Najsvätejšia Trojica je základným pilierom kresťanskej viery, ktorý vyjadruje jednotu Boha v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Toto učenie je pevne zakotvené v Tradícii a jeho pôvod siaha až do prvých storočí kresťanstva. Slovo „Trojica“ pochádza z latinského trinitas a znamená „tri“ alebo „triáda“.
Svätý Augustín napísal: „Kto pochopí všemohúcu Trojicu? A predsa, málo je tých, ktorí vedia, čo hovoria.“
Kresťan verí v jedného Boha v troch Osobách. Aj Žid verí v jedného Boha. Kresťan verí v toho istého Boha, ale v troch Osobách. Jedná sa o monoteizmus trinitárny. To je rozdiel medzi vierou v Boha u Židov a kresťanov. Ľudia by nikdy k tomuto poznaniu vlastnými silami nedošli. Už prví kresťania však akceptujú to, čo Boh sám hovorí o sebe.
Je pravdou, že Boh postupne sa dáva človeku poznať. V Starom zákone nie je napísané, že by Boh dal poznať vrchol svojho tajomstva. Boh sa dáva ľuďom poznať ako jeden Boh - “Jahve“. Boh, ktorý je človeku blízky, s ktorým človek nemôže manipulovať ako chce, keď má nároky, požiadavky, ktoré človek je povinný plniť, zachovávať, rešpektovať.
Najmä Ježiš svojím učením a zmŕtvychvstaním poodkryl tajomstvo jedného Boha. On jediný môže hovoriť o Otcovi a Duchu Svätom, pretože od Otca vyšiel, k Otcovi sa vrátil a prosí Otca, aby dal ľuďom Ducha Svätého, ktorý bude až do konca sveta ľuďom pripomínať, čo Ježiš učil.
Definovanie Najsvätejšej Trojice
Pozrime sa bližšie na to, ako Cirkev definuje Najsvätejšiu Trojicu:
- Kto je Najsvätejšia Trojica? „Cirkev vyjadruje svoju trojičnú vieru vyznávaním viery v jediného Boha, v ktorom sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto tri božské osoby sú jediným Bohom, pretože každá z nich rovnako vlastní plnosť jedinej a nedeliteľnej božskej prirodzenosti. Sú od seba navzájom odlišné vzhľadom na vzťahy, ktoré ich spájajú.“
- Je Trojica centrálnym tajomstvom kresťanskej viery? Áno. „Centrálnym tajomstvom kresťanskej viery a života je tajomstvo Najsvätejšej Trojice.“
- Kedy Cirkev neomylne definovala Najsvätejšiu Trojicu? Prvý nicejský koncil definoval božstvo Syna a napísal časť Vyznania viery, ktorá hovorí o Synovi. Prvý konštantínopolský koncil zas definoval božstvo Ducha Svätého a napísal časť Vyznania viery, ktorá hovorí o Duchu Svätom.
- Ako je možné dokázať Najsvätejšiu Trojicu? Trojica môže byť dokázaná iba prostredníctvom Božieho zjavenia, ktoré nám priniesol Ježiš. Nedá sa dokázať prostredníctvom prirodzeného rozumu alebo iba zo Starého zákona.
„Boh zanechal niektoré stopy svojej trojičnej podstaty v stvorení a v Starom zákone, ale jeho vnútorná podstata Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je neprístupné pre samotný rozum, ba dokonca aj pre Izraelitov pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.
Historický Vývoj Dogmy o Najsvätejšej Trojici
Po už krátko po milánskom edikte, ktorý ukončil tristoročné prenasledovanie kresťanov rímskymi cisármi, zachvátili herézy arianizmu a macedonianizmu obrovskú časť kresťanského sveta. Magistérium Cirkvi bolo nútené proti týmto šíriacim s herézam zasiahnuť a to nie len ich odmietnutím, ale aj čo najjasnejším sformulovaním pravej náuky o Najsvätejšej Trojici.
Nicejský koncil (325)
Po vystúpení Ária so svojou herézou sa kresťania v Rímskej ríši rozdelili na dve skupiny. Vtedy sa cisár Konštantín pod vplyvom svojho dôverníka biskupa z Cordoby Hossia rozhodol zvolať všeobecný cirkevný snem do svojho letného sídla v Nicei. Jeho hlavným cieľom bolo zažehnať krízu v krajine a nastoliť jednotu a pokoj v krajine. Želal si, aby na tomto sneme bolo prítomných čo najviac biskupov, a preto im dokonca poskytol na cestu štátne prostriedky. Koncil začal 20.mája 325. Otvoril ho sám Konštantín a potom predsedníctvo prebral jeho dôverník biskup Hossios. Následne si otcovia koncilu vypočuli Áriovo učenie, ktoré predniesol Eusebios Nikomédijský. Potom otcovia museli pristúpiť k zostavovaniu pravoverného vyznania viery.
Jeden z bodov, ktoré potrebovali vyriešiť, bolo popretie bludu, že Boží Syn je stvorený. Pri vysvetľovaní pravdy o zrodení Božieho Syna z Otca dochádzalo k istému gramatickému problému. Grécke slovo gennéthenta znamená zrodeného. Stačilo však toto slovo napísať s jedným „n“ a na počutie takmer identické slovo malo úplne iný význam. Genéthenta znamená utvoreného.
Druhým dôležitým termínom, ktoré bolo vložené do nicejského vyznania viery, bolo označenie „homoúsios“ - jednej podstaty. Na priamy zásah cisára Konštantína, zrejme na radu biskupa Hossia, bol tento termín vložený do vyznania viery, aby nevznikli žiadne pochybnosti. Tento termín však ešte nemal jednoznačný význam. Výraz úsia sa používal totiž aj na vyjadrenie osoby v zmysle subjektu činnosti, aj na vyjadrenie podstaty, ktorá vyjadruje, čím bytie je, teda v zmysle prirodzenosti.
Podľa sv. Atanáza by konciloví otcovia radšej dali prednosť nejakému priamemu citátu zo Svätého písma, ako napríklad Jn 8,42: „Ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam“, ale ariáni by mohli poukazovať na citáty, ako je napríklad 2Kor 5,18, kde rovnaký výraz sa vzťahuje aj na stvorené veci. Preto otcovia zvolili výrazy ako „jednej podstaty“ a „zrodený, nie stvorený“.
Viera v Ježiša Krista ako v pravého Boha má podstatný význam pre praktický kresťanský život i pre správne chápanie spásy človeka. Ak by Kristus nebol Boh, ale len niečo nižšie od neho, mohol by byť prekonaný nejakým ďalším vynikajúcim „spasiteľom“ a nemohol by si nárokovať univerzalitu. Popri ňom, by mohli existovať aj ďalší spasitelia, ktorí sú mu viac alebo menej rovní.
Dobovým problémom bolo, že konciloví otcovia vtedy ešte nerozlišovali medzi výrazmi podstata (usia) a osoba (hypostasis), a tak síce definovali jednotu podstaty Otca a Syna, ale nebolo jasne definované, či sa jedná o dve rôzne osoby. Bolo vyhlásené, že Otec je Boh a Syn je tiež dokonalý Boh, no nebolo vysvetlené, ako to, že predsa to nie sú dvaja Bohovia.
Prvý nicejský koncil teda neznamenal definitívnu porážku arianizmu, ani nedokončil riešenie problému existencie trojjediného Boha.
Konštantínopolský koncil (381)
Prvý nicejský koncil nijako neriešil problém božstva Svätého Ducha. Po Prvom nicejskom koncile sa objavil blud macedonianizmu, ktorí popieral božstvo Svätého Ducha.
Podstatná numerická jednota troch Božských osôb jasne vyplýva z vnútornej logiky Božieho slova. Na mnohých miestach Svätého písma je dosvedčené, že Boh je len jeden (Mk 12,29; 1Kor 8,4) a zároveň, že Otec je Boh, Syn je Boh aj Svätý Duch je Boh. Bolo potrebné zladiť fakt jediného Boha s vedomím, že Boh je Otec, Syn a Svätý Duch.
Týmto problémom sa zaoberal Bazil Veľký (†379), keď hľadal spôsob, ako vyjadriť, v čom spočíva jedinosť a v čom trojitosť Boha. Ako prvý začal rázne rozlišovať medzi usia a hypostasis; termíny, ktoré boli dovtedy takmer synonymami. Vysvetľoval, že Boh je jeden v zmysle usia (podstata) a má tri hypostázy. Otec je podľa neho princípom božstva a od neho majú božskú existenciu Syn aj Duch. Syn sa odlišuje od nezrodeného Otca tým, že je zrodený a Duch tým, že pochádza od Otca duchovne. Otec je počiatkom a žriedlom božstva, no svojou podstatou sa Otec, Syn a Duch zhodujú. Jednota podstaty stojí teda na Bohu Otcovi.
Gregor Naziánsky (†390) sa zaslúžil o to, že priblížil termín hypostáza viac zmyslu termínu prosopon. Tento výraz sa používal v zmysle osoba, no tou osobou bola len akási divadelná rola, či maska herca. Vďaka práci týchto kapadóckych otcov sa Cirkev dopracovala k vyjadreniu Boha ako „mia usia - treis hypostaseis“, t.j.
Po takejto teologickej príprave nasledovalo zvolanie Prvého konštantinopolského koncilu. Snem sa zišiel v máji roku 381 a zúčastnilo sa na ňom 150 biskupov. Všetci boli z východu, nebol prítomný ani pápež Damaz. Zúčastnilo sa na ňom aj tridsať šesť macedoniánov, no tí snem čoskoro opustili. Snem pôvodne nemal byť všeobecným, koncilom. Mal byť len teritoriálne obmedzený na východné oblasti. Pre jeho pravoverné závery ho však pápež Gregor I.
Zostavením Nicejsko-konštantinopolského vyznania viery bolo dogmaticky zadefinované, že Syn je rovný Bohu Otcovi na základe toho, že z neho pochádza plodením a je tej istej podstaty. Rovnako aj Svätý Duch je rovný Bohu Otcovi, lebo od Otca vychádza a vzdáva sa mu rovnaká poklona ako Otcovi a Synovi.
Ďalší Teologický Vývoj
Tieto dva koncily však neriešili, aký je rozdiel medzi plodením a vychádzaním. Tento problém bolo nevyhnutné riešiť, pretože ak by nebol rozdiel vo vychádzaní a plodení, Syn i Svätý Duch by boli definovaní úplne rovnakým vzťahom k Otcovi a tak by boli nerozlíšiteľní, teda absolútne totožní. Medzi Synom a Svätým Duchom by neexistoval žiadny rozdiel.
Ďalšia teologická reflexia viedla k nevyhnutnosti riešenia aj ďalších trinitárnych problémov. Je potrebné vziať do úvahy, že spôsob, akým sa Najsvätejšia Trojica prejavila v dejinách spásy (ekonomická Trojica), musí byť v súlade s tým, ako Boh existuje sám v sebe (imanentná Trojica), pretože inak by sa Boh zjavoval iným spôsobom, akým vo svojej podstate je, čo by bolo v rozpore s ním samým. Je nemysliteľné, aby Boh o sebe nevypovedal pravdu a rovnako je nemysliteľné, aby dejiny spásy a vôbec celá existencia sveta a Božie pôsobenie v ňom nezodpovedali vnútrotrojičným vzťahom.
Všetko, čo existuje vrátane vzťahov, aké existujú vo svete, môže existovať len ako odblesk poriadku a vzťahov, ktoré od večnosti a v plnej dokonalosti existujú v Bohu. Ak porovnávame ekonomickú a imanentnú Trojicu, môžeme vidieť, že Otec posiela na svet Syna (porov. Jn 20,21), čo zodpovedá vzťahu Otcovho plodenia Syna v imanentnej Trojici. Taktiež si možno všimnúť, že v ekonomickej Trojici Otec posiela na svet Svätého Ducha (porov. Jn 14,16.26), čo zas zodpovedá vychádzaniu Svätého Ducha v imanentnej Trojici.
V ekonomickej Trojici si však možno všimnúť, že Syn má tiež svoju účasť na zosielaní Svätého Ducha (Jn 15,16; Jn 20,22; Lk 24,49). Táto účasť Syna na posielaní Svätého Ducha tak musí zodpovedať pochádzaniu Svätého Ducha v imanentnej Trojici. Gregor Nysský pripomína, že v Rim 8,9 sa uvádza: „Kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“ Z toho vyplýva, že Svätý Duch nie je len Otcov, ale aj Synov, a teda pochádza aj zo Syna.
Ďalším dôležitým momentom v tejto teologickej reflexii je Augustínova definícia Svätého Ducha ako Daru. Augustín riešil definíciu vzťahu Svätého Ducha ako toho, kto je darovaný, no neriešil otázku, komu je Svätý Duch darovaný, kto je adresátom tohto daru.
Je zjavné, že ak má byť niečo, či niekto, darom, nevyhnutne tu musí existovať darca i obdarovaný. Inak by chýbal konštitutívny prvok, ktorý by nám umožnil definovať vec či osobu ako dar. Rovnako nemožno tvrdiť, že to, čo určuje, že Svätý Duch je darom, je tento svet. Ak by sme tvrdili, že Svätý Duch je darom preto a len preto, že ho Otec daruje svetu, znamenalo by to, že Svätý Duch potrebuje k svojej existencii svet, ktorý ho definuje, čo je absurdné. Boh nevyhnutne musí byť dokonalý sám v sebe a stvorením sveta nemôže pribrať žiadnu dokonalosť, ktorú by predtým už nemal v nekonečnej miere. Z toho nevyhnutne vyplýva, že darca i adresát musia existovať v rámci Trojice. A preto sa už pred rokom 374 stretávame s vyznaním viery biskupa Epifana zo Salamíny, kde sa tvrdí, že Svätý Duch vychádza z Otca a je prijímaný Synom. Takto možno poukázať na to, že Svätý Duch je Darom Otca Synovi.
Filioque
Už od piateho storočia sa v rôznych vyznaniach viery začalo objavovať vyjadrenie, že Svätý Duch vychádza i zo Syna (Filioque). Zvlášť Tretia toledská synoda priniesla Vyznanie viery vizigótskeho kráľa Rekkareda (586-601), ktorý sa takýmto spôsobom zriekal arianizmu. Na jeho prijatie do Katolíckej cirkvi bolo sformulované vyznanie viery s „Filioque“, pretože jednak jasne poukazovalo na rovnosť Otca a Syna a jednak poukazovalo na jasný rozdiel medzi Synom a Svätým Duchom. Do Nicejsko-konštantinopolského vyznania viery bolo „Filioque“ výslovne začlenené na Ôsmej toledskej synode v roku 653. Pravdepodobne tu však išlo už len o potvrdenie dlhotrvajúcej praxe.
Najsvätejšia Trojica a Sviatosti
Sviatosti Nového zákona ustanovil Ježiš Kristus. Je ich sedem: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. Tieto sviatosti sa týkajú všetkých etáp a všetkých dôležitých chvíľ života kresťana: dávajú životu viery kresťanov vznik a rast, uzdravenie a poslanie.
Sviatosťami uvádzania do kresťanského života, t. j. krstom, birmovaním a Eucharistiou, sa kladú základy celého kresťanského života. „Účasť na Božej prirodzenosti, ktorú ľudia dostávajú prostredníctvom Kristovej milosti, má istú podobnosť so vznikom, rastom a udržiavaním prirodzeného života.
Krst
Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Táto sviatosť sa volá krst (po latinsky baptismus) podľa hlavného obradu, ktorým sa udeľuje: krstiť je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“.Keďže pokrstený prijal v krste Slovo, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého“ (Jn 1,9), „po osvietení“ (Hebr 10,32) sa stal „synom svetla“ (1Sol 5,5), ba sám sa stal „svetlom“ (Ef 5,8).
Cirkev v liturgii Veľkonočnej vigílie pri požehnaní krstnej vody slávnostným spôsobom pripomína veľké udalosti dejín spásy, ktoré už boli predobrazmi tajomstva krstu: Od začiatku sveta je voda, toto skromné a obdivuhodné stvorenie, prameňom života a plodnosti. Cirkev vidí v Noemovom korábe predobraz spásy prostredníctvom krstu. Ak je pramenitá voda symbolom života, morská voda je symbolom smrti. Preto mohla byť predobrazom tajomstva kríža. A napokon predobrazom krstu je prechod cez Jordán; ním Boží ľud dostáva do daru krajinu prisľúbenú Abrahámovmu potomstvu, ktorá je obrazom večného života.
Všetky predobrazy Starej zmluvy sa spĺňajú v Ježišovi Kristovi. Náš Pán sa dobrovoľne podrobil krstu svätého Jána, ktorý bol určený hriešnikom, aby splnil „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15). Kristus vo svojej Veľkej noci otvoril všetkým ľuďom pramene krstu. Krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Ježiša, sú predobrazmi krstu a Eucharistie, sviatosti nového života. Odvtedy sa ľudia môžu narodiť „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5), aby mohli vojsť do Božieho kráľovstva.
Odo dňa Turíc Cirkev slávila a vysluhovala svätý krst. Svätý Peter vyhlasuje zástupu vzrušenému jeho kázaním: „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2,38). Apoštoli a ich spolupracovníci udeľujú krst každému, kto verí v Ježiša: židom, bohabojným i pohanom. Krst sa vždy javí ako spojený s vierou: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom,“ hovorí svätý Pavol strážcovi väzenia vo Filipách.
Podľa svätého apoštola Pavla veriaci má krstom účasť na Kristovej smrti; je s ním pochovaný a s ním vstáva z mŕtvych: „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,3-4) . Pokrstení si „obliekli Krista“.
Krst je teda kúpeľom vody, v ktorom „neporušiteľné semeno“ Božieho slova spôsobuje svoj oživujúci účinok.
Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojím krížom. Hlásanie Božieho slova objasňuje zjavenú pravdu kandidátom krstu i zhromaždeniu a vzbudzuje odpoveď viery, ktorá je neoddeliteľná od krstu.
Keďže krst znamená oslobodenie od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad kandidátom sa vyslovuje exorcizmus (alebo viacero exorcizmov). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov alebo vloží na neho ruku a on sa výslovne zrieka satana. Potom sa modlitbou epiklézy posvätí krstná voda (buď v tej istej chvíli, alebo na Veľkonočnú vigíliu).
Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti: krst v pravom zmysle slova, ktorý naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobnením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody. V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: „Krstí sa Boží služobník M.
Pomazanie svätou krizmou, voňavým olejom, ktorý posvätil biskup, znamená dar Ducha Svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom čiže „pomazaným“ Duchom Svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa. V liturgii Východných cirkví pomazanie olejom hneď po krste je sviatosťou krizmácie (birmovania). Biele rúcho symbolicky vyjadruje, že pokrstený si obliekol Krista, vstal z mŕtvych s Kristom. Svieca zapálená od veľkonočnej sviece (paškálu) znamená, že Kristus novopokrsteného osvietil. Pokrstení sú v Kristovi „svetlo sveta“ (Mt 5,14). Novopokrstený je už Božím dieťaťom v jednorodenom Synovi.
Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na „Baránkovu svadobnú hostinu“ a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv. Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (Mk 10,14).
Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup a kňaz a v Latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak má potrebný úmysel a použije trojičnú krstnú formulu. Potrebný úmysel spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí.
Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení.
Najsvätejšia Trojica v Každodennom Živote
Aké miesto má Najsvätejšia Trojica v našom každodennom obyčajnom živote? Pravda, pokiaľ vôbec nejaké miesto má. Snažím sa žiť uvedomujúc si svoj život s Najsvätejšou Trojicou?
Je pre nás samozrejmosťou, že znamenie kríža robíme pri odchode a príchode domov, keď si ruku namočíme do svätenej vody? Znamením kríža začíname a končíme každú modlitbu, najmä svätú omšu. Pri znamení kríža s takou samozrejmosťou vyslovujeme: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Nie všetci rozumieme týmto slovám o jednom Bohu v troch božských osobách.
Boh si praje, aby sme ho poznávali, milovali a s ním žili. Nebude na škodu, keď si niečo o tajomstve Najsvätejšej Trojice pripomenieme. Vyznávame, že Boh Otec stvoril svet i človeka z lásky. Vyznávame, že Ježiš Kristus je Boh a od večnosti je Božím Synom, splodený nie stvorený, ktorý z lásky Boha k človeku sa stal človekom. Vyznávame Ducha Svätého, Ducha lásky Otca a Syna, Ducha, ktorého Syn z lásky poslal k ľuďom.
Ľudským rozumom môžeme pochopiť, že tri Božské osoby nie sú traja bohovia: Ako dĺžka, šírka a výška netvoria tri telá. Ako prameň, potôčik a rieka netvoria tri rieky. Ako sila slnka, ktoré hreje, svieti a dáva život netvoria tri slnká. Ako koreň, peň a halúzka netvoria tri stromy. Ako tvar, farba a vôňa netvoria tri kvety. Ako para, ľad a voda sú vždy vodou. Ako trojlístok ďateliny je jeden lístok...
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice bolo, je a bude tajomstvom. Pokiaľ žijeme na zemi v prísľube, že raz budeme vidieť Boha z tváre do tváre, modlime sa krátku modlitbu na oslavu Najsvätejšej trojice: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“
tags: #sviatost #nasvetejsie #trojicen