi
Sviatok: 25. septembra. Vincent (celým menom Vincenzo Domenico Salvatore Strambi; v reholi pasionistov otec Vincent Mária od sv. Apoštola Pavla) sa narodil 1. januára v roku 1745 do rodiny lekárnika v mestečku Civitavecchia v Taliansku. Vincent bol štvrtým - najmladším dieťaťom manželov Giuseppeho a Eleny Strambiovcov. Všetci jeho starší súrodenci zomreli ešte v detskom veku. Jeho otec bol známym a vyhľadávaným farmaceutom, angažujúci sa veľmi v charitatívnych dielach, spolu so svojou manželkou. Vincent bol ako dieťa veľmi útly, no nesmierne energický a životaschopný. Veľmi rád sa modlil, rozjímal a jeho matka mu bola vzorom pre prácu s chudobnými, ktorým prejavoval veľkú lásku a často im dával aj vlastné oblečenie. Svojmu otcovi Vincent jedného dňa povedal: „Nechcem iné dedičstvo okrem ukrižovaného Ježiša“.
Nakoniec rodičia ustúpili jeho želaniu a vo svojich pätnástich rokoch vstupuje 4. novembra 1762 Vincent do seminára v Montefiascone, kde prijíma tonzúru (tonzúra: hladko vyholené miesto na temene hlavy katolíckych kňazov a mníchov; obrad, pri ktorom biskup kandidátovi symbolicky pristrihol vlasy na piatich miestach a tým ho slávnostne uviedol do duchovného stavu a do svojej diecézy) a nižšie svätenia vrátane základov z filozofie a teológie a úvodu do biblických vied a dejín Cirkvi. Pred prijatím subdiakonátu mu bol ponúknutý od otca veľmi výhodný sobáš. Vincent navštevoval Collegio Nuovo v Ríme, no v roku 1765 odišiel na teologickú školu k Dominikánom do Viterba. Biskup Montefiascone a Tarquinie, Mons. Saverio Giustiniani, mu už počas jeho štúdia zveril úlohu prefekta v miestnom seminári. Nasledujúci rok bol premiestnený do Bagnoregio. Tam bol 14. marca 1767 vysvätený za diakona a hoci bol ešte len diakonom, prijal úlohu rektora v miestnom seminári.
Svätý Vincent Strambi
Pred jeho vysvätením do kňazstva Vincent navštívil kláštor v mestečku Vetralla, v provincii Viterbo. Kláštor patril k passionistickej kongregácii a tu sa Vincent stretol prvýkrát so zakladateľom Kongregácie Pasionistov, sv. Pavlom z Kríža. Vincent túžil vstúpiť do rehole Pasionistov, ale sv. Pavol z Kríža ho odmietol prijať, pre jeho fyzickú slabosť a pocit, že Vincentovi chýba vytrvalosť pre život v pasionistickom ráde. Vincent bol vysvätený za kňaza 19. decembra 1767 a svoju prvú svätú omšu slúžil na Vianoce. Vracia sa späť do Ríma, aby ukončil svoje teologické štúdiá. Veľkú lásku prechovával k teológii sv. Tomáša Akvinského.
Už počas seminárnych štúdií cítil povolanie k prísnejšiemu spôsobu života. Zaujímal sa o vstup k lazaristom a kapucínom, no počas ľudových misií a duchovných cvičení spoznal ešte bližšie pasionistov a práve v tejto kongregácii sv. Pavla z Kríža presne rozpoznal svoju životnú cestu. Sv. Pavol z Kríža Vincenta nakoniec prijíma do noviciátu k pasionistom v Monte Argentario. Vstupuje do rehole, a ako znovuzrodený človek pod rehoľným menom Vincent Mária od sv. Pavla, skladá svoje sľuby 24. mája 1770.
Pôsobenie
Svoju službu začal ohlasovaním „slova kríža“, a to prostredníctvom ľudových misií a duchovných cvičení pre kňazov, rehoľníkov, rehoľné sestry, ale aj laikov. Stáva sa slávnym kazateľom - či už kázal sám alebo v skupine misionárov medzi obyvateľmi stredného Talianska. Viackrát vykonával apoštolát spolu so sv. Gašparom del Bufalo. Kázal aj samotnému kardinálskemu kolégiu. V roku 1773 bol Vincent vymenovaný za profesora teológie v pasionistickom dome v Ríme, a práve tu bol prítomný aj pri smrti sv. Pavla z Kríža. Jeho najznámejším dielom je práve životopis zakladateľa pasionistov, sv. Pavla z Kríža, publikovaný v rokoch 1782-1784, ktorý venoval pápežovi Piovi VI. Napísal ho podľa klasickej schémy - prvá časť hovorí o živote svätca a druhá predstavuje jeho spiritualitu.
Vincent vystúpil po viacerých hierarchických stupňoch vo svojom ráde, až po úrad generálneho postulátora, ktorý zastával od roku 1793. Naplno sa venoval duchovnému a pastoračnému životu kňazov, rehoľníkov a rehoľníc. Starostlivo viedol formáciu seminaristov a tiež dbal na duchovné a materiálne dobro ľudu, povzbudzujúc majetnejších ľudí k štedrosti. Bol schopný darovať všetko, len aby pomohol zmierniť biedu svojich zverencov.
Po smrti pápeža Pia VI. júla 1801 bol vymenovaný za biskupa Maceraty a Tolentina. Stáva sa tak prvým biskupom vysväteným z rádu Pasionistov. Biskupský úrad si vyžiadal opustenie kláštora, ale vo svojom súkromí zostal verný stanovám svojej rehole, ako aj noseniu pasionistického habitu. Postavil nový seminár, do ktorého vložil všetku svoju starostlivosť, či už na výber profesorov, či na osobné prijímanie každého jednotlivého seminaristu. Sám každý týždeň prednášal a podporoval hodiny gregoriánskeho spevu. Popri mnohých povinnostiach si vedel nájsť čas aj na duchovné sprevádzanie k dokonalosti bl. Anny Taigi, terciárskej mystičky trojičného rádu (+1837), ctihodnej Luisy Maurizi, (+1831), ctihodnej M. Adelaide Clotilde (+1802) a jej manžela Karla Emanuela IV. Sardínskeho (+1819), ktorý sa po smrti svojej manželky vzdal trónu a stal sa jezuitom. Aj sv. Gašpar del Bufalo ho považoval za svojho duchovného vodcu.
Jedným zo silných bodov Vincentovej spirituality bola oddanosť a úcta k presvätej Ježišovej Krvi. V duchovnom vedení ľudí sa zas nechal inšpirovať nežnosťou sv. Františka Saleského. V roku 1809 Napoleon vydal dekrét pripojujúci Maceratu ako súčasť francúzskeho impéria. Napriek rozkazom Francúzska, aby sa tento dekrét čítal vo všetkých kostoloch, Vincent to odmieta. V podobnom konaní tiež odmietol poskytnúť Francúzom zoznam všetkých mužov v diecéze, ktorí by boli vhodní pre vojenskú službu.
V roku 1810 bol Vincent zatknutý za to, že odmietol zložiť prísahu vernosti francúzskym útočníkom a následne bol vyhnaný do mesta Mantova v regióne Lombardsko. Vincent sa vrátil do svojej diecézy o štyri roky neskôr v roku 1814. Jeho návrat sa stretol s davmi ľudí, ktorí s veľkou radosťou lemovali cestu jeho návratu. Pápež Pius VII. ho nazval „druhým svätým Atanázom“.
Útočníci zanechali po sebe veľa negatívnych následkov a vplyvov laxnej morálky. Vincent tvrdo pracoval na obnovení života svojich ľudí a kňazov. V roku 1817 sa Francúzi vrátili do Maceraty, kde zriadili svoje sídlo, odkiaľ chceli napadnúť Rakúšanov. Ľudia sa obrátili na Vincenta s veľkým strachom, o to čo sa bude diať. Vincent zhromaždil kňazov a seminaristov vo svojej súkromnej kaplnke, aby sa modlili, a po uplynutí jeden a pol hodiny v modlitbe vyhlásil, že Macerata bude spasená a zachránená prostredníctvom príhovoru Panny Márie. Francúzi boli skutočne porazení, hoci miestni ľudia sa obávali, že pri ústupe im môžu stále ublížiť. Vincent sa stretáva s vodcom francúzskej armády a prosí ho, aby nevnikol do mesta. Získava jeho súhlas. Vincent nakoniec vyjednal aj slovo rakúskych generálov, že nebudú zabíjať zajatých francúzskych vojakov.
Vincent sa vekom blíži k 80-tke a v roku 1823 dostáva povolenie pápeža Leva XII. odísť do dôchodku. Je však menovaný do funkcie osobného poradcu pápeža. Túto úlohu vykonáva 40 dní. Počas jeho pôsobenia v tejto funkcii sa napoleonova sestra, Pauline Bonaparte, vrátila ku katolíckej viere pod Vincentovým vedením. Keď pápež ťažko ochorie, Vincent sa ponúka Bohu ako zástupná obeť. Prosí Pána, aby jeho život bol prijatý skôr ako život pápeža. Vincent ranený mŕtvicou zomiera o niekoľko dní neskôr, ako 79-ročný 1. januára 1824, v ten istý deň, ako sa narodil. Vincent bol pochovaný v bazilike sv. Jána a Pavla v Ríme 12. novembra 1957 bolo jeho telo prenesené do kostola sv. Filipa v Macerate.
Vincent bol blahoslavený 26. apríla 1925 pápežom Piom XI. a svätorečený Piom XII. 11. júna 1950. Vo vlastnom kalendári Kongregácie Pasionistov sa jeho spomienka slávi 24. septembra.
Svätý Pavol Apoštol
Pôvodne nazývaný Šavol, narodil sa okolo roku 5 po Kristovi v Tarze (dnešné Turecko), významnom kultúrnom a obchodnom centre Malej Ázie. Pochádzal z nábožnej židovskej rodiny z kmeňa Benjamín a bol rímskym občanom. Vyrastal ako farizej a študoval v Jeruzaleme u slávneho rabína Gamaliela, čím získal hlboké znalosti židovského zákona. Pred svojím obrátením bol horlivým prenasledovateľom kresťanov.
Zásadná zmena v jeho živote nastala na ceste do Damasku, kde sa mu zjavil zmŕtvychvstalý Kristus. Toto dramatické obrátenie ho premenilo na jedného z najhorlivejších apoštolov kresťanstva. Pavol, známy aj ako „apoštol pohanov“, zasvätil svoj život šíreniu evanjelia medzi nežidovskými národmi Rímskej ríše. Podnikol rozsiahle misijné cesty na Cypre, v Malej Ázii, Macedónii, Grécku a napokon aj v Ríme, kde zakladal kresťanské komunity. Jeho listy, ktoré tvoria významnú časť Nového zákona, mali a stále majú hlboký vplyv na kresťanskú teológiu a prax.
Svätý Pavol Apoštol
Podobne ako Peter, aj Pavol zomrel mučeníckou smrťou v Ríme počas vlády cisára Nera, pravdepodobne v rokoch 64 až 67 po Kristovi. Keďže bol rímskym občanom, bol sťatý mečom neďaleko Ostijskej cesty. Nad jeho hrobom v Ríme stojí Bazilika svätého Pavla za hradbami, dôležité miesto pre kresťanských pútnikov. V umení je svätý Pavol často zobrazovaný s mečom (symbolom jeho mučeníctva) a knihou (predstavujúcou jeho spisy).
Svätý Otec Benedikt XVI. povedal: „Pri stretnutí s Ježišom sa mu vyjasnil ústredný význam kríža: Pavol pochopil, že Ježiš zomrel a bol vzkriesený pre všetkých a aj pre neho osobne. Obe tieto skutočnosti sú dôležité: univerzalita - to, že Ježiš skutočne zomrel pre všetkých - a tiež subjektivita: Ježiš zomrel aj pre mňa. V kríži sa prejavila Božia bezodplatná a milosrdná láska. Túto lásku Pavol zakúsil predovšetkým sám na sebe a z hriešnika sa stal veriacim, z prenasledovateľa apoštolom. Každodenne vo svojom novom živote okusoval, že spása je «milosťou», že všetko pramení z Kristovej smrti a nie z jeho vlastných zásluh, ktorých navyše nebolo. Toto «evanjelium milosti» sa takto preňho stalo jediným spôsobom chápania kríža a kritériom nielen pre jeho novú existenciu, ale aj odpoveďou partnerom v diskusii.“
Svätý Pavol sa zriekol svojho života obetujúc seba samého úplne pre službu zmierenia, kríža, ktorý je spásou pre nás všetkých. A toto musíme vedieť urobiť aj my: môžeme nachádzať našu silu práve v poníženosti lásky a našu múdrosť v slabosti zrieknutia sa, aby sme takto vstúpili do Božej sily.
Kompletný príbeh Pavla: Apoštol pohanov
Svätá Terézia z Lisieux
Svätá Terézia z Lisieux pochádzala z mesta Alencon v severozápadnom Francúzsku, kde sa narodila 2. januára 1873. Mala dobrých a nábožných rodičov, ktorí uzavreli manželstvo už v pokročilejšom veku. Otec Ľudovít Martin mal vtedy 35 rokov a matka Zélia, rod. Guérinová, bola 27-ročná. V priebehu 13 rokov sa im narodilo 9 detí, z ktorých Terézia bola posledná. Štyri deti (dvaja chlapci a dve dievčatá) zomreli v útlom veku. Ostalo päť dievčat: Mária, Paulína, Leónia, Celina a Terézia.
Teréziino radostné detstvo tvrdo narušila predčasná smrť matky. Terézia mala vtedy štyri roky a napriek tomu, že jej všetci preukazovali veľkú nežnosť, silne pociťovala stratu bytosti, ktorá jej bola v prirodzenom poriadku najbližšia. Nevedela si predstaviť život bez matky, a tak si zvolila za svoju "mamičku" sestru Paulínu, ktorá bola od nej staršia o 12 rokov. V novembri 1877 sa otec Ľudovít s piatimi dcérami presťahoval do Lisieux, do blízkosti príbuzných nebohej manželky. Tak sa aj pre Teréziu rozšíril okruh blízkych priateľov.
Svätá Terézia z Lisieux
Významnou udalosťou v živote dorastajúceho dievčaťa bolo prvé sväté prijímanie v máji 1884. Terézia prejavovala od skorého detstva mimoriadnu duchovnú zrelosť. Už ako trojročná sa rozhodla "nič neodoprieť dobrému Pánu Bohu". Keď začala chodiť k benediktínkam do školy, jedna učiteľka sa jej pýtala, čo robí vo voľnom čase. Terézia odpovedala, že sa utiahne do odľahlého kútika a tam "myslí". - "Ale na čo myslíš?" pýtala sa učiteľka. - "Myslím na dobrého Boha, na život, na večnosť..." Bolo jasné, že malá školáčka už vedela rozjímať. Preto jej príprava na prvé sväté prijímanie bola veľmi intenzívna a prijatie eucharistického Spasiteľa bolo pre ňu osobitným zážitkom milosti.
V novembri 1887 sa Terézia spolu s otcom a sestrou Celinou zúčastnila na púti do Ríma a pri skupinovej audiencii prosila priamo pápeža Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do rehole ešte pred dosiahnutím požadovanej vekovej hranice. Pápež neodmietol, ale rozhodujúce slovo ponechal miestnemu biskupovi. A ten čoskoro dal vytúžený súhlas. Terézia vstúpila do lisieuxského Karmelu 9. apríla 1888.
Tvrdý kláštorný život znamenal pre Teréziu veľkú zmenu. Napriek tomu, že po ňom túžila, cítila pri prvých krokoch "viac tŕňov ako ruží". Ale to ju neznechutilo. V duchu obety prijímala všetky nepríjemnosti a utrpenia ochotne, s láskou. Konečne 10. januára 1889 Terézia prijala rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno: Terézia od Ježiška a Svätej Tváre. Rehoľné sľuby zložila v septembri 1890.
Začiatkom roku 1895 Terézia na rozkaz vtedajšej predstavenej Matky Agnesy od Ježiša (bola to jej rodná sestra Paulína) začala písať vlastný životopis, známy pod názvom Dejiny duše (Histoire d'une ame). V tom istom roku na sviatok Najsvätejšej Trojice počas sv. omše dostala novú milosť, ktorá zmenila jej chápanie karmelitánskeho ideálu. Už jej nestačilo obetovanie sa Božej spravodlivosti ako náhrada za previnenia hriešnikov, ale ponúkla sa ako celostná obeta Božej milosrdnej láske.
Jej dlhá agónia sa skončila 30. septembra 1897. Je prekvapujúce, ako rýchlo sa vo svete rozšírila úcta tejto mladej rehoľníčky, ktorá žila - i to krátko - a zomrela za múrmi uzavretého kláštora. Iste sa o to zaslúžili "ruže" dobrodení, ktoré Terézia sľúbila sypať z neba a svoj sľub aj dodržala. Tento "dážď ruží" pohol napokon aj cirkevné autority, aby skoro začali proces svätorečenia obdivuhodnej karmelitánky. Po patričnom vyšetrení jej života, spisov a zázrakov vyhlásil pápež Pius XI. Teréziu z Lisieux v apríli 1923 za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú.