Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, ktorá patrí medzi protestantské cirkvi vyznávajúce kalvinizmus, má bohatú históriu a zaujímavú organizačnú štruktúru. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 sa k nej hlásilo 85 271 občanov (1,56 %), prevažne príslušníkov maďarskej menšiny na juhu Slovenska.
Reformovaný kostol v Šamoríne
Šírenie Reformácie v Uhorsku
Ako sa vlastne Slováci a Maďari ocitli spolu v jednej reformovanej cirkvi? Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká - luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev. Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“
Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu. Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa).
Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“ Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne.
Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.
Reformovaný kostol v Rožňave
Spolužitie Slovákov a Maďarov v Reformovanej Cirkvi
Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie.
Nekrvavá rekatolizácia, ktorá prebiehala v 18. storočí po Satmarskom mieri (1711), značne ohrozovala slovenských reformovaných (nezabúdajme, že slovenčina ako kodifikovaný jazyk stále neexistovala, slovenskí reformovaní v tej dobe hovorili zemplínskym nárečím). Predtisský dištrikt vnímal tento problém a snažil sa slovenským zborom pomôcť.
V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov.
Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Slovenskí - zemplínski reformovaní tak dostali do rúk publikácie, ktoré boli napísané v nárečí ich srdca.
Spolužitie slovesnkých a maďarských reformovaných v prvých 250 rokoch bolo veľmi pekné a dodnes príkladné. K slovenským obyvateľom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.
Je veľmi nekorektným tvrdením uvádzať, že Slováci boli Maďarmi utláčaní 1000 rokov. Pri 10. výročí vzniku Slovenskej republiky 1.1.2003 predniesol vtedajší predseda Národnej rady SR veľmi zásadný prejav o našej histórii. Okrem iného tam uviedol, že dejiny Uhorska sú aj našimi dejinami: „Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny strednej Európy.
Štúr v spise „Starý a nový vek Slovákov“ uznával, že v minulosti sa Slovákom v Uhorsku nežilo zle, ale hovorí, že sa to začína kaziť: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni verně oba obci své… S počátkem přitomného století započal se nový, strastný svět Slováku… zmocnila se pýcha Maďarů i zatemnila je.“
Nacionalizmus a Maďarizácia v 19. storočí
V nešťastnom 19. storočí sa narušili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi aj v Uhorsku, a aj v Reformovanej cirkvi. Po francúzkej revolúcii sa dostala na program dňa myšlienka národného štátu v celej Európe. Tomuto trendu sa prispôsobili aj Maďari v Uhorsku a zatúžili premeniť Uhorsko na Maďarský národný štát, aby v ňom bol iba jeden národ.
Na jednej strane sa táto túžba prejavila bojom proti silnejšiemu - Habsburgovcom, ktorí od stredoveku vládli nad Uhorským kráľovstvom. V ňom až do konca 18. storočia bola úradným jazykom nie maďarčina ale latinčina, okrem toho veľký vplyv mala v Uhorsku aj nemčina. Maďarská revolúcia - povstanie proti Habsburgovcom - síce bola porazená, ale nakoniec predsa Habsburgovci ustúpili a po vyrovnaní v roku 1867 získali Maďari v Uhorsku takmer neobmedzenú moc, ktorú začali využívať na pomaďarčovanie ostatných národov, žijúcich v Uhorsku.
Kritické bolo najmä obdobie 1867 - 1918, týchto 50 rokov prebiehala v Uhorsku maďarizácia. Reformovaná cirkev v Uhorsku v tom čase získala veľmi silné postavenie. Postavila sa totiž jasne na stranu revolúcie, vyhlásenie zvrhnutia Habsburgovcov sa dokonca udialo v apríli 1849 na sneme, ktorý prebiehal v priestoroch veľkého reformovaného kostola v Debrecíne.
Hoci bola Reformovaná cirkev v Uhorsku aj v druhej polovici 19. storočia menšinová, kvôli svojej podpore Maďarskej revolúcie mala veľmi prestížne postavenie. Z cirkvi, ktorá bola v 18. storočí utláčaná, sa stala najmä po vyrovnaní v roku 1867 cirkev rešpektovaná. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.
Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. Toto druhé vydanie sa v spomínanom roku 1824 realizovalo v Blatnom Potoku. „Ďalší spevník v zemplínskom nárečí vyšiel v roku 1864. Z poverenia predtiského dištriktu Reformovanej cirkvi v Uhorsku ho pripravil Pavol Császár, farár v Sečovciach.
Ale aj pritom je potrebné si uvedomiť, že hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky.
Čiže cirkev ani v časoch najtvrdšej maďarizácie nezabudla celkom na svoje poslanie a našli sa takí duchovní maďarskej národnosti, ktorí odmietli oficiálnu líniu cirkvi a pomohli uchovať slovenské zbory aj v neľahkom období maďarizácie. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky.
Vývoj v 20. a 21. storočí
Teritoriálne zmeny po skončení I. svetovej vojny zapríčinili, že reformované cirkevné zbory, žijúce na území Československa, si zriadili samostatnú cirkev. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a zániku Uhorska v roku 1918 sa časť členov tejto cirkvi, ktorí sa označujú aj ako kalvíni, ocitla na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v rámci novo konštituovanej Československej republiky.
Od roku 1938 bola kontinuita vývoja cirkvi viackrát prerušená nielen pod vplyvom vtedajších dejinných vírov, ale hlavnou príčinou bolo obdobie 2. svetovej vojny. Roku 1948 vláda uznala reformovanú cirkev, v roku 1952 prijala jej ústavu, ale rozvoj duchovného života na ďalšie štyri desaťročia bol ochromený. Ateistický politický režim maximálne obmedzoval činnosť cirkvi.
Jej situácia sa zásadne zmenila po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď nastala náboženská sloboda. Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku sa v júni 2011 pripojila k jednotnej Maďarskej reformovanej cirkvi, ktorá má za cieľ spájať reformovaných kresťanov Karpatskej kotliny.
Organizačná Štruktúra
Viac cirkevných zborov zjednotených za účelom správy a rozvoja cirkevného života tvorí seniorát. Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku dnes organizačne predstavuje jeden dištrikt s deviatimi seniorátmi, pričom v siedmich z nich je úradným jazykom maďarčina, kým v dvoch slovenčina. Najvyšším zákonodarným a riadiacim orgánom Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku je Synoda. Synoda na riešenie úloh, ktoré nepatria do oblasti zákonodarstva, volí Synodnú radu.
Kňazov tejto cirkvi vychováva Reformovaná teologická fakulta Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne.
Cirkev stojí na základe Písma svätého. Vyznáva historické vierovyznania, Heidelberský katechizmus a II. Helvétske vierovyznanie. V zmysle týchto uznáva Ježiša Krista za jedinú hlavu cirkvi a spravuje sa synodno-presbyteriálnymi zásadami.
Synoda reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku v roku 2012 nariadila vydanie zbierku právnych predpisov s názvom: „Zbierka platných právnych predpisov”.
Celkový počet kostolov Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku je 311. Nachádzajú sa prevažne v južnej časti Slovenska.
| Rok | Počet veriacich |
|---|---|
| 2021 | 85 271 |
Reformovaný kostol v Kalinčiakove, mestskej časti Levíc
Kalvínske kostoly majú strohý interiér, nie sú v nich sochy ani obrazy. S freskami sa možno stretnúť v kostoloch v Šamoríne (11. storočie), Čečejovciach a v Plešivci (13. storočie). Maľovaný strop majú kostoly v Silickej Brezovej (13. storočie).
tags: #synoda #reformovanej #cirkvi #na #slovensku