Svätý Vincent de Paul, veľký francúzsky kňaz a „apoštol kresťanskej lásky“ zo 17. storočia, má na Slovensku mimoriadne silný a živý odkaz. Jeho meno je slovenským katolíkom dobre známe, a to predovšetkým vďaka dlhoročnému a obetavému pôsobeniu rehoľných spoločenstiev, ktoré založil a ktoré sa riadia jeho duchom. Ide najmä o Misijnú spoločnosť (známu ako Lazaristi) a Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky (ľudovo nazývaných Vincentky). Tieto rehoľné rodiny, spolu s laickými vetvami vincentínskej rodiny (ako je napríklad Spoločnosť svätého Vincenta de Paul), už po stáročia aktívne pôsobia na našom území v nenahraditeľnej službe chudobným, chorým, sirotám, väzňom a ľuďom na okraji spoločnosti. Ich činnosť v oblasti zdravotníctva, školstva, farských misií a sociálnej starostlivosti zanechala hlbokú stopu v dejinách Slovenska.
Úcta k sv. Vincentovi sa prejavuje aj v zasvätení viacerých kostolov a kaplniek, pričom významným moderným centrom je Kostol sv. Vincenta de Paul v Bratislave-Ružinove, ktorý slúži aj ako provinciálny dom Lazaristov. Pre súčasných slovenských katolíkov je svätý Vincent de Paul nevyčerpateľnou inšpiráciou k praktickému uskutočňovaniu evanjelia lásky. Jeho život a dielo sú silnou výzvou vidieť Krista v tvári každého núdzneho človeka a odpovedať na jeho potreby nielen súcitom, ale aj konkrétnymi, premyslenými a organizovanými skutkami pomoci. V dobe, keď aj naša spoločnosť čelí mnohým sociálnym problémom a nerovnostiam, nás svätý Vincent učí nelamentovať nad biedou, ale aktívne hľadať riešenia a zapájať sa do služby blížnym.
Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy vo Francúzsku ako tretie zo šiestich detí sedliackej rodiny. Charakterové črty rodiska ho ovplyvnili na celý život: rozhodný temperament, humor, dynamizmus, prirodzený zmysel pre realitu, sedliacka múdrosť…
Ako dvanásťročný začal študovať v Daxe, neskôr prešiel na teologické štúdiá v Toulouse. Ako devätnásť ročný , 23. septembra 1600, bol vysvätený za kňaza. Svoje kňazské povolanie prežíval po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše.
Svätý Vincent de Paul
Otroctvo a návrat do Francúzska
V r. 1605 musel Vincent odcestovať do Marseille kvôli istej záležitosti. Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckých pirátov, ktorí ho predali za otroka do Tunisu. Najprv bol u jedného rybára, ktorý ho však kvôli tomu, že bol chorý, predal starému alchymistovi. Ten si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia. Po starcovej smrti v r. 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal z Francúzska.
V r. 1608 prišiel Vincent de Paul do Paríža, kde prežil zhruba 50 rokov, najprv na privilegovaných miestach, potom ako neúnavný a zapálený pracovník mnohých charitatívnych diel. Kardinál de Bérulle, zakladateľ náboženského prúdu Francúzska škola, ktorý v 17. storočí podstatne obnovil život viery a posvätnosť kňazského stavu, ho zasvätil do duchovnej služby chorým v nemocnici. V r. 1609 sa Vincent stal almužníkom kráľovnej Margity de Valois, bývalej manželky kráľa Henricha IV. Cez službu chorým a chudobným pokorne konal dobročinnosť a spoznával Božie cesty.
Pôsobenie vo farnostiach a zrod myšlienky misií
V r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža. Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí a duchovným vodcom celej rodiny i všetkých, ktorí pracovali na rozsiahlych majetkoch grófa. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky. Vincent po niekoľkých mesiacoch zmizol z dohľadu rodiny de Gondi a celkom sa jej odmlčal. Za tým stál opäť kardinál de Bérulle, ktorý mu navrhol prevziať faru v Chatillon-les-Dombes.
Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na Sviatok obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že si všetci miestni obyvatelia vykonali generálnu svätú spoveď. Dojatá pani de Gondi naliehavo prosila Vincenta, aby podobne evanjelizoval aj na inýchmiestach ich grófskych majetkov. Na Vincenta táto udalosť tak hlboko zapôsobila, že bol presvedčený, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym. Za takýchto okolností sa zrodila myšlienka založiť Spoločnosť misijných kňazov, ktorú v r. 1625 aj uskutočnil (táto Spoločnosť v súčasnosti existuje pod názvom Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul - CM ).
Táto farnosť neďaleko Lyonu sa stala v posledných rokoch sídlom kňazov, ktorí túžili len po peniazoch. Bolo ich tam šesť a dávali ľuďom veľmi veľké pohoršenie. Najväčšiu a zároveň najvplyvnejšiu časť obyvateľstva tvorili hugenoti. Ľudia žili vo vzájomnej nedôvere a izolácii, ba aj v otvorenom nepriateľstve. Zatiaľ čo madame de Gondi horúčkovito hľadala svojho duchovného vodcu, Vincent horlivo privádzal farníkov Chatillonu na cestu k Pánu Bohu.
Keďže farská budova bola neobývateľná, prenajal si izbu u jedného z popredných hugenotov, ktorý ho rád prijal, dúfajúc, že tým vyvolá škandál u katolíkov, a tak zneváži Cirkev. No čoskoro on a celá jeho rodina boli tak nadšení osobnosťou sv. Vincenta, že sa všetci vrátili späť do Cirkvi. Kameň, ktorý sa týmto obrátením pohol, sa už nedal zadržať. Množili sa konverzie a kostol sa napĺňal.
Charitatívna činnosť
Vincenta de Paul trápila nielen duchovná bieda dedinského ľudu; zistil totiž, že duchovnú biedu sprevádza aj neznesiteľná materiálna bieda. Zorganizoval preto pravidelnú materiálnu pomoc pre chudobných. V r. 1617 v Châtillon-les-Dombes tak vzniklo prvé z mnohých diel kresťanskej lásky, ktoré potom začali prekvitať všade po jeho stopách. Boží služobník o tom sám neskôr napísal: „Raz v nedeľu, keď som sa obliekal na svätú omšu, prišiel mi ktosi oznámiť, že v jednom osamelom dome, vzdialenom od kostola asi na štvrť hodiny, sa nachádza rodina vo veľkej núdzi. Všetci ochoreli a nedokážu si navzájom pomôcť. Bez váhania som o tom hneď kázal a naliehavo odporúčal týchto postihnutých do láskavej pozornosti veriacich. Sám Pán Boh pohol srdcia mojich poslucháčov a prebudil v nich spoluúčasť na utrpení. Po vešperách, keď som sa uberal na to miesto, videl som, ako ženy nesú potraviny do toho domu, kým iní ľudia už odtiaľ odchádzajú. Bola to celá procesia. Povedal som si: To je skutočne veľká láska k blížnym v núdzi, ale nie je dobre usporiadaná. Postihnutí naraz dostanú veľa zásob, niečo sa z toho aj pokazí, ale onedlho budú opäť tam kde boli. Pán Boh mi vnukol myšlienku: Tieto dobré ženy by mohli z lásky k Bohu spoločne, ale organizovane slúžiť chudobným, chorým. Pri jednom zhromaždení som im aj navrhol, že každá nejakým spôsobom môže pomôcť tým, čo sú alebo budú na tom odkázaní, ale nie len jednorázovo. Tak vznikol prvý „charitatívny spolok“. Keď sa to všetko v priebehu troch mesiacov zladilo, roku 1617 obdržal nový spolok „Bratstvo kresťanskej lásky“ schválenie lyonského arcibiskupa.“
Sv. Vincent sa potom na všetkých misiách, ktoré vykonal dôsledne usiloval zakladať charitné spolky podľa vzoru zo Chatillona. O krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním týchto bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Preto namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto Boh chcel, aby sa utvorilo spoločenstvo žien, ktoré by prevzalo vedenie starostlivosti o chorých a starých. Tak pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských diev (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincent de Paul.
Tento „špecialista“ chudobných sa presadzoval v ich prospech mimoriadnou pokorou, a to tak u boháčov aj u mocnárov. Bol poradcom kráľovnej Anny Rakúskej a veľkých pánov kráľovstva. Politika ho však zaujímala len potiaľ, pokiaľ mohol tým osožiť chudobným. Úspešne vymohol pre chudobných podporu, daňové úľavy, budovy a mnohé priaznivé dekréty.
Vincent de Paul, veľký dobrodinec chudobných, takmer celý život pracoval pre nich: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh tak isto prítomný v modlitbe, ako aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha“. Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus.
| Udalosť | Rok |
|---|---|
| Narodenie Vincenta de Paul | 1581 |
| Vysvätený za kňaza | 1600 |
| Založenie Spoločnosti misijných kňazov | 1625 |
| Založenie Spoločnosti dcér kresťanskej lásky | 1633 |
| Úmrtie Vincenta de Paul | 1660 |
Svätý Vincent de Paul sa narodil v roku 1581 vo francúzskej dedinke Pouy do chudobnej roľníckej rodiny. Po štúdiách bol v roku 1600 vysvätený za kňaza. O päť rokov neskôr ho pri ceste z Marseille zajali piráti a predali do otroctva v severnej Afrike. O niekoľko rokov neskôr so sv. Lujzou de Marillac založil aj spoločenstvo Dcér kresťanskej lásky - rehoľu, ktorá sa starala o chudobných, chorých, opustených a deti bez domova. Jeho život bol svedectvom nezištnej služby a hlbokej viery.
Staral sa o väzňov, chorých, padlé ženy i starcov a posielal misionárov do viacerých európskych i afrických krajín. Zomrel 27. septembra 1660 v Paríži vo veku osemdesiat rokov. Je považovaný za Otca chudobných.
Svätý Vincent de Paul (24. apríla 1581, Pouy, Francúzsko - 27. septembra 1660, Paríž, Francúzsko) sa narodil v chudobnej roľníckej rodine a stal sa významným francúzskym kňazom, ktorý zasvätil svoj život službe chudobným. Po svojom ordinovaní v roku 1600 a úteku zo zajatia barbarských pirátov sa Vincent zapojil do charitatívnej práce v Paríži. Založil Kongregáciu misie (Vincentínov) a spolu so svätou Luizou de Marillac aj Dcéry charity.
Bol kanonizovaný v roku 1737 a je považovaný za patróna všetkých charitatívnych spoločností. Jeho život bol poznačený mnohými zázrakmi, vrátane uzdravenia mníšky od vredov a uzdravenia laickej ženy z paralýzy. Svätý Vincent de Paul má sviatok 27. septembra.
Posledných jedenásť rokov veľmi trpel na bolestivú zimnicu. Zomrel náhle - 26. septembra 1660 veľmi zoslabol. Zaopatrili ho sviatosťami zomierajúcich a na druhý deň, 27. septembra 1660 zomrel. Mal osemdesiat rokov. Po päťdesiatich rokoch našli jeho telo neporušené. Roku 1737 bol vyhlásený za svätého.
Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v dedinke Pouy pri meste Dax vo Francúzsku na úpätí Pyrenejí. Jeho rodičia boli chudobní roľníci. Bolo ich šesť detí a od malička museli tvrdo pracovať. Vincent mal od malička zmysel pre chudobných a kde mohol, tam ich obdaroval. Keď to videl otec, zaumienil si, že urobí všetko preto, aby sa jeho syn stal kňazom. Tak sa aj stalo. Odišiel k františkánom, tam nadobúdal základné vedomosti. Bol veľmi nadaným a usilovným a čoskoro si sám zarábal na živobytie doučovaním iných, takže nebol na ťarchu rodičom. V roku 1597 prešiel na univerzitu v Toulouse. To už stálo veľké peniaze. Otec predal voly aj pluh, len aby syn mohol študovať.
V roku 1600 bol Vincent vysvätený za kňaza. Potom pokračoval v štúdiách v Zaragoze a v Toulouse. V roku 1605 cestoval z Marseille do Narbonu. Bola to krátka cesta, išiel loďou. Cestou ich však prepadli piráti, zajali ich a odvliekli do severnej Afriky. Tam ich predali za otrokov. Vincent pracoval ako pomocník u lekára, neskôr na veľkostatku. Bol vzorným robotníkom a povzbudzoval svojich druhov, aby vytrvali. Rozprával im príbehy zo života svätých a učil ich žalmy. Dostalo sa to do uší jednej z troch žien farmára. Zašla za Vincentom a veľmi sa jej zapáčilo, čo rozprával. Spolu sa dohodli a tajne aj s jej mužom opustili Afriku. V roku 1607 pristáli vo Francúzsku. V tom istom roku navštívil Rím a potom sa stal dvorným kňazom v Paríži u kráľovnej Margity z Valois. No Vincentovi sa to nepáčilo. Roku 1612 sa stal správcom farnosti na jednom parížskom predmestí.
Neskôr bol vymenovaný za farára do obce Chatillon-les-Dombes. Mal vplyv na grófsku rodinu Gondiovcov, pomáhal pri výchove troch synov, z ktorých sa jeden stal významným vojvodom a druhý kardinálom. S finančnou i morálnou podporou grófky Gondiovej sa začal venovať kazateľskej činnosti, chodil z dediny do dediny spolu s viacerými kňazmi. Arcibiskup bol tomu rád, lebo mnoho hriešnikov našlo cestu späť do Cirkvi. Roku 1625 im venoval dom, kde Vincent usporiadal svoje bratstvo, ktoré v roku 1631 potvrdil pápež Urban VIII. ako kongregáciu. Vincent ich nazval lazaristami podľa domu sv. Lazára, ktorý dostali do daru. Popri mužskej kongregácii založil v roku 1633 so sv. Lujzou de Marillac apoštolskú spoločnosť žien - Dcéry kresťanskej lásky. Nepredpísal im uzavretý kláštorný život ani slávnostné večné sľuby. Chcel, aby sa čím viac venovali tým, ktorí to potrebujú, napr. nemanželským deťom. Staral sa o padlé ženy, starých, založil pre nich nemocnicu, vybudoval blázinec. Zaviedol duchovné cvičenia pre kňazov, ale aj pre obyčajných ľudí. Posielal svojich kňazov ako misionárov do Poľska, Maďarska, Škótska, Írska, Tunisu, Alžírska…
Popritom ani jeden deň nevynechal rozjímanie, hlbokú modlitbu, sv. omšu a breviár. Bojoval proti jansenizmu - pesimistickému bludu, ktorý sa vtedy šíril vo Francúzsku.
Myšlienky sv. Vincenta de Paul
- "Boh koná svoje dielo ani nie tak množstvom svojich pracovníkov, ako skôr vernosťou tých, čo volá, i keď ich je málo."
- "Naša činnosť svedčí o našom vnútri. mať lásku v srdci a na perách. Pán vychádzal svojou láskou v ústrety tým, ktorí mali v neho veriť. Pán zaujímal vždy posledné miesto. ale zdvotile a s láskou."
- "Láska môže aj neprekonateľné ťažkosti premeniť na dobrovoľné znášanie a na obetavosť."
- "Dajte mi ľudí modlitby. šťastie vytrvať na mieste, na ktoré nás postavil Boh! sa stýkať navzájom s hlbokou úctou. konať prísne, namiesto horlivosti unáhlene. smrť."