Svätý Viliam Akvitánsky, známy aj ako Viliam Gellonský (Guilhelm, fr. Guillaume, nem. Wilhelm), bol významnou postavou 8. a 9. storočia. Jeho sviatok sa slávi 28. mája.
Saint-Guilhem-du-Désert, Francúzsko
Pôvod a mladosť
Viliam sa narodil okolo roku 755 niekde v severnom Francúzsku. Bol vnukom franského majordoma a vojvodu Karola Martela. Význam jeho mena je "ten, ktorý chce ochraňovať".
Život na dvore Karola Veľkého
Sv. Viliam Akvitánsky bol pôvodne grófom, žil v druhej polovici 8. a začiatkom 9. storočia na dvore cisára Karola Veľkého. Vynikal udatnosťou, krásou, no aj čnosťami a veľmi bystrým rozumom. Cisár sa s ním radil o svojich záležitostiach.
Vojvodca Akvitánie
V tom čase vtrhli do Španielska mohamedánski Saracéni z Afriky, zaujali ho a mierili na sever do Francúzska. Gróf Viliam vytiahol s vojskom proti nim v mene cisára. Mohamedánov porazil a vyhnal z krajiny. Cisár ho za to vymenoval za vojvodcu Akvitánie (južné Francúzsko), ktorú oslobodil od Saracénov.
Viliam sa ujal svojho nového úradu so všetkou zodpovednosťou. Snažil sa zmierniť následky vojny, staral sa o zavedenie poriadku, spravodlivosti a o blahobyt obyvateľov. Dal znovu postaviť zrúcané chrámy, založil kláštor menom Gellona, do ktorého povolal benediktínov. Neďaleko neho postavil aj ženský kláštor, do ktorého potom vstúpili jeho dve rodné sestry.
Kráľ a neskorší cisár Karol Veľký ho poveril obranou tzv. španielskej marky. Bolo to územie na južnom pohraničí terajšieho Francúzska. Viliam musel veľa bojovať. Podrobil si Baskov a vytlačil mohamedánskych Maurov z pyrenejskej oblasti. On prispel r. 801 aj k oslobodeniu Barcelony spod maurskej okupácie. Jeho hrdinské skutky boli zachytené v známych hrdinských spevoch „Chansons de gestes“.
Rozhodnutie pre samotu a kláštor
Sám však túžil po samote, aby mohol slúžiť iba Bohu. Po rokoch si ho cisár Karol znova povolal na svoj dvor, kde ho prijal ako vlastného syna. Viliam mohol mať všetko, čo len chcel. No on prosil cisára, aby mu dovolil odísť do samoty. Cisár ho s ťažkým srdcom a so smútkom prepustil. Ponúkal mu všetko, no Viliam si vypýtal len relikviu z Kristovho kríža, všetko ostatné rozdal do kostolov a medzi chudobných.
Potom odišiel do kláštora, kde v roku 806 prijal mníšske rúcho. Ako mních bol vzorom poníženosti a poslušnosti. Pracoval väčšinou ako kuchár a pekár. Veľa sa modlil a konal prísne skutky pokánia. Sám prosil opáta, aby mohol konať tie posledné práce. Neštítil sa ničoho. Neskoršie sa uchýlil s povolením opáta do oddelenej pustovne. Tam prežil posledné chvíle svojho života.
Smrť a úcta
Zomrel 28. mája 812 v Gellone. Pochovali ho v kostole kláštora, ktorý dal sám postaviť (teraz je to St. Guilhem-du-Désert pri Aniane, západne od Montpellier v južnom Francúzsku). Jeho relikvie sú uložené v kostole St. Sternin v Toulouse. Hneď po smrti si ho uctievali ako svätého. Pápežom bola úcta k nemu potvrdená v roku 1066. Úradne ho vyhlásil za svätého pápež Alexander 11. v r. 1066. Na jeho počesť v 12. stor. opátstvo Gellone premenovali na St-Guilhelm-du-Désert (Sv. Viliam v pustatine).
Po r. 801 Viliam opustil vojenský život. V decembri 804 založil v jednom pyrenejskom údolí kláštor Gellone a priviedol tam mníchov z Aniane. On sám prijal v tomto kláštore mníšske rúcho 29. júna r. 806.
Dátumy zo života sv. Viliama Akvitánskeho:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| cca 755 | Narodenie |
| 801 | Prispel k oslobodeniu Barcelony |
| 804 | Založenie kláštora Gellone |
| 806 | Prijatie mníšskeho rúcha |
| 812 | Úmrtie |
| 1066 | Potvrdenie úcty pápežom |
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4.