Pojmy zamestnanie a povolanie sa často zamieňajú, no neznamenajú celkom to isté. Povolanie je to, k čomu nás volá Boh. Je to naša odpoveď na Jeho lásku a má viac menej dve základné smerovania. Obe však v sebe skrývajú rozmer darovania sa.
Jedno je cez ľudskú lásku, manželstvo a rodinu - kde sme volaní k darovaniu sa malej skupine ľudí. Tým druhým povolaním je služba tej „veľkej rodine“ ľudí, žijúcich všade okolo nás a hľadajúcich Lásku. Tu ide o darovanie sa iným cez zasvätený život. Takto ja chápem povolanie.
Nielen energiu (v pote tváre budeš jesť svoj chlieb…), ale aj pokoj, vnútorné zameranie mi zamestnania „brali“ z môjho povolania manžela a otca, hoci som si ich vyberal viac menej dobrovoľne. Ak je v nej skryté hľadanie - čím všetkým som „musel“ byť, než som našiel v pracovnom živote svoj vnútorný hlas a „práca sa stala pre mňa koníčkom“- nuž bol som všeličím… Hovorí sa tomu ísť za svojim vnútorným hlasom - za svojim poslaním, (čo je pre mňa iné ako povolanie).
Úplne na začiatku sa stalo niečo zvláštne, kvôli náboženskému presvedčeniu som nemohol študovať to, čo som mal rád - humánne vedy: antropológiu, psychológiu, či umenie a musel som ísť na techniku… Vybral som si elektrofakultu na SVŠT v Bratislave a skončil katedru počítačov. (Tu som dostal vďaka štúdiu jeden veľký dar - analytické, algoritmické myslenie - čo pre mňa a moju povahu znamenalo nesmierny prínos - moja fantázia a emócie dostali úžasného pomocníka, vnútornú disciplínu).
Moja profesionálna kariéra štartovala vo výpočtových strediskách - bol som programátorom operačných systémov a hneď po nežnej revolúcii som sa začal venovať obchodu s výpočtovou technikou. Pracoval som vo Viedni pre francúzsku spoločnosť Bull Computers, mal som na starosti Čechy a Slovensko. Odtiaľ som prešiel ako pomerne mladý do vrcholového manažmentu - ako 32 ročný som sa stal sa riaditeľom a mal som na starosti okolo 250 zamestnancov vo výrobnej firme. Tam som si naplno uvedomil o čom je emočná inteligencia, hoci sa tomu ešte tak nehovorilo…
Nasledovali roky v bankovom dome Creditanstalt, najskôr vo Viedni, neskôr na Slovensku a na Ukrajine. Boli to roky učenia sa nielen bankovej „hantírke“, ale aj investičným stratégiám… A potom roky v Lafarge - u svetového lídra v o výrobe stavebných hmôt - v nadnárodnej korporácii s viac ako 80 tisíc zamestnancami na všetkých kontinentoch sveta, kde v parížskej centrále trval pracovný deň „24 hodín“…
V Lafarge som dostal vynikajúce vzdelanie v oblasti strategického manažmentu a rozvojových stratégií. Naozaj slúžiť v oblasti, ktorú mám rád, rozumiem jej a napĺňa ma „radosťou a láskou“. Stal som sa lektorom FranklinCovey, poradcom, koučom a sprievodcom… Moja túžba poznať človeka cez antropológiu, ako aj vedomosti z oblasti psychológie a iných vied sú mi dnes veľmi blízke.
Často sa v poslednom čase prichytím pri tom, že v modlitbe, len tak spontánne chválim svojho Boha a jeho prezieravú dobrotu. On, cez všetky peripetie a úskalia života - nechal mi roky zrieť v niečom, čo mi nebolo až tak blízke a v pravý čas ma „pozval“ k tomu, čo mám nesmierne rád. Nalial moje srdce a myseľ rozpálené poznaním a skúsenosťami z manažmentu a biznisu do formy lektora, kouča a sprievodcu!!!
Obohatila ma múdrymi, profesionálne veľmi šikovnými a ľudsky peknými ľuďmi. Obohatila ma cudzími jazykmi a ich denným používaním. Obohatila ma poznaním nových svetadielov a kultúr. Dostal som vzácne vzdelanie v oblasti bankovníctva, riadenia výroby, bezpečnosti práce, rôznych strategických modelov a projektového riadenia… Naučila ma trpezlivosti v komunikácii a pokore!
A čo mi brala veľkým priehrštím, no vďaka Bohu nakoniec nezobrala, bola rovnováha medzi mojim osobným a pracovným životom. Platil som veľmi drahú daň častého odlúčenia od manželky a detí, osamenie. A zobrala mi aj kus môjho zdravia. Srdce, chrbtica, nadváha… Roky trvalého nasadenia pri dosahovaní „dvojciferných“ rastov nenájdete nikde v prírode - iba ohlúpnutý človek sa ženie za stále väčšími výsledkami a zabudol na chvíle spočinutia.
Skúsim odpovedať v dvoch rovinách. Tá prvá sa týka manželstva, druhá rodiny. Manželstvo chápem ako inštitúciu na celý život, ako sviatosť, ako nerozlučiteľnú zmluvu a slovo, ktoré som dal žene svojho srdca, mojej najväčšej láske! V tejto oblasti som sa stal pre nás dvoch s Magduškou zdrojom mnohých bolestí. Štýl života, ktorý som si dobrovoľne vyberal, kariérny postup, cestovanie, únava, iný svet v ktorom som žil a jej o ňom nehovoril, to všetko prinášalo do nášho vzťahu mnoho bolestí, nedorozumenia, napätí a z mojej strany najmä hlúpeho - arogantného mlčania.
Spomeniem ešte jeden veľký dar od Pána Boha v našom vzťahu - moje precitnutie v starom Jeruzaleme, v bazilike Božieho hrobu. Boli sme tam spolu s manželkou a ja som bol otrasný, neznesiteľný… Všetko mi vadilo… A vtedy, v tichu na mieste, kde bola päta kríža, som zažil veľmi osobné oslovenie mojim drahým Pánom Ježišom. Bola to prostá otázka: „Prečo nie si priateľom, najlepším priateľom, svojej ženy?!“
Bola tak silná, tak osobná a živá, že som stratil úplne pojem o čase, ponoril som sa do svojho vnútra a môj dobrý Pán mi ukazoval „všetky“ chvíle mojej nelásky, sebectva, precitlivelosti, arogantnej pýchy… Vložil som hlavu do dlaní a horko som plakal… Prenikla ma bolesť, ale aj túžba byť iným. V tej chvíli mi môj drahý Pán premenil moje kamenné srdce na srdce nové, srdce ľudské - srdce, ktoré on vykúpil. A začali sa diať mnohé zmeny v našom vzťahu. Mal som síl odprosiť, mal som srdce vidiace a mohol som sa začať meniť a veru bolo toho neúrekom. Tam kdesi sa rodila kľúčová časť môjho osobného poslania - byť priateľom, najlepším priateľom mojej manželky.
Druhou rovinou je samotná rodina. Tá bude taká krásna, ako krásne bude naše manželstvo. Keď v Centre obnovy rodín sprevádzam občas manželské páry, uvedomujem si, ako ľahko manželia stotožnia svoje manželstvo s vlastnou rodinou a keď posledné deti „vyletia“ z rodného hniezda, prestáva mať ich manželský vzťah zmysel. Pre mňa je rodina o našich deťoch. Máme 20 ročnú dcéru a dvoch chlapcov - 15 a 10 ročného. Na našu dcérku sme dlho čakali, päť rokov… Tak dlho sme potrebovali zrieť, hlavne ja… Ale oplatilo sa.
Minulý rok v lete nám naša drahá dcérka oznámila, že po prvom ročníku ukončuje štúdium na vysokej škole, kde bola vynikajúcou študentkou a rozhodla sa vstúpiť do rehole. Boli to silné chvíle pre nás všetkých. Ale tak, ako sme ju dostali po 5 rokoch čakania do daru, (a naozaj sme to tak prežívali), tak nám ona pripravila ďalší dar - rozhodla sa zasvätiť svoj život Bohu cez službu iným. Je ešte len v prípravnej fáze, ale denne sa za ňu modlíme aby sa naplnila jej túžba o ktorej nám pri rozhodovaní sa do rehole povedala: „Chcela by som byť chlebíkom, ktorý bude rozlámaný pre mnohých…“
A naši dvaja „mladí muži“? Robia nás mladými, hoci sme už obaja s manželkou po päťdesiatke, pri nich sa nedá zostarnúť. Treba byť „furt ve střehu“, lebo „pořád se něco deje…“. A hoci ma na rodičovskom môjho mladšieho syna považujú za starého otca, srdce je mladé… Veríme s manželkou, že nám Pán požehná pomôcť aj im rozbaliť batôžky ich osobných povolaní a objaviť spolu s nimi dary, ktorými ich On z veľkej svojej lásky obdaril.
Vo svojej práci trénuješ a koučuješ úspešných ľudí. Vzťahové! Na mnohých bohatých ľudí sa ostatní pozerajú so závisťou a niekedy aj nenávisťou. Pravdou je aj to, že mnohí bohatí nezískali vždy svoj majetok iba svojim intelektom a prácou. Bolo mi v živote dopriate stretnúť viacerých „novozbohatlíkov“, ktorí svoj majetok nadobudli nečestným spôsobom. (Teraz nemám na mysli ľudí, ktorí sa stali bohatými svojou usilovnou prácou a umom.) Už za ich terajšieho života vidieť, aké neblahé následky malo toto ich konanie na nich samých, ale aj na ich najbližších.
Prvé, čo strácajú takýto ľudia je citlivosť na dar vlastného svedomia, vedia si ospravedlniť veľmi neštandardné skutky… Potom opúšťajú svoje manželstvá a rodiny a po rokoch ich vystriedajú niekoľko… Sú ako odtrhnuté vagóny a spôsobujú svojim sebectvom bolesť, kamkoľvek sa pohnú. Keď už sú „unavení“ zo svojho bohatstva a ich plytké srdce nemá od samopaše čo robiť, doliehajú na nich v okamihoch osamenia mučivé otázky - na čo to bolo všetko dobré. S viacerými som sa o tom zhováral a väčšinou tvrdili, že to robili pre svoje deti. Na moju otázku, že pre deti z ktorého vzťahu, zostali väčšinou zaskočení…
Tam kdesi sa objavuje ohromná devastácia z neštandardností - z krádeží, podplácania, špinavých zneužití súdov… Rozpadá sa život na drobné, na bolestné hodiny prázdna a samoty. A väčšinou sa objavuje strach. Nevedia, komu môžu dôverovať, komu sa vyplakať, komu otvoriť srdce… Všade číha nepriateľ. Je mi ich úprimne ľúto, rád by som našiel spôsob, ako im pomôcť - ako im sprostredkovať metanoiu, premenu.
Mnohých ľudí všetci a priori odsudzujú - politikov, sudcov, finančníkov alebo tzv. veľkopodnikateľov, ktorí sú bohatí, ale nikto presne nevie, v čom vlastne podnikajú. V Biblii je takouto postavou napríklad Zachej, s ktorým si Ježiš sadol k stolu. Máme okolo seba veľa Zachejov, ktorí možno túžia po prijatí, objatí, odpustení. Milujem tento príbeh so Zachejom! Malý, bohatý - lebo neštandardný, kolaborant, pre mnohých zlodej, (sám si to neskôr uvedomuje), vylezie na strom a chce vidieť Ježiša. On sa na neho s láskou pozrie a ohlási sa k nemu na večeru… A tu začína pôsobiť moc živého, konajúceho Boha. Zachej uchvátený touto neodsudzujúcou, milosrdnou Láskou, ktorá ho v ničom nesúdi, ale miluje, mení do podstaty svoj život.
Tu vidím veľkú výzvu pre seba aj pre iných, ktorí žijú Ježišovu blízkosť. Nesúdiť tých ľudí, ale ísť za nimi, k nim domov - do ich palácov, veľkých úradov, drahých limuzín. No iba pod podmienkou, že sú ochotní vyliezť na figovník - vyjsť zo svojho vnútra a hľadať. To sa však začína nie v nich, ale v nás - vo mne. Nesúdiť, ale byť im blízko.
Môžem sa dotknúť a Tvojho úletu do politiky? Média Ťa hodnotili ako sivú eminenciu, najmocnejšieho človeka na Ministerstve dopravy, cez ktorého tiekli miliardy eur. Máš pravdu v tom že to bol „úlet“. Ale on mal svoje dejiny. Môj otec - ktorý sa v požehnanom veku 82 rokov stal katolíckym kňazom za bývalého režimu veľa trpel pre vieru a Boha! Nikdy neuhol, necúvol… Často ho veľmi ponižovali a neskôr aj nás, jeho deti. Ale on nezanevrel, on nemal v srdci nenávisť. Len nás viedol k tomu, aby sme boli vynikajúci vo všetkom, čo robíme, lebo potom nás žiaden režim nezlomí… A hlavne nám zdôrazňoval a kládol na srdce, aby sme sa - ak dôjde k politickej zmene, zapojili do verejného života.
Niesol som túto jeho výzvu ako niečo výnimočné. Hneď po revolúcii som sa začal angažovať, ale keď som videl tú neštandardnosť, ktorú vtedy mnohí začali presadzovať, opustil som ten svet a išiel sa učiť a pracovať - veď som mal vtedy iba 28 rokov… V srdci som však stále nosil túto výzvu. A keď ma Ján Figeľ, vtedy ešte eurokomisár oslovil, aby som šiel do jeho tímu a stal sa podpredsedom KDH pre ekonomiku, veľmi som o to uvažoval a po takmer dvoch rokoch uvažovania som jeho ponuku nakoniec prijal. Ale v centrále KDH ma nechceli a urobili všetko, aby som neprešiel… Tak ma Ján pozval aspoň do tímu na Ministerstvo dopravy.
Hneď prvý deň, keď sme sa stretli v jeho pracovni na ministerstve, sme si rozdelili činnosti a ja som sa začal starať o firemnú časť ministerstva a ich projekty. Dohodli sme si kľúčové poslanie - nulová tolerancia na korupciu a čierne čísla vo všetkých ministerských firmách do roka… Pre mňa to bolo úplne štandardné zadanie z korporátneho sveta, ale v ministerských firmách riadna zmena!!! Čo bolo úžasné, ako začali firmy meniť svoje správanie a začali mať pozitívne hospodárske výsledky - to bolo super najmä pre zamestnancov týchto firiem, lebo odrazu videli, že je to možné a že sa môžu správať dôstojne na trhu…
Veľkou skúškou boli diaľničné tendre vypísané prvou Ficovou vládou - nakoľko som roky pôsobil v tomto biznise na európskej úrovni, veľmi rýchlo som sa zorientovala a zistil o aké obrovské sumy boli tie úseky predražené. Bežne sa na líniových stavbách tohto typu tvorí zisk medzi 5 -7 %, tu dosahoval viac ako 20%… Odhadujem, že pevným postojom v tejto téme - a to sme boli vo funkciách necelé 3 mesiace - sa podarilo ušetriť cca 700 mil.
Osobná skúsenosť? Nepatrím do politického sveta, neviem robiť ten typ kompromisov, neviem klamať, ako to v politike je zaužívané, neviem hovoriť rečou mnohoznačných nejednoznačností… Bol som zhrozený, čo dokáže s ľuďmi spraviť moc a peniaze… A ešte viac z toho, ako arogancia moci robí z ľudí „odvážnych a nevzdelaných hlupákov“ ochotných rozhodovať o miliardových čiastkach v EUR bez akejkoľvek manažérskej a ekonomickej prípravy.
Som rád, že som sa mohol vrátiť do normálneho života a že môžem prispievať k rastu Slovenska zmenou kultúry v oblasti reálneho podnikania, že môžem špičkovým lídrom vo firemnom svete sprostredkovávať nový pohľad na leadership - na pozíciu slúžiaceho lídra a pozývať ich vidieť ich zamestnancov ako znalostných ľudí.
Z toho, čo si povedal mi vychádza, že ministrovi neublížili, ale cena za to bola, že sa všetko sa vrátilo do starých koľají spätných platieb za predražené práce rôznych firiem. Áno a veľmi sa z toho teším - teda z toho, že som objavil a môžem denne žiť svoje osobné poslanie. Je to beh na dlhé trate. Som si vedomí, že moje úsilie prinesie úrodu až o tri - štyri generácie odteraz, bude sa písať koniec 21. storočia a verím že vtedy zarodí ovocie každý vzťah, ktorý som pomáhal urobiť lepším, krajším, statočnejším a orientovaným na službu pre druhých.
Podobne ako Ty, aj ja som našiel mnohé inšpirácie a odpovede v knihách a kurzoch S.Coveyho. Vo všetkých amerických školách manažmentu a leadershipu mi však trochu vadí, že sa dosť preceňuje individualita človeka, talent schopnosti, viera vo vlastné sily a prílišné zameranie na úspech a výkon. Priznám sa, že mi tam, ako veriacemu človeku, chýba Boh.
Tak, že denne pozývam Boha do svojho programu a využívam každú príležitosť - aj túto, aby som vydal svedectvo o tom, ako ma Boh miluje a žehná! Zameranie na výkon, úspech a výsledok je novodobým otroctvom, Amerika už dávno nie je o slobode, už dávno nie je slobodná.
Áno, dva krát - raz v Prahe na spoločnej večeri nášho tímu FC Czech s ním a raz v krátkom, súkromnom, ale veľmi úprimnom rozhovore po vystúpení v Bratislave. Stretol si Stephena Coveyho osobne. Aký to bol človek? Pokorný a hlboko duchovný! Milujúci človeka, hodný dôvery a plný vnútornej energie - pokojnej, harmonickej a zapaľujúcej… Nezabudnuteľný bol ten krátky okamih v Bratislave, kde som mu povedal…
Ako mi Boh dal moju „prácu snov“ | svedectvo
Občas musíme odpovedať na otázku: Aké máte povolanie? Otázka sa dá postaviť aj inak: Kde ste zamestnaný? Pojmy zamestnanie a povolanie sa zamieňajú, ale neznamenajú celkom to isté. Pojem povolanie je širší - momentálne je niekto nezamestnaný, ale jeho povolanie je to, čo vyštudoval, čo sa vyučil; v lepšom prípade je povolanie to, čo rád robí, čomu sa venuje. V pojme povolanie sa ozýva určitý hlas. Si volaný, niekto ťa oslovil, povolal... Teda nejde len o moju záľubu alebo nechcenú povinnosť, ide o pozvanie od niekoho iného, ktorý ma volá: poď, venuj sa tejto úlohe, tomuto poslaniu. Ak na toto oslovenie odpovieme, možno s prekvapením zistíme, že sme sa v tom našli, že sme našli seba, svoje povolanie.
Povolanie má osobitný význam vo viere a náboženstve. Byť kňazom nemôže byť zamestnanie, podobne byť kresťanom nie je práca. Je to povolanie. V dnešnom evanjeliu Ježiš toto povolanie nazve „lovom ľudí“. Neboj sa, hovorí Ježiš Šimonovi, odteraz už budeš loviť ľudí (Lk 5,10). Na prvé počutie to znie dosť divne. Namiesto rýb budeš loviť ľudí. Znie to až nepekne - loviť ľudí. Kto loví ľudí, kto ľudí chytá? Politici, reklamní manažéri?
Kedysi som videl film, ako chytali Indiánov v juhoamerickom pralese, aby ich odvliekli do otroctva. Doslova na nich hádzali sieť. Nepríjemná predstava spojená s rečou o lovení ľudí vznikla na základe takýchto skúseností. Loviť ľudí pre zotročenie, nútenú prácu. Tento nepríjemný obraz sa potom preniesol na politické a náboženské aktivity, v ktorých nejde o človeka, nejde o jeho potreby či riešenie jeho problémov, ale len o akési nachytanie, nalákanie človeka, aby sme ho ovládli a využili.
Keď Ježiš povedal Šimonovi (čiže Petrovi), že bude rybárom ľudí, že bude loviť ľudí, Šimon nemal prečo s týmto slovom spájať naše nepríjemné predstavy o chytaní otrokov alebo o sektárskych aktivitách. Šimon sa cítil zaskočený z iných dôvodov. Počuli sme, ako povedal Ježišovi: Pane, odíď odo mňa, ja som len hriešny človek. Šimon sa s Ježišom zoznámil najprv cez svojho brata Ondreja (Jn 1,41). Obaja spolu s ďalšími ľuďmi obdivovali Jána Krstiteľa a nechali sa ním nadchnúť pre program duchovnej i spoločenskej obnovy. Ježiš sa k tejto obnove pridal a rozvíjal ju. Chodil medzi ľudí a v Šimonovi a ďalších našiel spriaznené duše.
Preto bez problémov využil jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi a využil ju ako prostriedok na rozhovor s ľuďmi (voda napomáha prenos hlasu). Zázračný lov rýb, ktorý nasledoval, však Šimona Petra vyľakal. Takéto udalosti si môžeme vysvetliť ako mocné zážitky, ktoré, hoci sú pozitívne, predsa nás vyľakajú.
Ten film, ktorý som spomínal, že v ňom otrokári lovili Indiánov, sa nazýva Misia a je o činnosti jezuitov v 18. stor. medzi domorodcami na severe dnešnej Argentíny a v dnešnom Paraguaji. Aby jezuiti ochránili Indiánov pred otrokármi, vytvorili pre nich vlastné samosprávne územie. Vo filme jeden bývalý lovec ľudí zabije v súboji vlastného brata a dostane sa do väzenia. Jeden jezuita ho presvedčí, aby šiel robiť pokánie medzi Indiánov, ktorých kedysi chytal do otroctva. Medzi nimi zažije zázrak. Spozná ľudí, ktorí sa vďaka misionárom zmenili z divochov na ľudí, čo si osvojili remeselné a pestovateľské zručnosti na vysokej úrovni, interpretujú špičkové diela európskej hudby a demokraticky riadia svoje spoločenstvá. A najmä dokážu odpustiť jemu a zahrnúť ho nezištnou láskou.
Z lovca ľudí, ktorý chytal otrokov, stal sa jezuita - lovec ľudí, ako to myslel Ježiš. Lovci, rybári v Ježišovom mene, majú tak ako skutoční rybári svojim úlovkom tíšiť hlad ľudí. Majú tíšiť hlad ľudí po láske, domove, životnej istote. Títo lovci na nikoho nehádžu sieť, aby ho zajali, ale tkajú siete vzťahov, ktoré držia a nesú.
Položme si aj my otázku: Aké je moje povolanie? A od práce, v ktorej sme sa našli, ktorú vieme vykonávať ako svoje povolanie, nechajme sa pozvať ďalej. Nechajme si položiť otázku, nakoľko sme aj my, mužovia a ženy, my kresťania, lovcami, rybármi ľudí. Mnohokrát som sa ocitol v situáciách, od ktorých som skoro nič nečakal a bol som zaskočený čímsi ako zázrakom bohatého lovu. A keď som sa nechal osloviť, uvidel som bohatstvo. Bohatstvo múdrych myšlienok i bohatstvo skvelých skutkov, a najmä bohatstvo v ľuďoch. Na začiatku bola neistota až strach ako u apoštola Petra, ale na konci vďačnosť a radosť. Modlime sa za seba a pomáhajme si, aby sme počuli, ako nás Boh i ľudia oslovujú. Pomáhajme si ten hlas rozpoznať a naň skutočne odpovedať.
Svedectvá z Extrémnej Krížovej Cesty
Duchovný projekt Extrémna Krížová Cesta, môžete spoluvytvárať aj vy a to zdieľaním svojich fotografií, videí a príbehov. Môžete sa stať inšpiráciou pre mnohých. Spolu s nami môžete zmeniť svet k lepšiemu.
Čo môžete urobiť:
- Fotografie: Chceme charakteristické fotografie, ktoré ukazujú dynamiku udalostí. Žánrové fotografie. Nie také, aké fotí každý. Milujeme kvalitné fotografie.
- Filmy: Môžete nám poslať hotový film s vlastným rozprávaním motivujúcim ísť za seba, tak aj jednotlivé zábery z trasy EKC, zo značenia trasy a podobne. Potom sa stanú súčasťou pre ďalšie filmy.
- Svedectvá: Váš príbeh. O úsilí, o prelome, o zmene. Dĺžka textu od 2 do 4 tisíc slov. znaky s medzerami.
- Potom na nás prevediete vlastnícke práva.
"Jankovo" svedectvo - ODPUSTENIE
Chcem sa s Vami podeliť o nádherné a veľmi silné svedectvo, ktoré ma upevnilo ešte viacej vo viere, že Extrémna Krížová Cesta, dokáže premieňať naše životy. Volám sa Peter a chcem Vám tu priblížiť príbeh jedného veľkého hrdinu EKC. Volať ho budem "Janko"a to kvôli jeho anonymite.
EKC som absolvoval už po štvrtý krát. Všetky trasy som absolvoval na trase Zborov/Bardejov. Stále sa teším na každý nový ročník, lebo táto Extrémna Krížová Cesta ma dokáže posilniť a dodať duchovnej sily naozaj na dlhú dobu. Zakaždým je pre mňa niečím novým a zakaždým ma posúva ďalej.
Od lídra trasy som prijal tú najťažšiu úlohu - aby som išiel na trase ako posledný pútnik, takzvaný zberač. Je to veľmi dôležitá a aj veľmi namáhavá úloha. Je totiž veľmi dôležité aby sa vedelo, že na trase nikto nezostal. Mojou úlohou bolo pomôcť pútnikovi ktorý už ďalej nemôže. Dostať ho na miesto, odkiaľ si môže zavolať nejaké auto, ktoré by už nemalo problém tam prísť po neho. Tak isto aj poskytnutie zdravotnej pomoci ako aj psychickej podpory. Je to aj veľká pomoc pre dobrovoľníkov, ktorí sú pri občerstvovacích staniciach, lebo takto už vedia že za mnou už nikto neide a oni sa môžu presunúť ďalej.
Nastal deň D: Po svätej omši čakám na posledného účastníka ktorý vyjde z kostola a idem pomaličky za ním. Ešte raz kontrolujem či nikto nezostal a pripájam sa k poslednej skupinke. Oboznamujem ich, že idem ako posledný a že za nami už nikto neide. Asi po dvoch kilometrov prechádzame cez hlavnú cestu, ďalej k prvému zastaveniu, ktoré je na vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny. Šľapeme hore do kopca, rovno cez obrovský vysvietený kríž z faklí, ktorý bol nádherné vysvietený na celej lúke. Zimomriavky. Po celej velikánskej lúke bolo "roztrasených"cez 500 ´pútnikov, ktorí sa už modlili svoje prvé rozjímanie. Niektorí kľačali, niektorí sedeli, niektorí stáli a niektorí už odchádzali pomaličky smerom na Stebnícku Maguru. Magura je inak najväčší kopec (900m), cez ktorý prechádza červená 42km trasa sv.Don Bosca. Pozorovať takú masu ľudí ako sa modlí, bolo niečo nádherné. Uvedomoval som si, že tu si každý z nich nesie sám svoj vlastný kríž a že určite prišli prosiť Pána Boha, aby ho dokázali v svojom živote niesť z láskou, plus ktomu že majú pripojené určite aj rôzne úmysly.
Skontroloval som spoločne s partiou skautov čo pripravovali tento horiací kríž, či nikto nezostal a pohol som sa ďalej vpred. Hneď na začiatok nás čakolo najväčšie stúpanie a pre mnohých tá najväčšia skúška. Viac ako 5km stúpanie po starej lesnej ceste, mala byť takou akousi previerkou, ako veľmi chceme priniesť tú našu obetu a či to myslíme ozaj vážne.