Odpustky patria medzi najdiskutovanejšie a často nepochopené aspekty katolíckej viery. Aj mnohí praktizujúci katolíci majú niekedy problém presne vysvetliť ich podstatu a význam. Poďme sa teda pozrieť na to, čo odpustky znamenajú a aký je ich význam v kontexte katolíckej doktríny.
Počas roka máme niekoľko príležitostí, kedy môžeme získať tzv. plnomocné odpustky. Čo sú odpustky, nám hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bodoch 1471-1479. Slovo "odpustok" pochádza z latinského "indulgentiae", čo znamená zhovievavosť, láskavosť alebo prepáčenie.
Predávala niekedy cirkev odpustky?
Čo sú odpustky?
V skratke: tým, že človek spácha hriech, pripíše sa mu vina, ale aj následok za ňu, teda trest. Ak sme spáchali ťažký hriech (vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci), zaslúžime si zaň večný trest (peklo). Ak sme spáchali ľahký hriech, zaslúžime si časný trest (očistec). Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nám dáva možnosť odpustenia hriechov vo sviatosti zmierenia.
Keď človek spácha ťažký hriech, dobrovoľne a s plným vedomím, okrem viny si na seba privádza aj večný trest. Vina a večný trest sú odpustené počas spovede, avšak v človeku zostávajú tzv. časné tresty. Na zmytie týchto trestov slúži očistec, ktorý môžeme prirovnať k "predsiene neba". V očistci sa človek posmrtne očisťuje od niektorých hriechov a trestov. Predstavme si človeka, ktorý sa dobrovoľne napije kyseliny (spáchanie ťažkého hriechu). Lekár mu zachráni život (zmazanie viny) a odvráti trvalé následky (večný trest), ale v tele zostávajú dočasné následky, ktoré sa dajú vyliečiť dodatočnou liečbou (odpustok).
No aj vtedy, keď sa nám odpustí hriech, následok (teda trest) zostáva. Síce nie večný (v pekle), ten sa odpúšťa spolu s hriechmi, ale časný (v očistci) zostáva.
Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené (Indulgentiarum doctrina, 8). Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú čiastočne alebo úplne od časného trestu. Odpustky môžu získať iba katolíci v stave posväcujúcej milosti - to znamená nemajú na duši aktuálne ťažký hriech.
Dôležité je povedať, že odpustky môžeme získať pre seba alebo pre duše zomrelých (vždy je potrebné si vzbudiť úmysel, pre koho chcem odpustky získať alebo to zveriť do rúk Matky Božej, ktorá po Bohu vie najlepšie ktoré duše potrebujú najviac milosrdenstva). Čiže máme obrovskú možnosť tu na zemi pomôcť sebe samým, a tak isto aj dušiam zosnulých, pretože po našej smrti túto možnosť už mať nebudeme.
Podmienky na získanie odpustkov:
- vzbudiť si úmysel získať odpustky (v čase od 1. do 8. 11.
- prijať Telo Kristovo (sv. prijímanie) - každý deň treba prijať sv.
- pomodliť sa modlitbu na úmysel Sv. Otca.
Okrem toho je potrebné vykonať určený skutok, napr. na odpustky viažuce sa na obdobie 1. - 8. novembra treba vykonať nábožnú návštevu cintorína a aspoň mysľou sa pomodliť za zosnulých.
Čiastočné odpustky znamenajú, že sa jedná o odpustenie niektorých škôd, ktoré sme svojimi hriechmi za svoj život urobili. Závisí to však na našej duchovnej disponovanosti, teda čistote a ochote nášho srdca. Jedna z podmienok na získanie odpustkov je vyhýbať sa aj najmenšiemu hriechu. Boh však vo svojej láske pozerá na ochotu nášho srdca a aj keď máme problémy, určite nám pomáha ak vidí úprimnú snahu.
Sviatosti a odpustenie hriechov: Katolícka cirkev má sedem sviatostí ustanovených Kristom, ktoré sú dôležité pre duchovný život veriacich. Medzi ne patria:
- Krst
- Birmovanie
- Eucharistia
- Sviatosť pokánia
- Pomazanie chorých
- Posvätná vysviacka
- Manželstvo
Krst je vstupnou bránou do kresťanského života a oslobodzuje človeka od dedičného hriechu. Birmovanie je sviatosťou kresťanskej zrelosti a je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veriaceho obdaruje darmi Ducha Svätého, posilňuje vo viere a dokonalejšie ho spája s Cirkvou. Je nevyhnutne potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Eucharistia alebo Oltárna sviatosť je stredobodom života Cirkvi, je zavŕšením „kresťanskej iniciácie”, je prameň a vrchol celého kresťanského života, na ktorú sú zamerané všetky ostatné sviatosti a všetky činnosti Cirkvi.
Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.".
Pomazanie chorých. Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: "Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen." Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka. Sviatosť vysluhujú biskupi a kňazi. Ordináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup. Biskup ju udeľuje vkladaním rúk a modlitbou. K manželstvu je človek povolaný vo svojej prirodzenosti. Je obrazom spojenia Cirkvi a Krista. V latinskej Cirkvi si udeľujú sviatosť manželstva manželia navzájom pred tvárou Cirkvi, vo východnej Cirkvi ju vysluhuje kňaz.
Pokánie je sviatosť Nového zákona ustanovená Kristom, v ktorej sa rozhrešením kňaza udeľuje odpustenie hriechov spáchaných po krste tým, ktorí s pravou ľútosťou vyznávajú svoje hriechy a sľubujú za tieto hriechy zadosťučiniť. Kňaz spovedá veriaceho.
Kňaz spovedá veriaceho
Ako dosiahnuť odpustenie hriechov?
Podľa Katolíckej cirkvi, odpustenie hriechov je možné dosiahnuť skrze sviatosť pokánia, ktorá zahŕňa:
- Ľútosť nad hriechmi
- Vyznanie hriechov kňazovi
- Zadosťučinenie za hriechy
Veriaci má povinnosť vyznať svoje hriechy pred kňazom. Sviatosť pokánia prináša úplné odpustenie hriechov a obnovu priateľstva s Bohom.
História a zneužívanie odpustkov
Jedným z najčastejších obvinení voči Katolíckej cirkvi je to, že odpustky boli vynájdené v stredoveku s cieľom získať bohatstvo. Aj keď na týchto obvineniach je zrnko pravdy, Katolícka cirkev odpustky nevynašla v stredoveku; ich korene siahajú do staroveku. Až v roku 1343 boli definované pápežskou bulou Klementa V.
Získavanie odpustkov bolo v stredoveku často spojené s almužnami. Cirkev takto financovala rôzne sociálne a charitatívne zariadenia, výstavbu nemocníc, škôl a kostolov. Problém nastal, keď sa pri odpustkoch zanedbával rozmer ľútosti a potreby zmeny života k Bohu a do popredia vystúpila hlavne finančná stránka. Odpustky sa začali vnímať ako obchodný artikel a niektorí kazatelia mali dokonca provízie z ich predaja. Šírili omyly, že odpustkami je možné vyslobodiť duše zo zatratenia.
Proti zneužívaniu odpustkov vystúpil v roku 1517 Martin Luther. Aj keď Tridentský koncil (1545-1563) vyriešil zmätky aj v oblasti odpustkov, rozkol v Cirkvi už bol rozsiahly. Pápež Pius V. nakoniec zakázal udeľovanie odpustkov za peniaze.
Martin Luther pribíja 95 téz na dvere chrámu vo Wittenbergu
Mýty o odpustkoch
S odpustkami sa spája viacero mylných predstáv. Jedným z nich je, že odpustkami sa dá získať odpustenie hriechov. Odpustenie hriechov môže získať človek iba cez sviatosť zmierenia.
Protestanti často nesúhlasia s konceptom očistca a odpustkov, argumentujúc tým, že spochybňujú dostatočnosť Kristovho vykupiteľského diela. Katolíci však veria, že koncept odpustkov nie je v rozpore so Svätým Písmom, pretože úzko súvisí s mocou Cirkvi zväzovať a rozväzovať hriechy ľudí (porov. Mt 16,19).
Hriech a jeho následky
Hriech spôsobuje škodu, ktorú nevidíme, ale ju môžeme cítiť (cítime to vo svedomí, nepokoji, smútku, nevraživosti atď.). To všetko nezaťažuje iba nás, ale duchovne aj prostredie, v ktorom žijeme a zaťažuje to všetkých ľudí. Tak napríklad i človek, ktorý žije sväto nepomáha iba sebe, ale duchovne pomáha veľmi veľa ľuďom, pretože to dobré, čo urobí (zásluhu), Boh vezme ako vynáhradu a pomoc pre niekoho, kto to potrebuje napríklad na druhom konci sveta. Preto je tak dôležité, aby sme sa snažili zbavovať sa svojich hriechov .
Hriech, ako previnenie voči Pánu Bohu, je spojený s určitými následkami. Ťažký hriech - spáchaný vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci - prináša večný trest: pozbavuje nás spoločenstva a večného života s Bohom. Boh vo svojom veľkom milosrdenstve prichádza v ústrety človeku tým, že mu skrze svojho Syna Ježiša ponúka odpustenie hriechov. Ježiš Kristus ustanovil sviatosť zmierenia - svätú spoveď, v ktorej nám Boh milosrdne odpúšťa hriechy a tiež večný trest. Rozhrešenie udelené vo svätej spovedi dáva úplne preč večný následok hriechu. Počas života je možné eliminovať negatívne dôsledky hriechu, to znamená napraviť škodu, ktorú sme spôsobili, podstúpiť cestu očisťovania až k plnosti lásky (sv. Ján Pavol II. 29.09.1999).
Svätá spoveď
Odpustenie hriechov spáchaných po krste môžu veriaci získať vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi. Túto sviatosť ustanovil sám Pán Ježiš, keď svojim apoštolom udelil právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. „Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Aj keď veriaci v krste dostáva nový život a odpúšťajú sa mu všetky hriechy, ale krst neodstráni krehkosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech. Pretože je človek slabý, znova a znova upadne do hriechu, niet takého, kto by nezhrešil, ako aj Svätý Ján apoštol píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8). Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote Cirkvi. Hoci hriech odlučuje človeka od Boha, milosrdný Boh hľadá hriešnika a volá ho, aby sa skrze pokánie navrátil k nemu.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) píše o hriechu, ako o previnení proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Hriech je urážka Boha, neposlušnosť a vzbura proti nemu (1849-1850). Na hriech navádza predovšetkým zlý duch, ale aj ľudská náklonnosť na hriech, naše zlé návyky a slabosti. Obrátenie je zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla a návrat k Bohu spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti (KKC 1431). Keďže hriech narúša spoločenstvo aj s Cirkvou, preto obrátenie musí byť aj zmierenie s Cirkvou (KKC 1440). Sviatosť pokánia teda zmieri hriešnika s Bohom aj s Cirkvou zároveň. Keď si hriešnik uvedomí, že jeho hriech je veľké zlo, ktorým urazil Boha, prebudí sa v ňom ľútosť, čo je bolesť duše nad spáchaným hriechom. Ak táto ľútosť pochádza z lásky k Bohu, volá sa dokonalá ľútosť a dosiahne odpustenie aj smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. Samotná svätá spoveď je vynanie hriechov pred spovedníkom: toto musí obsiahnuť všetky doteraz nevyznané a nerozhrešené smrteľné hriechy ako aj ich počet. Hoci vyznanie všedných hriechov nie je povinná, Cirkev ju veľmi odporúča, lebo to pomáha formovať si svedomie a bojovať proti nezriadeným náklonnostiam. Kto sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu. Každý veriaci, ktorý už bol uvádzaný do kresťanského života, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka (KKC 1456-1458).
Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda spôsobená hriechmi napravila. Táto náprava sa nazýva zadosťučinenie. Kódex kanonického práva (KKP) určuje, že podľa závažnosti a povahy hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika, spovedník má uložiť spasiteľné a primerané zadosťučinenia; ktoré kajúcnik je povinný sám osobne splniť (kán. 981). Rozhrešenie, ktoré dá spovedník, je pôsobenie Boha službou Cirkvi. Kňaz tu koná v osobe Krista a sám Boh, milosrdný Otec je ten, kto skrze smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna zmieri hriešnika so sebou (KKC 1449). Vysluhovateľom sviatosti pokánia je kňaz, avšak rozhrešenie niektorých obzvlášť závažných hriechov je vyhradené biskupovi (napr. prerušenie tehotenstva, verejný odpad od viery, znesvätenie Eucharistie). Spoveď sa väčšinou odohráva v spovednici a jej priebeh je zvyčajne takýto: kajúcnik pri vstupe do spovednice pozdraví kňaza, kľakne si, následne úprimne vyzná svoje hriechy, pozorne počúva poučenie spovedníka a odpovedá na prípadné otázky. Potom spovedník uloží zadosťučinenie a kajúcnik oľutuje svoje hriechy, kňaz ho následne rozhrešuje a prepustí. Ak by spovedajúci úmyselne zamlčal nejaký svoj ťažký hriech, aj keby dostal rozhrešenie, je takáto spoveď neplatná, ba svätokrádežná. Keď spovedajúci nie je dostatočne disponovaný (napr. nemá v úmysle zanechať svoj ťažký hriech), spovedník má právo rozhrešenie odoprieť alebo oddialiť. Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali - toto spovedné tajomstvo je za každých okolností nedotknuteľné (KKC 1467, KKP kán. Táto individuálna spoveď je jediným riadnym spôsobom, ktorým veriaci dosiahne odpustenie hriechov. Rozhrešenie oslobodzuje človeka od večného trestu za hriechy, ale časné tresty mu aspoň čiastočne ostávajú, keďže každý hriech potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené.