Vianoce sú azda najkrajšími sviatkami v roku. Sú kresťanským sviatkom vtelenia a narodenia Ježiša Krista. Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka.
V rímskej cirkvi je hlavným sviatkom Sviatok Narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Deň 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov (”Depositio Martyrum”) z roku 336.
Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného Slnka, ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu.
Medzi príležitosti, keď sa do kostolov často vyberú aj tí, ktorí do nich nezablúdia počas celého roka, patrí aj noc z 24. na 25. decembra. V rímskokatolíckych farnostiach sa vtedy slúžia polnočné omše. Plnšie chrámy v porovnaní so zvyškom roka nám potvrdili viacerí kňazi.
Podľa kaplána Mareka Vadrnu z Marianky oslava narodenia Krista más svoj pôvod v nočných bdeniach - vigíliách, ktoré pred veľkými sviatkami slávili už prví kresťania. „Vôbec prvú polnočnú bohoslužbu na Vianoce vykonal v roku 1223 vo forme akéhosi posvätného divadla svätý František z Assisi v jaskyni blízko talianskej dedinky Grecio, kde nechal pripraviť jasle a priviedol živého oslíka a býčka. Hoci to nebola omša, ako ju poznáme dnes, dodnes slúži táto udalosť ako predloha k viacerým vianočným zvykom.“
Kristus sa podľa tradície narodil v noci. „Vyplýva to z evanjelia, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Ježišovi rodičia celý deň hľadali ubytovanie v Betleheme. Žiadne však nenašli, takže Mária nakoniec porodila v maštali. Následne sa k novonarodenému zlietali anjeli, ktorí spievali Sláva Bohu na výsostiach, neskôr mu prišli vzdať úctu aj pastieri,“ vysvetľuje Vadrna.
Polnočná hodina aj dátum 25. decembra je však skôr symbolom ako realitou, keďže presný termín narodenia Krista nepozná nik. Dnešný dátum slávenia Vianoc má podľa rôznych zdrojov pôvod v pohanstve, keď sa slávil zimný slnovrat.
Vadrna tvrdí, že priebeh polnočnej omše sa od bežnej príliš neodlišuje. „Ide o slávnostnú omšu, zmena spočíva len v tom, že na nej po štyroch týždňoch adventu zaznie aj chválospev Sláva Bohu na výsostiach, teda to, čo spievali anjeli na oblohe, keď sa Ježiš narodil.“ Na konci sa zvykne zhasnúť svetlo v chráme a len pri osvetlenom vianočnom stromčeku spievať Tichá noc. Tá vznikla začiatkom 19. storočia. Prispôsobené je aj oblečenie kňaza. „Má na sebe biele alebo zlaté rúcho, kým počas adventu slúžil vo fialovom,“ dodáva kaplán.
Nie vždy je možné odslúžiť polnočnú omšu práve o polnoci. Vadrna uvádza, že „farnosti majú aj rôzne filiálky, takže ak jeden kňaz obsluhuje viac dedín, neostáva mu iné, ako niekde začať o niekoľko hodín skôr. Je to pragmatická záležitosť, inak by sa to nestíhalo.“ V praxi slúžil polnočnú omšu vo Vatikáne už o dvadsiatej druhej hodine napríklad aj pápež Benedikt XVI. v roku 2010.
Podľa Vadrnu sa do čias pápeža Pia XII. (hlavou cirkvi bol v rokoch 1939 až 1958) nesmeli omše konať poobede, ale len doobeda. „Vtedy mala aj polnočná omša slávnostnejší charakter. Dnes sa berie pragmatickejšie, a tak sa niekde koná skôr, než odbije polnoc.“
Trochu iná situácia je u gréckokatolíkov. Hovorca Gréckokatolíckeho arcibiskupského úradu v Prešove Ľubomír Petrík vysvetľuje, že z dôvodu spoločných území s rímskokatolíkmi alebo obradovo zmiešaných rodín sa kedysi zvykli polnočné sväté liturgie sláviť aj u nich. „Nie je to však pôvodná prax východných cirkví. Vo väčšine farností sa už nekonajú. Radostne sa však slávi veľké povečerie, ktoré sa začína niekde už pred polnocou, občas sa predĺži aj za ňu. Nejde o eucharistické slávenie, ale o jednu časť z liturgickej modlitby dňa. Svätá liturgia má svoje miesto skôr, už počas Štedrého dňa, a na Narodenie Pána 25. decembra.“
V chrámoch sa vtedy vyjadruje radosť z Božieho vtelenia. Podľa Petríka sú tomu prispôsobené všetky spevy, čítania zo Starého zákona, z prorokov a podobne. „Vyvrcholením veľkého povečeria je nádherný hymnus s názvom S nami Boh.“
Podľa rímskeho vzoru, teda 25. decembra, sa začalo sláviť až od 4. storočia. Štedrý deň sa u gréckokatolíkov začína takzvanými kráľovskými hodinkami, na ktorých sa spolu modlia kňazi s veriacimi. Názov vychádza z tradície, keď v Konštantínopole na túto bohoslužbu prichádzal aj kráľ. Popoludní prebieha liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou, potom ľudia doma absolvujú štedrú večeru, aby sa niekoľko hodín pred polnocou, niekde o polnoci, zišli na spomínanom veľkom povečerí. Kedysi bolo spojené s bdením počas celej noci, dnes je taký prístup unikátom.
Polnočné omše nepozná ani evanjelická cirkev augsburského vyznania. Zborový farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman tvrdí, že na Štedrý deň sa konajú večerné služby Božie, ďalšie nasledujú až ráno 25. decembra. Všetky majú trochu pozmenenú liturgiu a prebiehajú v slávnostnom duchu. Podľa Rumana platí, že 24. decembra prichádza do chrámu najviac ľudí.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r.
Prvý betlehem od sv. Františka z Assisi v Greccio
Hudba Vianoc
Vianočný čas je neodmysliteľne spojený aj s vianočnými spevmi a koledami. Tradičné koledy sú melodicky silne vystavané a veľmi spevné. Ich pôvodiny sú často založené na stredovekých zborových vzoroch. Napr. text jednej z najznámejších kolied Narodil sa Kristus Pán, pochádza z latinskej pôvodiny Ex virgo parit filium zo 15. storočia a melódia z približne 17. storočia. História kresťanských vianočných kolied siaha do 13. storočia.
Jedna z najznámejších kolied a symbolov si tieto Vianoce pripomína 200 rokov od svojho vzniku. Ide o legendárnu vianočnú pieseň Tichá noc, svätá noc. Jej autormi sú kňaz Joseph Mohr, spolu s učiteľom a organistom Franzom Xaver Gruberom. Tradícia vzniku tejto preslávenej skladby hovorí, že v oberndorfskom Kostole sv. Mikuláša zničila voda organ. Mohr sa preto rozhodol napísať text takej skladby, ktorá by sa dala zaspievať iba s gitarovým sprievodom.
Jozef Halmo, žijúci od roku 1969 v Mníchove, všestranný hudobník, učiteľ hudby a upravovateľ pre rôzne inštrumentálne zoskupenia, ale i hudobný producent, počas uplynulých desaťročí písal najmä ľahkú hudbu. Osobitné miesto v jeho sakrálnej tvorbe predstavuje známa zľudovelá Vianočná omša „Radostná zvesť“.
Halmo v nej využíva motívy zo slovenských vianočných pastorel, harmonizáciou umocňuje vianočnú atmosféru a moderným rytmom dáva tradičným motívom novú sviežosť. Omšu Halmo skomponoval na podnet saleziánskeho kňaza a významného katolíckeho publicistu Antona Hlinku, ktorý je aj autorom textu. Premiéra Halmovej Vianočnej omše bola v mníchovskom Kostole sv. Štefana pred štyridsiatimi rokmi. Dodnes sa spieva v mnohých kostoloch na Slovensku i v zahraničí, je často inštrumentálne upravovaná. Vianočnú omšu prijímajú jak dospelí, tak aj deti. Bola nahratá aj v nemeckej a francúzskej verzii, avšak ani v inojazyčných verziách sa nezotrel jej slovenský kolorit. Môžeme v nej cítiť aj clivotu a nádej duše exulantov. Pripomína nám časy dobývania vytúženej slobody. Dnes môžeme oprávnene povedať, že „Radostná zvesť“ a jej posolstvo viery a nádeje bola pre nás požehnaním, nestráca na svojej jedinečnosti, je stále aktuálna.
Slovenská omša Vianočná je najnovším dielom hudobného skladateľa Mariána Kittnera a na CD nosiči sa dostala na trh len nedávno, hoci nahrávka bola vyhotovená už 19. januára 2020 v Kostole narodenia Panny Márie na bratislavských Dlhých dieloch. Autor a dirigent sa rozhodol skomponovať novú omšu z viacerých dôvodov. Prvým bol, podľa jeho slov, ten, že jeho prvá Vianočná omša, ktorú napísal v roku 2013, bola podľa názorov niektorých málo pastorálna. A vzhľadom na bohatstvo našej ľudovej kultúry by mnohí privítali v hudobnej tvorbe viac folklórnych motívov. Marián Kittner preto v novom diele Slovenská omša vianočná spája súčasnú tvorbu s pestrou zmesou ľudovej hudby, no dodržiava liturgické texty a omšu je možné okrem koncertného prevedenia zaradiť aj do liturgie.
Už pri počúvaní introdukcie prvej časti Kyrie, síce budete mať pocit, že ste sa ocitli v čisto folklórnom svete - vďaka sólo fujare v podaní rodáka z Detvy Rastislava Andrisa, no ihneď po tejto introdukcii, nastúpia inštrumentalisti a budete vedieť, že táto symbióza nie je prvoplánová. V kompozičných postupoch Kittner dokázal zachovať jadro charakteristickej zvukovosti folklóru a pritom zúžitkovať aj racionálne postupy, ktoré ponúka európska hudba. Využíva ich vo viachlasoch, dômyselnej kontrapunktickej práci, v priestore pre medzihry a celkovej koncepcii výstavby kompozícií. Spevácky zbor Magnificat a sólistov - Kateřina Herda Killarová (soprán), Angelika Zajícová (alt), Ondrej Hluchý (tenor, Vladimír Zajíc (bas) sprevádzajú inštrumentalisti - profesionálni hráči - Mucha Quartet (prvé husle - Juraj Tomka, druhé husle Jozef Ostrolucký, viola Veronika Kubešová a violončelista Pavol Mucha).
Z kvarteta je citeľné, že prispôsobili výraz aj spôsob interpretácie folklóru, zreteľná je zemitá akcentácia ťažkých dôb, v čom hráčov podporujú aj ďalší interpreti, zvukovo dominuje najmä kontrabas Vanessy Šarköziovej. Osobitý priestor rozvíjaniu zvukovosti prepojenej so slovenskou ľudovou hudbou necháva skladateľ v medzihrách. Kým v Kyrie je kratšia, priestor pre medzihru je podstatne dlhší v nasledujúcej časti omše, Gloria. Marián Kittner ju vyriešil členito, oslavný charakter začína introdukciou, v ktorej využíva typický barokový princíp kompozície na spôsob recitatívu. Podčiarkol duchovný rozmer oslavnej piesne. Tému, ktorú počujeme v inštrumentálnom prevedení, zopakujú speváci.
V medzihre necháva v zrýchlenom tempe priestor pre inštrumentalistov - s motívom ľudovej hudby, aby sa opäť v stíšenej atmosfére vrátil do pôvodného tempa a krásne nechal v intímnej nálade vyniknúť vokálne výkony. Sopranistka Killarová a altistka Zajícová sú profesionálne speváčky, kým mimoriadne peknou farbou disponujúci tenor Ondrej Hluchý a bas Vladimír Zajac profesionálne zázemie nemajú, čo na výkonoch počuť. V niektorých prípadoch môžu vyznievať subtílnejšie, no v chrámovej akustike to neprekáža, naopak. Tak ako v Suchoňových Obrázkoch zo Slovenska, tak aj v Slovenskej omši vianočnej nachádzame tonalitu a rytmiku, ktorá je nám taká blízka. V časti Credo skladateľ dokonca používa citáciu z opery Krútňava, keďže dielo vzniklo ešte v roku 2018, teda v roku, kedy sme si pripomenuli 110. výročie narodenia Eugena Suchoňa. Melódiu Páslo dievča pávy spieva zbor v unisono na text Crucifixus.
Sláčikový sprievod komponuje autor s akcentom na všetky ťažké doby, nádherne sa vyníma najmä part sopránov. Následne prenecháva známy motív sólistom - ohromujúci výkon podala sopranistka, ktorej sa podarilo dosiahnuť vokálnym prejavom dramatický prejav bez toho, aby svoj prejav silila. V spoločnom parte s tenoristom mala síce dynamicky navrch, no vyvážila to pekná farba a precítený prejav tenoristu. Výrazovo náročná časť Sanctus v sebe dômyselne spája barokovú estetiku s ľudovou zvukovosťou a precíznou kompozičnou technikou klasickej hudby. Jej výraz je presvetlený, oslavný, je kánonicky riešená a spevácky zbor Magnificat ju spieval s dôsledným dodržiavaním terasovitej dynamiky. Baránok Boží, symbol obety - Agnus Dei uzatvára Kittnerovu Slovenskú omšu vianočnú. Pomalé tempo, záverečné stíšenie, lyrický flautový motív a rozvíjajúca sa polyfónia v prekrásnom súzvuku, ktorú zavŕši opäť fujara.
Unikátne spracovanie slovenskeho folklóru do vokálno -inštrumentálnej kompozície s názvom Slovenská omša Vianočná, ktorá je najnovším dielom hudobného skladateľa Mariana Kittnera, uvedú 25. decembra v Kostole Narodenia Panny Márie na Dlhých Dieloch v Bratislave. Ide v poradí o druhú Vianočnú omšu tohto autora, avšak na rozdiel od prvej omše písanej viac v barokovom štýle je najnovšia inšpirovaná ľudovou hudbou. Dielo vychádza z liturgických latinských textov Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus - Benedictus a Agnus Dei. Dielo končí krátkou inštrumentálnou kódou, kde na jej konci zaznievajú tóny fujary, ktorá sa objaví aj na začiatku. Autor sa v diele inšpiroval tvorbou Eugena Suchoňa, ktorý vo svojich dielach tiež čerpal námety z ľudovej hudby. Čast Credo obsahuje fragmenty z opery Krútňava, kde na melódiu Páslo dievča pávy zbor v unisone spieva text Crucifixus. Omša zaznie v rámci liturgie a bude ju dirigovat sám autor.
Kedy sa Naozaj Narodil Ježiš? Farár Odhaľuje Skutočný Význam Vianoc! (VIANOČNÝ ŠPECIÁL)
Vianočná omša je viac než len liturgická udalosť; je to hlboké ponorenie sa do tajomstva vtelenia Božieho Syna a posolstva pokoja, ktoré prináša svetu. Texty z Jánovho evanjelia a listu Hebrejom nám odhaľujú vnútornú podstatu Ježiša Krista a podstatu vianočného tajomstva: Kristus je Pravý Boh a Pravý človek. Dozvedáme sa, že Boží Syn sa stal človekom, a spolu s Nicejsko-carihradským Krédom vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.”Zmysel Kristovho zostúpenia je naša Spása, ako sa zamýšľa sv. Gregor Nazianský: „Keďže naša prirodzenosť bola chorá, bolo ju treba uzdraviť, bola padnutá, bolo ju treba pozdvihnúť, bola mŕtva, bolo ju treba vzkriesiť. Stratili sme vlastníctvo dobra, bolo potrebné nám ho navrátiť. Boli sme zatvorení v temnotách, bolo treba preniesť nás na svetlo, boli sme zajatcami, čakali sme na záchrancu, ako väzni sme potrebovali pomoc, otroci - vysloboditeľa. Či tieto dôvody nemali svoju závažnosť? Teda Slovo sa stalo telom, aby sme takto poznali Božiu lásku: „Božia láska sa k nám prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na Svet, aby sme skrze Neho mali život” (1 Jn 4,9).
Vo IV. eucharistickej modlitbe počujeme veľmi výstižne, že sme stratili Božie priateľstvo, ale Boh nás nikdy neprestal milovať. Boh nás miluje, aj keď sme na svojich cestách škaredo poblúdili. On nás miluje napriek tomu, že kvôli nám trpí a napriek tomu, že i nám sa jeho prítomnosť zdá boľavá pre nás. Druhým dôvodom prečo sa Slovo stalo telom je skutočnosť, aby nám slúžilo za vzor svätosti: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…” (Mt 11,29)” Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cez mňa” (Jn 14,6). A Boh Otec na Hore Premenenia prikazuje: „Počúvajte Ho!” (Mk 9,7). On je skutočne vzorom blahoslavenstiev a normou Nového zákona: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás” (Jn 15,12). Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo účastnými na Božej prirodzenosti” (2 Pt 1,4): Sv. Irenej Lyonský tvrdí: „lebo takýto je dôvod, pre ktorý sa Slovo stalo človekom, Syn Boží Synom človeka: preto, aby človek, ktorý vstúpi do spoločenstva so Slovom a tak príjme Božie synovstvo, stal sa synom Božím” a zhodne s ním sv. Atanáz: „Lebo Syn Boží sa stal človekom, aby z nás urobil Boha”. Ešte výraznejšie sv.
V súvislosti s príchodom Krista na svet často hovoríme o Vtelení. Na rozdiel od učenia o reinkarnácii, teda o prevteľovaní duší, cirkev učí a hovorí o inkarnácii Božieho Syna, o Vtelení. Podľa toho, ako to vyjadril sv. Ján (Slovo sa stalo telom…” (Jn 1,14), Cirkev nazýva Vtelením skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil našu spásu. V hymne, potvrdenej sv. List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve: „Preto keď prichádza na svet, hovorí (Kristus): Nechcel si obetu a dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu”. Viera v skutočné Vtelenie Božieho Syna je rozhodujúcim znakom kresťanskej viery. Jedinečná a zároveň aj zvláštna udalosť Vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani nie je výsledkom nejakého konfúzneho spletenia božského a ľudského. Ježiš Kristus je Pravý Boh a Pravý človek, lebo Pravý človek je Bohočlovek. Len takto môže človek naplniť svoje určenie, byť obrazom Božím.
V konfrontácii s týmito bludmi štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne vyznal v r. 451: „Nasledujúc svätých Otcov jednomyseľne učíme, že sa má vyznávať jeden a ten istý Syn, náš Pán, Ježiš Kristus, ten istý dokonalý v božstve ako aj v človečenstve, ten istý pravý Boh a pravý človek, zložený z rozumnej duše a tela, tej istej božskej podstaty s Otcom a spolupodstatný s nami čo do človečenstva” podobný nám vo všetkom, okrem hriechu” (Hebr 4,15), zrodený z Otca pred všetkými vekmi podľa svojho božstva a pokiaľ ide o človečenstvo, zrodený z Panny Márie, Matky Božej v týchto posledných dňoch pre nás a pre našu spásu.“ Takto Cirkev vyznáva, že Ježiš je nerozlučne pravý Boh i pravý človek. „Zostal, čím bol, prijal na Seba, čo nebol”, spieva rímska liturgia.
Stalo sa zvykom, že pred polnočnou svätou omšou sa navzájom obdarúvame. Zaiste všetci polnočnú svätú omšu prijímame ako dar. Pripomíname si narodenie Ježiša Krista, ktorý je darom Boha Otca a Boha Ducha Svätého pre celé ľudstvo. Ježiš prichádza na svet ako Boh v prirodzenosti človeka a prináša nám seba ako dar, na čo nás upozorňuje spev anjelov z betlehemských nív, keď oznamovali pastierom:„Pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,14) Liturgia polnočnej svätej omše sa celá sústreďuje na Božiu dobrotu, ktorá sa ukázala ľuďom ako záblesk svetla uprostred tmy. Ten “záblesk svetla uprostred tmy“ v celých dejinách ľudstva sa dá vyjadriť jedným slovom: POKOJ.
Keď prorok Izaiáš teší a povzbudzuje ujarmený a skúšaný národ, teší ho slovami, v ktorom vedený Duchom Božím predstavuje Mesiáša ako obdivuhodného Radcu, mocného Boha, večného Otca a “Knieža pokoja.“ (Iz 9,5) Ježišove prvé slová po svojom zmŕtvychvstaní sú: „Pokoj vám!“ (Jn 20,21) V túto noc si Boh praje, aby sme my, ľudia pokoja a dobrej vôle, prijali jeho dar, ktorý ohlasujú anjeli: „Zvestujeme vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2,10) Keby sme sa pýtali, čo túto noc robí tak krásnou, veľkou, je to práve dar pokoja, Ježiš, Knieža pokoja.
Nečudujeme sa, že vianočné spevy, koledy majú tak podmanivú melódiu a často opakujúcu myšlienku „Dieťa“. Môže dieťa vedome a dobrovoľne urážať, vraždiť, nenávidieť, vyvolávať konflikty, napätia, hnev? Nie. Toto spôsobuje len hriech. K sviatkom narodenia patrí čistá duša. Je správne, že keď inokedy nemáme čas či síl, tak aspoň na Vianoce, na sviatky Narodenia Pána, očistíme si vo svätej spovedi svoje srdcia. Ak by sme tak neurobili, sami by sme cítili, že sláviť vianočné sviatky s hriechom v duši je na našu škodu; nepocítime a nestretneme sa s pravým zážitkom a obohatením, ktorým nás obdarúva Boh. Človek je stvorený na obraz Boží. Dieťa, uložené v jasliach, voláme Knieža pokoja. Boh prišiel na svet, aby človek žil v pokoji s Bohom na zemi, a tak si zaslúžil účasť v Božom kráľovstve. Boh prichádza, aby vyzval k nastoleniu pokoja medzi ľuďmi a Bohom.
Je správne, že aspoň v túto noc, počas týchto dní túžime po pokoji, hľadáme pokoj. Na bránu kláštora neskoro večer ktosi zaklopal. Patríme aj my medzi ľudí, ktorí úprimne hľadajú pokoj? Patríme aj my medzi tých, ktorým záleží nielen na pokoji od zbraní, ale aj na pokoji vo svojej duši a dušiach ľudí, s ktorými žijeme? Bolo by pre nás všetkých v túto noc najužitočnejšie, keby sa na nás vzťahovali záverečné slová hymnu Zachariáša: „Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti a naše kroky upriami na cestu pokoja.“ (Lk 1, 78-79) Účasť na svätej omši v túto nezvyčajnú hodinu iste hovorí o túžbe po pokoji.
Je správne, že túžime mať najprv pokoj vo svojom srdci, ak ho chceme dať iným. Nehľadajme ho vo svojom okolí, ale najprv u seba. Ak v nás nebude hnevu, nenávisti, neprajnosti, závisti, lakomstva, tak nebude vojen ani vo svete. Ak nezabijeme Boha vo svojom srdci, nebude zabíjaný ani v bratoch a sestrách vo svete. V túto noc patrí sa prijať podmienky pre pokoj, ktoré prináša Dieťa v betlehemských jasliach. Sú to láska, pravda, spravodlivosť a sloboda. Ruský spisovateľ Dostojevskij opisuje vo svojej poviedke Démoni - Diabli dušu neveriaceho Stavrogina, ktorý neverí ani v Boha a ani diabla. Má životné heslo: „Boh neexistuje, všetko je dovolené.“ Toto je obraz aj dnešného človeka bez Boha. Kto neprijme Boha, ten zavrhne pokoj a spoznáva peklo, a niet sa čo čudovať, že takto zmýšľajúci končia svoj život podobne.
Táto noc nám prináša spev anjelov, ktorý je zárukou pokoja. Svet si dnes uvedomuje, že viac ako chleba a svetla potrebujeme pokoj. Ten nám dnes dáva Boh vo svojom Synovi, Dieťati uloženom v jasliach. Ak takto prijímame zvesť anjelov, ak je príčinou našej účasti na tejto svätej omši, tak prijmime darček, ktorý dáva a môže dať jedine Ježiš, ktorý hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam ako dáva svet.