Fenomén „sekularizácie“, teda tendencia prežívať život len v horizontálnom rozmere, odložiť alebo neutralizovať transcendentný rozmer - hoci diskusiu o náboženstve prijímame s potešením - sa už niekoľko desaťročí týka všetkých pokrstených bez výnimky, ba zasahuje aj tých, ktorí majú z Božieho poverenia úlohu viesť Cirkev a zaujímať jasné postoje. Jedným z najzávažnejších dôsledkov sekularizácie je vzdialenie sa od náboženskej praxe, spojené jednak s odmietaním depositum fidei, ako ho autenticky učí katolícke magistérium, a tiež s odmietaním autority a úlohy posvätných služobníkov, ktorých si Kristus povolal (Mk 3, 13 - 19), aby s ním spolupracovali na pláne spásy a viedli ľudí k poslušnosti vo viere (porov. Sir 48, 10; Hebr 4, 1 - 11; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 144 a n.).
Keďže Cirkev existuje, žije a trvá v čase prostredníctvom svojho evanjelizačného poslania (porov. Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes), je zrejmé, že najničivejším dôsledkom šíriacej sa sekularizácie je pre ňu kríza kňazskej služby, ktorá sa na jednej strane prejavuje v citeľnom úbytku povolaní a na druhej strane v šírení zmýšľania, ktorému chýba zmysel pre transcendentnú stránku kňazského poslania. Tieto neautentické formy v ich najextrémnejších podobách neraz spôsobili vážne utrpenie.
Preto Benedikt XVI. od prvých okamihov svojho pontifikátu zameral zvlášť veľké úsilie na to, aby znovu vyzdvihol katolícke učenie ako organické usporiadanie Bohom zjaveného poznania, ktoré sa naplnilo v Kristovi; učenie, ktorého pravdivostná hodnota je prínosom k všeobecnému ľudskému poznaniu (porov.
Vstávajú mladí kňazi: Udržiavanie tradície v modernom svete
To boli hlavné dôvody, ktoré po dlhom rade konzultácií viedli v roku 1994 k zostaveniu prvého vydania Direktória pre službu a život kňazov. Už v krátkom úvode sa stanovuje zámer direktória: „Zdalo sa vhodné pripomenúť tie základné prvky učenia, ktoré sú centrom identity, spirituality a trvalej formácie kňazov, pretože pomáhajú prehĺbiť význam kňazstva a podporujú rozvoj jeho výlučného vzťahu s Ježišom Kristom, hlavou a pastierom: čo nevyhnutne prospieva celému životu kňaza i jeho činnosti.
Treba sa znovu zamyslieť nad niektorými tradičnými témami, ktoré sa postupne zahmlievajú alebo otvorene odmietajú, pričom sa uprednostňuje funkcionalistický koncept kňaza ako „odborníka na posvätno“, alebo „politický“ koncept, ktorý mu prisudzuje dôstojnosť a hodnotu iba na základe jeho aktivity v spoločnosti. To všetko často paralyzuje dôležitejší rozmer kňazskej služby, ktorý možno nazvať „sviatostným“, t.j. Predovšetkým ide o vzťah kňaza s Trojjediným Bohom. Zjavenie sa Boha ako Otca, Syna a Ducha Svätého súvisí so zjavením sa Boha ako Lásky, ktorá tvorí z ničoho a ktorá prináša vykúpenie.
Ak je teda vykúpenie istým druhom stvorenia a jeho predĺžením (skutočne sa nazýva „novým“ stvorením), potom kňaz, služobník vykúpenia, je skrze svoje kňazstvo zdrojom nového života a teda nástrojom nového stvorenia. Už toto je dostatočný dôvod, prečo sa treba zamýšľať nad veľkosťou posvätného služobníka, a to nezávisle na jeho schopnostiach a talentoch, na jeho obmedzeniach či biede. To viedlo Františka Assiského k tomu, aby vo svojom testamente vyhlásil: „A pred týmito [kňazmi] i všetkými ostatnými chcem mať bázeň, milovať ich a ctiť si ich ako svojich pánov. A nechcem uvažovať o ich hriechoch, lebo v nich spoznávam Božieho Syna a sú mojimi pánmi. A robím to preto, že samotného Najvyššieho, Božieho Syna - a nikoho iného - vidím stelesneného v tomto svete, a tiež jeho najsvätejšie Telo a Krv, ktoré oni prijímajú a sami vysluhujú ďalším“.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorej sa všeobecne venuje málo pozornosti, hoci z nej plynú mnohé praktické dôsledky, je ontologický rozmer modlitby, v ktorej osobitné miesto zaujíma Liturgia hodín; často sa zdôrazňuje, že z liturgického pohľadu predstavuje táto modlitba isté predĺženie eucharistickej obety (Ž 50: „Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí“ ), pričom z právnej stránky je nevyhnutnou povinnosťou kňaza. No z teologického pohľadu, z pohľadu na kňazstvo ako na ontologickú účasť na Kristovej funkcii „hlavy“, je modlitba posvätného služobníka, bez ohľadu na morálne okolnosti, vo všetkých svojich účinkoch Kristovou modlitbou a má rovnakú dôstojnosť a rovnaký účinok.
Okrem toho táto modlitba, spolu s mocou „zaviazať“ v nebi to, čo bolo zaviazané na zemi (Mt 18, 18), ktorú pastieri dostali od Božieho Syna na posvätenie veriacich, plne zodpovedá Pánovmu príkazu modliť sa stále, v každej chvíli a bez ustania (porov. Lk 18, 1; 21, 36). Na tom treba stále trvať. „Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu“ (Jn 9, 31). Kto si však ctí Otca viac ako Kristus a kto lepšie plní jeho vôľu? Ak teda kňaz koná in persona Christi v každom konaní participujúcom na vykúpení - primerane rozlišujúc medzi učením, posväcovaním a vedením veriacich ku spáse - nič z jeho hriešnej prirodzenosti nemôže zatemniť moc jeho modlitby. To samozrejme nemá v žiadnom prípade viesť k bagatelizovaniu významu čestného morálneho správania tohto služobníka (ktoré sa koniec-koncov požaduje od každého pokrsteného veriaceho), avšak mierou účinnosti modlitby ostáva Božia svätosť (porov. Lv 20, 8; 1 Pt 1, 15 - 16).
Opätovne sa zdôrazňuje význam kňazskej formácie, ktorá musí byť integrálna, a teda nemá uprednostňovať jeden aspekt na úkor iných. Podstatu kresťanskej formácie však nemožno chápať ako nejaké „školenie“, ktoré sa týka ľudských duchovných schopností (rozumu a vôle), takpovediac s ohľadom na ich „vonkajšie“ prejavy. Ide o transformáciu samotnej bytosti človeka a každú takúto ontologickú zmenu musí uskutočniť sám Boh prostredníctvom Ducha, ktorého úlohou je „oživovať“ - ako sa hovorí vo Vyznaní viery. „Formovať“ znamená „dávať podobu niečoho“ alebo v našom prípade Niekoho: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi” (Rim 8, 28 - 29).
Špecifická formácia kňaza - ktorý je, ako sme už povedali, istým „spolu-stvoriteľom“ - si teda vyžaduje oddať sa celkom jedinečne pôsobeniu Ducha Svätého, no zároveň využiť vlastné talenty a vyhnúť sa nebezpečenstvu aktivizmu a chápaniu účinnosti vlastnej pastoračnej činnosti ako závislej od osobnej šikovnosti. To môže byť po úprimnom zvážení zdrojom dôvery pre tých, ktorí vo veľmi sekularizovanom svete, hluchom voči všetkému, čo sa týka viery, môžu ľahko skĺznuť do malomyseľnosti a následne do pastoračnej priemernosti či vlažnosti.
Dobrá znalosť humanitných vied (osobitne filozofie a bioetiky), aby dokázali odvážne čeliť výzvam laicizmu; využívanie masovokomunikačných prostriedkov na zvýšenie účinku ohlasovania Božieho slova; eucharistická spiritualita ako špecifická súčasť kňazskej spirituality (Eucharistia je sviatosťou Krista, ktorý sa v nepodmienečnej a totálnej láske daruje Otcovi a bratom, a preto má byť aj kňaz tým, ktorý participuje na Kristovom sebadarovaní sa), od ktorej sa odvádza aj zmysel celibátu (ktorí mnohí odmietajú preto, že ho zle chápu); vzťah s cirkevnou hierarchiou a kňazské bratstvo; láska k Márii, Matke kňazov, ktorá zohráva v ekonómii spásy prvoradú úlohu - a preto ide o podstatný prvok kňazskej spirituality, nielen o okrasu či alternatívu - tieto a ďalšie témy, ktorými sa direktórium zaoberá komplexnou zrozumiteľnou formou, sú užitočné na vyčistenie nejasných alebo pokrivených predstáv o identite a úlohe Božieho služobníka v Cirkvi a vo svete.
Benedikt XVI. vo svojom príhovore k účastníkom konferencie organizovanej Kongregáciou pre klerikov 12. marca 2010 pripomenul, že „téma kňazskej identity [...] je pre vykonávanie služobného kňazstva v súčasnosti i v budúcnosti rozhodujúca“.
Pred niekoľkými rokmi, vychádzajúc z bohatej skúsenosti Cirkvi ohľadom služby a života kňazov, zhrnutej v rôznych dokumentoch magistéria1 a osobitne v texte apoštolskej posynodálnej exhortácie Pastores dabo vobis,2 ponúklo toto dikastérium Direktórium pre službu a život kňazov3. Uverejnenie tohto dokumentu bolo vtedy odpoveďou na základnú požiadavku: „V súčasnosti zvlášť naliehavá pastoračná úloha novej evanjelizácie, ktorá zahŕňa všetok Boží ľud, vyžaduje nové nadšenie, nové metódy a nové prejavy pri hlásaní a dosvedčovaní evanjelia.
Citované direktórium z r. 1994 bolo odpoveďou na túto požiadavku a tiež na požiadavky vznesené mnohými biskupmi, či už počas synody v r. Učenie svätého Jána Pavla II. po roku 1994 obsahovalo mnohé myšlienky o kňazstve. Túto tému prehĺbil v mnohých svojich príspevkoch aj pápež Benedikt XVI. Napokon, s prechodom kompetencií týkajúcich sa kňazských seminárov z Kongregácie pre katolícku výchovu na toto dikastérium, Benedikt XVI. Preto sa zdá potrebné vypracovať aktualizovanú verziu direktória, ktorá by obsahovala najnovšie bohaté učenie Cirkvi.
Samozrejme, že nová redakcia vo všeobecnosti rešpektuje schému pôvodného dokumentu, ktorý bol v Cirkvi veľmi dobre prijatý, zvlášť samotnými kňazmi. Aktualizáciou direktória sme chceli zdôrazniť najdôležitejšie časti učenia Cirkvi o posvätnej službe, ktoré boli rozpracované od roku 1994 po dnešok, odvolávajúc sa na základné dokumenty svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI. V aktuálnej kultúrnej atmosfére je vhodné pripomenúť, že identita kňaza ako Božieho muža nie je a ani nikdy nemôže byť prekonaná.
Navyše, ako sa spomína aj v Úvode prvého vydania tohto direktória, ani v tejto aktualizovanej verzii nejde o ponúknutie vyčerpávajúceho výkladu o sviatostnom kňazstve, ani o jednoduché zopakovanie toho, čo už bolo jasne predložené učiteľským úradom Cirkvi. Zámerom je odpovedať na hlavné výzvy doktrinálneho, disciplinárneho a pastoračného charakteru, ktoré kňazom vyplývajú z výziev novej evanjelizácie, s ohľadom na ktorú pápež Benedikt XVI. Chceli sme predovšetkým osobitne zdôrazniť kristologický rozmer kňazskej identity, ako aj kňazské spoločenstvo, priateľstvo a bratstvo, ktoré sa považujú za životne dôležité pre ich vplyv na život kňaza. To isté platí aj o duchovnom živote kňaza, založenom na Božom slove a sviatostiach, osobitne na Eucharistii.
Toto direktórium je dokumentom, ktorý má slúžiť na posilnenie a posvätenie kňazov v mnohostranne sekularizovanom a ľahostajnom svete. Jeho text je prostredníctvom biskupov v prvom rade určený všetkým kňazom latinskej cirkvi, hoci mnohé z jeho obsahu môže byť na úžitok aj kňazom iných obradov. Ako už bolo zdôraznené v úvodných riadkoch, nové vydanie Direktória je pomôckou pre formátorov v seminároch a kandidátov na sviatostné kňazstvo.
Kňazský seminár je miestom a obdobím, kde rastie a dozrieva poznanie Kristovho tajomstva a s ním aj uvedomenie si toho, že ak sa vo vonkajšej rovine meria opravdivosť našej lásky k Bohu láskou k našim bratom (porov. 1 Jn 4, 20 - 21), vo vnútornej rovine je láska k Cirkvi pravdivá len vtedy, ak je dôsledkom intenzívneho a výlučného spojenia s Kristom.
Zamýšľať sa nad kňazstvom teda značí meditovať o tom, pre ktorého sme ochotní zanechať všetko a nasledovať ho (porov. Mt 10, 17 - 30). Prajeme si, aby toto nové vydanie Direktória pre službu a život kňazov, predstavovalo pre každého človeka povolaného mať účasť na kňazstve Krista, Hlavy a Pastiera, pomôcku pre hlbšie pochopenie identity vlastného povolania a pre rozvoj vnútorného života; povzbudenie v službe a pri uskutočňovaní vlastnej trvalej formácie, za ktorú je v prvom rade zodpovedný každý sám. Nech v našich srdciach každý deň - a zvlášť pri príprave na slávenie oltárnej obety - zaznieva Máriina výzva na svadbe v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).
I. V apoštolskej posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis, svätý Ján Pavol II. objasňuje identitu kňaza: „Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera. 1. Celá Cirkev má účasť na Kristovom kňazskom pomazaní v Duchu Svätom. V Cirkvi totiž „všetci veriaci tvoria sväté a kráľovské kňazstvo, prinášajú Bohu duchovné obety skrze Ježiša Krista a zvestujú slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 5.9)”9. Cirkev však nemôže napredovať vo svojom poslaní sama: celá jej aktivita si nevyhnutne vyžaduje spoločenstvo s Kristom, ktorý je Hlavou svojho Tela. Je nerozlučne spojená so svojím Pánom, od neho samého neustále prijíma silu milosti a pravdy, vedenie a pomoc (porov.
Služobné kňazstvo nachádza svoje odôvodnenie v tejto perspektíve živého a účinného spojenia Cirkvi s Kristom. V skutočnosti touto službou Pán uprostred svojho ľudu naďalej vykonáva činnosť, ktorá patrí len jemu ako Hlave jeho Tela. Služobné kňazstvo teda robí zjavným toto vlastné pôsobenie Krista Hlavy a dosvedčuje, že Kristus neopustil svoju Cirkev, ale neprestajne ju oživuje svojím večným kňazstvom. Tento dar, ustanovený Kristom, aby pokračoval v jeho spásnom poslaní, bol na začiatku zverený apoštolom a v Cirkvi je naďalej prítomný prostredníctvom ich nástupcov biskupov, ktorí ho odovzdávajú v subordinovanom stupni kňazom ako spolupracovníkom biskupského stavu; to je dôvod, prečo je identita kňazov v Cirkvi odvodená od ich stotožnenia sa s poslaním Cirkvi, ktoré kňaz uskutočňuje v spoločenstve so svojím biskupom.11 „Povolanie kňaza je preto najvyšším povolaním, ktoré ostane veľkým tajomstvom aj pre tých, ktorí ho prijali do daru.
2. Identita kňaza teda pochádza zo zvláštnej účasti na Kristovom kňazstve, čím sa vysvätený stáva v Cirkvi a pre Cirkev reálnym, živým a transparentným obrazom Krista - kňaza, „sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera”14. Toto sviatostné stotožnenie sa s Najvyšším a Večným kňazom osobitným spôsobom včleňuje kňaza do trojičného tajomstva a prostredníctvom Kristovho tajomstva do služobného spoločenstva Cirkvi, aby slúžil Božiemu ľudu16 nie ako zamestnanec pre náboženské otázky, ale ako Kristus, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých” (Mt 20, 28).
Preto nás neprekvapuje, že „vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista. Netreba pritom zabúdať na to, že každý kňaz je jedinečný ako osoba a má svoj vlastný spôsob života. Každý je jedi... Pápež Lev XIII. vo svojej Encyklike Annum Sacrum, 25.