Synoda Banská Bystrica: História a Význam

Vystúpenie Martina Luthera neostalo miestnou záležitosťou, naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili, a to nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje, v ktorých malo nemecké obyvateľstvo silnú pozíciu, teda nemecká reformácia stala sa im blízka národne i jazykovo. Okrem týchto zväzkov medzi našimi mestami: banskými a spišsko-šarišskými (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Zvolen, Krupina, Ľubietová, Pukanec …, Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov) a Nemeckom menovite Sliezskom boli veľmi intenzívne obchodné a hospodárske styky, čiže kupci a iní cestujúci sa priamo dozvedeli o udalostiach vo Wittenbergu a o vývoji reformačného hnutia a prirodzene, priniesli so sebou veľa reformačných spisov.

Len čo sa správa o reformačnom hnutí rozšírila aj mimo hraníc, vzbudila reformácia aj u nás veľkú pozornosť. Keď sa reformačné myšlienky stali známymi v našich mestách a dedinách, vedychtivá mládež, ktorá predtým odchádzala na štúdium do Krakova, Viedne, Bologne …, začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že prvými študentmi zo Slovenska bolir. 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice. Od tohto roku stretávame každý rok študentov z Uhorska, teda aj zo Slovenska, predovšetkým z banských miest, potom z Levoče, Bardejova, z Bratislavy a okolia.

Reformačné učenie sa v tom čase obmedzovalo v cirkevných obradoch na kázanie na základe evanjelií a na prijímanie pod obojím spôsobom. O cieľavedomejšom úsilí a upevňovaní reformačného učenia dá sa hovoriť až v 40-tych rokoch. Proti Lutherovej cirkevnej reforme a proti šíreniu jeho učenia v Uhorsku vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo a čoskoro sa obranne aktivizovali. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu. Arcibiskup zdôrazňoval nutnosť rokovať o otázkach reformného hnutia aj na snemoch, ale stalo sa tak až r. 1523 na cirkevnej synode.

Koniec prievidzskej hradnej farnosti sa predpokladá povýšením Prievidze na mesto, keď mestečko dostalo privilégium od uhorského kráľa Karola Róberta po smrti Matúša Trenčianskeho. V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian. Do tohto španstva patrili Veľké a Malé Uherce, Pažiť, Horná Ves, Radobica, Veľké Pole, Oslany, Čereňany, Vieska, Chalmová, Bystričany, Zemianske Kostoľany, Kamenec pod Vtáčnikom.

V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom. Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území. Z týchto miest, kde veľmi význačnú a pomerne aj vzdelanú vrstvu tvorili mešťania nemeckého pôvodu, ktorých študenti v pomerne silnej miere navštevovali zahraničné univerzity a mnohí z nich práve v Nemecku. Odtiaľ sa šírili reformačné myšlienky, nielen do nemeckých oblastí, ale takmer aj do celej Európy. Študenti z nemeckých univerzít, ktorí sa obyčajne vracali po ukončení štúdií do svojej domoviny boli hlavnými šíriteľmi nových reformačných myšlienok a hnutí.

Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia. Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich. Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere. Tak napríklad vznikajú školy piaristov v Prievidzi, v Brezne a Krupine.

Naši predkovia pred reformáciou patrili ako kresťania do všeobecnej cirkvi. Dňa 31.10.1517 nemecký reformátor a zakladateľ protestantizmu Dr. Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 téz, ktorými vyzval popredných predstaviteľov Rímskokatolíckej cirkvi na diskusiu o niektorých cirkevných otázkach, najmä o odpustkoch a ich zmysle. Z cirkevnej histórie vieme, že Lutherovo učenie prichádzalo do Uhorska prostredníctvom kráľovského dvora v Budíne, ktorý bol reformácií naklonený. Tútor neplnoletého kráľa Ľudovíta II: Juraj Brandenburský pozval do tamojšej školy významných učiteľov Simona Grynaeusa a Vita Windsheima, ktorí boli Lutherovými stúpencami.

Navyše, na kráľovskom dvore bolo v tom čase veľa Nemcov, ktorí sa prikláňali k reformácii. Jej rozvoju napomohlo i to, že v 16. storočí mali mestá na dnešnom Slovensku obchodné styky s Nemeckom. Kupci z Uhorska chodili do Vratislavi, Norinbergu, Franfurktu nad Mohanom, Lipska a pod. V banských mestách ako boli: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová sa nachádzala nemecká komunita, ktorá mala s pôvodnou vlasťou nielen obchodné, ale aj príbuzenské a majetkové vzťahy. V týchto mestách a vo východoslovenských mestách Bardejov, Prešov, Levoča, Košice a Sabinov našla reformácia priaznivý ohlas. Šírenie reformačných myšlienok podporila i skutočnosť, že zo Slovenska odchádzali mladí ľudia študovať do Wittenbergu. Už r. 1522 sa na tamojšiu univerzitu zapísal Martin Cyriak z Levoče, Juraj Baumhaeckel a Matej Thomae z Banskej Bystrice a za nimi prichádzali ďalší, ktorí chceli poznať učenie Martina Luthera i Filipa Melanchtona. Práve títo študenti prinášali reformačné myšlienky a Lutherove spisy do Uhorska.

Počas 16. storočia zvíťazila reformácia takmer na celom území Slovenska i v ostatných častiach starého Uhorska. Prijatím vlastných vyznaní viery sa v polovici storočia veľká väčšina slovenských a nemeckých zborov na našom území prihlásila k augsburskému vyznaniu ( a.v), čí boli položené základy jednotnej evanjelickej cirkvi a.v. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je jednou z viacerých viditeľných kresťanských cirkví. Cirkev sa viditeľnou stáva tam, kde sa zvestuje slovo Božie, prisluhujú sa sviatosti, tam, kde má svoje učenie - vierovyznanie a organizáciu. Základom vierovyznania Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je Písmo sväté, chápané v duchu Symbolických kníh, najmä Augsburského vyznania z roku 1530. Konkrétnym základným organizačným priestorom kresťanského spoločenstva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku sú cirkevné zbory organizované podľa biblickej zásady všeobecného kňazstva.

O zachovanie Lutherovho učenia viedli naši predkovia ťažké zápasy. Prvé evanjelické zbory vznikali v prvej tretiny 16. storočia a sú základnou organizačnou jednotkou cirkevnej správy Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. V prvej polovici 16. storočia sa začali združovať evanjelickí farári na určitom území na spoločné pestovanie kresťanskej viery, náboženského života a na udržanie poriadku v cirkevných zboroch. Vznikali prvé senioráty ako druhý stupeň cirkevnej správy. Žilinská synoda v roku 1610 akceptovala obidva stupne cirkevnej správy od začiatku šírenia Lutherovho učenia na území dnešného Slovenska. Kodifikovala všetky snahy (kroky) evanjelikov vykonané do tohto roku vo vieroučnej a organizačnej oblasti. Zriadením troch superintendencií (Nitrianska, Bytčianska a Breznianska) na území dnešného Slovenska uzákonila prvá zákonodarná synoda trojstupňovú evanjelickú cirkevnú správu (tri evanjelické cirkevné organizačné jednotky) - cirkevný zbor, seniorát a dištrikt. Cirkevnú územnú správu tretieho stupňa dotvorila Spišskopodhradská synoda v roku 1614.

V čase prenasledovania evanjelikov v 17. storočí zanikli superintendencie zriadené Žilinskou synodou. Rozvrátenú cirkevnú organizáciu obnovila synoda v Ružomberku v roku 1707. Taktiež reštaurovala bohoslužobný a cirkevný život, obnovila platnosť vierouky a dala jej presné pravidlá. Ružomberská synoda zriadila štyri superintendencie: Preddunajskú, Banskú, Predtiskú a Podhorskú. Panovník po potlačení odboja Františka II. Rákociho anuloval rozhodnutia synody, pretože v Uhorsku mal právo na jej zvolanie len legitímny panovník.

Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie 1918 a vytvorení samostatných štátov zanikli dištrikty Preddunajský a Banský, Zadunajský pripadol Maďarsku a cirkevné zbory Potiského dištriktu boli rozdelené medzi Maďarskom a Československom. V nových štátnych útvaroch stáli evanjelici augsburského vyznania pred otázkou nového zriadenia cirkvi. Slovenskí evanjelici aj napriek snahám bývalých biskupov, aby zostali vo zväzku uhorskej cirkvi, sa rozhodli organizovať samostatne v rámci československého štátu. Dňa 21. januára 1919 sa zišli zástupcovia slovenských evanjelikov na porade v Žiline. Účastníci porady vydali prvý oficiálny dokument slovenských evanjelikov po vzniku ČSR. V tomto dokumente navrhli slovenskí evanjelici vláde, aby vymenovala Generálnu radu ako dočasný a vedúci správny orgán evanjelickej cirkvi. Okrem toho požadovali úplnú náboženskú rovnoprávnosť, zachovanie si autonómie, vlastné školstvo a štátnu podporu.

Na základe memoranda vydal minister Vavro Šrobár nariadenie o dočasných ustanoveniach pre Evanjelickú cirkev augsburského vyznania. Bola ustanovená Generálna rada, ktorá na svojom prvom zasadnutí 2. 4. 1919 v Bratislave zriadila dva dištrikty Východný a Západný. Dištrikty spolu tvorili generálnu cirkev - Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Generálna rada dočasne stanovila biskupských a seniorálnych administrátorov. Zriadenie samostatnej evanjelickej cirkvi s úradným názvom „Cirkev evanjelická augsburského vyznania na Slovensku“ potvrdila v roku 1921 synoda v Trenčianskych Tepliciach. Účastníci synody schválili cirkevnú ústavu (Ústava Cirkve evanjelickej augsburského vyznania na Slovensku), ktorú československá vláda potvrdila dňa 10. 5. 1922 zákonom č. 61/1922 Zb. Ústava potvrdila tradičnú svojbytnosť, synodálno - presbyteriálny systém správy a štvorstupňovú cirkevnú organizáciu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Akceptovala jej demokratický charakter. V zmysle tejto ústavy sa Evanjelická cirkev augsburského vyznania spravovala až do roku 1949 autonómne.

Hlavnou zásadou cirkevnej autonómie bolo, že cirkev v rámci štátnych zákonov existovala úplne slobodne a samosprávne. V období nástupu socializmu došlo k spoločenským zmenám, ktoré znamenali pre Evanjelickú cirkev stratu jej svojbytnosti a autonómie. Tieto politické zmeny si vyžiadali v roku 1951 novú cirkevnú ústavu („Ústava Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v ČSR“), ktorá odzrkadľovala komunistické totalitné zriadenie u nás. V roku 1919 sa zriadený Západný dištrikt sa stal právnym nástupcom zaniknutého Preddunajského dištriktu. Ústava z roku 1921 určila pre dištrikty tieto správne orgány: dištriktuálny konvent, dištriktuálne presbyterstvo a dištriktuálne predsedníctvo. Od roku 1951 mali dištrikty len dva orgány: dištriktuálne predsedníctvo a dištriktuálnu radu. Po páde komunizmu bola dištriktuálna rada zrušená a pre dištrikt boli obnovené orgány spred roka 1951. Voľby prvého predsedníctva Západného dištriktu sa konali dňa 28.11. 1922. Za biskupa Západného dištriktu bol zvolený Samuel Zoch. Dozorcom sa stal Ľudovít Šimko.

Prvá cirkevná ústava z roku 1921 (§ 140) definovala dištrikt ako združenie viacerých seniorátov na spoločné pestovanie kresťanského života, na vzdelávanie, na spoločnú správu a udržanie poriadku. Zadeľovanie seniorátov do dištriktu ako územnosprávnej časti Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania bolo výlučným právom synody (§ 141). Podľa § 73 cirkevnej ústavy z roku 1921 Západný dištrikt tvorilo osem seniorátov (so 150 zbormi): Bratislavský mestský, Bratislavský župný, Hontiansky, Nitriansky, Novohradský, Tekovský, Trenčiansky, Zvolenský. V roku 1923 bol zrušený Bratislavský mestský seniorát a taktiež zanikol Bratislavský župný seniorát. Miesto nich vznikli dva nové senioráty: Bratislavský slovensko - maďarský seniorát a Bratislavský nemecký seniorát. Po roku 1938 sa zmenil Bratislavský slovensko - maďarský seniorát na Bratislavský. Bratislavský nemecký seniorát bol v roku 1939 na základe ústavného zákona prijatého na synode v Liptovskom Mikuláši vypustený zo zväzku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Seniorát zanikol v roku 1945. V roku 1942 zanikol Tekovský seniorát, pretože cirkevné zbory Levice a Plavé Vozokany boli na území zabratom Maďarskom. Ostatné cirkevné zbory boli pričlenené do troch seniorátov: Hontianskeho (Zlaté Moravce, Horša), Zvolenského (Kremnica), Trenčianskeho (Zemianske Kostoľany). V rokoch 1947 - 1949 z novovzniknutých cirkevných zborov, ktorých sa usadili najmä presídlenci z Maďarska a Rumunska vznikal Dunajský seniorát. V roku 1964 zanikol a vytvoril sa seniorát Dunajsko - nitriansky. V roku 1953 zanikol Trenčiansky seniorát. Väčšina jeho zborov prešla do Považského seniorátu, menšia časť do Turčianskeho seniorátu (Východný dištrikt). V roku 1953 bol zriadený Rimavský seniorát zo zborov Malohontského seniorátu a niektorých zborov z Gemerského seniorátu. Od svojho zriadenia mal Západný dištrikt tri sídla: Modru, Bratislavu a Zvolen.

Významné míľniky v histórii synody

tags: #synoda #banska #bystrica