Pohreb Jehovových svedkov: Pohľad do života a smrti v spoločenstve

Aké je prežiť polovicu života v náboženskej organizácii, ktorú mnohí nazývajú sektou? Čo pre bývalých členov bolo najťažšie v našom svete, ktorý predtým vnímali ako ten „Satanov“? A čo o Svedkoch raz povedia svojim deťom? Tento článok sa zaoberá týmito otázkami, ako aj pohľadom Jehovových svedkov na pohreby a skúsenosťami bývalých členov s exkomunikáciou.

Propagačný stánok Jehovových svedkov

Odlúčenie a exkomunikácia

Organizácia rozdeľuje tresty pre previnilcov do dvoch kategórií: tých, ktorí si zasluhujú ,,označenie” a tých, ktorí si zasluhujú vylúčenie (alebo ,,odobratie spoločenstva”). ,,Označenie” sa uplatňuje v prípade menej závažného previnenia a osoba nie je konkrétne pomenovaná. Na druhej strane, vylúčená osoba je verejne vyhlásená a pomenovaná a musia sa jej vyhýbať všetci svedkovia takmer za každých okolností.

Organizácia je veľmi priama pokiaľ ide o to, ako zaobchádzať s vylúčenou osobou:

• S vylúčenou osobou sa nemožno stýkať za žiadnych spoločenských okolností.
• V skutočnosti aj pozdrav ,,ahoj” sa považuje za formu komunikácie, ktorá sa vníma negatívne.

Toto zaobchádzanie je oveľa tvrdšie ako to, ako svedok zaobchádza s človekom vo svete. Organizácia vyhodnocuje všetky formy priestupkov rovnako a zaobchádzanie musí mať rovnaký prísny štandard pre každú vylúčenú osobu, bez ohľadu na to, čoho sa dopustila. To v praxi znamená, že vylúčeného svedka nemožno zdraviť bez ohľadu na to, či jeho ,,hriechom” bola vražda, fajčenie cigariet alebo iba nesúhlas s hociktorou náukou.

Úplné vyhýbanie sa vylúčenému sa týka aj najbližšej rodiny svedkov. Motiváciu, že sa človek vráti späť do náboženstva len preto, aby sa mohol opäť baviť so svojou rodinou, len ťažko možno považovať za ,,duchovnú”. Ide skôr o rozhodnutie z núdze.

Vojtěch Domlátil: Odchádzanie trvalo najmenej päť rokov... Osobne som zažil to „vylučovacie“ zhromaždenie, na ktorom sa oznámi, že už nie ste Jehovovým svedkom. Bežne tam odpadlíci nechodia. Vojtěch Domlátil: Nie, z toho zhromaždenia som šiel domov...

Skúsenosti bývalých členov

Napísali román Jehovista pod pseudonymom Martin Sodoma. Skrýva sa za ním dvojica priateľov Vojtěch Domlátil a Ivan Sobička, ktorí sa pre členov tejto cirkvi stali odpadlíkmi, s ktorými teraz nikto z ich bývalých súkmeňovcov nesmie hovoriť.

Ste kamaráti, ktorí sa stretli v Cirkvi Jehovových svedkov, a obaja ste z nej kvôli pochybnostiam po čase vystúpili. Ivan Sobička: Mal som kamaráta (v románe sa volá Dan, pozn. red.) , ktorý začal chodiť po iných kresťanských cirkvách. Konfrontoval som ho s tým, že z hľadiska našej viery je to neprípustné a že toto pochybenie musí oznámiť starším v zbore. Keď to odmietol, urobil som to za neho. Bol vyhodený. Potom som ho ani nezdravil, pretože takto sa svedkovia podľa nariadenia musia k bývalým členom správať.

Ivan Sobička: Z poslušnosti a poctivosti. Ale privodilo mi to obrovské psychické problémy, pretože som kvôli tomu prežíval ohromné výčitky. Vojtěch Domlátil: A potom niečo podobné zopakoval so mnou. Tá situácia je fakt absurdná, spoločne sme pochybnosti o viere dlhodobo zdieľali, čo bolo zakázané. Nemohli sme sa s tým nikomu zo zboru zveriť. Lenže aj keď sme boli takto úzko prepojení, bolo pre nás citlivé, keď ten druhý bol o pár krokov ďalej, čo bol môj prípad. Spomínam si, že už som bol celkom radikálny, ale ešte som nebol vylúčený. A Ivan sa so mnou zišiel a povedal mi, že už sa nikdy nestretneme, že už je môj prístup za hranou.

Hovorili ste o psychických problémoch. Ivan Sobička: Dosť to sedí aj na mňa. Keď si vypočula môj príbeh, hovorila tú vetu, ktorá sa objavila doslova aj v našom románe: „Ste zbabelec a pokrytec.“ Bola to staršia skúsená žena - veľmi múdra - a veľmi sa s tým nemaznala.

Vojtěch Domlátil: Mňa rozrušovalo, že ľuďom dávame časopisy a presviedčame ich o názoroch, ktorým som postupne sám nedokázal veriť. No a keď som od Jehovových svedkov odišiel a začal študovať umeleckú školu UMPRUM, kde bola naopak hlavným krédom totálna sloboda, uvedomil som si, že som tam stále riešil, čo a ako mám robiť. Nie to, čo robiť chcem. A bolo pre mňa ťažké učiť sa žiť v tom normálnom svete, kde vám nikto nepovie, čo máte robiť. Máte toľko možností - a musíte si stále vyberať. Ale podľa čoho? Podľa vnútorného hlasu?

Vojtěch Domlátil: Ten začiatok musel byť krušný. Ivan Sobička: Myslím, že to je univerzálna skúsenosť, čo sa týka skoro všetkých Jehovových svedkov. Vojtěch Domlátil: Ivan tam bol odmala, ja od desiatich rokov, takže sme boli o veľa vecí spojených s dospievaním ochudobnení. Masturbáciu som samozrejme považoval za hriech, a keď som to niekedy nevydržal, hanbil som sa za seba.

Vojtěch Domlátil: Vadila mi absolútna netolerancia voči ostatným náboženstvám vrátane rôznych prúdov v kresťanstve. Pre svedkov sú všetky tie ostatné falošnou cestou. Vadil mi aj ten pocit vyvolenosti, že oni sú tí jediní správni, čo prídu do neba. Respektíve do neba príde 144-tisíc vyvolených a ostatní budú v pozemskom raji. Taká extraliga a nižšia súťaž.. Toto ma vlastne doviedlo až k tým fatálnym pochybnostiam. Potreboval som tvárou v tvár ľuďom, čo sme chceli presvedčiť, naozaj jasný argument, že len svedkovia sú vyvolení a že ostatní sú v omyle a v moci Satana.

Ivan Sobička: Keď som odišiel z tej organizácie, prvýkrát som mal pocit, že som s ostatnými ľuďmi na rovnakej úrovni, že im nemusím dokazovať, že som lepší alebo že mám hlbšiu pravdu. Teraz ich môžem mať rád takých, akí sú. Vybudovať si postavenie toho s jasnou pravdou, čo môže ostatných poučovať, ma stálo obrovské úsilie. Rovnako ako to presvedčenie o vyvolenosti patriť do skupinky, od ktorej závisí prežitie ostatných. Aj mne podvedome prišlo nemožné si toto všetko obhájiť. Prečo by skutoční kresťania nemohli byť aj v iných cirkvách? Tá otázka: „Prečo iba my?“ ma prenasledovala dlho. Je to vlastne život v totalite, kde sa odlišnosť a iný názor neodpúšťajú.

Vojtěch Domlátil: Ten proces u mňa beží stále. Veľká premena nastala na UMPRUM. Autenticita je pre mňa aj teraz veľká téma. Práve preto, že medzi Jehovovými svedkami to bolo tabu. Tam bola téma, ako sa môžeme prispôsobiť Bohu, cítiť tú vieru ešte viac správne. Zrazu je to úplne opačne. Navyše podvedomie sa s takou drastickou zmenou, kedy prídete o všetkých ľudí okolo seba, ťažko zmieruje. Ešte päť rokov po odchode sa mi občas zdalo, že som na ich zhromaždení a že sa so mnou ľudia bavia, dokonca mám ísť na pódium a mať tam príhovor. Dojatý som tam vyliezol.

Ivan Sobička: Trvalo mi päť až sedem rokov, než som sa adaptoval do nového života. Mne zase pomohlo holotropné dýchanie, pri ktorom sa dosiahne zmenený stav vedomia. V tele som zrazu cítil obrovskú silu. Skákal som, tancoval, kričal a dostal to zo seba. Vďaka tomu som mohol počuť vnútorný hlas, ktorý svedkovia nazývajú zradné srdce.

Vojtěch Domlátil: Znie to hrozne. Rozumom sa snažiť sám seba trochu oblbnúť, keď mi niečo hovorí, že niektorá tá argumentácia nefunguje. Takže čo od nás vlastne chceli? Oblbnúť mozog a vypnúť chtíč. Ivan Sobička: Podľa ich náuky je človek nedokonalý, takže z jeho tela nevychádza nič dobré. Ako členovia ste mali jasno, že ste dobrí a vyvolení.

Ivan Sobička: Povedal by som, že som dnes sebavedomejší, pretože v cirkvi nám bolo vštepované, že zlyhávame. Svoju nedokonalosť sme si jasne uvedomovali. Sebavedomie sme mali, ale bolo umelo vytvorené tým presvedčením o vyvolenosti. Vojtěch Domlátil: Mali sme mať pocit, že sme lepší ako tí ostatní, ale mne to veľmi nešlo. Keď som vystúpil, snažil som sa učiť žiť v normálnom svete, hľadal som si nové vzory. Chcel som sa s niečím identifikovať, aby som sa v tomto chaose, kde je toľko možností, nejako zorientoval. Identifikoval som sa veľa so svojou profesiou. Najskôr som bol ilustrátor, teraz som animátor.

Vojtěch Domlátil: Som otec, to je veľká a dôležitá úloha. Mám syna Viktora, má dva a pol roka. U Jehovových svedkov som sa bál urobiť niečo, čím by som sa znepáčil Bohu. Preto mám aj teraz tendenciu obzerať sa na druhých. Na vysokej škole vediem ateliér animácie, ale do toho študujem eko arteterapiu (psychoterapia, pri ktorej človek maľuje v prírode, pozn. red.). Fascinuje ma mágia prírody. V nej vlastne aj nachádzam Boha, ktorého som stratil. Ivan Sobička: U mňa prežilo aj niečo z toho, čo som robil predtým. Baví ma pracovať so slovom, preto pracujem v PR agentúre. Vždy ma zaujímala veda. Vedeckými poznatkami sme sa u Jehovových svedkov veľmi zaoberali, ale boli to len vybrané informácie a celkovo skôr pavedecké argumenty. Po svojom odchode od cirkvi som založil spolok Žiadna veda, ktorý je takou odpoveďou na mesiášske hlásanie, ktorému som sa venoval predtým. Napríklad sme pustili balón do stratosféry alebo sa snažili psychicky ovplyvňovať hod kockou. A zaujímam sa aj o psychológiu. Chcel by som pokračovať v starostlivosti o ľudí, čomu som sa vlastne ako svedok tiež venoval. Môj otec bol jeden z vedúcich členov. Nezištne sa staral o svoje okolie. Cítim, že by som v tom mal po jeho smrti nejako pokračovať, ale nechcem už ostatným vnucovať nejakú absolútnu pravdu, ktorú musia prijať. Z toho som vyliečený.

Vojtěch Domlátil: Keď som premýšľal o odchode, urobil som si prieskum všetkých svetových náboženstiev. Na kresťanstve mi bolo sympatické, čo Ježiš kázal na vrchu, teda pravidlá života, ktoré sú univerzálne použiteľné. V Boha verím naďalej, ale nepredstavujem si ho ako osobu. Neviem, či po smrti bude druhý život. Nepotrebujem to vedieť. Ani to, ako Boh vyzerá. Verím, že je niečo, čo nás presahuje, že život je zmysluplný. Ale neviem, prečo sme tu. Napríklad je Boh príroda. Alebo je v prírode. To je ten raj. Nie až po armageddone (koncom sveta, pozn.

Ivan Sobička: Boh pre mňa je aj naďalej téma. Myslím, že kresťanom nie som, ale aj naďalej si vážim to, čo nám Ježiš priniesol. Podľa mňa to bola skutočná osoba. Len celé to učenie nedokážem prijať. Nepáči sa mi napríklad, že sa o Bohu hovorí v mužskom rode, hoci má byť predsa bez pohlavia. Pritom práve takto je v náboženstve hlboko zapustený mužský šovinizmus - to som raz sám zistil, keď som sa skúsil modliť k Bohyni. Vôbec mi to nešlo. Často teraz ďakujem za život, napríklad keď sedím na chalupe vonku. Ale to poďakovanie nie je adresné. Obaja máte deti. Ako ich vychovávate?

Ivan Sobička: Časť rodiny máme aj naďalej u Jehovových svedkov. Synom (štyri a sedem rokov, pozn. red.) hovoríme, že existuje svet veriacich. Nedávno som im začal čítať biblické príbehy. Ale silne ich prerozrpávam. Pretože napríklad v Starom zákone je veľa náboženskej nenávisti. Rozprávam im to skôr ako staré grécke báje a povesti, aby tomu lepšie rozumeli.

Ivan Sobička: Najprv by som sa zaujímal, prečo tam chcú vstúpiť, čo im chýba. Asi by som im to nezakazoval, to nie je dobrá cesta. Navyše si nemyslím, že je návšteva svedkov zase taká nebezpečná, že by som ich mal pred ňou chrániť. Povedal by som im, nech slobodne spoznávajú, keď sú zvedaví.

Ivan Sobička: Nevedel. Rodičia sa so mnou dlhodobo nebavili. Dodržovali tie pravidlá nestýkania sa s odpadlíkmi. Bavili sme sa len za účelom nejakých nutných technických vecí. Neskôr sme riešili starostlivosť o otca, keď už bol vážne chorý. Zomrel minulý rok a namiesto pohrebu mal spomienkové zhromaždenie v sále Jehovových svedkov. Vojtěch Domlátil: Sestra sa so mnou nebaví doteraz. Len keď sme zariaďovali mamin pohreb.

Vojtěch Domlátil: Ešte nemá ani tri roky, zatiaľ to teda neriešim... A až ten čas príde, hlavne mu poviem, že keby sa raz nechal pokrstiť, má to tieto úskalia. Že keď odpadne, jeho priatelia sa s ním nebudú nadosmrti baviť. Keby sa nechal pokrstiť, bol by som smutný. Ivan Sobička: Vidím tam rysy sekty.

Ivan Sobička: Pritom existuje zákon o cirkvách, ktorý práve toto správanie zakazuje. Cirkev nesmie týmto spôsobom brániť odchodu svojich členov a ničiť ich sociálne väzby. Takže také konanie je protizákonné. Lenže podľa nich sú zákony Biblie nadradené tým svetským. Vojtěch Domlátil: Keď u nás žiadali štát o registráciu, nepravdivo napríklad uviedli, že od svojich členov nevyžadujú, aby odmietali krvnú transfúziu... Ale ak sú sekta, neviem. Každopádne si pamätám, že sme toto označovanie našej cirkvi ťažko niesli. Podobne ako výraz jehovista. Správny názov znie Jehovovi svedkovia. Nakoniec sme našu knihu pomenovali Jehovista, ale bolo to nekomfortné aj pre nás, pretože to stále považujeme za hanlivé.

Vojtěch Domlátil: Mne sa to stalo, zazvonili na mňa na chate. Rovnako som im priznal, že som odpadlík. Odpovedali, že ich to mrzí, a išli o dom ďalej. Čo bolo motiváciou tú knihu napísať? Terapia? Bodka za určitým obdobím? Pomoc ostatným tápajúcim svedkom? Ivan Sobička: Bol to najsilnejší príbeh, čo sme v živote zažili. A chceli sme ho vyrozprávať. Určitá terapia to pre nás tiež bola. Aj keď v mojom prípade sme začali písať až sedem rokov po odchode. Vo Vojtovi to však bolo ešte dlhšie. Mali sme už odstup. A rozhodne sme nechceli na túto cirkev kydať špinu.

Vojtěch Domlátil: Tá skúsenosť s odchádzaním z komunity nám prišla zaujímavá a zároveň aj všeobecnejšie uchopiteľná. Vojtěch Domlátil: Na začiatku hlavne sám na seba, že som tú skutočnosť dlho nevidel. Ale potom aj na tú organizáciu, ktorá nastavuje pravidlá, ktoré sú vlastne až neľudské. A trochu aj na niektorých ľudí, ktorí sú napospol láskaví, ale k niektorým veciam sú ľahostajní. Alebo robia, že ich nevidia. Vadilo mi to totálne zatváranie očí napríklad nad tým, čo musí taký odpadlík prežívať. Zároveň je vaša kniha napísaná s veľkým pochopením pre ľudské slabosti. Navyše, niektorí ľudia z okolia sa vám snažili pomáhať, keď ste začínali odpadávať. Boli veľmi citliví. Aspoň tak som to čítal vo vašej knihe...

Ivan Sobička: To práve zosilňuje tú dilemu, či niektoré veci skôr neprehliadať a nesnažiť sa zostať. Tých ľudí máte radi, nechcete sa s nimi lúčiť. Vidíte, že mnoho z nich tam našlo zmysel života a že sú naozaj spokojní. Ivan Sobička: Povzbudenie, ale len k tomu „správnemu“ smeru. Napadá mi ešte obetavý, ukáznený, dávajúci si neustále ciele. A heslo: Podľa Biblie! Vojtěch Domlátil: Dôležitý pojem bol aj láskavosť. Ivan Sobička: Svedkovia chcú pomáhať, až je to neurotické. Takí boli často aj ľudia v mojom blízkom okolí. Boli obetaví tak veľa a podľa svojich obmedzených predstáv, že tým vlastne škodili okoliu aj sami sebe. A čo váš život po odchode?

Ivan Sobička: Presne! Ivan Sobička: Súhlasím. Tá psychiatrička, čo mi veľmi pomohla, mi na moje argumenty opakovane namietala: „Ale toto nie je realita. Povedzte mi, čo ste naozaj cítili.“ Ďalšie dôležité slová? Sloboda a úprimnosť. Svedkovia s tou úprimnosťou veľmi často operujú, ale ten pojem sa v ich poňatí dosť vyprázdnil. Dnes sa snažím hovoriť, ako to naozaj...

Pohrebné služby Jehovových svedkov

Článok naznačuje, že ak rodičovi zomrie vylúčené dieťa, rodič nemôže ,,úradovať” na takomto pohrebe.

V ,,Otázkach čitateľov” ( Strážna Veža, 1961, s. 544) bolo stanovisko, že pohreb pre vylúčené osoby nie je vhodný. Bol uvedený tento komentár:

,,Nikdy nechceme na ľudí z vonka spraviť dojem, že vylúčená osoba bola prijateľná v zbore, keď v skutočnosti prijateľná nebola ale naopak, bola vylúčená.” Kresťanský zbor by nechcel, aby sa jeho dobré meno pošpinilo tým, že by bol spájaný s kýmkoľvek , o kom hovorí 2. Jána 9, 10, a to aj v prípade ich smrti.”

,,Zbor Jehovových služobníkov by nemal vykonať pohrebné služby pre toho, kto zomrel ako vylúčený, rovnako ani oddaný kresťan by nemal úradovať na takomto pohrebe, bez ohľadu na to, že ostatní členovia rodiny môžu byť svedkami Jehovu a v dobrom postavení.”

Herečka Soňa Valentová bola členkou organizácie Jehovových svedkov, ale vernosť im nesľúbila. V každom náboženstve si nájdem niečo iné. Oddaná som len Bohu, povedala nám pred smrťou.

Jedinú rozlúčku Soni Valentovej vystrojili dcéry údajne ešte pred sviatkami v bratislavskom krematóriu, no nikto z herečkiných dobrých priateľov, ktorých sme oslovili, naň pozvaný nebol. Ak išlo o skutočnú rozlúčku so slávnou herečkou, kresťanský obrad s citátmi zo Svätého písma sa tam konal v najvyššom utajení a v najužšom kruhu.

Podľa vyjadrenia hovorcu organizácie Jehovovi svedkovia Davida Kullu dátum ani scenár pohrebu nebohej umelkyne nepoznali ani oni. „Nikto z rodiny nás ohľadne tejto záležitosti oficiálne nekontaktoval. Možno niekoho súkromne áno, ale neviem o tom,“ vyjadril sa.

Cintoríny a pohrebné praktiky

Zaujímavosťou je napríklad to, že takí Svedkovia Jehovovi nepoužívajú kríže na svoje cintoríny. Alebo Rómovia majú tradíciu pochovávať svojich zosnulých na Nižnom Svidníku, ale prečo, to Vám neviem povedať. A na mestskom najnovšom cintoríne sa hrobové miesta priradzujú zaradom.

Na východe Slovenska existuje rozmanitosť vierovyznaní. Cintoríny pri gréckokatolíckych chrámoch sú v správe mesta. Už z dávnej minulosti sa neustále spomína veľmi dobrá spolupráca, ktorá naďalej pretrváva. Cirkev sa totiž nedomáha nijakej správy cintorínov.

V mestách celkovo stúpa počet starých a zanedbaných hrbov. V našom meste je tretina neplatičov z celkového počtu hrobov. Väčšina sú to ale opustené hroby. Riešili sme to zasielaním pripomienok, ale reagovala menej ako polovica z oslovených. Preto sme to riešili vypísaním neplatičov na tabuli pri vstupe na hlavný cintorín. Tento systém bol účinnejší a ľady sa pohli.

Veľkej návštevnosti, najmä počas Sviatku všetkých svätých, sa teší aj virtuálny cintorín. Vďaka nemu môžu pozostalí príbuzní aspoň elektronicky poslať kytičku, či zapáliť sviečku na hrobe svojich blízkych.

Tabuľka: Prehľad kapacity cintorínov v meste Svidník

tags: #svedkovia #jehovovi #a #krestansky #pohreb