Dôkazom tohoto hlbokého záujmu Cirkvi o rodinu bola posledná Biskupská synoda, ktorá bola v Ríme od 26. septembra do 25. októbra minulého roku. Minulá Synoda ideálne nadväzuje na dve predchádzajúce synody, ktoré rokovali o služobnom kňazstve a o spravodlivosti v súčasnom svete. Synodálni Otcovia mi na záver svojho zasadania predložili rozsiahly zoznam návrhov, v ktorom zhrnuli výsledky svojich úvah, rozvíjaných v dňoch ich intenzívnej práce. Touto exhortáciou plním takúto úlohu ako zvláštny prejav apoštolského úradu, ktorý mi bol zverený. Chcem tiež vyjadriť svoju vďačnosť všetkým účastníkom synody za to, že svojím učením a skúsenosťami tak bohato prispeli v tejto veci a odovzdali mi to najmä v "Návrhoch" (Propositiones).
Deň 47: Zlaté teľa — Biblia za rok (s otcom Mikeom Schmitzom)
Úloha Cirkvi a evanjeliové rozlišovanie
Toto poznávanie je nevyhnutnou požiadavkou evanjelizácie. Lebo Cirkev má naozaj prinášať evanjelium Ježiša Krista, ktoré je nemeniteľné a vždy nové, do samých rodín, čo žijú v podmienkach súčasného sveta a ktoré sú povolané, aby prijali Boží plán, ktorý sa ich týka, a aby žili podľa neho. Ba viac; v dejinných udalostiach sa prejavujú aj požiadavky a podnety Božieho Ducha. Dnešným mužom a ženám, úprimne a dôkladne hľadajúcim odpoveď na každodenné, závažné problémy ich manželského a rodinného života, nezriedka sa ponúkajú predstavy a teórie, a to aj vábivé, ktoré urážajú v rôznej miere pravdu a dôstojnosť ľudskej osoby. Mnoho ľudí si už uvedomuje toto nebezpečenstvo, ktorým je ohrozená ľudská osoba, a starajú sa o šírenie pravdy.Uskutočňuje sa to zmyslom pre vieru, ktorý je darom Ducha, udelený všetkým veriacim. Je to teda dielo celej Cirkvi podľa rozdielnosti rôznych darov a chariziem, ktoré všetky spolu a podľa zodpovednosti každému vlastnej spolupracujú na hlbšom pochopení a uskutočňovaní Božieho slova. Cirkev teda nevykonáva vlastné evanjeliové rozlišovanie iba prostredníctvom duchovných pastierov, ktorí učia v Kristovom mene a jeho mocou, ale aj prostredníctvom laikov. "(Kristus) ich preto ustanovil za svojich svedkov a vystrojuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. "Nadprirodzený zmysel pre vieru" nespočíva však iba a ani nevyhnutne v súhlase veriacich. Cirkev ako Kristova nasledovníčka hľadá pravdu a tá sa vždy nezhoduje s mienkou väčšiny. Počúva svedomie, nie moc, a práve tým bráni úbohých a opovrhovaných.
Cirkev si veľmi cení aj sociologický a štatistický výkum, pokiaľ je užitočný pre určenie historickej skutočnosti, v ktorej má prebiehať pastoračná činnosť, a pre lepšie poznanie pravdy. Kresťanskí manželia a rodičia môžu a majú poskytnúť svoj vlastný a nenahraditeľný prínos na vypracovanie opravdivého evanjeliového rozlišovania v rôznych situáciách a kultúrach, v ktorých muž a žena prežívajú manželstvo a svoj rodinný život. Na plnenie tejto úlohy ich uschopňuje ich charizmatický dar, čiže vlastný dar, t.j.
Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. V skutku tu na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich výchovu. Okrem toho si človek tiež uvedomuje, aké je potrebné rozvíjať styky medzi jednotlivými rodinami pre vzájomnú hmotnú i duchovnú pomoc. A znova objavuje cirkevné poslanie, ktoré je rodine vlastné, a svoju zodpovednosť za budovanie spravodlivejšej spoločnosti. No na druhej strane nechýbajú ani príznaky vážneho úpadku niektorých základných hodnôt. Našu pozornosť zasluhuje aj fakt, že v krajinách takzvaného Tretieho sveta často chýbajú rodinám také základné prostriedky pre život, ako je jedlo, práca, príbytok a lieky, ako aj tie najzákladnejšie slobody. Naproti tomu v bohatých krajinách prílišný blahobyt a spotrebná mentalita, spojená napodiv s určitou neistotou a úzkosťou z budúcnosti, zbavuje manželov veľkodušnosti a odvahy plodiť ľudské životy. A tak sa potom život často chápe nie ako požehnanie, ale ako nebezpečenstvo, ktorému sa treba brániť.
Ako jeden z najpovážlivejších znakov tohto javu synodálni otcovia zdôraznili najmä rast počtu rozvodov a nadväzovania nového spolužitia zo strany samých veriacich a tiež uzatváranie iba občianskeho manželstva, čo je v rozpore s povolaním pokrstených veriacich, ktorí sa majú "sobášiť v Pánovi". Celej Cirkvi sa takto ukladá úloha hlboko uvažovať a usilovať sa o to, aby nová vynárajúca sa kultúra bola do hĺbky preniknutá evanjeliom, aby sa uznávali skutočné hodnoty, aby sa bránili práva muža a ženy a aby sa presadzovala spravodlivosť v samých spoločenských štruktúrach. Pri budovaní tohoto humanizmu veda a jej praktické uplatňovanie poskytujú nové a nespočetné možnosti. Je teda zrejme nevyhnutné, aby si všetci znova uvedomili prvenstvo mravných hodnôt, lebo to sú hodnoty ľudskej osobnosti ako takej. Znovupochopenie základného zmyslu a jeho zásadných hodnôt je veľkou úlohou, ktorá sa nám dnes ukladá pre obnovu spoločnosti. Len vedomie o prvenstve týchto hodnôt umožňuje využiť nesmierne možnosti, ktoré dala človeku veda, a to tak, aby sa ich uplatňovanie zameriavalo na povznesenie ľudskej osobnosti v celej pravde, slobode a dôstojnosti.
Preto možno aj na rodinné otázky uplatniť slová Druhého vatikánskeho koncilu, v dokumentoch ktorého čítame: "Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy stali ľudskejšími. V dnešnej kultúre sa musí znova a hlbšie uskutočniť spojenie s Božou múdrosťou. Na tejto múdrosti urobil Boh svojím stvoriteľským gestom účastným každého človeka. Proti nespravodlivosti zavinenej hriechom, ktorý hlboko prenikol i do štruktúr dnešného sveta a často bráni rodine naplno rozvinúť jej život a základné práva, musíme sa všetci vzoprieť obrátením mysle a srdca a nasledovať Ježiša Krista v premáhaní vlastného sebectva.
Vyžaduje sa stále a nepretržité obrátenie, ktoré síce vyžaduje vnútorný odstup od všetkého zla a prilipnutie k dobru v celej jeho plnosti, v skutočnosti sa však uskutočňuje postupne, čo vedie vždy o kúsok ďalej. Rozvíja sa tak dynamický proces, ktorý pozvoľne napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov a požiadaviek jeho definitívnej a absolútnej lásky do celého osobného a spoločenského života človeka. Práve týmto včlenením do kultúr možno dôjsť k plnému obnoveniu zmluvy s Božou múdrosťou, ktorou je sám Kristus. Boh je láska a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Človek, nakoľko je vteleným duchom, čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele, a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske.
Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti. Jediným "miestom", kde sa môže udiať toto darovanie sa v celej svojej pravde, je manželstvo, čiže zmluva manželskej lásky alebo vedomá a slobodná voľba, ktorou muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré sám Boh ustanovil a ktoré iba v tomto svetle ukazuje svoj pravý význam.
Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority, ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha Stvoriteľa. Preto ústredný výrok Zjavenia, že "Boh miluje svoj ľud", opakujú aj živé a konkrétne slová, ktorými si muž a žena vyznávajú svoju manželskú lásku. Naproti tomu hriech, ktorý môže narušiť manželskú zmluvu, stáva sa obrazom nevery ľudu voči svojmu Bohu: modloslužba je prostitúciou, nevera cudzoložstvom, neposlušnosť voči zákonu odmietnutím Pánovej manželskej lásky.
Toto zjavenie dosahuje svoju konečnú plnosť tak v dare lásky, ktorý ľuďom prináša Božie Slovo tým, že berie na seba ľudskú podobu, ako aj v obete seba samého, ktorú Ježiš Kristus koná na kríži za svoju nevestu Cirkev. V tejto obeti sa plne odhaľuje plán, ktorý Boh uložil do ľudskej prirodzenosti muža a ženy už pri ich stvorení. Manželstvo pokrstených sa tak stáva skutočným symbolom novej a večnej zmluvy, potvrdenej Kristovou krvou. Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus. Právom svedčí Tertulián krásnymi slovami o veľkosti a kráse tohto manželského života v Kristovi: "Ako by som vedel opísať blaženosť takého manželstva, ktoré Cirkev spája, Eucharistia potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje? Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení v jedinej nádeji, v jedinej poslušnosti a v jedinej službe! Obaja sú bratia, obidvaja spolusluhovia, medzi ktorými niet ani duchovný ani telesný rozdiel.
Krstom sa muž a žena stávajú raz navždy účastnými na novej a večnej Zmluve, zásnubnej zmluve Krista s Cirkvou. Mocou sviatostnej povahy svojho manželstva manželia sú navzájom spojení nerozlučiteľným putom. Manželia sú teda pre Cirkev ustavičnou pripomienkou toho, čo sa odohralo na kríži. Sú jeden pre druhého i pre deti svedkami spásy, na ktorej ich sviatosť robí účastnými. Manželstvo, ako každá iná sviatosť, je spomienkou, uskutočnením a proroctvom tejto spásy. "Ako spomienka im táto sviatosť dáva milosť a povinnosť pripomínať si veľké Božie skutky a vydávať o nich svedectvo pred deťmi. Ako uskutočnenie spásy dáva im milosť a povinnosť spĺňať už teraz jeden voči druhému a voči deťom požiadavky lásky, ktorá odpúšťa a vykupuje. Ako každá zo siedmich sviatostí, aj manželstvo je pravým znakom spásy, pravda, osobitným spôsobom. "Manželia sa na nej zúčastňujú, nakoľko sú manželia, nakoľko sú dvaja, nakoľko sú pár, takže prvý a bezprostredný účinok manželstva (rest et sacramentum) nie je sama nadprirodzená milosť, ale kresťanský manželský zväzok, typické kresťanské spoločenstvo dvoch, pretože predstavuje tajomstvo Kristovho vtelenia a jeho tajomstvo Zmluvy.
Aj obsah ich účasti na Kristovom živote je špecifický. Manželská láska predstavuje takú úplnosť, v ktorej dostávajú miesto všetky zložky osobnosti - požiadavky tela i pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorej nejde len o telesné spojenie, ale vytvára jedno srdce a jednu dušu. Vyžaduje však nerozlučnosť a vernosť tohoto vzájomného definitívneho darovania a otvára sa pre plodnosť (porov. Humanae vitae9). Láska vo svojej najhlbšej skutočnosti je v podstate dar. Manželská láska, ktorá vedie manželov k "poznaniu" a robí z nich "jedno telo", nijako sa nevyčerpáva v rámci manželského páru, pretože ich robí schopnými najväčšieho možného darovania, ktorým sa stávajú Božími spolupracovníkmi pri odovzdávaní daru života novému človekovi. Keď sa manželia stávajú rodičmi, dostávajú od Boha dar novej úlohy, spojenej so zodpovednosťou. Neslobodno však zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu ani vtedy, keď plodenie nie je možné.
Panenstvo a bezženstvo pre Božie kráľovstvo nielenže neodporujú dôstojnosti manželstva, ale skôr ju predpokladajú a potvrdzujú. Manželstvo a panenstvo sú dva spôsoby prejavu a prežívania jediného tajomstva zmluvy Boha s jeho ľudom. Ak chýba úcta k manželstvu, nemôže jestvovať ani panenstvo zasvätené Bohu. Veľmi správne podotýka svätý Ján Zlatoústy: "Kto zavrhuje manželstvo, ten aj panenstvo zbavuje jeho slávy; kto ho chváli, ten aj panenstvo robí obdivuhodnejším a vznešenejším. Lebo čo sa zdá dobré len pri porovnaní so zlom, sotva môže byť nejakým dobrom. V panenstve očakáva človek, i telesne, eschatologické zásnuby Krista s Cirkvou tým, že sa úplne darúva Cirkvi v nádeji, že aj Kristus sa Cirkvi daruje v plnej pravde večného života. Keď sa srdce človeka zvláštnym spôsobom oslobodilo, "aby zahorelo väčšou láskou k Bohu a ku všetkým ľuďom", panenstvo svedčí o tom, že Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť sú tou prevzácnou perlou, ktorej treba dať prednosť pred každou inou hodnotou, akokoľvek cennou, ba ktorú treba dokonca hľadať ako jedinú, istú a trvalú hodnotu.
Kresťanskí manželia majú preto právo očakávať od osôb, ktoré si zvolili panenstvo, dobrý príklad a svedectvo vernosti svojmu povolaniu až do smrti. Ako pre manželov sa niekedy vernosť stáva ťažkou a úsilie darovať sa vyžaduje umŕtvovanie a sebazaprenie, tak sa to môže stať aj osobám žijúcim v panenstve. V pláne Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa rodina spoznáva nielen svoju "totožnosť", čiže to, čím sama "je", ale i svoje "povolanie", čiže to, čo môže a má "robiť". Úlohy, ktoré má rodina v priebehu dejín plniť, pramenia z jej samej povahy a ukazujú na jej dynamický a existenciálny vývoj. Rodina sa teda musí nevyhnutne vrátiť k "počiatku" Božej stvoriteľskej činnosti, ak sa chce spoznať a realizovať podľa vnútornej pravdy nielen svojho bytia, ale aj svojho historického konania.
Nakoľko podľa Božieho plánu rodina je "dôverné spoločenstvo života a lásky", má za úlohu stále viac stávať sa tým, čím je, čiže spoločenstvom života a lásky, a to v takom úsilí, ktoré, ako každá stvorená a vykúpená skutočnosť, nájde svoje zavŕšenie v Božom kráľovstve. Okrem toho z istého hľadiska, ktoré siaha až k samým koreňom skutočnosti, treba povedať, že podstatu a úlohy rodiny určuje koniec koncov láska. Každá osobitná úloha rodiny je výrazom a konkrétnym uskutočnením tohoto základného poslania.
Rodina, založená na láske a ňou oživovaná, je spoločenstvom osôb: muža a ženy spojených manželstvom, rodičov a detí, ako aj príbuzných. Vnútorným princípom, stálou hnacou silou a najvyšším cieľom tejto úlohy je láska: ako rodina bez lásky nie je spoločenstvom osôb, rovnako bez lásky nemôže rodina ani žiť, ani rásť a zdokonaľovať sa ako spoločenstvo osôb. To, čo sme napísali v encyklike Redemptor hominis, prirodzeným a jedinečným spôsobom sa vzťahuje na rodinu ako takú: "Človek nemôže žiť b...
Synodálny proces a jeho ciele
Synoda je staré, v Tradícii Cirkvi veľmi ctihodné slovo, ktorého význam odkazuje na tie najhlbšie témy Zjavenia. Označuje tak cestu, ktorou spoločne kráča Boží ľud. Označuje tak cestu, ktorou spoločne kráča Boží ľud. Rovnako odkazuje aj na Pána Ježiša, ktorý sám seba predstavuje ako ,cestu, pravdu a životʻ (Jn 14,6), a na skutočnosť, že kresťania boli v začiatkoch jeho nasledovania nazývaní ,stúpencami Cestyʻ“ (porov.„Synodalita značí predovšetkým osobitný štýl, ktorý charakterizuje celkový život a misiu Cirkvi, vyjadruje jej povahu Božieho ľudu, ktorý spoločne putuje a zhromažďuje sa, povolaný Pánom Ježišom, aby v sile Ducha Svätého ohlasoval evanjelium. V tomto zmysle synodalita umožňuje celému Božiemu ľudu kráčať spoločne, počúvajúc Ducha Svätého a Božie slovo, aby sa mohol podieľať na misii Cirkvi v spoločenstve, ktoré Kristus medzi nami ustanovil. Celý Boží ľud má na základe krstu podiel na rovnakej dôstojnosti a povolaní. Všetci sme krstom povolaní aktívne sa podieľať na živote Cirkvi. Vo farnostiach, v malých kresťanských spoločenstvách, v laických hnutiach, v rehoľných komunitách a v iných formách spoločenstiev, ženy i muži, mladí i starí, všetci sme pozvaní počúvať sa navzájom, aby sme začuli podnety Ducha Svätého, ktorý prichádza, aby nasmeroval naše ľudské snahy a vlial do Cirkvi život a vitalitu a viedol nás k hlbšiemu spoločenstvu s ohľadom na naše poslanie vo svete.
Cirkev uznáva, že synodalita je integrálnou súčasťou jej vlastnej povahy. Synodálna Cirkev nachádza svoje vyjadrenie na ekumenických konciloch, synodách biskupov, diecéznych synodách a v diecéznych a farských radách. Existujú mnohé spôsoby, v ktorých zakúšame formy „synodality“ už teraz a v celej Cirkvi. Napriek tomu sa požiadavka byť synodálnou Cirkvou neobmedzuje len na existujúce inštitúcie. Totiž synodalita nie je ani tak udalosť alebo slogan, ako skôr štýl a spôsob, akým Cirkev prežíva svoje poslanie vo svete. Misia Cirkvi si vyžaduje, aby celý Boží ľud prechádzal spoločne touto cestou, na ktorej má každý jej člen rozhodujúcu úlohu v spojení s ostatnými. Synodálna Cirkev kráča spoločne, aby plnila spoločné poslanie prostredníctvom účasti každého zo svojich členov. Jedným z plodov Druhého vatikánskeho koncilu bolo zriadenie Biskupskej synody.
Pokým dovtedy sa synoda biskupov konala ako zhromaždenie biskupov „s“ a „pod“ autoritou pápeža, Cirkev si čoraz viac uvedomuje, že synodalita je cestou pre celý Boží ľud. Preto synodálny proces už nie je len zhromaždením biskupov, ale cestou pre všetkých veriacich, a každá miestna cirkev v ňom zohráva svoju podstatnú úlohu. Druhý vatikánsky koncil posilnil vedomie, že všetci pokrstení, tak členovia hierarchie, ako aj laici, sú povolaní aktívne sa podieľať na spásnej misii Cirkvi (LG 32 - 33). Veriaci prijali v krste a vo sviatosti birmovania Ducha Svätého a majú rôzne dary a charizmy na obnovu a budovanie Cirkvi, keďže sú členmi Kristovho Tela. Tak je učiteľská autorita pápeža a biskupov v dialógu so sensus fidelium, živým hlasom Božieho ľudu (porov. Sensus fidei v živote Cirkvi, 74). Cesta synodality je zameraná na prijímanie pastoračných rozhodnutí, ktoré čo najviac odrážajú Božiu vôľu na základe živého hlasu Božieho ľudu (CTI, Syn. 68).
Treba poznamenať, že spolupráca s teológmi - laikmi, zasvätenými osobami a rehoľníkmi - môže byť užitočnou pomocou pri formulovaní toho, čo hovorí Boží ľud, ktorý vyjadruje realitu viery na základe prežívanej skúsenosti. V tomto svetle je cieľom súčasnej synody, aby celý Boží ľud spoločne počúval, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi. Robíme to tak, že spoločne počúvame Božie slovo vo Svätom písme a živú Tradíciu Cirkvi, a potom počúvame jeden druhého, najmä tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, pričom rozlišujeme znamenia čias. V tomto zmysle je zrejmé, že cieľom tejto synody nie produkovať ďalšie dokumenty. Skôr chce inšpirovať ľudí, aby snívali o Cirkvi, ktorou sa máme stať, nechať rozkvitnúť nádeje, podnietiť dôveru, obviazať rany, nadviazať nové a hlbšie vzťahy, učiť sa jeden od druhého, budovať mosty a osvietiť mysle, zahriať srdcia, navrátiť silu rukám pre naše spoločné poslanie (PD 32).
To značí, že cieľom synodálneho procesu nie je len jednoduchý súbor krokov, ktoré začnú a skončia, ako skôr cesta skutočného rastu k spoločenstvu a misii, ku ktorým Boh povoláva Cirkev v treťom tisícročí. Táto spoločná cesta nás pozýva obnoviť naše zmýšľanie a naše cirkevné štruktúry, aby sme prežívali Božie povolanie pre Cirkev uprostred aktuálnych znakov čias. Počúvanie celého Božieho ľudu pomôže Cirkvi prijať pastoračné rozhodnutia, ktoré budú čo možno najviac zodpovedať Božej vôli (CTI, Syn. 68). Konečná perspektíva, ktorou sa táto synodálna cesta Cirkvi má riadiť, je byť v službe dialógu Boha s ľudstvom (DV 2) a spoločne kráčať po ceste do Božieho kráľovstva (porov. LG 9; RM 20).
Témy synody
Na spomienkovej slávnosti 50. výročia zriadenia Biskupskej synody v októbri 2015 pápež František povedal, že „svet, v ktorom žijeme a ktorý sme povolaní milovať a slúžiť mu, aj s jeho protirečeniami, si vyžaduje, aby Cirkev posilnila spoluprácu vo všetkých oblastiach svojej ,misieʻ. Táto výzva k spolupráci na poslaní Cirkvi je adresovaná celému Božiemu ľudu. Pápež František to jasne vyjadril, keď adresoval celému Božiemu ľudu priamu výzvu, aby prispel k úsiliu Cirkvi: „Každý pokrstený by sa mal cítiť zapojený do cirkevnej a spoločenskej zmeny, ktorú tak veľmi potrebujeme. Táto zmena si vyžaduje osobné a komunitné obrátenie, ktoré nám umožní vidieť veci tak, ako ich vidí Pán“. Témou synody je „Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia“. Tri rozmery tejto témy sú spoločenstvo, spoluúčasť a misia. Tieto tri rozmery sú navzájom úzko prepojené. Sú dôležitými piliermi synodálnej Cirkvi. Neexistuje medzi nimi žiadne hierarchické poradie. Naopak, každý z nich obohacuje a orientuje ostatné dva.| Rozmer | Popis |
|---|---|
| Spoločenstvo | Boh vo svojej milostivej vôli spája naše národy, ktoré sú rôzne, ale majú jednu vieru, prostredníctvom zmluvy, ktorú ponúka svojmu ľudu. Spoločenstvo, ktoré tvoríme, má svoje najh... |
| Spoluúčasť | Synodálna Cirkev je Cirkev participatívna a spoluzodpovedná. Je to skutočnosť, ktorá sa týka nielen spôsobu výkonu moci, ale najmä spôsobu života v spoločenstve a uskutočňovania spoločného poslania. |
| Misia | Cirkev existuje preto, aby evanjelizovala. Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že budeme sami seba navštevovať. Naša misia je svedčiť o Božej láske uprostred celého ľudského rodu. Synodálna Cirkev je Cirkev, ktorá kráča vpred v spoločenstve, aby svedčila o evanjeliu. |
Každé zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu sa začínalo modlitbou Adsumus Sancte Spiritus, čo sú prvé slová latinského originálu, ktoré znamenajú: „Stojíme tu pred tebou, Duchu Svätý“. Je to modlitba, ktorá sa v dejinách používala na konciloch, synodách a iných cirkevných zhromaždeniach stovky rokov a pripisuje sa sv. Izidorovi zo Sevilly (približne rok 560 - 4. apríl 636). Prv ako začneme tento synodálny proces, vzýva táto modlitba Ducha Svätého, aby pôsobil v nás, aby sme boli jedno spoločenstvo a jeden ľud milosti. na veky vekov.