Dobrosrdečnosť sa našla aj uprostred vojny. Vianoce tak mohli osláviť aj zúbožení vojaci na bojovom poli. Známe i menej známe príbehy chytia za srdce.
Je december 1914. Európu piaty mesiac sužuje konflikt, označovaný ako Veľká vojna, ktorý už desaťtisíce ľudí pripravil o život. Vojna, ktorej skončenie sa očakávalo v priebehu niekoľkých týždňov, trvala už niekoľko mesiacov a jej koniec bol stále v nedohľadne. S približujúcou sa zimou sa zvyšovala pravdepodobnosť, že vojaci strávia vianočné sviatky v zákopoch postavených na jednotlivých frontoch.
Keď v lete 1914 prúdili masy uniformovaných mužov z rôznych krajín Európy na bojiská, zväčša verili, že vojnové dobrodružstvo sa čoskoro skončí. Skôr než opadá lístie zo stromov, najneskôr do Vianoc - tak sľubovali vysokí dôstojníci. Vianoce 1914 napokon vojaci trávili na fronte, tak ako aj sviatky v priebehu ďalších troch rokov. Boli studené, zahalené neustálym rizikom osudového výstrelu. No i tak zneli koledy a svietili sviečky.
Vojak sedí v skromnej, no útulnej drevenici a píše listy svojim najbližším. Je mu teplo. Hoci trávi Vianoce na fronte, má na sebe hrejivú a kvalitnú zimnú uniformu. Domčekom sa šíri vôňa teplého jedla, v rohu miestnosti dokonca žiari vyzdobený stromček a oheň z piecky sa odráža od zarámovaného obrazu panovníka, láskavého mocnára Františka Jozefa I.
Ešte v novembri prišlo na niekoľkých miestach západného frontu k stretnutiam s dočasnými prímeriami medzi bojujúcimi stranami. Britskí vojaci sa začali svojvoľne stýkať s nemeckými vojakmi, vymieňali si prídely potravín, tabaku, ale aj rôzne suveníry. Velitelia na oboch stranách vydali rozkazy smerujúce k zamedzeniu podobných aktivít. Ako ukázali vianočné sviatky, radoví vojaci si rozkazy nie vždy vzali k srdcu.
Najznámejšie Vianoce - Vianočné prímerie 1914
Tohtoročné Vianoce sa ponesú v znamení storočného jubilea. V decembri 1914 trvala prvá svetová vojna už päť mesiacov, počas prvých vojnových Vianoc však na niektorých úsekoch západného frontu zbrane stíchli.
V roku 1914 sa na bojovom poli západného frontu rozhorel plameň ľudskosti. Na Štedrý večer začali nemeckí vojaci spievať vianočné koledy. Z druhej strany barikády sa ozvali britské i francúzske jednotky a pridali sa k piesni. Všetko umocnili škótske gajdy. Vojaci Dohody sa najskôr báli, že ide o nemecký trik, no nakoniec zvíťazil vianočný duch. Kým sa velitelia spamätali, bolo neskoro a vojaci stáli bez zbraní, jeden vedľa druhého, pripíjali si a spievali spolu.
Podľa niektorých zdrojov si popri radosti zo Štedrého večera a Prvého sviatku vianočného zahrali aj priateľské zápasy vo futbale. Škóti porazili Nemcov 3:2 a 4:1. Podobné prímerie sa udialo aj na východnom fronte. Rakúsko-uhorskí a ruskí vojaci takisto zložili zbrane a oslávili sviatky. Odvtedy sa nič takého neudialo, no história pozná aj iné príbehy, keď Vianoce zvíťazili nad vojnou.
Na Štedrý deň nemeckí vojaci umiestnili nad zákopy malé vianočné stromčeky odoslané z Nemecka. Ozdobené stromčeky nechal vyhotoviť a poslať na front sám nemecký cisár Wilhelm II, ktorého k tomuto kroku inšpiroval vtedajší pápež Benedikt XV., ktorý prišiel s iniciatívou vianočného prímeria. Zo zákopov sa začali ozývať vianočné piesne. Najskôr nemecké, potom prišlo aj k spevu piesni britských. Vojaci spievali vianočné piesne a koledy. Ich spev mohli dobre počuť aj protivníci, lebo zákopy neboli od seba vzdialené na viac než 100 až 200 metrov. Od piesní sa pristúpilo k nesmelým popudom na opustenie zákopov a k stretnutiam sa na „území nikoho“.
Stretnutia pokračovali aj počas 1. sviatku vianočného. Vojaci sa menej ostýchali, a tak sa na bojovom poli objavilo aj podstatne viac vojakov. Okrem vzájomného pohostenia, prišlo k pozbieraniu a pochovaniu zosnulých vojakov. Ich počesť si uctili obe strany pri spoločnom pohrebe.
Symboliku vianočného prímeria dokresľuje aj uskutočnenie futbalových zápasov. Okrem duelov odohraných v rámci jednej krajiny, výpovede očitých svedkov zmieňujú aj vzájomné zápasy medzi Nemcami a Britmi. Zápas nemal pravidlá, nemal rozhodcu a nepočítalo sa ani skóre. V chladnom decembrovom počasí išlo však o ideálnu možnosť na zohriatie sa.
O niečo organizovanejšiu formu futbalového stretnutia opisujú dvaja nemeckí vojaci. Podľa nich sa uskutočnil riadny futbalový zápas s víťazným koncom pre nemeckých vojakov (zápas sa skončil 3:2).
K zblíženiu prispeli aj starosti, ktoré boli spoločné obom stranám vojnového konfliktu. Britskí ako aj nemeckí vojaci zistili, že výjavy o krvilačných súperoch sa nezakladajú úplne na pravde. Okrem velenia mali strach zo zbližovania sa aj vojnoví propagandisti.
Situácia bola natoľko uvoľnená, že sa uskutočnil priateľský futbalový zápas, ktorý vyhrali Nemci. Výsledok bol 3:2. Nešlo o nič organizované na oficiálnej úrovni a zdroje sa mierne rozchádzajú v tom, v ktorej časti frontu sa vlastne zápas odohral (a či bol jediný). Často sa píše napríklad o belgickej oblasti okolo Saint Yvon (Ploegsteert).
Neboli to jediné spoločné aktivity. Niektorí vojaci spolu lovili zajace, iní jedli za spoločným stolom. Pietnym aktom sa stala svätá omša celebrovaná britským a nemeckým kaplánom za mŕtvych Britov, ktorí padli deň pred Vianocami počas nepodareného útoku na nemecké pozície. Nemci dokonca pomáhali britským vojakom pozbierať a pochovať svojich mŕtvych kamarátov.
K najrozsiahlejším kontaktom medzi znepriatelenými stranami došlo neďaleko mesta Ypres, na úseku St.Yves - Neuve Chappelle, dlhom asi 4 kilometre. Bol to úsek frontu, kde proti sebe stáli britské a nemecké jednotky a svoju úlohu zohral fakt, že mnohí nemeckí vojaci, prítomní v tejto oblasti, ovládali anglický jazyk.
Obmedzenie bojovej činnosti vydržalo väčšinou do konca 25. decembra, v menšej miere sa prímeria udržali do 26. decembra, a len minimum častí frontu dalo pokoj zbraniam až do konca roku 1914.
Treba tiež konštatovať, že prímerie sa týkalo len pomerne úzkeho úseku Západného frontu, obsadeného hlavne britskými a nemeckými vojakmi. Na väčšine línie dotyku nepriateľstvo trvalo. Kontakty medzi Francúzmi a Belgičanmi na jednej a Nemcami na druhej strane boli výrazne redšie.
Po „vianočnom incidente“ v roku 1914 bolo mnoho nemeckých vojakov prevelených na ruský front a nahradili ich iní. Vojakov Dohody čakal podobný osud. Niektoré prápory boli úplne rozpustené a vojaci boli poslaní na rôzne časti frontu.
Po skončení vojny sa pamiatka Vianočného prímeria značne idealizovala, niektoré skutočnosti prikrášlila.
Je to jeden z najslávnejších momentov 1. svetovej vojny. Na Štedrý deň desaťtisíce vojakov na severe Francúzska či na území Švajčiarska vyšli zo zákopov a v takzvanom „No Man’s Land“ sa stretli so svojimi súpermi.
Dnes sa „Christmas Truce“ interpretuje ako moment, keď sa vojaci vzopreli svojim veliteľom a ukázali, že v skutočnosti bojovať nechcú. Futbal sa počas 1. svetovej vojny nehral na vrcholovej úrovni prakticky vôbec.
„Christmas Truce“ bol moment, keď vojaci na pár hodín zabudli na hrôzy bojovania.
Vianočné prímerie v roku 1914, ilustrácia z dobovej tlače
Vianoce na Východnom fronte boli bez prímeria
Východný front nezažil v zime 1914 - 1915 žiadne vianočné prímerie. Dôvod bol veľmi jednoduchý - obe znepriatelené strany neoslavovali Vianoce v rovnakom čase. Zatiaľ čo v Rakúsko-Uhorsku aj v Nemecku sa riadili gregoriánskym kalendárom, tak v Rusku platil kalendár juliánsky. V dôsledku toho na východnom fronte prebiehali boje aj 24. - 25. decembra 1914 počas vianočných sviatkov podľa gregoriánskeho kalendára, tak aj 6. - 7. januára 1915, v termíne Vianoc podľa juliánskeho kalendára.
Na prelome rokov 1914 - 1915 neboli Vianoce v Karpatoch sviatkami teda pokoja a lásky ani pre jednu z bojujúcich strán. V oboch uvedených vianočných dňoch sa línia frontu už dotýkala aj územia súčasnej Slovenskej republiky. Tiahla sa hlavnom hrebeni Karpát od sedla Dujava cez Dukliansky priesmyk až k Lupkovskému priesmyku.
Zázrak, ku ktorému došlo na prvé vojnové Vianoce v roku 1914 na časti Západného frontu sa v takom rozsahu už nikde a nikdy až do podpisu prímeria dňa 11. novembra 1918 neopakoval. Len počas vianočných sviatkov v nasledujúcom roku 1915 sa na Západnom fronte vyskytlo niekoľko lokálnych prípadov prerušenia paľby.
Na Vianoce roku 1914 sa na Východnom fronte bojovalo rovnako ako po ostatné dni. Vojnové udalosti, ktoré zasiahli aj územie dnešného Slovenska na sklonku roka 1914 boli iba predzvesťou apokalypsy, ktorá tento región zasiahla v roku 1915. V priebehu týchto bojov padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 45 500 vojakov rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády. Ďalších cca 250 tisíc vojakov bolo na našom území ranených alebo zajatých.
Mapa bojiska na Východnom fronte, zima 1914
Ďalšie príbehy vianočných zázrakov
Santa cez zákopy nechodí
Počas americkej občianskej vojny (1861 - 1865) nebolo jednoduché zohnať deťom darčeky. Neistí južanskí rodičia preto vopred svoje ratolesti varovali, že nevedia, či Santa Claus zvládne prejsť cez zákopy živý a zdravý. V rokoch 1862 a 1863 nosil darčeky vojakom iný bradatý pán. Abraham Lincoln navštevoval so synom Tadom nemocnice a rozdávali zraneným bojovníkom jednoduché darčeky v podobe kníh či oblečenia. Zachovalo sa nemálo historických záznamov aj o tom, že vianočná atmosféra panovala aj na fronte. „V snahe zachovať tradíciu Vianoc sme postavili v stane stromček a ozdobili ho nasolenou bravčovinou a suchármi," píše sa v denníku Alfreda Bellarda z 5. regimentu pechoty z New Jersey. Atmosféru vylepšili koláče, moriaky a ovocie. To však ani zďaleka nebol jediný vianočný zázrak občianskej vojny.
1914 | Reklama Sainsbury's | Vianoce 2014
Soby a darčeky
Najväčším darčekom celej Amerike bolo dobytie mesta Savannah. Generál William T. Sherman ho daroval pod stromček Abrahamovi Lincolnovi a zároveň razantne oznámil Amerike, že vojna sa konečne chýli ku koncu. Aby však južanské obyvateľstvo neostalo v nemilosti nových dobyvateľov, pripravil si generál Sherman prekvapenie. Koňom pripevnil na hlavy vetvičky, aby vyzerali ako soby a zapriahol ich do vozov plných jedla. Vojnou zničení obyvatelia, ktorí mali sotva čo do úst, tak zažili skutočné Vianoce.
Takmer ako predtým
Hoci sa prímerie z roku 1914 nikdy nezopakovalo, druhá svetová vojna nesie podobný príbeh. V roku 1944 sa nemecká rodina presunula zo zničeného mesta Aachen do hôr neďaleko belgických hraníc. Elizabeth Vinckenová a jej dvanásťročný syn Fritz tak boli neďaleko pôsobiska hlavy rodiny a dúfali, že sa manžel a otec ukáže aj na Štedrý večer. Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Pani Vinckenová otvorila a pred ňou traja americkí vojaci, jeden z nich bol ranený. Hoci mohli ozbrojení muži vpadnúť dnu, slušne poprosili o prichýlenie.
Kým sa rozprávali lámanou francúzštinou, syn Fritz zatiaľ išiel zabiť kohúta, ktorého domáca pani nazvala Herman, podľa Hermana Göringa. Keď sa už operenec piekol v peci, znova ktosi zaklopal. Tentoraz tam stáli Nemci. Plukovník a traja mladí vojaci. Hoci hľadali práve Američanov, plukovník nakoniec vyhlásil: „Es ist Heiligabend und hier wird nicht geschossen." (Je Štedrý večer a strieľať sa tu nebude.) Vianočná atmosféra ich nakoniec obmäkčila, spoločne sa najedli, mladý nemecký vojak-medik ošetril raneného Američana a ráno sa rozlúčili.
Dlhé roky neúspešne hľadal nemeckých a amerických vojakov. O príbehu sa dopočul dokonca aj prezident Reagan, ktorý ho použil v prejave a zaoberali sa ním aj v televíznej relácii Unsolved Mysteries. Až v roku 1996 sa Fritzovi podarilo nájsť jedného z Američanov menom Ralph Blank, ktorý stále mal nemecký kompas. Na príhodu si spomenul so slovami: „Tvoja mama mi zachránila život."
Elizabeth Vinckenová a jej syn Fritz
Kórejský Santa
Počas kórejskej vojny (1950 - 1953) sa blysol vojak menom Charles E. Nelson. V decembri 1952 nemal ani len poriadne zimné oblečenie a žil len z konzerv. Slúžil však pod letectvom a to si na Štedrý večer mohlo vziať o niečo viac konzerv, navyše aj kanadský burbon a cigarety. Na zásobovaní si vyzdvihol výslužku, no keď sa vrátil na základňu čakal ho opäť ten istý pohľad - množstvo hladných kórejských detí a sirôt, ktoré žobrali, aby im dali jedlo. Vyzbieral, čo bolo na základni navyše a k tomu celú debnu kanadského burbonu vymenil za nákladné auto plné jedla. Dvadsaťdvaročný Charles Nelson usporiadal pre deti štedrú večeru a čo ostalo, rozdal.
Vianoce na Slovensku počas SNP
Bolo to obdobie druhej svetovej vojny. Na hornom Požitaví vznikla zvláštna situácia. Po potlačení SNP povstalci (partizáni a vojaci) ustúpili do hôr a dostali sa až do Pohronského Inovca a pohoria Tribeč. Postupne obsadili podhorské obce Skýcov, Hostie, Obyce a Jedľové Kostoľany a tu boli aj cez Vianoce 1944. Partizáni si vybudovali zemlianky aj v Krtinovej pod Veľkým Inovcom. V Topoľčiankach, v Machulinciach a v Zlatých Moravciach boli ubytované nemecké jednotky.
V Machulinciach boli nemeckí vojaci ubytovaní v škole, ale aj po rodinných domoch. V jednoizbovom dome bývalo deväť ľudí. Starí rodičia spávali v kuchyni, ich slobodný syn spával v komore, ďalší syn s manželkou a rodičia s dvoma deťmi spávali v prednej izbe. Večer na Božie narodenie - prvý sviatok vianočný, niečo po ôsmej hodine, prišli do kuchyne dvaja neznámi muži. Chceli rozprávať osamote s otcom. Starí rodičia odišli do komory k mladšiemu synovi a ostatní zostali v izbe. Matka úporne prosila otca, aby tí chlapi čo najrýchlejšie odišli, lebo ak to zbadá nemecká hliadka, všetkých postrieľajú. Strach sa niesol celou izbou.
Neskoršie sa zistilo, prečo títo dvaja partizáni prišli. Na ulici bývali v jednom dome aj niekoľkí Holanďania a Francúzi, ktorí museli bojovať po boku nemeckej armády. Títo chceli prejsť k partizánom a otec ich mal previesť popod horu a ukázať im cestu, kadiaľ majú ísť.
Ráno, v druhý sviatok vianočný na sv. Štefana, prišiel do kuchyne najprv jeden Nemec. Požiadal o teplú vodu a v kuchyni sa oholil a poumýval. To isté urobil aj druhý Nemec, ten dokonca, keď zbadal deti, vybral fotografiu, na ktorej bol on so svojou rodinou a dieťaťom. Nastalo uvoľnenie, ale nie úplné. V dedine vznikla aj Hlinkova garda a otec sa obával, či jeden z veľmi aktívnych členov ho neudá. Sám si na jeho čiernu uniformu dobre pamätal.
Nemeckí vojaci sa na prelome rokov 1944-45 stiahli z Machuliniec a Topoľčianok do priestorov vtedajšej tehelne a do Zlatých Moraviec.
Na sviatok Troch kráľov zobrali rodičia na návštevu starého otca do Obýc. Pred Obycami, vtedy ešte v nezastavenej časti obce, pri kaplnke so stromami, zastavila rodinu partizánska hliadka. Bol tam aj jeden občan Obýc, ktorý poznal otca aj matku, tak ich do obce pustili. Keď chceli popoludní odísť, potrebovali priepustku od partizánskeho veliteľa v Obyciach, ktorú hliadke odovzdali. Ešte vznikla obava, či sa na ceste do Machuliniec, išli pešo, nestretnú s nemeckou hliadkou, ktorá prichádzala zo Zlatých Moraviec. Šťastne prišli domov, ale nebola to bezpečná návšteva, čo ťažko pociťovala najmä maminka.
Spomínaní Francúzi a Holanďania sa pripojili k partizánom v Krtinovej, pod Veľkým Inovcom. Z nezistených príčin dňa 25.januára odišli štyria do Topoľčianok. V podvečerných hodinách ich v obci zbadala nemecká hliadka a pri prestrelke dvaja zomreli a dvaja zranení sa skryli v jednom dome na Hlavnej ulici. V ranných hodinách 26. januára 1945 nemecká hliadka našla ranených a v ten istý deň ich popravili na mieste, kde sa doteraz nachádza pomník.
V boji 25. januára 1945 padli: Július Kasser, nar.6. 7. 1915 v Mulhuese, vo Francúzsku Relf Blau, nar. 12. 12. 1914 v Sanwerku, v Holandsku. Popravení 26. januára 1945 boli: René Oran, nar. 14. 12. 1925 v Štrasburgu, vo Francúzsku Cornelius Johannes Blom, nar. 17. 5. 1917 v Wardeburgu, v Holandsku.
Aj takto smutne sa zakončilo vianočné obdobie 1944 - 45.