Sviečky na krst a rímskokatolícke tradície

Drahí bratia a sestry, milí priatelia! Počas kalendárneho či liturgického roka sa požehnávajú a udeľujú v našich kostoloch rôzne sväteniny. Mnohí ľudia im pripisujú často nesprávny význam. Sväteniny sú Cirkvou stanovené posvätné znaky, ktorých cieľom je pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcovať rozličné situácie života.

Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania (osôb, jedla, predmetov, miest). Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom - Otcom všetkým nebeským duchovným požehnaním.

Sviatok Obetovania Pána (Hromnice) 2. februára mnohí spájame s hromničnou sviečkou, ktorú nám kňaz v tento deň požehná pri sv. omši. Ľudia v nej často vidia ochranu pred búrkou a podobnými nebezpečenstvami. Plameň hromničnej sviečky nám však má predovšetkým pripomínať potrebu zotrvávať v Božej milosti, pravde a dôverovať v Božiu lásku k ľuďom, dokonca aj v hodine smrti. Je to svetlo viery, že Boh nás sprevádza v najťažších chvíľach nášho života. Táto viera nás napĺňa pokojom a radosťou z Božej prítomnosti.

Svätoblažejské požehnanie 3. februára dostávame na koniec sv. omše. Svätý Blažej, biskup a mučeník (zomrel okolo r. 316), keď bol pre svoju vieru vo väzení, zachránil a uzdravil chlapca, ktorý sa dusil kosťou. Preto už v 6. storočí vzývali ľudia sv. Blažeja o pomoc pri chorobách hrdla.

Dňom pokánia v celej Cirkvi je Popolcová streda. Začiatok pôstneho obdobia má byť pre kresťanov začiatkom duchovnej obnovy. Pôst kresťana musí prameniť v pokore z poznania a vedomia vlastnej slabosti a hriešnosti. V tomto čase je potrebné uzdraviť svojho ducha, premeniť a naplniť ho dobrotou a láskou, ktorá je vlastne základom zmeny v našom srdci. Pôst nás privádza k túžbe po čistote srdca a svätosti života.

Popol pripomína prach zeme. Pripomína človeku jeho pôvod zo zeme a skutočnú pravdu, že sa do zeme vráti. Vyzýva ho k pokore a k pokániu. Zvyk pokánia s popolom vo vlasoch spomína Kristus a praktizovali ho kresťania už od začiatku. Na Popolcovú stredu po Evanjeliu a homílii celebrant posviaca popol zo spálených ratolestí posvätených na Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roku. EQavy veriacich posýpa popolom vo forme kríža so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš.“ (Alebo: Kajajte sa a verte Evanjeliu.) Popol je symbolom pominutia všetkého stvorenia, hriešnosti, ale označuje aj očistenie a budúce zmŕtvychvstanie.

Môžeme konštatovať, že Cirkev prevzala pôst zo židovskej náboženskej praxe. Židia poznali jeden pôstny deň v roku, a to bolo na sviatok Jom Kippur - deň zmierenia. Tento bol záväzný pre všetkých, ale známkou zbožnosti bolo postiť sa dvakrát do týždňa, a to v pondelok a vo štvrtok. Pri zvláštnych príležitostiach, alebo v dobe núdze, boli vyhlasované verejné pôstne dni. Židia chápali pôst ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako výraz pokánia a snahu o zmier. V pôste vyznávajú pred Bohom svoju hriešnosť a prosia o odpustenie a pomoc. Pôstom sa chcú vrátiť k Bohu.

Druhé cirkevné prikázanie nám hovorí: konať skutky kajúcnosti, ako ich určila cirkevná vrchnosť. Predpísané dni pokánia máme každý piatok a Popolcovú stredu. V tieto dni máme teda povinnosť ako kresťania - katolíci vykonať kajúci skutok, pretože sú to kajúce dni. Robíme tak nielen formálne, aby sme zachovali určitý príkaz - literu, ale predovšetkým z lásky k Pánu Ježišovi, ktorý sa za nás obetoval na kríži. Boží Syn Ježiš Kristus priniesol za nás najväčšiu obetu práve v piatok a preto aj my v tento deň máme prežívať v duchu kajúcnosti.

Ak sa však stane, že na to pozabudneme, alebo z nejakého dôvodu v piatok si dáme mäsitý pokrm, sú tu spôsoby, akými môžeme požívanie mäsitého pokrmu nahradiť: modlitba posvätného ruženca, účasť na sv. omši, modlitba krížovej cesty, čítanie zo Sv. písma (min. 10 min), návšteva chorého s patričnou službou lásky, sebazápor (zrieknutie sa alkoholu, zrieknutie sa kávy, zrieknutie sa sladkostí alebo obľúbeného jedla). Porušenie tohto cirkevného prikázania sa hodnotí iba vtedy, ak sa nevykoná žiadny kajúci skutok. Hriechom tu nazvime teda ľahostajnosť, ktorej mnohí ľudia prepadli, no nielen v tejto oblasti, ale aj v iných sférach svojho života.

Sú však dva dni v roku, kedy nie je možné iným spôsobom nahradiť požívanie mäsitého pokrmu. Je to Popolcová streda a Veľký piatok. Teda začiatok a vrchol pôstneho obdobia. Pokáním vyznávame, že potrebujeme Boha vo svojom živote, ktorý nie je len doplnkom, ale naším najvyšším Dobrom.

Výzvu k pokániu vystihujú dve slová. Prvé je „šúb“, ktoré znamená návrat. Návrat domov, k otcovi, rodine. Druhé je „metanoia“, ktoré znamená zmenu zmýšľania. Byť otvorený hľadaniu pravdy, možnostiam, ktoré nám pomáhajú rozhodnúť sa a urobiť niečo lepšie. Toto je podstata pokánia.

Pôstne obdobie je milostivý čas na pokánie. Stojí na zamyslenie, koľko času venujeme práci, televízii, internetu, Bohu, modlitbe... Akýkoľvek vzťah sa buduje, ale aj padá na čase, ktorý mu venujeme. Slová: „nemám čas“ sa stávajú našou častou výhovorkou. „Nemáme čas“ na modlitbu, svätú omšu, božie slovo, a pritom strávime celé hodiny pred televíziou, či pri pive, alebo káve.

Pri pôste sa zriekam sebectva, svojho pohodlia, záujmov, vecí, ale nie bezúčelne. Keď to robím z lásky k Bohu a ľuďom, Boh posväcuje túto pohnútku, lebo je ušľachtilá.

Raná cirkev preberá tieto postoje, ale pôst praktizuje v iné dni. V Učení Dvanástich apoštolov (Didascalia apostolorum) zo začiatku 3. storočia sa odporúča 1-2-dňový pôst v stredu a piatok, alebo 40-hodinový pôst pred krstom a 2-3-dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40-dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz (296 - 373), biskup z Alexandrie, i sv. Cyril Jeruzalemský (315 - 386). - 40 dní putoval prorok Eliáš k jaskyni na vrchu Horeb, kam k nemu prišiel Boh, a podobne.

Veľká noc

Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva.

Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia.

Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa, a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.

Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia.

Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes.

Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu. Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor” ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a evanjelikmi len občas.

V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie” prišlo v roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos.

Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.

Veľký týždeň

Vo Veľkom týždni Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969.

Posledná pôstna nedeľa, známa pod menom Kvetná nedeľa alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Kvetná nedeľa nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania si počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka, tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy budúceho roku. Bahniatka si na posvätenie prinášajú aj ľudia, tie si potom nosia domov ako posvätenú vec a zakladajú ich za obrazy, zapichujú do trámov, dávajú do vázy a kedysi ich dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev ešte v 7. storočí.

Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie - časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio - utrpenie) - opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti.

Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie. Ono je vlastne vyvrcholením Veľkého týždňa. Začína sa omšou Večere Pána na Zelený štvrtok a končí sa vešperami Veľkonočnej nedele.

Veľký týždeň - je slovenské pomenovanie obdobia známeho v liturgii ako Hebdomada sancta (Svätý týždeň). Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum - Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.

Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.

Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“.

V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh dvanástim mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče.

Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Veľkonočná vigília - noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece - paškálu. Táto svieca je stredobodom veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec sa poprosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky - bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu (ak niet krstencov, tak sa iba posvätí krstná voda a obnovia krstné sľuby), ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40-dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!).

Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva. V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novopokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike.

Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Veľkonočný pondelok nie je prikázaným sviatkom. V tento deň si katolíci pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie - najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.

Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (porov. tamtiež). Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.

Veľkonočné obdobie - obdobie veľkonočnej slávnosti - trvá 50 dní. Začína sa na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého (Turíce). Toto obdobie sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa”. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja.

Sviatosť krstu

Tešíme sa spolu s vami z narodenia vášho bábätka. Krstíme 2x do mesiaca vo farskom kostole a to v sobotu. Je to zvyčajne 2. a 4. sobota v mesiaci (konkrétne termíny sú nižšie). Krst začína o 11:00 vo farskom kostole. Predchádza mu krstná náuka o 10:30 (prosíme nemeškať!!!), rovnako vo farskom kostole, na ktorej sa zúčastňujú rodičia a krstný/í rodič/ia, bez bábätka ( to vám môžu postrážiť vaši blízki v zadnej časti kostola alebo vonku).

Veci potrebné ku krstu: krstná sviečka a biela krstná košieľka. Dieťaťu sa má podľa tradície vybrať kresťanské meno a má mať krstného rodiča resp. krstných rodičov (otca a matku), ktorí budú pomocníkmi rodičov v odovzdávaní viery a kresťanských hodnôt. Musia spĺňať podmienky stanovené Kódexom kánonického práva, ako sú uvedené nižšie.

Ak máte záujem o krst, prihláste sa v čase úradných hodín na farskom úrade. Prípravné stretnutia začínajú každý rok v septembri. Príprava (katechumenát) trvá približne 1,5 roka. Krst sa udeľuje na Veľkonočnú vigíliu (Bielu sobotu). Zároveň Vám bude vyslúžená sviatosť birmovania a sviatosť Eucharistie (1. Sviatosť krstu sa vysluhuje vo Farskom kostole Narodenia Panny Márie, ktorý sa nachádza na Mariánskom námestí.

Toto námestie je súčasťou pešej zóny a z toho vyplýva, že pri kostole nie je možné parkovanie vozidiel. V prípade, ak je pre Vás dovoz vozidlom nevyhnutný, je potrebné vopred požiadať o povolenie vjazdu vozidla do pešej zóny. Povolenie vydáva Mestský úrad v Trenčíne, Útvar mobility, Farská ul. 10, 1. poschodie. Povolenie vjazdu nezahŕňa možnosť parkovať v pešej zóne, t. j.

tags: #sviecky #na #krst #rimskokatolicke