Dnes, 27. septembra, oslavuje Katolícka cirkev sviatok svätého Vincenta z Paula (1581 - 1660). Bol zakladateľ Misijnej spoločnosti (lazaristov) a spoluzakladateľ kongregácie Dcér kresťanskej lásky (vincentiek).
Narodenie: 24. apríl 1581 Pouy, južné Francúzsko
Smrť: 27. september 1660 (79 ročný), Paríž, Francúzsko
Beatifikácia: 27. august 1729, Benedikt XIII.
Kanonizácia: 16. jún 1737, Klement XII.
Sviatok: 27. september
Detstvo a mladosť
Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v dedinke Pouy pri meste Dax vo Francúzsku na úpätí Pyrenejí. Narodil sa ako tretie zo šiestich detí v sedliackej rodine. Rodičia mu dali meno Vincent. Jeho rodičia boli chudobní roľníci. Bolo ich šesť detí a od malička museli tvrdo pracovať. V detstve pásol ovce a svine. Celá rodina sa denne zhromažďovala okolo chudobného stola s hrncom pšeničnej kaše. Hoci Vincentovo detstvo bolo poznačené chudobou, nikdy mu nechýbalo to najdôležitejšie, čo sa mnohým ľuďom dnešnej doby nedostáva.
Vincent mal od malička zmysel pre chudobných a kde mohol, tam ich obdaroval. Keď to videl otec, zaumienil si, že urobí všetko preto, aby sa jeho syn stal kňazom. Tak sa aj stalo. Odišiel k františkánom, tam nadobúdal základné vedomosti. Bol veľmi nadaný a usilovný a čoskoro si sám zarábal na živobytie doučovaním iných, takže nebol na ťarchu rodičom. V roku 1597 prešiel na univerzitu v Toulouse. To už stálo veľké peniaze. Otec predal voly aj pluh, len aby syn mohol študovať.
Kňazské pôsobenie
Vo svojich devätnástich rokoch bol v roku 1600 vysvätený za kňaza. Ako devätnásť ročný, 23. septembra 1600, bol vysvätený za kňaza. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1600. Po vysviacke pokračoval v štúdiu teológie a cirkevného práva. Potom pokračoval v štúdiách v Zaragoze a v Toulouse. Svoje kňazské povolanie prežíval po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše. Stal sa kňazom, ale ešte nebol pastierom. Boh mu chcel zveriť svoje ovečky, ale on si len málo všímal ovečky ako aj biedu vo svojom okolí. Bol zahľadený do seba, šiel za svojim snom mať sa dobre a popri tom trošku materiálne pomôcť svojej rodine. Neskôr si však uvedomil, že naháňanie sa za pozemskou slávou nemá zmysel. Neprinášalo mu to ani radosť, ani pokoj. Ale bol to proces.
V roku 1605 cestoval z Marseille do Narbonu. Bola to krátka cesta, išiel loďou. V r. 1605 musel Vincent odcestovať do Marseille kvôli istej záležitosti. Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckých pirátov, ktorí ho predali za otroka do Tunisu. Cestou ich však prepadli piráti, zajali ich a odvliekli do severnej Afriky. Tam ich predali za otrokov. Najprv bol u jedného rybára, ktorý ho však kvôli tomu, že bol chorý, predal starému alchymistovi. Ten si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia. Po starcovej smrti v r. 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal z Francúzska. Vincent pracoval ako pomocník u lekára, neskôr na veľkostatku. Bol vzorným robotníkom a povzbudzoval svojich druhov, aby vytrvali. Rozprával im príbehy zo života svätých a učil ich žalmy. Aj tam bol vzorným robotníkom a povzbudzoval svojich druhov, aby vytrvali. Rozprával im príbehy zo života svätých a učil ich žalmy. Dostalo sa to do uší jednej z troch žien farmára. Zašla za Vincentom a veľmi sa jej zapáčilo, čo rozprával. Spolu sa dohodli a tajne aj s jej mužom opustili Afriku. V roku 1607 pristáli vo Francúzsku.
V tom istom roku navštívil Rím a potom sa stal dvorným kňazom v Paríži u kráľovnej Margity z Valois. No Vincentovi sa to nepáčilo. V r. 1608 prišiel Vincent de Paul do Paríža, kde prežil zhruba 50 rokov, najprv na privilegovaných miestach, potom ako neúnavný a zapálený pracovník mnohých charitatívnych diel. V r. 1609 sa Vincent stal almužníkom kráľovnej Margity de Valois, bývalej manželky kráľa Henricha IV. Cez službu chorým a chudobným pokorne konal dobročinnosť a spoznával Božie cesty. Roku 1612 sa stal správcom farnosti na jednom parížskom predmestí. Po dvanástich rokoch od kňazskej vysviacky prijal miesto farára v chudobnej farnosti Clichy. V r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža. Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí a duchovným vodcom celej rodiny i všetkých, ktorí pracovali na rozsiahlych majetkoch grófa. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky. Boh si ho však chcel pritiahnuť ešte viac. Nechcel, aby zostal dedinským farárom, ale aby bol misionárom milosrdnej lásky.
Kľúčové sa stane stretnutie s rodinou de Gondi. Spolu s nimi obchádzal kostoly, ktoré boli na území ich panstva. Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Raz ho zavolali k váženému sedliakovi, ktorý zomieral a chcel sa vyspovedať. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na Sviatok obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že si všetci miestni obyvatelia vykonali generálnu svätú spoveď. Dojatá pani de Gondi naliehavo prosila Vincenta, aby podobne evanjelizoval aj na inýchmiestach ich grófskych majetkov. Na Vincenta táto udalosť tak hlboko zapôsobila, že bol presvedčený, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym.
Vincent na sviatok obrátenia sv. Pavla v roku 1617 kázal v kostole vo Follevile o generálnej spovedi. Vo farnosti Châtillon-les-Dombes v tom istom roku mal inú skúsenosť. Pred sv. omšou mu prišiel niekto z dediny povedať, že za dedinou žije jedna veľmi chudobná rodina, ktorá je celá chorá, a že by bolo dobré im pomôcť. Vincent hovoril v kázni o dôležitosti pomoci núdznym a poobede sa na vlastné oči presvedčil, že ľudia radi pomôžu, len túto pomoc treba lepšie naplánovať, aby bola pomoc a ovocie trváce. A tak založil prvý Spolok kresťanskej lásky, ktorého cieľom bolo pomáhať najchudobnejším a chorým v ich príbytkoch.
V r. 1617 v Châtillon-les-Dombes tak vzniklo prvé z mnohých diel kresťanskej lásky, ktoré potom začali prekvitať všade po jeho stopách. Misionári Vincenta de Paul sa snažili na konci ľudových misií založiť takýto spolok zložený čisto z laikov, ktorý mal program činnosti ušitý na mieru, aby bola ich pomoc konkrétna. Do spolkov patrili chudobní, ale aj také významné osobnosti, akými bola poľská kráľovná Lujza Mária de Gonzaga ako aj vojvodkyňa z Aiguillonu. Vincent naozaj vedel zapojiť do reťaze lásky ľudí všetkých vrstiev spoločnosti. V roku 1619 bol vymenovaný za duchovného správcu kráľovských galejí. Keď videl, v akých neľudských podmienkach žili trestanci, veľmi ho to pobúrilo. Vincent denne navštevoval týchto úbožiakov.
Počas vojny v Lorene nastala v celom Francúzsku veľká bieda. Vincent urobil veľkú zbierku v Paríži, organizoval materiálnu pomoc, prosil na mnohých miestach, ba prosil aj samotného kráľa Ľudovíta XIII. Tieto peniaze zachránili životy mnohým. Celé karavány vozov prichádzali vysoko naložených obilím, šatstvom, bielizňou prichádzali do spustnutých miest a dedín. Vincenta de Paul trápila nielen duchovná bieda dedinského ľudu; zistil totiž, že duchovnú biedu sprevádza aj neznesiteľná materiálna bieda. Zorganizoval preto pravidelnú materiálnu pomoc pre chudobných.
Založenie reholí
Za takýchto okolností sa zrodila myšlienka založiť Spoločnosť misijných kňazov, ktorú v r. 1625 aj uskutočnil (táto Spoločnosť v súčasnosti existuje pod názvom Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul - CM ). Príklad Vincenta priťahoval mnohých, a tak v roku 1625 vznikla Misijná spoločnosť (lazaristi). Založenie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (vincentíni alebo ľudovo lazaristi - názov podľa domu sv. Lazára v Paríži). Roku 1625 im venoval dom, kde Vincent usporiadal svoje bratstvo, ktoré v roku 1631 potvrdil pápež Urban VIII. ako kongregáciu. Vincent ich nazval lazaristami podľa domu sv. Lazára, ktorý dostali do daru. Kňazi, ktorí do nej vstúpili, sa zaviazali ohlasovať evanjelium chudobnému dedinskému ľudu a povzbudzovať ho k dobrej svätej spovedi. Venovali sa dielu ľudových misií, boli kňazmi na farách na vidieku, formátormi kandidátov kňazstva, formátormi a predstavenými v seminároch, venovali sa charitatívnym bratstvám, dávali duchovné cvičenia pre laikov. Popri duchovnej starostlivosti sa vždy snažili pomáhať chudobným aj materiálne, teda s evanjeliom dávali aj chlieb.
V r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských diev (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. O krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním týchto bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Preto namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto Boh chcel, aby sa utvorilo spoločenstvo žien, ktoré by prevzalo vedenie starostlivosti o chorých a starých. Tak pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1630 sa u Vincenta prihlásila vidiecka deva Margita Naseau. Aj ona veľmi túžila pomáhať chudobným. Svojou starostlivosťou o chorých, ktorých bolo v tom čase v Paríži veľmi veľa, ukázala cestu ďalším dievčatám. Vincent ich zhromaždil a zveril Lujze de Marillac. Schádzali sa v jej dome. Takto sa začala utvárať Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (vincentiek), ktorá bola založená v roku 1633 pre službu Kristovi v chudobných. Popri mužskej kongregácii založil v roku 1633 so sv. Lujzou de Marillac apoštolskú spoločnosť žien - Dcéry kresťanskej lásky. Nepredpísal im uzavretý kláštorný život ani slávnostné večné sľuby. Chcel, aby sa čím viac venovali tým, ktorí to potrebujú, napr. nemanželským deťom.
S pomocou sestier Vincent mohol založiť sirotince pre deti, o ktoré sa nemal kto postarať. Takmer každý deň nachádzal jedno- dve odhodené deti pri bránach kostolov. Ročne bolo v Paríži takto ponechaných osudu 300 až 400 detí. Čoskoro nebolo takého druhu kresťanskej dobročinnosti, v ktorom by sa sestry neboli osvedčili. Vincent zriaďoval sieť centier pomoci, spolky lásky, nemocnice, domy pre choromyseľných a starých opustených ľudí, a tieto centrá zveroval dcéram kresťanskej lásky ( dkl ). Popri službe učili ľudí modliť sa, aby spoznali a zakúsili Boha a v úprimnej nábožnosti ho chválili.
| Organizácia | Rok založenia | Účel |
|---|---|---|
| Misijná spoločnosť (lazaristi) | 1625 | Ohlasovanie evanjelia chudobným, formácia kňazov |
| Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (vincentky) | 1633 | Služba Kristovi v chudobných, starostlivosť o siroty, chorých a opustených |
Tento „špecialista“ chudobných sa presadzoval v ich prospech mimoriadnou pokorou, a to tak u boháčov aj u mocnárov. Bol poradcom kráľovnej Anny Rakúskej a veľkých pánov kráľovstva. Politika ho však zaujímala len potiaľ, pokiaľ mohol tým osožiť chudobným. Úspešne vymohol pre chudobných podporu, daňové úľavy, budovy a mnohé priaznivé dekréty. Vincent de Paul, veľký dobrodinec chudobných, takmer celý život pracoval pre nich: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh tak isto prítomný v modlitbe, ako aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha“. Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus. Text Sv.
Jeden z našich súčasných spisovateľov spája túto myšlienku sv. A ty, Pane, mi povieš: „Mne si to urobil!“ (M.
Úmrtie a odkaz
Svätý Vincent de Paul sa staral o padlé ženy, starých, založil pre nich nemocnicu, vybudoval blázinec. Zaviedol duchovné cvičenia pre kňazov, ale aj pre obyčajných ľudí. Posielal svojich kňazov ako misionárov do Poľska, Maďarska, Škótska, Írska, Tunisu, Alžírska… Popritom ani jeden deň nevynechal rozjímanie, hlbokú modlitbu, sv. omšu a breviár. Bojoval proti jansenizmu - pesimistickému bludu, ktorý sa vtedy šíril vo Francúzsku. Posledných jedenásť rokov veľmi trpel na bolestivú zimnicu.
Sv. Vincent de Paul zomrel 27. September 1660 v Paríži vo veku osemdesiat rokov. 27.9. 1660 Vincent naposledy vydýchol. Zomrel náhle - 26. septembra 1660 veľmi zoslabol. Zaopatrili ho sviatosťami zomierajúcich a na druhý deň, 27. septembra 1660 zomrel. Mal osemdesiat rokov. Po päťdesiatich rokoch našli jeho telo neporušené. Odpočíva v materskom dome vincentínov v Paríži a jeho srdce je uctievané v kaplnke zjavení u dcér kresťanskej lásky v Paríži na ulici rue du Bac 140. Roku 1737 bol vyhlásený za svätého. Je považovaný za Otca chudobných. Sviatok: 27. Jeho život bol svedectvom nezištnej služby a hlbokej viery.
Pomoc: patrón všetkých charitatívnych diel, nemocníc, vychovávateľov, sirôt, zajatcov, väzňov; „Jedným z najpodstatnejších skutkov lásky je znášať blížneho.“ (sv. Sv. čo s láskou viedol Boží ľud. Amen.