Jeho najslávnejším dielom sa stala Summa Theologiae (Súbor teológie), monumentálna práca, ktorá obsahuje 512 otázok a 1669 článkov. Okrem toho bol výborným kazateľom, zložil aj nádherné hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ktoré máme preložené aj v slovenčine (Ctime túto Sviatosť slávnu, Chváľ, Sione, Spasiteľa, Klaniam sa ti vrúcne). Popritom všetkom zostal veľmi pokorným a poníženým. Nikdy neprijal žiadne povýšenia, ktoré mu ponúkali jeho predstavení.
Metafyzické ukotvenie ľudskej prirodzenosti
Svätý Tomáš Akvinský tvrdil, že tak ako celé stvorenie, aj človek svoju existenciu (a prirodzenosť) len pasívne prijíma. Zameranie našej prirodzenosti na svoj cieľ tvorí pasívnu participáciu na večnom zákone. Tomáš odlišuje aktívnu a rozumovú účasť na večnom zákone od pasívnej. Pasívna participácia sama osebe ešte nie je prirodzeným zákonom, je len „kvázi-zákonom“. Vesmír sa správa, akoby podliehal zákonu, pretože Boh do neho vpísal určitý poriadok.
Ľudskú prirodzenosť charakterizujeme z hľadiska jej schopností. Ako píše Steven Long, tieto „schopnosti definujeme ich skutkami a skutky definujeme ich predmetmi a cieľmi“. Ciele ľudského života sú teda určujúce pre naše konanie. Ľudská prirodzenosť dáva našim skutkom ich nutné minimálne zameranie. Práve skutočnosť, že pasívna participácia, hoci sama osebe nie je prirodzeným zákonom, pôsobí, že svet je a riadi sa spôsobom, ktorý poznáme, je podľa nás konštitutívnou aj ohľadom ľudského konania. Prejavuje sa totiž v rozhodovaní urobiť (alebo neurobiť) nejaký skutok, ktorý je, alebo nie je v súlade s teleologickým nasmerovaním našej prirodzenosti. Teda prirodzená teleológia (zameranie ľudskej prirodzenosti) vo všeobecnosti primárne určuje morálnosť konania.
Cieľ a predmet skutku
Pozorovaním prírody prišiel sv. Tomáš k záveru, že nič sa nedeje „len tak“, ale každé bytie vykonáva svoje činnosti, pretože nimi sleduje určitý cieľ. Cieľ skutku je teda prvým princípom porozumenia v poriadku konania rovnako, ako je ním teleologické zameranie prirodzenosti stvorení v poriadku bytia. Prirodzenosť každého fyzického aj morálneho bytia (t. j. skutku) je per se zameraná k presne stanoveným cieľom, ktoré sú príčinou predurčenia istých prostriedkov na ich dosiahnutie.
Sv. Tomáš často opakuje, že podstata ľudského skutku závisí od úmyslu a „princípom ľudských skutkov… je (ich) cieľ“. Cieľ je per se „pohybovým“ pojmom. Voľba konkrétnych aktivít zahŕňa pohyb k dobru, ktoré je vždy cieľom. Je to tak aj v prípade, že konajúci koná s objektívne zlým úmyslom a chce dosiahnuť objektívne zlý cieľ. Konajúci totiž vždy svojou činnosťou sleduje nejaké (prinajmenšom zdanlivé a subjektívne vnímané) dobro.
Aristoteles aj Tomáš Akvinský hovoria o dôležitosti hierarchie prirodzených cieľov, medzi ktorými vyniká finis ultimus.Podľa kardinála Kajetána má posledný cieľ tri vlastnosti: je to dokonalé dobro, prirodzene chcené a - keďže zjednocuje všetky ostatné ciele - angažuje vôľu. Šťastie neznamená iba subjektívne naplnenie, ale ide o dosiahnutie dobra, ktoré zdokonaľuje a napĺňa človeka. Teleologický poriadok sa podľa nás neodvodzuje primárne od Božej existencie, ale skôr od príčinného usporiadania sveta. Tento poriadok človeka vedie k existencii Boha ako prvej pôsobiacej a poslednej účelovej príčine. Ľudské činy sú morálne určené podľa ich cieľov, ktoré sú zároveň ich pôvodom aj zavŕšením.
Morálnu povahu konkrétneho skutku určuje blízky cieľ, ktorý treba odlíšiť od cieľa vzdialeného. Okrem prípadov, v ktorých sú skutky podstatne zamerané jeden na druhý tak, že bez jedného skutku by nebolo možné vykonať nasledujúci, existujú zložené skutky, pozostávajúce z niekoľkých jednoduchých, z ktorých jeden je len akcidentálne zameraný na druhý skutok. Keď niekto zameria svoju krádež per accidens na finis operantis cudzoložstva, o ktoré mu ide predovšetkým, je, striktne povedané, „viac cudzoložníkom ako zlodejom“. Vzťah medzi predmetom a cieľom konania je podľa sv.
Morálne posudzovanie a predmet ľudského skutku
Ako uvádza Ján Pavol II., „prvoradým a základným prvkom mravného posudzovania je predmet ľudského skutku“. Akvinský definuje predmet skutku ako to, o čom skutok je vo vzťahu k rozumu. Táto definícia má teda dve zložky. Vzťah k rozumu je formálnou stránkou predmetu a predstavuje racionálnu charakteristiku skutku. Materiálnu stránku predmetu stelesňuje vlastná substancia skutku. Ide o podstatu predmetu vzhľadom na finis operis aj finis operantis. Tak ako sa prvotná dobrota bytia odvodzuje od jeho formy, v morálnom poriadku skutok nadobúda svoju prvotný morálny obsah od svojho predmetu.
Na precíznu analýzu treba rozlíšiť naturálny a morálny predmet konania. Naturálnym predmetom môže byť vzatie alebo použitie nejakej veci, ktoré je per se morálne neutrálne. Prostredníctvom konania, pri ktorom človek používa rozum a vôľu, sa naturálny predmet stáva morálnym predmetom konkrétneho činu. Ak nejakú vec používa jej majiteľ, skutok je sám osebe dobrý, zatiaľ čo „vziať to, čo patrí inému“, bude morálne chybné. Na hodnotenie morálnosti ľudských činov je podľa sv.
Ak je povaha daná cieľom skutku taká, že ju nemožno dosiahnuť bez konkrétneho predmetu, ide o jednoduchý skutok. Znamená to, že predmet skutku je per se zameraný na jeho cieľ. Ak však predmet nie je zo svojej podstaty zameraný na cieľ skutku (teda cieľ si nevyžaduje nutne práve tento predmet), vzťah medzi predmetom a cieľom je len akcidentálny a ide buď o chybu, vychádzajúcu z nesprávneho poznania konajúceho, alebo o zložený skutok, ktorý zahŕňa niekoľko rôznych jednoduchých skutkov s rôznymi morálnymi druhmi. Prečo je také dôležité určiť, či je skutok morálne jednoduchý, alebo zložený? Ak chceme určiť morálny druh skutku, musíme vedieť, či je, alebo nie je jeho predmet per se zameraný na cieľ.
Päť liekov proti smútku podľa sv. Tomáša Akvinského
Svätý Tomáš Akvinský nám ponúka päť liekov proti smútku, ktoré sa javia ako prekvapivo efektívne (Summa Theologiae, I-II, q. 38). Každý z nás prežíva smutné dni, keď nie sme schopní prekonať vnútornú strnulosť alebo depresiu, ktorá na nás tlačí, a sťažuje spolunažívanie s inými. Existujú ale spôsoby na prekonanie smútku a znovuzískanie nášho úsmevu?
- Doprajte si to, čo sa vám naozaj páči/čo vám chutí. Môže sa to zdať trochu materialistické, ale nikto nepoprie, že náročný deň sa môže dobre skončiť napríklad chutným pivom. Aj náš Pán sa s radosťou zúčastňoval na hostinách a pred svojím vzkriesením i po ňom sa tešil zo vznešených a dobrých vecí v živote.
- Poplačte si. Ak jej však necháme voľný priebeh, duše ho dokáže rozptýliť smerom zvnútra von a dokáže tak smútok zmierniť. Naša melanchólia sa zhoršuje, ak nedokážeme nájsť spôsob, ako dať priechod svojmu smútku. Plač je spôsob, ktorým duša uvoľňuje smútok, a nemusí ju až tak ochromiť. Ježiš tiež plakal. A pápež František uviedol, že „určité pravdy v živote je možné vidieť iba s očami očistenými slzami.
- Zdieľajte svoj smútok s priateľom. Keď sme smutní, máme tendenciu vidieť všetko v odtieňoch šedej. Veľmi účinným liekom je otvorenie srdca smerom k priateľovi.
- Uvažujte o pravde. Uvažovanie o „fulgor veritatis“, o ktorom hovorí svätý Augustín, nádhere pravdy v prírode alebo umeleckom diele či hudbe, môže byť účinným balzamom proti smútku.
- Kúpte sa a spite. Teológ hovorí, že úžasným liekom proti smútku je kúpeľ a spánok. Aj podľa hlbokého kresťanského pohľadu sa na zmiernenie duchovnej choroby človek musí niekedy uchýliť k telesným prostriedkom.
Rozšírenou chybou je, že kresťanstvo je založené na protiklade medzi dušou a telom a často sa tento názor považuje za bremeno či prekážku pre duchovný život. Ale správny pohľad na kresťanský humanizmus je, že ľudská osoba (telo i duša) je úplne „zduchovnená“ hľadaním spojenia s Bohom. „Nikto si nemyslí, že je čudné vyhľadať lekára, ktorý sa stará o telo tak ako sprievodca pri duchovných chorobách,“ hovorí sv. Tomáš Morus. Preto ak sa dostanete do kontaktu s fyzickou chorobou, čo najskôr choďte na spoveď a vyhľadajte dobrého duchovného lekára pre zdravie svojej duše.