1. Kristus žije. On je naša nádej a najkrajšia mladosť tohto sveta. Všetko, čoho sa dotkne, sa stáva mladým; stáva sa novým, napĺňa sa životom.
2. Je v tebe, je s tebou a nikdy neodchádza. Ty sa síce môžeš vzdialiť, no vedľa teba je Vzkriesený, ktorý ťa volá a čaká na teba, aby si začal odznova.
3. Všetkým mladým kresťanom s láskou píšem túto apoštolskú exhortáciu, teda list. Chcem sa v ňom odvolať na niektoré body, o ktorých nás presviedča naša viera a zároveň nás povzbudzuje rásť vo svätosti a v angažovanosti za svoje povolanie. No keďže ide o míľnik na cesty synody, obraciam sa zároveň na celý Boží ľud, na pastierov a veriacich, aby tak uvažovanie o mladých a v prospech mladých bolo výzvou a povzbudením pre nás všetkých.
4. Inšpiroval som sa bohatstvom úvah a dialógov vlaňajšej synody. Nebudem môcť zhrnúť všetky príspevky, ktoré si môžete prečítať v záverečnom dokumente, ale pri písaní tohto listu som sa usiloval zachytiť návrhy, ktoré sa mi zdali významnejšie. Takto bude moje slovo obohatené o tisícky hlasov veriacich celého sveta, ktorí poslali na synodu svoje názory.
V časoch, keď sa s mladými príliš nepočítalo, niektoré texty poukazujú na to, že Boh sa pozerá inými očami.
Napríklad vieme, že Jozef bol v rodine jeden z najmladších (porov. Gn 37, 2 - 3). Napriek tomu mu Boh v sne oznámil veľké veci a svojich bratov prevýšil dôležitými úlohami, keď mal sedemnásť rokov (porov. Gn 37,5-11).
Jozef vykladá sny
U Gedeona spoznávame úprimnosť mladých, ktorí nemajú vo zvyku zjemňovať skutočnosť. Keď mu anjel povedal, že Pán je s ním, odpovedal: „Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo?“ (Sdc 6, 13).
Samuel bol neistý mladík, ale Pán s ním viedol rozhovor. Vďaka rade jedného dospelého otvoril si srdce na počúvanie Božieho volania: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1 Sam 3, 9. 10). Preto bol veľkým prorokom, ktorý zasiahol v dôležitých okamihoch svojej vlasti. Aj kráľ Šaul bol mladý, keď ho Pán povolal, aby plnil svoje poslanie (porov. 1 Sam 9, 2).
Kráľa Dávida vybrali ešte ako chlapca. Keď prorok Samuel hľadal budúceho kráľa Izraela, istý človek mu ako kandidátov predstavil svojich starších a skúsenejších synov. Prorok však povedal, že vyvolený je mladý Dávid, ktorý pásol ovce (porov. 1 Sam 16, 6 - 13), pretože „človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (v. 7).
Keď mal Šalamún nastúpiť namiesto otca, cítil sa stratený a povedal Bohu: „Ale ja som malý chlapec, neviem, čo si počať“ (1 Kr 3, 7). No smelosť mladosti ho podnietila vyprosiť si od Boha múdrosť a venoval sa svojmu poslaniu. Niečo podobné sa stalo prorokovi Jeremiášovi, ktorý bol povolaný prebudiť svoj ľud, keď bol ešte veľmi mladý. V bázni povedal: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som“ (Jer 1, 6), ale Pán ho žiadal, aby tak nehovoril (porov. Jer 1, 7), a dodal: „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“ (Jer 1, 8).
Jedno hebrejské dievčatko, ktoré slúžilo u cudzieho vojenského veliteľa Námana, sa s vierou pričinilo o jeho uzdravenie z choroby (porov. 2 Kr 5, 2 - 6). Mladá Rút bola príkladom veľkodušnosti v tom, že zostala so svojou svokrou, ktorá upadla do nemilosti (porov. Rút 1, 1 - 18), a prejavila aj odvahu napredovať v živote (porov. Rút 2).
Mladí a svätí: 7 mileniálov na ceste k svätosti
Jedno z Ježišových podobenstiev (porov. Lk 15, 11 - 32) hovorí o tom, že „mladší“ syn chcel odísť z otcovského domu do ďalekej krajiny (porov. v. 12 - 13). Jeho sny o nezávislosti sa však zmenili na zhýralosť a neviazanosť (porov. v. 13), pričom zakúsil tvrdosť osamelosti a chudoby (porov. v. 14 - 16). No bol schopný zamyslieť sa a začať znova (porov. v. 17 - 19), preto sa rozhodol, že vstane (porov. v. 20). Pre srdce mladého človeka je typické, že je ochotný zmeniť sa, je schopný vstať a nechať sa poučiť od života. Ako nesprevádzať syna, ktorý sa podujal na niečo také? Starší brat mal však už staré srdce, nechal sa zaujať lakomstvom, egoizmom a závisťou (porov. v. 28 - 30).
Večne mladý Ježiš nám chce darovať srdce, ktoré bude stále mladé. Božie slovo od nás žiada: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom“ (1 Kor 5, 7). Zároveň nás pozýva vyzliecť si „starého človeka“, aby sme si obliekli „nového“ (porov. Kol 3, 9. 10). A keď vysvetľuje, čo znamená obliecť si mladosť, „ktorá sa obnovuje“ (v. 10), hovorí, že to znamená mať „hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“. „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému“ (Kol 3, 12 - 13). Znamená to, že pravá mladosť spočíva v tom, že máme srdce schopné milovať. A naopak, starnutie duše je všetko, čo nás oddeľuje od druhých.
Všimnime si, že Ježišovi sa nepáčilo, keď dospelí pozerali na najmladších s pohŕdaním alebo ich despoticky držali vo svojich službách. Naopak, požadoval: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší“ (Lk 22, 26).
Božie slovo hovorí, že s mladými treba zaobchádzať „ako s bratmi“ (1 Tim 5, 1), a rodičom odporúča: „Nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli“ (Kol 3, 21). Mladý človek nemôže byť malomyseľný, jeho charakteristikou je, že sníva o veľkých veciach, hľadá široké obzory, odváži sa na viac, má chuť dobyť svet, vie prijať náročné návrhy a chce vydať zo seba čo najviac, aby vybudoval niečo lepšie.
No zároveň sa mladým odporúča: „Podriaďujte sa starším“ (1 Pt 5, 5). Biblia nás stále povzbudzuje, aby sme mali veľkú úctu voči starým, pretože majú dedičstvo skúsenosti, zažili úspechy aj zlyhania, radosti a veľké bolesti života, nádeje a sklamania, a v tichu srdca si uchovávajú mnohé príbehy, ktoré nám môžu pomôcť nepomýliť sa a nenechať sa oklamať falošnými preludmi. Slovo múdreho starca pozýva rešpektovať isté hranice a dokázať sa v správnej chvíli ovládať: „Povzbudzuj mladíkov, aby boli triezvi“ (Tít 2, 6). Nie je dobré upadnúť do kultu mladosti alebo do mladíckeho postoja pohŕdania ostatnými pre ich roky alebo preto, že patria do inej generácie. Ježiš hovoril, že múdry vie vynášať zo svojho pokladu veci nové i staré (porov. Mt 13, 52).
V Markovom evanjeliu sa objavuje človek, ktorý potom, ako mu Ježiš pripomenul prikázania, tvrdí: „Toto všetko som zachovával od svojej mladosti“ (10, 20). Hovorí sa to už v žalmoch: „Ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. [...] Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné“ (Ž 71, 5. 7). Netreba ľutovať, ak strávime svoju mladosť tak, že sme dobrí, otvárame srdce Pánovi, žijeme iným spôsobom. Nič z tohto nás neoberá o mladosť, ale ju posilňuje a obnovuje: „Mladosť sa ti obnovuje ako orlovi“ (Ž 103, 5). Preto sv. Augustín žialil: „Neskoro som ťa začal milovať, krása taká stará a taká nová, neskoro som ťa začal milovať!“ A predsa spomínaný bohatý muž, ktorý bol verný Bohu vo svojej mladosti, dovolil, aby ho roky odviedli od jeho snov, a radšej zostal naviazaný na svoje bohatstvo (porov. Mk 10, 22).
No v Matúšovom evanjeliu sa objavuje mladík (porov. Mt 19, 20. 22), ktorý prišiel za Ježišom, aby sa ho spýtal na viac (porov. v. 20), s duchom typickým pre mladých, otvoreným pre nové obzory a veľké výzvy. V skutočnosti jeho duch nebol taký mladý, pretože sa už naviazal na bohatstvo a pohodlie. Ústami tvrdil, že chce niečo viac, ale keď od neho Ježiš žiadal, aby bol štedrý a rozdal svoj majetok, uvedomil si, že nie je schopný odpútať sa od toho, čo vlastní. Napokon „keď počul toto slovo, odišiel smutný“ (v. 22).
Evanjelium hovorí aj o niektorých múdrych mladých dievčatách, ktoré boli pripravené a pozorné, zatiaľ čo iné žili roztržito a ospalo (porov. Mt 25, 1 - 13). Možno totiž stráviť svoju mladosť v rozptýlení, lietať po povrchu života, driemať, bez schopnosti budovať hlboké vzťahy a vstúpiť do jadra života. Takýmto spôsobom si pripravujeme chudobnú budúcnosť, bez základov.
Múdre a pochabé panny
V Božom slove je bezpochyby mnoho ďalších textov, ktoré nás môžu osvietiť v tomto životnom období.
Pán „vydýchol dušu“ (Mt 27, 50) na kríži, keď mal niečo vyše tridsať rokov (porov. Lk 3, 23). Je dôležité uvedomiť si, že Ježiš bol mladý. Dal svoj život vo veku, ktorý sa dnes označuje výrazom dospelý mladý. Svoje verejné poslanie začal uskutočňovať v mladosti, a tak „zažiarilo svetlo“ (Mt 4, 16), najmä keď dával svoj život až do konca.
Evanjelium nehovorí o Ježišovo detstve, ale prináša niekoľko udalostí z jeho dospievania a mladosti. Matúš umiestňuje obdobie Pánovej mladosti medzi dve udalosti - medzi návrat jeho rodiny do Nazareta po období exilu a jeho krst v Jordáne, kde začal verejné účinkovanie. Posledným obrazom o dieťati Ježišovi je obraz malého utečenca v Egypte (porov. Mt 2, 14 - 15) a potom repatrianta v Nazarete (porov. Mt 2, 19 - 23). Prvé obrazy o Ježišovi ako dospelom mladom človeku nám ho ukazujú uprostred zástupu ľudí pri rieke Jordán, keď sa ako jeden z mnohých prišiel dať pokrstiť svojmu bratrancovi Jánovi Krstiteľovi (porov. Mk 1, 9).
Tento krst nebol ako náš, ktorý nás uvádza do života milosti, ale bolo to zasvätenie sa pred začatím veľkého životného poslania. Evanjelium hovorí, že jeho krst bol dôvodom Otcovej radosti a dobrozdania: „Ty si môj milovaný Syn“ (Lk 3, 22). Hneď nato sa ukázalo, že Ježiš je naplnený Duchom Svätým a Duch ho zaviedol na púšť (porov. Lk 4, 1 - 14). Takto bol pripravený ísť kázať a robiť zázraky, oslobodzovať a uzdravovať (porov. Lk 4, 1 - 14).
Medzi týmito dvomi udalosťami nachádzame jednu, ktorá nám predstavuje Ježiša ako dospievajúceho. Je to vtedy, keď sa so svojimi rodičmi vrátil do Nazareta potom, ako sa im stratil a ako ho našli v chráme (porov. Lk 2, 41 - 51). Tu sa hovorí, že „im bol poslušný“ (porov. Lk 2, 51), teda neodmietal svoju rodinu. Hneď nato Lukáš dodáva, že „Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Znamená to, že sa pripravoval a tento čas využíval na prehĺbenie svojho vzťahu s Otcom a s ostatnými. Svätý Ján Pavol II. nazýva toto obdobie „roky skryté“.
Ježiš v chráme
Na základe týchto evanjeliových údajov môžeme tvrdiť, že Ježiš sa v období mladosti „formoval“, pripravoval na uskutočňovanie Otcovho plánu.
Počas dospievania a mladosti mal Ježišov vzťah s Otcom charakter milovaného Syna. Otec ho priťahoval a on rástol v zaujatí vecou svojho Otca: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). No nesmieme si myslieť, že Ježiš ako dospievajúci bol samotárom alebo mladým človekom, ktorý myslí na seba. Jeho vzťah s ľuďmi bol vzťahom mladého človeka, ktorý sa naplno podieľa na živote rodiny zaradenej do života na dedine. Od otca sa naučil pracovať a potom ho nahradil ako tesár. Preto sa v evanjeliu pri istej príležitosti nazýva „synom tesára“ (Mt 13, 55) a inokedy jednoducho „tesárom“ (Mk 6, 3). Tento detail poukazuje na to, že bol dedinským chlapcom ako ostatní a mal celkom normálne vzťahy. Nikto ho nepovažoval za čudáka alebo izolovaného od ostatných.
V skutočnosti „ani Ježiš nevyrastal iba v uzavretom a výlučnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní a priatelia“. Preto vieme pochopiť, prečo boli rodičia pri návrate z púte spokojní. Mysleli si totiž, že ich dvanásťročný chlapec (porov. Lk 2, 42) kráča slobodne v zástupe ľudí, i keď ho celý deň nevideli: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli celý deň cesty...“ (Lk 2, 44). Mysleli si, že Ježiš je určite tam, pohybuje sa medzi ostatnými, žartuje s rovesníkmi, počúva rozprávanie dospelých a prežíva radosti a smútky putujúcej skupiny. Grécky výraz synodía, ktorý použil Lukáš pre skupinu pútnikov, znamená presne túto „komunitu na ceste“, ktorej je Svätá rodina súčasťou.
Tieto aspekty Ježišovho života môžu byť inšpiráciou pre každého mladého človeka, ktorý sa rozvíja a pripravuje na plnenie svojho poslania. To so sebou prináša dozrievanie vo vzťahu k nebeskému Otcovi, vo vedomí, že je jedným z členov rodiny a komunity, a v otvorenosti nechať sa naplniť Duchom a dať sa viesť k plneniu poslania, ktoré mu Boh zveruje, k plneniu svojho povolania. Nič z tohto všetkého by sa nemalo v pastorácii mladých ignorovať, aby sme nevytvárali projekty, ktoré odizolujú mladých od rodiny a sveta, alebo z nich urobia vybranú menšinu, chránenú od každej nákazy.
Ježiš vás, mladých, neučí z diaľky alebo zvonka, ale vychádza z tej istej mladosti, ktorú s vami prežíva. Je veľmi dôležité kontemplovať mladého Ježiša, ako nám ho ukazujú evanjeliá, pretože on bol skutočne jeden z vás, a u neho možno rozpoznať mnoho aspektov, typických pre mladé srdcia. Vidíme to napríklad z týchto charakteristík: „Ježiš bezpodmienečne dôveroval Otcovi, pestoval priateľstvo so svojimi učeníkmi a zostal im verný aj v krízových okamihoch. Hlboko súcitil s najslabšími, zvlášť s chudobnými, chorými, hriešnikmi a vylúčenými. Mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby; vedel, čo znamená byť nepochopený a odmietnutý; zakúsil strach z utrpenia a poznal krehkosť umučenia. Obrátil svoj zrak do budúcnosti a zveril sa do bezpečných rúk Otca a sile Ducha.
Na druhej strane, Ježiš vstal z mŕtvych a chce nás urobiť účastnými na novosti vzkriesenia. Je pravou mladosťou zostarnutého sveta a je aj mladosťou vesmíru, ktorý čaká „v pôrodných bolestiach“ (Rim 8, 22), že sa oblečie do jeho svetla a života. V jeho blízkosti môžeme piť z pravého prameňa, ktorý udržuje živými naše sny, naše plány, naše veľké ideály a poháňa nás do ohlasovania života, ktorý sa oplatí žiť. Z dvoch zaujímavých detailov Markovho evanjelia môžeme vidieť povolanie k pravej mladosti vzkriesených. Pri Pánovom umučení sa objavuje bojazlivý mladík, ktorý chcel nasledovať Ježiša, ale utiekol nahý (porov. Mk 14, 51 - 52), mladík, ktorý nemal silu riskovať všetko, aby nasledoval Pána. No pri prázdnom hrobe vidíme iného mladíka, „oblečeného do bieleho rúcha“ (Mk 16, 5), ktorý hovorí ženám, aby sa nebáli a ohlasovali radosť vzkriesenia (porov. Mk 16, 6-7).
Pán nás volá zažať hviezdy v noci iných mladých. Pozýva nás pozerať na pravé hviezdy, na tie pestré znamenia, ktoré nám dáva, aby sme nezostali stáť, ale napodobňovali rozsievača, ktorý pozoruje hviezdy, skôr ako sa vydá poorať svoje pole. Boh pre nás zažína hviezdy, aby sme mohli kráčať ďalej: „A hviezdy svietia na svojich strážach a tešia sa; ak ich zavolá, odpovedia“ (Bar 3, 34 - 35).
Mladosť je skôr stav srdca než vek. A teda starobylá inštitúcia, akou je Cirkev, sa v rozličných fázach svojich veľmi dlhých dejín môže obnovovať a znova sa stať mladou. Vskutku, v najtragickejších chvíľach svojich dejín sa cíti povolaná vrátiť sa k podstate svojej prvej lásky. Keď Druhý vatikánsky koncil pripomína túto pravdu, tvrdí, že „Cirkev, obohatená dlhou minulosťou, v ktorej stále žila, kráčajúc k ľudskej dokonalosti v čase a k poslednému osudu dejín a života, je skutočnou mladosťou sveta“.
Prosme Pána, aby oslobodil Cirkev od tých, čo ju chcú urobiť starou, čo ju chcú upriamiť na minulosť, brzdiť ju, robiť nehybnou. Prosme aj za to, aby ju oslobodil od iného pokušenia: myslieť si, že je mladá, pretože prijíma všetko, čo jej ponúka svet; myslieť si, že sa obnoví tým, že ukryje svoje posolstvo a prispôsobí sa druhým. Nie. Je mladá vtedy, keď je sama sebou, keď denne prijíma stále novú silu z Božieho slova, z Eucharistie, z po.