Svätý Serafín Sarovský je ruský mních a mystik, ktorému sa prisudzuje čestný titul duchovného učiteľa. Sviatok svätého Serafína pripadá na 2. * 19. † 2. januára.
Raný život a vstup do kláštora
Narodil sa v rodine strednej vrstvy v Kursku. Vlastným menom sa volal Prokor Mošnin. Meno si zmenil po vstupe do kláštora v Sarove v roku 1777. Ako osemnásťročný sa rozhodol stať sa mníchom a odišiel do lesnej pustatiny Sarovského monastýru.
Život v kláštore a pustovníctvo
Kňazskú vysviacku prijal v roku 1793. Zakrátko začal žiť eremitským spôsobom života v osamelej chatrči v lese neďaleko opátstva. Za čas žil na stĺpe, neskôr ho zamurovali v cele. Po 25 rokoch ešte raz vyšiel do sveta kvôli mystickému videniu, ktoré pripisoval Panne Márii.
Serafim Sarovský - ruský asketa a prorok
Návrat do sveta a duchovné vedenie
Čoskoro za ním začali prichádzať húfy ľudí, ktorí žiadali o radu, alebo aj takí, ktorí ho chceli nasledovať. Prichádzali často z veľkej diaľky. Mnohí chceli mať účasť na jeho duchovnom programe, do ktorého patrila kontemplatívna modlitba, mníšska prísnosť a tvrdá sebadisciplína.
Duchovné odkazy svätého Serafína Sarovského
Serafim je fascinujúca duchovná osobnosť na prelome 17. a 18. storočia. Kniha obsahuje jeho životopis a tiež duchovné odkazy o nádeji, zachovaní pokoja duše, zbytočnej starosti, smútku, modlitbe, pokání, pôste.
"Modlitba, pôsty, skutky milosrdenstva, to sú samozrejme veľmi dobré skutky, ale slúžia len ako prostriedky, nie sú cieľom kresťanského života. Skutočným cieľom je získanie ducha svätého".
Ako zvíťaziť nad hnevom a zachovať duševný pokoj
Treba sa snažiť zo všetkých síl zachovať duševný pokoj a neznepokojovať sa urážkami iných. Je preto potrebné všemožne sa snažiť zdržiavať hnevu a prostredníctvom pozornosti um a srdce ochraňovať pred neprístojnými pohybmi. Ak človek trie veľkú núdzu vo veciach potrebných pre telo, ťažko mu je zvíťaziť nad skľúčenosťou. Pre zachovanie duševného pokoja sa taktiež treba vyhýbať odsudzovaniu iných.
Príklad takejto nehnevlivosti vidíme u Grigorija Divotvorcu, od ktorého si nejaká smilníčka pýtala na verejnom mieste mzdu, vraj za hriech, ktorý s ňou spáchal. No on sa na ňu ani trocha nenahneval a spokojne povedal svojmu priateľovi: “Daj jej rýchlo odmenu, koľko si pýta”. Žena, len čo vzala nespravodlivú odmenu, bola napadnutá diablom. Svätý ho však modlitbou odohnal. V tomto prípade môžeme si za vzor zobrať svätiteľa Spiridona Trimifuntského a prep. Efréma Sýrskeho.
Prvý (Čet. Mineja, 12/25. december) takto znášal urážku: keď na príkaz gréckeho cára vchádzal do paláca, niekto zo sluhov, ktorí sa nachádzali v paláci pokladajúc ho za bedára, rozosmial sa nad ním, nepúšťal ho do dvora, ba dokonca ho ešte aj udrel do tváre: svätiteľ Spiridon, keďže nemal v svojom srdci zlobu, podľa slov Hospodina, mu nastavil aj druhé líce (Mt 5, 39). Prepodobný Efrém (Čet. Mineja, 28. január), keď sa pôstil v púšti, bol pripravený o jedlo svojim žiakom takto: žiak, keď mu niesol jedlo, nechtiac rozbil nádobu.
Akým spôsobom možno zvíťaziť nad hnevom, možno vidieť zo života veľkého Paisija (Čet. Mineja, 19. júna), ktorý prosil Hospodina Isusa Christa, Ktorý sa mu zjavil, aby ho oslobodil od hnevu.
Pustovnícky život v Sarove
Po tvrdom duchovnom zápase v monastieri a po veľkom úsilí o očistenie duše od vášní ctihodný Serafim Sarovský dosiahol vysoký stupeň duchovnej dokonalosti a jeho duša horela túžbou po pustovníckom živote. Serafim odišiel do pustovne po smrti igumena Pachomija, ktorý mu dal požehnanie na takýto spôsob askézy.
Telesné pozostatky svojho milovaného starca vyprevadil do hrobu s horkými slzami, pretože Pachomij ho prijal a viedol počas všetkých etáp mníšskeho života, až kým dozrel na pustovníka. Ctihodný Serafim dostal požehnanie aj od starca Izaiáša, nového igumena, a 20. novembra 1794 opustil monastier.
Kélia ctihodného Serafima sa nachádzala v ťažko prístupnom lese borovíc, na brehu rieky Sarovka na vysokom kopci, šesť až sedem kilometrov od monastiera. Bola to drevená izba s krbom. Vedľa kélie ctihodný Serafim vysadil malú záhradu a urobil včelín. V jeho blízkosti žili osamelým životom aj iní sarovskí pustovníci.
Táto oblasť, ktorú tvorili pahorky zarastené krovím a kélie pustovníkov, istým spôsobom pripomínala Svätú Horu Atos, preto Serafim nazýval svoj nový príbytok Svätou Horou. Iným pustejším miestam lesa dal rôzne pomenovania Svätých Miest: Jeruzalem, Nazaret, Betlehem, Jordán, Golgota, Olivová hora a Tábor, aby podľa možnosti čo najživšie cítil sväté udalosti pozemského života Spasiteľa Isusa Christa, ktorému definitívne odovzdal celú svoju vôľu a celý svoj život.
Na brehu rieky, akoby sa nachádzal na brehu rieky Jordán, si pripomínal kázanie svätého Jána Krstiteľa a krst Spasiteľa. Kázeň Isusa Christa na hore a Blaženstvá čítal na kopčeku vedľa rieky. Na inom vyvýšenom mieste, ktoré nazýval Hora Premenenia, si predstavoval svätých apoštolov, akoby boli prítomní, a rozmýšľal o sláve Premeneného Pána. Prenikal do hustejšieho a neprístupného lesa, aby si pripomínal Christovu modlitbu v Getsimanskej záhrade a hlboko dojatý z bolestnej agónie Isusa Christa sa so slzami modlil za svoju spásu.
| Udalosť | Dátum |
|---|---|
| Vstup do kláštora v Sarove | 1777 |
| Kňazská vysviacka | 1793 |
| Odchod do pustovne | 20. november 1794 |