Sviatosť Pomazania Chorých a Diakonská Služba: Útecha a Nádej v Živote

Sviatosť pomazania chorých je duchovný rituál, ktorý prináša útechu a nádej v ťažkých chvíľach. Poďme sa ponoriť do hlbšieho pochopenia tejto sviatosti, úlohy diakona pri jej vysluhovaní a ďalších aspektov, ktoré s ňou súvisia.

Diakon a Sviatosť Pomazania Chorých

Diakon je svätený len na službu. Sviatosť kňazstva nájdeme v novom katechizme pod názvom sviatosť posvätného stavu. Ježiš Kristus ustanovil posvätný stav „ordo“. Ten sa vzťahuje na biskupov a kňazov. Znamená, že tí, ktorí sviatostnú vysviacku prijmú, pokračujú v práci apoštolov. Diakon je služobník vysvätený pre služobné úlohy v Cirkvi.

Nedostáva služobné kňazstvo, ale vysviacka mu udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy má plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa. Diakon krstí, číta pri svätej omši Evanjelium, prednáša homíliu, rozdáva Eucharistiu, posluhuje pri slávení Eucharistie, sobáši, pochováva, venuje sa rôznym charitatívnym službám, predsedá rôznym pobožnostiam, vysluhuje sväteniny.

Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp.

Sviatosť Kňazstva a Povolanie

Často počúvame výzvy, aby sme sa modlili za kňazské povolania. Muž musí mať na to určité predpoklady a kňazská služba ho musí niečím upútať. Ťažko ho môže pritiahnuť niečo, čo nepozná. To ani nie je možné.

Teda muž musí kňazstvo najprv poznať a musí ho táto služba lákať. Napríklad miništruje alebo číta v kostole Sväté písmo. Väčšina chlapcov prichádzala k povolaniu cez službu pri oltári. Dnes pribúda tých, ktorí celé roky na kňazstvo ani nepomysleli, ale v nejakom momente svojho života zažili obrátenie a potom ich myšlienka na kňazstvo začala priťahovať. Aj keď každé kňazské povolanie je jedinečné a individuálne, možno ho rozpoznať aj na základe nejakých spoločných všeobecných indícií?

Na základe toho, že sa mužovi niečo na kňazskej službe páči, sa musí rozhodnúť, že ju aj chce vykonávať. Nie však v zmysle zamestnania, ale poslania. Ako niečo, čomu sa chce zasvätiť. Ďalšou indíciou je, že muž si relatívne rýchlo osvojí životný štýl, ktorý s kňazskou službou súvisí. Napríklad mu nerobí zásadný problém režim v seminári. Šesť rokov v kňazskom seminári sa podobá tomu, čo následne už ako kňaz zažije v reálnom živote.

Tam získava pozitívne návyky a hlbší vzťah k niektorým veciam. Ak si muž myslí, že má povolanie do kňazského stavu, mal by sa zdôveriť kňazovi. Najlepšie, ak má svojho stáleho spovedníka, ktorý ho dobre pozná a môže tak konfrontovať jeho spôsob myslenia a života, či je alebo nie je vhodný. V týchto prípadoch sa to väčšinou rieši tak, že formácia kandidáta sa preruší a muž odchádza na rok, maximálne dva roky mimo seminára, aby si ujasnil svoje povolanie. To platí v prípade, ak nejaký jeho defekt súvisí najmä s ľudskou nezrelosťou.

Povolanie a poslanie je to isté. Ide o vnútorný postoj, vnútorné presvedčenie. Keď objaví svoje poslanie, tak je o tom vnútorne presvedčený, že to robiť má bez ohľadu na ťažkosti alebo koľko bude zarábať. Ideálne je, keď je zamestnanie aj poslaním. Vysvätený môže byť pokrstený muž. Kódex kánonického práva stanovuje vek 25 rokov. V ojedinelých prípadoch môže miestny biskup udeliť dišpenz od tejto podmienky, ale len do jedného roka, teda 24-ročnému kandidátovi. Horný limit veku nie je určený. Dôležité je, aby mal človek dispozíciu danú službu vykonávať, a to fyzicky, intelektuálne aj mravne. Môže to byť aj vo vyššom veku. Má šancu, ale tam už je oveľa väčšia obozretnosť.

Človek v tomto veku má za sebou nejakú minulosť. Môže mať nejaké vzťahy, svoju rodinu. Toto všetko treba vyhodnotiť, ale aj u takéhoto muža je možná kňazská vysviacka. Jedna vec je subjektívny pocit, že človek si myslí, že má povolanie. Pri vysviacke sa biskup rektora seminára alebo inej zodpovednej osoby pýta, či si myslí, že kandidát na kňazstvo je súci na svätenie. Počas šiestich rokov v seminári sa každý muž prejaví natoľko, že už ho poznajú dosť dobre. Počas tohto obdobia je v procese evaluácie. Teda kandidát na kňazstvo nie je neznámym človekom.

Rektor seminára každého pozná osobne a má pomerne veľa informácií z rôznych zdrojov. Pozná jeho pozitíva aj negatíva. Ak má kandidát v danom čase na to všetky predpoklady, tak mu sviatosť kňazstva bude udelená, ale nemožno to tvrdiť vzhľadom na jeho budúcnosť. Nikdy nemožno mať presvedčenie, že niekto kandidáta kňazstva pozná natoľko, aby mohol tvrdiť s absolútnou istotou, že jeho kňazský život bude vždy svätý alebo dokonalý. Človek sa stále vyvíja.

Premena Kňaza po Vysviacke

Kňazskou vysviackou muž získava aj novú identitu? Ako by ste opísali túto jeho premenu pred vysviackou a po nej? Sviatosť je duchovnou záležitosťou, nedá sa empiricky dokázať. Z ľudského hľadiska je to ten istý človek. Avšak bola mu zverená posvätná moc. Duchovne ide bezpochyby o novú identitu. Pojem „posvätná moc“ budí bázeň. Posvätnú moc dostáva muž pri kňazskej vysviacke nato, aby konal v mene Krista.

Napríklad pri svätej omši má moc sláviť svätú omšu, ale kňaz nie je tým, ktorý vykonáva tú obetu, ktorý by menil chlieb na telo. Alebo pri krste je tým, ktorý leje vodu na hlavu, ale kňaz nemá moc zmyť dedičný hriech. To robí Kristus. Vysluhovanie Eucharistie a ostatných sviatostí sú hlavným dôvodom kňazstva. Ale netrúfam si povedať, či individuálna modlitba kňaza má väčšiu moc alebo že bude skôr vypočutá než individuálna modlitba laika. Nie je to len otázka duchovnej moci.

Keď sviatosť kňazstva vtláča do duše vysväteného muža nezmazateľný znak, znamená to, že kňazom zostáva naveky. Ak by z kňazstva odišiel, môže byť dišpenzovaný, teda oslobodený len od povinností, ktoré vyplývajú z kňazskej vysviacky. V praxi sa to prejavuje aj tak, že aj kňaz, ktorý bol suspendovaný alebo laicizovaný, v nebezpečenstve smrti môže platne vysluhovať sviatosti. Kňazstvo je udelené naveky. To je podobne ako s krstom. Kňaz by sa na prvom mieste mal usilovať čím viac sa pripodobniť Kristovi a žiť Kristovo kňazstvo. Pri slávení svätej omše a vysluhovaní sviatostí má vykonávať duchovnú moc, ktorá mu bola zverená.

„Posvätnú moc dostáva kňaz nato, aby konal v mene Krista. Ale on sám nie je Kristom. Kňaz by mal byť ľudský. Už svätý Tomáš Akvinský povedal, že milosť zdokonaľuje prirodzenosť. Teda muž musí byť najprv dobrým človekom, aby mohol byť dobrým kňazom. Kňaz svojou duchovnou mocou z poverenia Krista vykonáva špecifickú úlohu v cirkvi. Mnohí sa mylne domnievajú, že cirkev je užitočná tým, že má školy, sociálne zariadenia, charitu... Ale to nie je špecifická úloha cirkvi. Z praxe vieme, že mnohí kňazi hravo zvládajú aj rôzne sociálne či organizačné aktivity.

Kňaz nemusí byť dobrý manažér, hoci vo väčšine prípadov stojí na čele nejakej komunity. Je veľkou výhodou, ak manažérske schopnosti má. Samozrejme, že k tomu potrebuje potrebné vedomosti. Farnosť má mnoho tvárí, mnoho oblastí, ktoré si vyžadujú profesionálny prístup. Tiež sa musí radiť s viacerými odborníkmi a naučiť sa, ako to má robiť. Väčšinou sa v každej farnosti nájde dobrý ekonóm alebo stavbár.

Všeobecné a Služobné Kňazstvo

Všeobecné kňazstvo vyplýva zo sviatosti krstu. Každý pokrstený ho prijal, teda má účasť na službe kňaza, proroka a kráľa. To znamená, že každý pokrstený sa má modliť, prinášať obety, posväcovať svoju prácu a priestor. Každý môže zvolávať požehnanie na nejakú inú osobu, priestor, vec. Preto rodičia značia svoje deti krížom na čelo. Prorocký úrad Krista všetkých pokrstených povoláva ohlasovať evanjelium. Služobné kňazstvo dáva mužovi duchovnú moc. Povoláva a oprávňuje ho k špecifickým úlohám.

Kto prijal kňazskú vysviacku, už nebude vykonávať služobné kňazstvo len v tomto všeobecnom zmysle slova, teda posväcovaním seba cez obyčajnú modlitbu. Čo sa týka vyučovania, najvyšším učiteľom viery je biskup. Váha toho, čo on učí v otázkach viery a mravov, je iná, ako keď to povie kňaz. Služobné kňazstvo sa v Katolíckej cirkvi vzťahuje len na mužov, ale všeobecné kňazstvo sa vzťahuje na všetkých pokrstených laikov, teda aj na ženy. Tie však v Katolíckej cirkvi kňazskú vysviacku, ktorá prislúcha služobnému kňazstvu, prijať nemôžu.

Argumentácia, ktorá sa používa už celé stáročia, len sa opakuje a pripomína, vychádza z jedného faktu - cirkev nemá kompetenciu zmeniť to, komu bude zverené služobné kňazstvo. Keby sme túto záležitosť hodnotili čisto doktrinálne, tak toto vyjadrenie učiteľského úradu sa chápe ako definitívne a nemeniteľné. Vnútrocirkevne sa táto vec chápe ako jasná a uzavretá.

Vzhľadom na všeobecný nedostatok povolaní sa v médiách často diskutuje aj o ďalšom navrhnutom kompromise - zrušenie kňazského celibátu, ktoré by umožnilo katolíckym kňazom vstúpiť do manželstva. Keď bude málo kňazov, vždy bude otázka, čo ďalej. Už dnes platí, že niektoré služby môžu vykonávať aj tí, ktorí nie sú vysvätení. V núdzi môže krstiť ktokoľvek alebo bohoslužbu slova môže urobiť ktokoľvek aj v kostole, sväté prijímanie tiež môže rozdávať ktokoľvek, kto má poverenie od biskupa. V krajinách, kde je málo kňazov, tieto úlohy konajú biskupom poverení laici.

Celibát na rozdiel od kňazstva žien nie je doktrinálnou, ale disciplinárnou otázkou. Ide o vnútorný predpis, ktorý sa môže meniť. Existuje už niekoľko storočí a cirkev je s ním zžitá. Nato, aby sa tento predpis menil, by musel prísť dopyt, ktorý tu nie je. Celibátny spôsob života je náročný, ale nie je to tá najnáročnejšia vec na svete. Rovnako ako byť verným manželom alebo manželkou je náročné. Celibát je vyslovene duchovná záležitosť, ktorá v dnešnom svete veľmi provokuje, pretože celá kultúra je presexualizovaná. Mnohí ľudia ani neveria, že je možné žiť celibát.

Chlapci alebo muži, ktorí uvažujú o kňazskom povolaní, nech sa neboja záväzkov, ktoré z toho plynú. Je dôležité, aby sa usilovali nadobudnúť väčšiu mieru istoty. Ak cítia povolanie, nech za ním idú. Je samozrejmé, že človek môže cítiť neistotu. Kňazom som sa stal preto, lebo som cítil, že ak sa ním stanem, budem šťastný a na tejto ceste dosiahnem spásu. Nikdy som svoje rozhodnutie neoľutoval. Pozývam slobodných katolíkov, aby uvažovali nad tým, či ich Pán volá k tejto službe.

Slávnostné Omše Svätenia Olejov v Roku 2025

Vo štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžili sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis.

Bratislava

Vo štvrtok dopoludnia, 17. apríla 2025, sa v Katedrále sv. Martina v Bratislave konala slávnostná svätá omša so symbolikou Zeleného štvrtka, ktorá je tradične venovaná ustanoveniu sviatosti kňazstva. Svätú omšu celebroval bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Spolu s ním koncelebrovali apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli a bratislavský pomocný biskup Mons.

Vo svojej homílii arcibiskup Zvolenský hovoril o nádeji a Božej blízkosti, ktorá sprevádza každého, kto sa vydal na cestu kňazskej služby. Vo svojej reflexii sa osobitne zameral na tému únavy, ktorá sprevádza pastoračnú službu. „Únava kňazov! Viete, znova a znova na to myslím... Myslím na to a v modlitbe hovorím: Pane, daruj nám schopnosť správne odpočívať,“ povedal arcibiskup Zvolenský a zdôraznil, že aj kňazi potrebujú odpočinok, ktorý je súčasťou ich vernosti a služby. „Naša únava, drahí bratia v kňazskej službe, je ako kadidlo, ktoré ticho stúpa k nebu.

Arcibiskup pomenoval tri druhy únavy, ktorým kňazi čelia - únava z ľudu, únava z nepriateľov a únava zo seba samého. V tej poslednej vidí osobitné nebezpečenstvo, pretože „pochádza z ambície všetko zvládnuť sám“. Ako cestu von ponúkol návrat k prvej láske k povolaniu a k hlbokému spojeniu s Kristom: „Jedine láska dáva odpočinok. To, čo je nemilované, človeka škodlivo unavuje.“ Homíliu zakončil obrazom Ježiša, ktorý pri Poslednej večeri umýva nohy svojim učeníkom: „Pán nás umýva a očisťuje od všetkého, čo sa nahromadilo na našich nohách, aby sme ho mohli nasledovať.

Trnava

V Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave, hlavnom jubilejnom chráme Trnavskej arcidiecézy, sa v rámci svätej omše svätenia olejov (Missa chrismatis) uskutočnila obnova kňazských sľubov kňazov Trnavskej arcidiecézy. kňazmi Trnavskej arcidiecézy. Arcibiskup Orosch sa vo svojej homílii zameral okrem iného aj na význam kňazského povolania. Kňazský sľub prirovnal k Máriinmu „fiat“.

Vyjadril vďaku veriacim za ich veľkú účasť na dnešnej svätej omši a podporu v týchto náročných časoch: „Cítime silu vašich modlitieb, to, že stojíte pri nás v každej situácii dnešnej doby a prejavujete podporu. Za to som vám veľmi vďačný,“ doplnil. Rovnako poďakoval aj kňazom za ich neúnavnú službu vo farnostiach Trnavskej arcidiecézy. „Bez vašej pomoci by som si neporadil. Potrebujem pomocníkov a spolupracovníkov, ako si aj Pán Ježiš vybral apoštolov.

Súčasťou svätej omše bolo aj svätenie troch druhov olejov: krizmy, ktorá sa používa pri vysluhovaní sviatosti krstu, sviatosti birmovania a pri kňazskej vysviacke; oleja katechumenov, ktorý kňazi používajú na pomazanie pred krstom a oleja chorých, ktorým pomazávajú chorých.

Rožňava

Vo štvrtok 17. apríla 2025 sa v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave konala slávnostná svätá omša svätenia olejov - Missa Chrismatis. Tento výnimočný moment Veľkého týždňa spojil takmer stovku kňazov z celej Rožňavskej diecézy, diakonov, seminaristov i veriacich z rôznych farností. Hlavným celebrantom svätej omše bol diecézny biskup Mons. Stanislav Stolárik. Pri tejto príležitosti mu prítomní kňazi blahoželali k jeho životnému jubileu - 70. narodeninám, ktoré oslávil vo februári tohto roka.

Biskup Stolárik vo svojej homílii vyzdvihol hodnotu kňazskej vernosti a vyzval kňazov, aby boli požehnaním pre veriacich: „Buďte požehnaní a buďte požehnaním.“ Pripomenul, že požehnanie nie je len slovom, ale stavom srdca a životného postoja. Pri pomazaní svätenými olejmi zdôraznil ich duchovný význam: „Nech vám pri každej jednej vysluhovanej sviatosti, keď budete pomazávať chorého, krstenca, niekedy i birmovanca, nech vám pripomenie vašu kňazskú dôstojnosť...

V závere svätej omše v mene všetkých kňazov diecézy pozdravil a zablahoželal otcovi biskupovi dekan a farár farnosti Revúca Jozef Haľko. Mons. Na záver všetkým poprial požehnané prežívanie Veľkej noci. Slávnostné slávenie pokračovalo na biskupskom úrade prednáškami. Michal Jenča sa prihovoril na tému Jubilejného roka a Marián Tomášov, koordinátor jeho aktivít, predstavil najbližšie podujatia v diecéze.

Košice

Vo štvrtok dopoludnia, 17. apríla 2025, sa v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach konala slávnostná svätá omša so symbolikou Zeleného štvrtka, ktorá je tradične venovaná ustanoveniu Eucharistie a kňazstva. Svätú omšu celebroval košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober, ktorý sa vo svojom príhovore prihovoril duchovenstvu i veriacim s povzbudením v duchu pokory, nádeje a milosrdenstva.

Upozornil na nevyhnutnosť empatie a ľudskosti v pastorácii a pripomenul, že iba kňaz, ktorý sám zakúsi Božie milosrdenstvo, môže byť jeho pravdivým sprostredkovateľom voči veriacim. Pripomenul, že kňazská cesta nie je vždy ľahká, ale každé verné áno má v sebe silu premieňať svet okolo. „Nech vás potešia aj tieto oleje - krizma, ktorú posvätíme, a olej chorých či katechumenov, ktoré požehnáme. V závere slávnosti sa arcibiskup osobitne poďakoval jubilujúcim kňazom, ktorí si v tomto roku pripomínajú 25. a 50.

Prešov

Vo veľký štvrtok slávil na poludnie vladyka Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup metropolita a hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, svätú liturgiu sv. Slávením tejto veľkoštvrtkovej bohoslužby si kňazi pripomínajú ustanovenie dvoch významných sviatostí - tajomstiev Eucharistie a kňazstva. Evanjeliová zvesť, ktorá zaznieva pri liturgii spomína udalosť Poslednej večere Ježiša Krista s jeho apoštolmi, pri ktorej ustanovil tradíciu „lámania chleba“, ktorá je prvou liturgiou slávenou samotným Kristom.

V homílii vladyka na základe starozákonných čítaní, ktoré zazneli počas večierne vyzdvihol tri znaky kňazskej služby. Tým prvým znakom je poslanie. Žiaden kňaz si neuzurpoval svoje povolanie, ale bol to Boh, kto povoláva a posiela evanjelizovať. Druhým znakom kňaza má byť jeho úzky kontakt s Bohom, byť s ním v priamom kontakte a takto spoznávať Božiu vôľu. Tretím znakom kňazstva je byť učeníkom Krista. To znamená nečerpať len zo svojej múdrosti a myslieť si, že ja to viem najlepšie, ale sprostredkovávať Božie posolstvo, a to sa dá len osobným životným svedectvom.

Bohoslužba veľkého štvrtka bola zakončená obradom umývania nôh, kedy diakon opäť čítal evanjelium o Poslednej večeri, avšak všetky tieto evanjeliové udalosti sa aj scénicky odohrávali v chráme. Ježiša Krista predstavoval vladyka Jonáš Maxim a spolu s ním tvorili spoločenstvo večeradla 12 vybraní kňazi. V tomto jubilejnom roku, ktorý slávi Cirkev, to boli kňazi oslavujúci životné jubileum - 30, 40, 50 či 60 rokov. Svätého apoštola Petra predstavoval protosynkel archieparchie archimandrita Marek Durlák.

Vladyka Jonáš sa postupne vyzliekol z biskupského rúcha, prepásal sa bielou zásterou a rad radom umýval svojim kňazom nohy, utieral ich zásterou a bozkával. Tento znak veľmi výrečne poukazuje na Kristovu lásku, ako to vystihuje aj tropár spievaný na konci tohto obradu: „Keď si umyl nohy učeníkom, Kriste Bože, očistil si ich na prijatie tvojich božských sviatostí a previedol si ich od Siona na Olivovú horu, aby sme ťa ospevovali, Milosrdný.“ Týmto umytím nôh Ježiš Kristus, zdôraznil, že neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil. Urobil to pred svojou smrťou a slávnym vzkriesením.

Nitra

Vo štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) sa v Katedrále sv. „Náš vzťah s Kristom nie je obmedzený na súkromnú sféru; nie je to len pre nás samotných, alebo pre úzko skupinu vyvolených. Samotné spoločenstvo v Kristovej sebadarujúcej láske, spôsobuje, že vykročíme za hranice viditeľného spoločenstva farníkov ku všetkým. Milujme ich tou láskou, ktorou Pán miluje nás a všetkých ľudí. Po skončení svätej omše si posvätené oleje prevzali dekani, aby ich následne priniesli do jednotlivých farností vo svojich dekanátoch.

Viac ako 200 z celkového počtu 350 kňazov Nitrianskej diecézy sa stretlo vo štvrtok Svätého týždňa 17. apríla 2025 v Katedrále - Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade na tradičnej Missa chrismatis - omši svätenia olejov, ktorú celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák s pomocným nitrianskym biskupom Mons. Petrom Beňom, biskupskými vikármi a prítomnými kňazmi. Biskup Viliam sa kňazom a prítomným veriacim prihovoril v kontexte s jubilejným rokom a aktuálnymi evanjeliovými textami o Ježišovi Kristovi ako o Mesiášovi - Pomazanom Duchom Božím, ktorý bol poslaný ohlásiť Pánov milostivý rok.

Uvažoval o symbolike, význame a zmysle pomazávania posvätnými olejmi pre život Cirkvi a kresťanov. Obrátil sa najmä na kňazov s výzvou, aby tieto skutočnosti vnímali vo svojom kňazskom povolaní a pôsobení v záujme jednoty a bratskej lásky a súčasne vyjadril vďaku všetkým kňazom i veriacim za ich úsilie o túto jednotu Cirkvi v záujme napĺňania jej poslania vo svete. Ako povedal: „Viete si predstaviť obetavú matku, alebo otca, ktorí by povedali o šiestej večer - už mi padla? Preto zvlášť v tomto jubilejnom roku musíme byť k sebe úprimní a hľadať cestu skvalitnenia našej služby, našej konverzie.

Uznajme bratia, a priznajme to aj našim veriacim, že všetci sme chudobní, aj my kňazi. Veď kto z nás má dostatok viery, nádeje a lásky a iných hodnôt? Uverme, že Boh v tomto jubilejnom roku pre nás pripravil mnohé milosti. Z našej strany sa vyžaduje iba jedno, bdelosť a otvorenosť srdca. Aby tieto milosti neprešli okolo nás nadarmo. Nech sa môže skutočne aj na nás splniť Božie prisľúbenie. Potom aj v hnilobnom zápachu hriechu, ktorý sa objavuje v mnohorakom spôsobe v tomto svete môže byť naša viera a kňazská služba novou vôňou, ktorá vedie k prameňu života. Veď pomazaním sme boli poverení premieňať a posväcovať tento svet. V tomto duchu si obnovme svoje kňazské sľuby.

V Katedrále - Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade vo štvrtok Svätého týždňa 17. apríla 2025 podvečer celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák s prítomnými kuriálnymi kňazmi svätú omšu na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. Biskup Viliam následne po skončení homílie symbolicky umyl nohy 12 mužom. Sám tak prejavil poníženú službu v praxi, ktorá má motivovať všetkých kresťanov k podobnému láskavému konaniu voči blížnym. Na záver preniesol biskup Viliam Oltárnu sviatosť do Pribinovej kaplnky, kde ostala vyložená k verejnej poklone do večerných hodín a veľprepošt Katedrálnej kapituly s asistenciu obnažili oltár. Diecézny biskup prítomných, no najmä kňazov povzbudil, aby v účasti na svojom služobnom ale i kráľovskom kňazstve. Každý kňaz je pozvaný, zvlášť v dnešnej dobe byť „pontifexom“ - „staviteľom mostov“.

Nové Úpravy Obradu Pomazania Chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy, zídenej dňa 22. Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých - Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) - ktorý začal platiť od 1.1.1974. Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán.

tags: #sviatost #pomazania #chorych #diakon