História Svätého Mikuláša v Szentmiklósi

Všeobecne si myslíme, že maďarská revolúcia skončila pod Világošom. Áno, skončil sa tam odboj so zbraňou v rukách, ale nie revolúcia.

Dňa 23. marca 1848 Veličenstvom vymenované maďarské ministerstvo prijalo správu krajiny.

Keď v auguste 1849 regulárny dobrovoľnícky Sbor pod vedením c. k. Lewartowski držal obsadenú Rimavskú Sobotu štyrmi stotinami. Bol som s druhými štyrmi stotinami v Tisovci, majúc na starosti horný Gemer.

Lewartowskému oznámili, že blíži sa c. k. vojsko ku Rimavskej Sobote. Lewartowski odpovedal na to c. k. vojska, že Rimavskú Sobotu drží obsadenú c. k. veliteľstvom. Lewartowski bol v ten čas v Dielovej, kde sme si všetci dôstojníci s ním potykali.

Anton Szentmiklósi mal doviesť prvého viceišpána stolice zodpovedať sa pre falošné zprávy o dobrovoľníctve. Tam zaujal sa za neho a protežoval ho gróf Anton Forgách, známy pod menom „muszka-vezető“, ktorý v ten čas bol už c. k. komande košickom.

Toto bola prvá aféra naša s rezervou revolúcie, so stranou starokonzervatívcov. Snahy ich sa vydarili, vyjmúc tie stolice, kde okresné politické úrady de facto organizoval veliteľ c. k. barón Lewartowski. Mojím vedomím boli také stolice Gemer-Malohont a Zvolen.

Významnejšie úrady, kam náležali aj c. k. pánom starokonzervatívcom do moci. Mužovia meštianskeho stavu, ako napríklad v Trenčíne Koreska, v Banskej Bystrici Rarus, boli medzi nimi skutoční „rari nantes in gurgite vasto“.

Medzi týmito bol i proces Jánošovčanov - pre zločin verejnej vzbury. Náhodou sa stalo, že kapitán Feldek, veliteľ v Rimavskej Sobote ležiaceho 2. Markovič vyšli v paráde a za nimi jeden Jánošovčan, ktorého povalili na dereš.

V dverách zjaví sa vysoká postava Feldekova. Feldek povie: „Das geht mich nichts an, was!“ Obrátil sa a odišiel.

Vozár posledný zatvoril za sebou dvere. Pozdejšie prišiel generál-audítor z Košíc, poprehliadal väzenia a politických väzňov rozpustil domov.

Organizácia politickej administrácie a súdov. Bola bývala, museli sme i my vystáť prvú väčšiu inkvizíciu pre panslavizmus. Mne teda snadno bolo podvrátiť denunciácie.

Jeho c. k. kromerížskej zo 4. marca 1849 zaručovala rovnoprávnosť osobnú a národnú. Veď všetko to zaručené bolo slávnostným slovom panovníckym.

„Nebude z toho nič!“ tešili sa starokonzervatívci. Koruny v záležitostiach štátnych. Radosť v Izraeli starokonzervatívnom bola veľká.

My mladí neverili sme to. Svätosť a zvrchovanosť zákona mravného. Z Gemera bol ta povolaný Ľudovít Szontagh rožňavský, jedného času právny zástupca koburgovský v panstve muránskom.

Einiges Österreichu a Reichseinheitu“ - on sotva mohol vidieť nejaké avancement pre seba v tom, aby bol veľkostatkárom a zemanom uhorským. Okúzlil Bach prívetivosťou svojou. Dôslednosť za času jeho ministerského dejstvovania.

Oktroirka kromerížska ako nepotrebná hodená bola do koša. Darmo sme ju my ľutovali! Ale ani starokonzervatívci netešili sa dlho jej pádu. Februári nasledovalo pravosúdie, postupne vo všetkých svojich oddieloch.

Starokonzervatívci videli, že moc úradná, tento punkt Archimedov, z ktorého dúfali vydobyť avitickú konštitúciu, vymknutá je z ich rúk. Neboli úradníci, ale bachhusári, pustošiaci krajinu. „Mégis huncut a német“ a „Kossuth Lajos azt izente“ atď.

Zjavne, že centralizácia je identická s germanizáciou. Bol Gemerčan, než napríklad novohradský, zvolenský alebo liptovský Slovák. Ani citu spolupatričnosti národnej, nieto žeby bol mal nejakého povedomia národného.

Ale ako povstáva? Ja úzko je spojené. Vedúci - je škola! Viď Manifeste und Proklamationen, str. d) dozor nad školami vykonávajú štátni škôldozorcovia.

Malohontské obce, počítajúce vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Úniou nazvanú železiarsku spoločnosť. Spojili sa v jednu, pod menom Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť. Mešťanosta skalický, potom c. k. snahy naše tú nedobrú vlastnosť, že bol veľmi dostupný istej neprajnej nám stránke.

Bol zachovaný zakladateľovi, uzavretí a reprezentácií veľkorevúckych. Preložili, v „záujme služby“ „zur einstweiligen Dienstleistung“, ku Staatsanwaltstvu do Košíc, kde mnoho reštancií bolo nakopené. Zasahli i do takých maličkostí, ako boli námahy naše. Udalosťou touto bola východná vojna Ruska s Tureckom.

Pred panovníkom naším. Ale už 9. júna 1854 Rakúsko vyzvalo Rusov, aby zanechali kniežatstvá. Gróf Coronini, hlavný veliteľ vojsk rakúskych, 21. Valachiu.

Nám štátnym úradníkom brevi manu stiahli plat v rátach dvojmesačných. Kto má smolu, nech nedišputuje. Zrušení stavu obliehania vládni komisári prestali chodiť na tieto konventy.

Zriadilo sa s náukozdelnou rečou slovenskou. Sa reči latinskej, ktorá spojovala nás všetkých. Nenašli súhlas superintendencie z cirkví slovenských (ako bolo pred dobšinskou konvenciou),. Celé hnutie na poli cirkevnom záležalo „z mnoho rečí - málo činov“.

V stolici tej najživšie zachovali sa tradície a pamiatky doby rákócziovskej. Opatrené podpisom „datum Sztropko - sub centum tiliis“, ešte vždy hovoria k žijúcim o dobe dávno zašlej. Na snem prešporský. Za dva i pol roka dosť príležitosti.

Nezvratný, vtedy stal som sa im človekom nepoňatným. Národne zmýšľajúceho Slováka a - nazvali ma Hurbanom. Ako napríklad civilný kódex, len preto, že to pochodilo od Nemcov. Francúzske: garda umrie, no nepoddá sa.

Reč. Maďar je na to priindolentný, a keď i zná reč inú, nehonosí sa tým, nezakladá si na tom. Maďarsky a posmievali sa otcovi svojmu, chybne slovensky hovoriacemu. Nás ľudia intolerantní, ale tí tvoria výnimku v humánnej spoločnosti našej.

Zachovávali pravidlo: ako chcete, aby vám iní činili, tak i vy čiňte im. Prirodzený boj ten má niečo elementárneho v sebe. Nedaj sa, a ustúpia oni pred tebou. Husárom, no planým infanteristom. A to je vskutku tak. Spoločnosti maďarskej.

Belom IV. Miesta. Sa Tatároch, že považovali ich za predvoj tatársky a oborili sa na nich. Sa s Tatármi a pomáhali im plieniť krajinu našu. Ženu, obcoval so súložnicami kumánskymi. Domorodcov prinútený, odstránil bol Kumánky z dvora svojho. Neviestok kumánskych.

Charakterom niekdajších Kumánov, a objavia sa mu príbuzné črty. Všetkom, že naturam si furca expellas tamen usque recurret. Historici o Kumánoch poznačili. Hungaria. Všetko maďarský chlieb je a je Maďarom. Seberovného. Genersich v svojom „Obelisk des XIX.

Výpoveďou, „jugi impatiens, libertatis incapax“, a má v tom úplnú pravdu. Všetci, ktorí nie sme Maďari. Národ. Za času služby mojej v Zemplíne, do jari 1857, zraky obecenstva obrátené boli k Sevastopolu a potom k vyjednávaniam parížskym.

Než strata nepriateľov jeho. Roku 1848/49. Boli súci na službu vojenskú, asentovali do vojska. Michal Žilinský sa narodil 1. mája 1838 v Békešskej Čabe v rodine zámožného roľníka takisto s krstným menom Michal. Jeho krstnými rodičmi boli Ján Áchim so svojou manželkou Juditou (krst sa konal 6. mája).

Priezvisko Žilinský sa po prvýkrát uvádza v matrike roku 1728. Matka Helena (Ilona) Patajová pochádzala z jednej z najstarších rodín osadníkov pôvodom zo Zeleného (dnes súčasť Poltára) v Novohrade, ktorí patrili k najmajetnejším čabianskym rodinám. Mladším bratom Michala bol Andrej (Endre), ktorý sa narodil 12. júna 1852.

Okrem neho mal Michal ešte tri sestry: Juditu, Ilonu a Máriu. Prostredím detstva súrodencov Žilinských bol slovenský dolnozemský svet v békešsko-čanádskom regióne tvorený komplexom „jazykových ostrovov“ - ako Békešská Čaba (Békéscsaba), Sarvaš (Szarvas), Poľný Berinčok (Mezőberény), Slovenský Komlóš (Tótkomlós), Slovenský Bánhedeš (Tótbánhegyes / Nagybánhegyes), Nadlak (Nagylak), Pitvaroš (Pitvaros) a rad ďalších obcí - obklopených či susediacich s inoetnickým obyvateľstvom, zväčša maďarským, ale aj rumunským, nemeckým, srbským a iným.

Slováci tvorili v békešsko-čanádskom regióne približne tretinu obyvateľstva, čo v tej dobe predstavovalo najpočetnejšiu koncentráciu dolnozemských Slovákov, ktorí sa postupne v priebehu vyše storočia profilovali do viacerých etnografických, príp. lokálnych skupín. Základné školské vzdelanie získal v rodnom meste, ovplyvnený predovšetkým povestným miestnym učiteľom Jánom Vilímom (rodákom z Bystričky v Turci).

Pretože v Békešskej Čabe prevažovalo jednoznačne slovenské jazykové prostredie, rodičia ho poslali dokončiť ľudovú školu do Orošházy, najmä preto, aby si osvojil maďarčinu. Jazykové znalosti si rozširoval v nasledujúcich rokoch ďalším štúdiom a popri materinskej slovenčine (teda vo forme čabianskeho nárečia), „liturgickej“ češtine ev. komunity (t. zn. bibličtine, ktorú sám v predhovore jednej práce nazval „slovenskau řečí“) a maďarčine sa naučil aj nemčinu, latinčinu, angličtinu a francúzštinu. Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelickom hlavnom gymnáziu v Sarvaši.

V roku 1858 nastúpil na evanjelickú teologickú akadémiu v Pešťbudíne a tradične v štúdiách pokračoval v Nemecku na univerzitách v Halle a Berlíne. Napriek štúdiu teológie nemal ambíciu byť kňazom a radšej zvolil možnosť vyučovať na gymnáziu, ktoré sám svojho času navštevoval. V Sarvaši nastúpil v roku 1861 na pozvanie Békešského seniorátu a vyučoval predovšetkým dejepis, literatúru, ale aj krasopis a náboženstvo a z vlastného záujmu i výtvarnú výchovu (kreslenie).

Žilinský, pôvodom dolnozemský Slovák od mala žijúci v multietnickom regióne, hľadal svoje miesto v uhorskej spoločnosti, ktorá predstavovala mnohonárodnostné spoločenstvo. V Uhorsku - podľa slov L. Szarku - okrem maďarského národa žil ešte jeden, a to slovenský národ, plus štyri väčšie národné menšiny (Rumuni, Nemci, Rusíni a Srbi). Historický vývoj Uhorska v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia sa vyznačoval vzájomne sa prelínajúcimi procesmi v kontexte modernizácie uhorského štátu - od 50. rokov, ale predovšetkým po štátoprávnom vyrovnaní z roku 1867 (dohoda bola dosiahnutá 17. februára).

Hoci sa navonok pomery v monarchii najviac stabilizovali, predsa sa na začiatku 20. storočia obnovilo tradičné napätie medzi dvoma mocenskými centrami - Viedňou a Budapešťou. V desaťročiach po vyrovnaní sa v Uhorsku výrazne modernizovalo hospodárstvo, celkový spôsob života, prenikali nové ideové prúdy. Akcelerovala mobilita obyvateľstva, hlavne migrácia do industrializovaných regiónov Uhorska či monarchie a do zahraničia. Súčasťou modernizačných procesov popri rýchlom hospodárskom raste bola však takisto aj masívna maďarizačná kampaň všetkých uhorských vlád, ktorá vytvárala spoločensky diskutabilnú, nemorálnu a nedemokratickú atmosféru, v ktorej každý nemaďarský obyvateľ bol občanom druhej kategórie.

Rakúsky cisár František Jozef I. a jeho manželka Alžbeta Amália Eugénia (rod. Wittelbach, známa pod menom Sissi) boli korunovaní uhorskou korunou, čo sa odohralo 8. júna 1867. Ako konštatoval P. Lendvai, je príznačné (pre spoločensko-politické prostredie Uhorska), že od roku 1867 sa viackrát udiali pokusy o dokázanie uhorského / maďarského pôvodu panovníka.

Bádatelia rodokmeňov ešte pred jeho korunováciou začali šíriť fámu, že František je potomkom Belu III. a Anny z Antiochie. Práve preto František Jozef I. dal znovu pochovať za vlastné peniaze svojich „kráľovských predkov“ na Budínskom hrade. V zvláštnej kaplnke umiestnili aj mramorovú pamätnú tabuľu, ktorá obsahuje genealógiu počnúc od Arpáda a končiac Františkom Jozefom I. Aj počas milenárnych osláv ho viackrát spomínali ako „nového Arpáda“.

Monarchia sa zmenila z rakúskej na Rakúsko-Uhorsko, ktoré okrem osoby panovníka (rakúskeho cisára a uhorského kráľa) spájali aj ministerstvá vojny, zahraničia a financií (ktoré prerozdeľovalo prostriedky na spoločné záležitosti: dvor, armádu, zahraničnú službu), ďalej jednotná mena, jednotné colné územie. Spoločné záležitosti riadili spoločné ministerstvá a na ich ústavný dozor boli z oboch častí ríše vyslané osobitne zasadajúce tzv. delegácie, 60-členné výbory. Delegácie však svoje úlohy plnili len čiastočne, pretože vplyv panovníka na spoločné záležitosti zostal veľký, zvlášť velenie armády zostalo plne v jeho rukách.

Príspevok na spoločné záležitosti bol po prvýkrát stanovený v roku 1867 v pomere 70 % pre rakúsku časť a 30 % pre Uhorsko a každých desať rokov sa kvóta na základe prehodnotenia hospodárskeho vývoja mala určiť znova, čo sa nezaobišlo bez problémov. Cieľom dohôd z maďarskej strany bola aj územná integrita Uhorska. Panovník v tomto nekládol prekážky a tak zrušil srbskú Vojvodinu, Temešský banát, zvyšok Partia a súčasťou Uhorska sa stalo aj Sedmohradsko (napriek odporu Sasov a Rumunov) a Trojjediné kráľovstvo Chorvátska, Slavónska a Dalmácie. Komplikovaný proces zjednotenia Sedmohradska s Uhorskom zavŕšila zákonná norma prijatá v roku 1868, čím skončila vyše tristo rokov trvajúca sedmohradská štátnosť. Ešte zložitejšie bolo riešenie vzťahu s Trojjediným kráľovstvom, ktorého výsledkom bola nagodba, teda chorvátsko-maďarské vyrovnanie. Treťou verejnoprávnou jednotkou krajiny bolo územie mesta Fiume (Rijeka).

V lete 1869 panovník zrušil Vojenskú hranicu, podliehajúcu priamo Viedni, a územia boli pričlenené k Uhorsku a Chorvátsku. Proces však dospel k ukončeniu vojenskej správy v istých regiónoch až na začiatku 80. rokov a nevyhol sa mnohým problémom, zriedkavo i excesom (ako napr. povstanie v Boke Kotorskej r. Andrássyho vláda sa odhodlala k riešeniu národnostnej otázky, pretože väčšina reprezentácií národností bola s nastolením dualizmu nespokojná. Navyše Maďari ako politicky dominantný národ tvorili menej než polovicu obyvateľstva.

Národnostný zákon bol schválený v decembri 1868 a formálne prinášal v porovnaní s európskou legislatívou výrazné pozitíva pre život nemaďarských obyvateľov Uhorska. V skutočnosti sa však jeho ustanovenia (často viaczmyselné) v prospech národností nedodržiavali a hlavným cieľom vládnucej elity sa stalo vytvorenie jednojazyčného Uhorska a asimilácia Nemaďarov. O ponímaní dualizmu diskutujú nielen dnešní historici, ale rôzne ho chápali aj súdobí politici či jeho tvorcovia. Podľa maďarského názoru sa vďaka dualistickému systému vytvorili dva suverénne a rovnoprávne štátne systémy, ktoré pod osobou jedného panovníka a niektorých spoločných ministerstiev dobre spolunažívali. Rakúska strana vyzdvihovala jednotnosť monarchie pred samostatnosťou niektorej časti.

Verejná mienka v oboch štátoch bola presvedčená o tom, že vyrovnaním získala, teda lepšie dopadla tá druhá strana. Podľa Rakúšanov Maďari neodôvodnene získali veľký vplyv v krajine. Na druhej strane Maďari boli toho názoru, že dostali málo zato, že sa do určitej miery vzdali svojej národnej nezávislosti. Britský historik Alan Sked napísal, že: „Azda všetci historici (s výnimkou maďarských) sú zajedno v tom, že prostredníctvom vyrovnania začalo Uhorsko ovládať monarchiu.

Po vyrovnaní bolo pre vládu Gyulu Andrássyho (1867 - 1871) prvoradé doriešenie štátoprávnych otázok a stabilizácia dualizmu. V roku 1868 bol prijatý nový školský zákon (J. Eötvösa), ktorý nariadil povinnú školskú dochádzku a bol zameraný predovšetkým na zmeny v ľudovom školstve z organizačnej i obsahovej stránky a definitívne vytvoril jednotný systém základného školstva v Uhorsku. Podľa tohto zákona sa 6-ročná povinná školská dochádzka realizovala v ľudových školách (pre žiakov od 6 do 12 rokov). V nasledujúcich 20 rokoch po prijatí školského zákona z roku 1868 v Uhorsku vzrástol podiel detí navštevujúcich školu z 50 na 81 %, negramotnosť u mužov poklesla z 59 % na 34 % a u žien zo 79 % na 53 %.

Na druhej strane, reforma gymnázií sa uskutočnila už skôr (1849, vypracovaná podľa zásad Franza Exnera a Hermanna Bonitza), ale v Uhorsku sa upatnila až od roku 1851. Gymnáziá sa postupne stali 8-ročnými a boli ukončené maturitou, ktorá oprávňovala absolventov gymnázií a reálnych škôl k štúdiu na univerzite a iných vyšších školách. V prostredí gymnázia, ktoré preferovalo hlavne pestovanie maďarského jazyka, literatúry, histórie a uhorského vlastenectva sa profiloval aj Michal Žilinský, najskôr ako študent a neskôr učiteľ (od r. 1861 ako mimoriadny a od r. 1864 ako riadny učbár).

O jeho postojoch zreteľne vypovedá i charakteristika sarvašského gymnázia podaná v publikácii Szarvas város történelme és jelen viszonyainak leirása / Dějepis městečka Sarvaš a opis nynejších jeho poměrů (oba varianty 1872), kde okrem iného napísal: „Po zlomení moci viedenskej vlády evanjelici Uhorskej krajiny podľa samosprávneho svojho práva zostavili potrebám a požiadavkam pokročilejšieho veku primeraný učebný plán, ktorý o niečo zmiernený až podnes je v platnosti. Významným faktorom ďalšieho vývoja bola aj reforma súdnictva (1869), ktorá definitívne oddelila súdnictvo od štátnej správy a samosprávy. Súdy sa stali teritoriálne viazanými a mohli teda vykonávať svoje právomoci len vo svojich sídlach a úradných budovách a zasadali neprtržite (t. j. bez tzv. súdnych prázdnin).

A podobne dôležitá bola reforma justičnej správy a systému väzníc, reprezentovaná prijatím Väzenského poriadku (z r. 1869 a 1874), ktorá predstavovala predohru dôležitých zmien: trestnoprávnej kodifikácie a čiastočnej zákonnej úpravy väzenskej správy uskutočnenej v jej rámci. Tým, že vzniklo nezávislé súdnictvo, sa na vyššiu úroveň dostalo formovanie moderného štátu s oddelenou zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Zákonodarnú moc predstavoval dvojkomorový parlament (magnátska snemovňa a poslanecká snemovňa) a výkonnú vláda (Uhorská ministerská rada), zodpovedná parlamentu.

Slovenský historik Ľubomír Lipták však upozornil na (pre uhorský systém) charakteristickú nerovnováhu zákonodarnej a výkonnejmoci „v prospech tej druhej“. Ďalej konštatoval: Uhorská politika sa po roku 1867 usilovala politické vyrovnanie naplniť aj vyrovnaním hospodárskym a civilizačným. Neuspokojovala sa iba napodobňovaním rakúskej polovice monarchie, ale siahala za inšpiráciou a vzormi aj do Nemecka, Anglicka, Francúzska. Celý rad okolností však viedol k tomu, že toto preberanie bolo úspešnejšie vo forme než v obsahu. Budapeštiansky parlament sa svojou polohou na brehu rieky a architektúrou iste viac blížil svojmu londýnskemu vzoru ako obsahom svojej činnosti. Peštianske Körúty sa iste viac priblížili viedenským Ringom honosnosťou fasád ako bohatstvom tam umiestnených bánk, originalitou myslenia v tamojších kaviarňach, redakciách, divadlách a výstavných sieňach.

Uhorská spoločnosť obdobia dualizmu však rozhodne nebola zahnívajúca a tým menej statická. Práve jej dynamika vyniesla na scénu nové sociálne skupiny, triedy, sebavedomé národy, ktoré bolo potrebné do tohto vývojového prúdu primeraným spôsobom integrovať. Ako uviedol József Demmel, do vyrovnania sa v Uhorsku národnostnou otázkou zaoberali štyria politici: Miklós Wesselényi, Bertalan Szemere, László Teleki a József Eötvös. Návrhy prvých troch na riešenie národnostnej otázky by pravdepodobne nevytvorili fungujúci systém práv národností, formulovali ich skôr len podľa momentálnej situácie. V dobových politických kruhoch bolo významné už aj to, že sa pokúsili národnostnú otázku vôbec riešiť.

Ak maďarskí politici vôbec spomenuli Slovákov, hovorili o nich len okrajovo, pretože nepociťovali podstatnejšie existenciu slovenského národného hnutia. Ďalej uviedol, že Eötvösove názory na národnostnú otázku sa formovali najmä pod vplyvom revolučného roka 1848, potom roku 1861, čiže v čase prvých pokusov o rakúsko-uhorské vyrovnanie. Nevychádzal z maďarskej nadradenosti, ale zo svojho základného presvedčenia, že udržanie starého štátneho zriadenia (politickej jednoty) bolo v záujme všetkých národov, ktoré žili v historickom štáte, a to aj popri ich národnom prebudení. Podľa Eötvösa ani jeden národ v Karpatskej kotline nebol dosť silný na to, aby sa osamostatnil. Trvalá politická jednota by mohla vzniknúť len vtedy, ak by si to želali všetky uhorské národy.

Postavil sa za vzdelanie a posilnenie maďarského národa sociálnymi a kultúrnymi prostriedkami, odmietal však násilné pomaďarčovanie. Národnostný zákon nezískal podporu slovenskej reprezentácie, neznamenal totiž uznanie nemaďarských národov Uhorska za osobitné právne entity s príslušným teritoriálnym vymedzením. To znamená, že sa zakladal na individuálnom chápaní jazykových práv občanov Uhorska v historicky daných župách a regiónoch. Odvrátenou stranou modernizácie Uhorska bola vládna politika voči nemaďarským národom Uhorska, výrazne sa prenášajúca do spoločenskej atmosféry uhorskej spoločnosti.

Ako konštatoval D. Škvarna: „Uhorsko sa dôsledne pretváralo na maďarský národný štát, kde národnosti nemali takmer nijaké práva“ - a pritom „si Maďari prisvojili tradičnú nadnárodnú vysokú kultúru tak, že ju naplnili národným obsahom“. Pre obdobie dualizmu bol charakteristický ohromný rozmach maďarského kultúrneho života (vrátane vytvárania národnej ideológie), ktorý sa tak stal spoločensky veľmi príťažlivým aj pre mnohých príslušníkov nemaďarských etník. V tejto atmosfére dozrievali aj svetonázorové hodnoty Michala Žilinského, či už študoval, alebo sám učil ma...

Etnické zloženie Rakúsko-Uhorska

tags: #szentmiklosi #svaty #mikulas