Svätý Peter je jednou z najvýznamnejších postáv v Biblii. Jeho život a skutky sú zaznamenané v evanjeliách a Skutkoch apoštolov. Tento článok sa zameriava na analýzu jeho postavy v kontexte biblických textov.
Peter zapiera Krista (Caravaggio)
Interpretácia biblických textov
Biblické texty sú často predmetom rôznych interpretácií, ktoré poukazujú na teológiu, na akú sa v danom momente kládol dôraz a v akom svetle sa tento text čítal. Napríklad, v Hebrejskom masoretskom texte - „Ono (potomstvo) ti rozšliape hlavu…” - je to potomstvo ženy, ľudstvo, ktoré rozšliape hlavu hadovi.
Je zaujímavé porovnať dané preklady s obrazom Caravaggia, na ktorom Ježiš stojí na Máriinej nohe, ktorá šliape po hlave hada. Máriu za novú Evu označuje prvýkrát Irenej z Lyonu (2. st.).
Keď Ježiš prechádza cez Jericho, je to udalosť, ktorá je doslova nevyhnutná. Jozue preklial všetkých, ktorí by sa do budúcna pokúsili Jericho opätovne vystavať.
Že na jeho pokyn sa múry sypú, aby mohli Izraeliti vojsť do krajiny, ktorej domy nestavali, ovocné stromy nesadili, a ktorá oplývala úrodnosťou. Daný text je teda napísaný retrospektívne a obsahuje nádherné teologické posolstvo. Hoci mesto bolo už po stáročia zborené, pravdepodobne nejakým egyptským faraónom, daný biblický text vyjadruje to, že Boh svoj ľud vedie tak, že ide pred nimi.
Mesiášska interpretácia
Ž 2,7: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn."“ Tieto slová je možné datovať do dňa korunovácie Dávida za kráľa. Kráľ bol v tom čase považovaný za „božieho syna“.
V rámci mesiášskej interpretácie je možné porovnať tento verš 2. žalmu s textom Lukášovho evanjelia - Lk 1,31-33. Keď anjel Gabriel hovorí Márii o tom, že počne Spasiteľa, predstavuje ho ako kráľa a opisuje ho trojako: bude Synom Najvyššieho, bude mať Dávidov trón a bude kraľovať naveky.
My už dnes tento text čítame výlučne mesiášsky, avšak netreba zabúdať, že bol napísaný aj pre svoju dobu, nielen pre tú našu, a teda mu museli rozumieť aj vtedajší čitatelia alebo poslucháči. Aj v Izraeli bol kráľ zároveň aj najvyšším veľkňazom a predstaviteľom ľudu pred Bohom. Dávid sa, samozrejme, nestotožňuje s Bohom Jahvem, čo bolo pre akéhokoľvek Izraelitu úplne nemysliteľné, ale sa aspoň nazýva jeho „synom“.
My dnes vieme, že Ježiš je skutočne kráľom, hoci nie takým, akého by mohli Izraeliti očakávať. Rovnako je Božím Synom svojou podstatou, nie je to len jeho titul, aký si neprávom uzurpovali svetskí králi.
Symbolika a alegória
Ak sa niekde rozleje voňavý olej (napríklad vzácny nardový olej, ktorý je veľmi rozšírený vo Svätej zemi), celá miestnosť sa naplní silnou vôňou. Tá pretrvá ešte dlho potom, ako sa olej poutiera. Vôňa voňavky znamená alegoricky čaro, ktoré zvádza a opája srdce.
Mať niečo vryté na dlani, znamená neustály kontakt. Človek by si na dlaň vpísal iba niečo, čo je pre neho bytostne dôležité. Ak má na dlani teda niečo vpísané, stále to vidí. Človek stále niečo robí rukami.
Múry tu predstavujú ochranu. Pre obyvateľov mesta Jeruzalem, ako aj každého starobylého mesta, boli mestské múry veľmi dôležité. Ak Boh hovorí, že „tvoje múry sú vždy predo mnou“, vyjadruje tým, že on sám dbá o moju ochranu. Neustále opravovali zborené múry, aby boli chránení od nepriateľov (v minulosti sa eviduje, že boli múry Jeruzalema minimálne 17x zbúrané a následne opravené). Má pod kontrolou každú „bránu“ do „mesta“ a nedovolí zlu priblížiť sa ku mne.
Jozefova spravodlivosť
Zvyčajne sa Jozefova spravodlivosť vysvetľuje ako dôvod toho, že Máriu nechcel vystaviť potupe, pričom biblická spravodlivosť by mala byť širokým pojmom pre to, že Jozef bol bohabojný a čnostný človek dobrého srdca. Ak bol Jozef spravodlivým mužom pred Bohom, tak istotne preto, lebo zachovával jeho Zákon. Podľa neho však bolo treba Máriu ukameňovať. Biblická spravodlivosť však pozostáva predovšetkým z osobného vzťahu s Bohom a zo zachovávania jeho Zmluvy, ktorú ustanovil so svojím ľudom, a tá v Dt 22,20-21 jasne píše o tom, ako sa treba postaviť voči mladej žene, ktorá nevstupuje do manželstva ako panna - treba ju ukameňovať, aby sa odstránilo zlo z krajiny.
Zdá sa teda, že tento verš nehovorí o túžbe zachrániť Máriu preto, že je Jozef spravodlivý, ale napriek tomu, že je spravodlivý. Išlo by tak o opis Jozefovho vnútorného zápasu (podľa F. Do toho všetkého zasahuje Boh: “Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: “Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého”” (Mt 1,20).
Nové a staré
Tento text hovorí o tom, že na zjednotenie dvoch vecí je potrebné isté opracovanie. Nejedná sa tu o zavrhnutie toho, čo je staré a vyzdvihnutie toho, čo je nové. Nová látka je „hrubá”, to znamená, že ešte nebola nikdy praná a neprešla opracovaním. Ak by sa prišila na starý odev a oprala by sa, mohla by sa scvrknúť a možno aj vytrhnúť kus zo starej látky.
Na prijatie nového posolstva sú potrebné nové „nástroje“. Ježiš len hovorí, že nové víno treba dať do nových mechov, lebo by mohli byť deštruktívne pre tie staré. Tie mladé sú schopné prijať ich moc, sú elastické. Treba vytvoriť novú nádobu, novú myseľ, pre prijatie nového posolstva. Ide o prijatie Božieho odpustenia - už nie je potrebné prosiť o odpustenie hriechov, ale treba prijať Božie odpustenie, ktoré prichádza v Ježišovi. Vo všetkých troch evanjeliách je tento text po stolovaní s hriešnikmi a povolaní Léviho.
V NZ niečo zo SZ pokračuje a v niečom je novosť voči SZ. „Zobrať niekoho jarmo“ je hebrejizmus a znamená „uznať/prijať niekoho za svojho kráľa“.
Láska a zrada
Niekedy môžeme mať po hriechu pocit, že nás Ježiš zavrhol alebo s nami pretrhol kontakt, že nám možno hovorí: „Zradca!“ Skutočnosť je taká, že Ježiš aj svojho zradcu Judáša hneď po zrade nenazýva zradcom, ale oslovuje ho: „Priateľu“, hoci s bolesťou, ale predsa len so stále rovnakou láskou. Mt 26,49-50: „A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: “Buď pozdravený, Rabbi!” A pobozkal ho.
Ježiš ho stále volá priateľom, hoci ho musí napomenúť. Samotný hriech neoddeľuje človeka od Božej lásky, hoci v ňom kriví Boží obraz. Tento výraz Matúš používa aj v Mt 22,12, kde je to opäť oslovenie niekoho, kto robí niečo nesprávne.
Kohorta
Kohorta bola základnou taktickou jednotkou Rímskej armády alebo tiež časť Rímskej légie. Ak k Ježišovi teda zhromaždili celú kohortu, bolo by to okolo 360 - 600 vojakov. Skladala sa zo 6 centúrií, z ktorých každá mala od 60 do 100 mužov. To značne umocňuje danú scénu, ak si predstavíme, že pri ponižovaní Ježiša nebolo prítomných možno 20, ale niekoľko stoviek vojakov.
Pravdepodobne ho ponižovali len niektorí, avšak už to, že bola pri ňom taká masa vojakov, hovorí o rozruchu, ktorý urobila v meste Ježišova poprava.
Kompletný príbeh Petra: Ukrižovaný učeník | Vysvetlenie biblických príbehov
Rabbi
Babylonský Talmud hovorí, že „učeník je pozvaný prejavovať voči svojmu učiteľovi každý druh služby, ako robí aj otrok voči svojmu pánovi, okrem rozväzovania jeho sandálov“ (Ketubbot 96a) za účelom umytia nôh zo zaprášenej cesty. Niektorí biblisti tu vidia aj poukázanie na prax tzv. levirátu: keď ten, ktorému to prislúchalo (brat zosnulého alebo jeho najbližší príbuzný), odmietol zobrať si vdovu bez detí, nový záujemca mu mal rozviazať šnúrky na obuvi, aby tak naznačil stratu každého práva voči tej žene.
Talita kum!
Mk 5, 40-42 a Sk 9,40: Talita kum! „Vošiel dnu a povedal im: “Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.” Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: “Talitha kum!”, čo v preklade znamená: “Dievča, hovorím ti, vstaň!” A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.
„Peter poslal všetkých von, kľakol si a pomodlil sa. Niekedy nám môže dav (ľudia) brániť priblížiť sa k Ježišovi.
Mária
Je ale dobré nenechať sa odradiť a byť húževnatý ako daný slepec z evanjelia. Bol slepý a mohol sa uzavrieť vo svojej „nemohúcnosti“. Ale on sa nevzdáva. Je síce slepý, ale ešte stále počuje a svojím sluchom rozlišuje Ježiša. Aj my máme veľa hriechov a slabostí - ale nemáme len tie, máme aj veľa dobrých vecí.
Boh tú najdôležitejšiu správu ľudských dejín nezveril ani veľkým prorokom, ani kráľom či veľkňazovi, ani Jánovi Krstiteľovi, ale jednoduchému a dosť mladému dedinskému dievčaťu. Mária mohla mať v tej dobe okolo 14 rokov. Svetovými dejinami v skutočnosti nehýbu veľkí mocnári, ale Boží „maličkí“, otvorení prijať jeho plán.
Mária má právom obavy a nerozumie, čo jej anjel hovorí. Anjel ju však ubezpečuje, že „Bohu nič nie je nemožné“ - doslova: „Lebo u Boha nebude nemohúce žiadne slovo“ (Lk 1,37). Božie slovo má moc tvoriť. Toto, čo Boh hovorí, sa Božou mocou aj uskutoční. Boh v knihe Genezis povoláva svojím slovom k bytiu všetko stvorenstvo. Mária sa teda nemusí strachovať o to, či a ako sa to podarí, má na túto Božiu správu reagovať len svojou odovzdanosťou a ochotou spolupracovať.
Od Zvestovania a slávneho počatia Ježiša je s ním neoddeliteľne spojená, a tak keď Alžbeta začuje Máriin hlas, môže byť ihneď naplnená Duchom Svätým. Mária bola zatônená Duchom Svätým a preto je „v pohybe“: vstáva, a ponáhľa sa za Alžbetou, aby jej pomohla s prípravami na pôrod. „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) Toto Alžbetino zvolanie je biblickým zdôvodnením mariánskej úcty.
Dieťa Ján v Alžbetinom lone zaplesá/zatancuje od radosti pred novou „Archou zmluvy“, ktorou sa len pár dní pred tým stala Mária. „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo (doslova poskočilo, zatancovalo) dieťa v mojom lone“ (Lk 1,44). Je zaujímavé porovnanie tohto verša s Dávidovým tancovaním pred archou zmluvy v 2Sam 6,16. Ona teraz prináša Boha Ježiša do Alžbetinho domu a Ján už v matkinom lone rozpoznáva Božiu prítomnosť a podskočí od radosti, priam tak ako kráľ Dávid. Tanec alebo radostné poskakovanie je tu vyjadrením veľkej radosti z Božej blízkosti.
Majme odvahu uveriť tomu, že čo nám Boh povedal, už aj robí. „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Je ako Boh dosť mocný vykonať to, čo povie. Jeho Slovo tvorí.
Mária na Alžbetin chválospev odpovedá oslavou Boha: „Velebí moja duša Pána“. Mária teda rozpoznáva Božiu veľkosť v tom, čo sa deje. Slovo „velebí“ (gr. megalyno) sa dá doslova preložiť ako „robí veľkým“.
Grécke slovo paidíon je možné preložiť ako „sluha“, ale rovnako je ho možné preložiť ako „dieťa“, „synček“. „Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo“ (Lk 1,54). Veta by sa teda dala čítať aj: „Ujal sa Izraela, svojho synčeka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo.“ Mária potom zostala u Alžbety asi tri mesiace (Lk 1,46).
Pokušenia
Iba človek, ktorý je hladný po Bohu, môže prijať od Boha dary. Tento úryvok z evanjelia podľa Lukáša je vynikajúcou školou, ako vzdorovať pokušeniam a ako na nás útočí diabol. Iba ten, kto si uvedomuje svoju nedostatočnosť, ktorý sa spolieha na Boha. Človek, ktorý je „plný“, ktorý je spokojný s tým, ako si zabezpečil život, ktorý má veľa svojich „istôt“, nemôže prijať toľké Božie dobrodenia, ako by mu Boh chcel dať. Nie je v jeho srdci pre nich miesto.
Lukáš píše: „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol.“ Je zaujímavé, že keď sa Ježiš postil, diabol sa od neho držal ďaleko.
Na konci duchovnej aktivity sme akosi vyčerpaní, môžeme si možno povedať: „Dosť bolo modlenia, dosť bolo postenia!“ alebo „Teraz som týždeň počúval o Bohu a modlil sa, teraz sa trochu „unormálnim“!“ No nič viac si diabol ani nepraje. Tieto myšlienky sa týkajú viac nás ako Ježiša, ktorý takto nerozmýšľal a pokúšať sa nechal iba kvôli nám, aby nás naučil, ako voči pokušeniu bojovať. Akonáhle dokončil svoje „predsavzatie“, prichádza diabol a pokúša. Niekedy sme zo seba aj my prekvapení, že sa nám predsavzatie darí pekne spĺňať, niekedy by sme až mohli mať pocit vlastnej dokonalosti. A diabol nás necháva na pokoji. Aj preto, lebo sme ostražitý. Akonáhle však skončíme naše predsavzatie, ukončíme pôst, prídeme z duchovnej akcie, domodlíme sa novénu,… prichádzajú (alebo teda môžu začať prichádzať) útoky a pokušenia. Nakoľko sa nenachádzame uprostred našej duchovnej aktivity, často si to ani nedáme do súvisu.
Ježiš bojoval Božím slovom: citoval vety z Biblie, ktoré presne odpovedali na dané pokušenia. Teda poznanie Biblie nám môže byť veľkou pomôckou v rozhodovaní i v pokušeniach. No všimnime si, že diabol tiež nemá za sebou len prvú ľudovú… Akonáhle vybadá, že Ježiš argumentuje Bibliou, „adaptuje sa“ na jeho zmýšľanie a argumenty a ďalšie pokušenie začne: „Ak si Boží syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,” a „vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.“ Snaží sa používať naše taktiky a postupy, len do nich vnesie kvapku jedu.
Diabol vždy pokúša dobrými vecami, nikdy nie zlými. Ježiš sa však nenechá vykoľajiť a ďalšou citáciou z Božieho slova ho usvedčí zo zlého úmyslu: „Je povedané: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ Potom sa píše, že diabol od neho načas odišiel. Na tie by nikoho nechytil. Ale vždy sú otrávené. V tomto prípade pýchou. Načas, lebo kým sme na tejto zemi, stále sme vystavovaní pokušeniam.
Zázračný rybolov
Peter so spoločníkmi lovil celú noc ryby, tak ako zvykli rybári robiť. Ježiš mu hovorí, aby zatiahol na hlbinu a spustil siete na lov. Nechytili však nič. Rovnako vedel, že ryby, ktoré chytali, sa nelovia na hlbine, ale pri brehu. Peter ako rybár vedel, že cez deň nebude mať taký úspech.
Ježiš mu však hovorí, aby spustil siete na lov - akú pravdepodobnosť úlovku mali, ak nič nechytili za noci, loviť teraz cez deň? Iný zázračný rybolov zažíva Peter so svojimi spoločníkmi po Ježišovom zmŕtvychvstaní....
Jeremiáš
Jeremiáš opisuje na začiatku vlastné povolanie. Skôr ako by sa povedalo niečo iné, skôr, ako by sa Jeremiáš obrátil akýmkoľvek slovom na iných, je tu oslovenie, ktorým sa Boh obracia predovšetkým k nemu. Rozprávanie o povolaní je určitým spôsobom Jeremiášovo predstavenie sa, je to svedectvo o autorite, v mene ktorej hovorí.
Pán oznámil Jeremiášovi, že si ho vybral a zasvätil, čiže si ho oddelil, aby z neho urobil proroka. Pánovo slovo umožňuje rozhovor s človekom. Náš úryvok začína oznámením povolania (verše 4-5). Oznámenie rozhodnutia sa uskutočňuje cez Pánovo slovo. Jeremiáš, zo svojej strany, bude prorokom vlastne v tom zmysle, že bude mužom slova, Božím hovorcom, ústami, ktoré nehovoria vlastné slová, ale slová toho, kto ho poslal.
Ľudská odpoveď na Pánovo slovo je však vždy v určitom zmysle neprimeraná. Jeremiáš počas svojho života bude vždy prejavovať nedôveru voči snom a víziám iných prorokov, lebo sny a vízie riskujú byť príliš ľahko subjektívnymi, nepreveriteľnými „fantáziami ich srdca“ (porov. Jer 23,16). Jeremiáš sa v tomto prejavil úzko zviazaný s prorockou tradíciou severnej časti Izraela, ktorá vychádzala z Božieho zjavenia na Horebe, zo zjavenia prostredníctvom slova a nie prostredníctvom videnia. Význam, ktorý je pripísaný slovu ako absolútne výhradnému nástroju komunikácie medzi Bohom a ľuďmi je základným prvkom Jeremiášovej prorockej skúsenosti.
Jeremiáš si sťažuje, že je mladý a že teda nemá autoritu, aby mohol byť vypočutý v zhromaždení ľudu. Ľudská odpoveď zvyčajne vyjadruje odpor voči požiadavkám povolania. Keď by sme si všimli iné reakcie na Božie povolanie, opísané vo Svätom Písme, tak napríklad Mojžiš zasa namietal, že nie je dobrým rečníkom, že je málo schopný vyjadrovať sa. Tieto ťažkosti nie sú teda zavádzajúce, sú skutočné, ale i tak vyvolávajú Boží rozhorčenie, lebo vyjadrujú nedostatok viery v moc jeho milosti, pre ktorú nič nie je nemožné z toho, čo sa zdá nemožné človeku (porov.
Svätý Rajmund z Penafortu
Brat Rajmund z Penafortu, pôvodom Katalánec a v poradí tretí magister Rehole kazateľov, sa stal slávnym za pontifikátu pápeža Gregora IX. Keď prijal posvätné rehoľné rúcho, pre jeho múdrosť, vedomosti a svätý život vzal si ho za spoločníka kardinál Ján z Abbavilla, legát v Španielsku.
Keď horko-ťažko dostal od pápeža povolenie, odišiel z rímskej kúrie. Zostavil Summu - zbierku prípadov, so zameraním na záchranu duší, ktorá bola pre celú Cirkev nanajvýš potrebná. Po návrate do pápežskej kúrie stal sa najdôvernejším radcom a tajomníkom pápeža Gregora IX., jeho kaplánom a penitenciárom a „vykonávateľom žiadostí chudobných“. Lež ako bol mužom svätého života a rehoľníkom, tak sväto a rozumne sa správal aj v pápežskej kúrii: vo všetkom zachovával rehoľnú pokoru a všestrannú dôstojnosť. Pápež si všímal jeho svätý život a chcel ho povýšiť na arcibiskupa.