Pieseň "Tebe žijem, Ježiš môj" už desiatky rokov znie pri bohoslužbách v slovenských kostoloch. Pieseň č. 288 v Jednotnom katolíckom spevníku, je dielom významných osobností slovenskej cirkvi.
Pôvod piesne siaha do obdobia, kedy sa formovala slovenská identita a viera zohrávala kľúčovú úlohu v živote ľudí. Poďme sa pozrieť na životné príbehy ľudí, ktorí prispeli k vzniku tejto piesne.
Anton Brhel: Kňaz, ktorý opustil Slovensko kvôli maďarizácii
Anton Brhel sa narodil v Starej Bystrici dňa 21. júna 1866 rodičom Andrejovi a Sidónii rod. Chovancovej. Po absolvovaní základnej a strednej školy odišiel na filozofické štúdia do nitrianskeho kňazského seminára. Teológiu študoval na univerzite v Budapešti, kde bol aj chovancom centrálneho seminára pre všetky diecézy Uhorska. Počas štúdii prišlo i k pomaďarčeniu jeho mena na Antónius Bérhelyi. Po ukončení teologického štúdia bol 25.
V roku 1903 sa rozhodol odísť do USA. Dôvod jeho neočakávaného a odvážneho kroku nie je známy, zdá sa však, že išlo o politické dôvody, pravdepodobne otvorený nesúhlas s tvrdou maďarizáciou Slovenska. Tam pôsobil niekoľko rokov ako duchovný v meste Barnesboro v Pennsylvánii a od roku 1908 v New Yorku. Po niekoľkoročnom odpočinku a rekonvalescencii sa opäť rozhodol pokračovať v dušpastierskej službe. Biskup Karol Kmeťko ho prijal späť do Nitrianskej diecézy a vymenoval ho za farára do Lutíš, kde pôsobil 6 rokov až do svojej smrti. Lutiše boli vždy chudobnou dedinkou, ako napokon takmer všetky obce na Kysuciach. Skromní ľudia s radosťou prijali nového farára a mali ho vo veľkej úcte. Zomrel 6.
Silvester Hančinský: Spisovateľ, skladateľ a obhajca slovenskej reči
Silvester Hančinský sa narodil v Starej Bystrici 22. decembra 1894 manželom Jánovi Hančinskému a Magdaléne rod. Budošovej. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline. Po maturite sa rozhodol zasvätiť svoj život Bohu a stať sa rehoľníkom. 15. októbra 1912 bol prijatý do rehole sv. Františka v Trnave a prijal rehoľné meno fráter Narcissus.
V roku 1917 študoval filozofiu na Univerzite v Budapešti. V roku 1919 bol zvolený za predsedu Cirkevno-literárnej školy v Nitre. Významná je jeho reč o slovenčine, ktorú predniesol pri príležitosti prebratia predsedníctva školy. V nej poukazuje na dôležitú úlohu, ktorú zohráva vzdelanie a používanie materinskej reči v procese obrody národa. Hoci prežil isté obdobie aj v Budapešti, nikdy nestratil vrelý cit k rodnej reči svojich rodičov a vyzýval k tomu aj svojich kolegov: „Veľká práca čaká na nás, lebo nechali sme sa zbaviť najkrajšieho pokladu nášho, našej materinskej reči. S Ezauom sme zapredali za misku šošovice náš skvelý, jagavý drahokam, našu drahú slovenčinu, za ktorú naši najmilší a výteční neváhali aj život svoj do nebezpečenstva vrútiť.“ Uvedená reč je celá zachovaná v rukopise.
Kňazskú vysviacku prijal 29. Po vysviacke sa Silvester Hančinský stal kaplánom v Močenku. V roku 1921 ho biskup Karol Kmeťko vymenoval za notára a biskupského ceremoniára. V tomto období rozvíjal aj vydavateľskú a skladateľskú činnosť. Spolu s dubnickým organistom Františkom Paškayom vydal v roku 1930 modlitebnú knižku Cesta spásy, ktorá mala 579 strán a obsahovala rozličné modlitby a piesne. Z tejto knihy boli prevzaté do Jednotného katolíckeho spevníka dve známe piesne, ktorých autorom je práve Silvester Hančinský: Tebe žijem, Ježiš môj (č. 288) a pieseň o Panne Márii Škapuliarskej Panna, teba uctievame (č. 369). Pôsobil aj ako spisovateľ.
Od roku 1933 bol kurátorom Kostola sv. Anny v Trenčíne. Napokon od roku 1940 bol farárom v Žabokrekoch nad Nitrou a od roku 1946 zastával aj funkciu sekretára Skačianskeho dištriktu. V jednotlivých farnostiach, v ktorých pôsobil, bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený. Zvlášť treba oceniť jeho prístup k mládeži, ku ktorej sa vedel priblížiť a múdro a pútavo jej odovzdávať kresťanské pravdy. Zomrel v Piešťanoch 21. júna 1970.
Anton Dubovický: Kňaz, ktorý prežil ťažké časy komunizmu
Mgr. Anton Dubovický sa narodil 3.februára 1948 spolu so svojím dvojčaťom, sestrou Antóniou, rodičom Oskárovi a Karolíne rod. Geršovej. Mal ešte dve ďalšie sestry. Absolvoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Čadci. V poslednom ročníku strednej školy sa rozhodol, že si podá prihlášku na teológiu. Na stužkovej slávnosti mu jeho triedny učiteľ dôverne prezradil, že ak si naozaj podá prihlášku na teológiu, dostali príkaz, aby nezmaturoval.
Počas prázdnin na vojenskej brigáde ťažko ochorel a preto musel prerušiť štúdiá. V roku 1968, v čase politického odmäku, sa prihlásil na teológiu. Štúdium bolo náročné, ale ešte horšia bola politická situácia a tlak na bohoslovcov. Keď sa blížil posledný ročník, dostali oznámenie, že všetci bohoslovci, ktorí sa prihlásili na teológiu v roku 1968 a mali už vysokoškolské vzdelanie, nebudú môcť teológiu dokončiť a nebudú vysvätení, lebo vraj už sú inžinieri, či lekári a nemôžu zaberať miesto iným z robotníckej triedy. Vtedy sa všetci bohoslovci bratislavského seminára rozhodli pre hladovku. Ministerstvo kultúry, ktoré malo agendu cirkví na starosti, začalo s protestujúcimi bohoslovcami vyjednávať a po pár týždňoch sa dohodli na pokračovaní štúdia. Bohoslovci však až do vysviacky nevedeli, či ich naozaj vysvätia za kňazov.
Kňazskú vysviacku prijal 10. Pôsobil ako kaplán v Bošanoch (1973-1974), v Považskej Bystrici (1974) a v Papradne (1974-1979). 15 rokov pôsobil ako administrátor vo farnostiach Jasenica (1979-1994), potom Predmier (1994-1997) a 12 rokov Lutiše (1997-2009). V roku 2008 mu nitriansky biskup Viliam Judák udelil titul „honorárny dekan“. Zomrel náhle 12. marca 2014 v Starej Bystrici v 66. roku života a 41. roku kňazstva.
Tebe žijem, Ježiš môj v kontexte evanjelizácie a liturgickej hudby
Martin Augustín Dvornický (29) cez hudbu zapaľuje ľudské srdcia. Z problémového chlapca sa stal evanjelizátor a z rapu modlitba. Keď som sa obrátil, na chvíľu som nechal rap bokom. Myslel som si, že je to niečo pyšné, čo mi na osobnej ceste za Bohom prekáža. Súviselo to so spoznávaním Boha. Bol pre mňa veľký a majestátny.
Zo začiatku som mal z neho veľký strach, keďže ma to tak prevyšovalo. Zároveň som však bol aj zdrvený hriechmi minulosti. Keď som spoznal identitu v Bohu, bolo pre mňa jednoduchšie zvládať to, čo si o mne myslia ostatní. Tiež mi už menej záležalo na úspechu. Učiť sa počúvať Boží hlas je celoživotná škola. Veľmi ťažko sa dá stopercentne povedať, či niečo je alebo nie je Boží hlas. Veľa som čítal, počúval som podcasty a kázne, zúčastňoval som sa na seminároch. Myslím si však, že odpoveď je v modlitbe. Iba tak sa človek učí byť citlivý na Boží hlas. Hovorí sa tiež, aby sme súdili podľa ovocia. Boh prináša vždy ovocie slobody, radosti a pokoja.
Vaše skladby sú vlastne formou modlitby. U každého umelca je to iné. Počas tvorby ma vždy inšpirovala hudba a vďaka tomu som dokázal vymyslieť tému a text. Čo sa týka duchovnej stránky, tak viem, že niektorí chalani nepíšu texty, pokiaľ nie sú vyspovedaní. Väčšinou to tak mám aj ja. Zároveň však Boh nie je nijaký škrupulant. Nepovie: „Nevyznal si hriechy, tak teraz nebudem v tebe pôsobiť.“ Pokiaľ žijeme s Bohom a raz sme mu už odovzdali naše umenie, tak nás v tom vedie a musíme veriť. Boli sme v kontakte s Egom, keďže posledné roky sa aj on zúčastnil na kresťanských festivaloch, a na našu hudbu nereagoval negatívne. Raz som sa stretol aj s Dalybom a pustil som mu pesničku Ide o viac. Opýtal sa iba, čo tým chcem dosiahnuť. Ja som mu povedal, že „rapujem, čo žijem“.
To je pravidlo raperov. Rap mali ľudia dlho zaškatuľkovaný ako vulgárny a pyšný žáner, ktorému sa treba radšej vyhýbať. Keď sa však konfrontovali s kresťanským rapom, otvorili sa tomu a niektorí zmenili názor. Veľa ľudí mi po koncertoch písalo, že rap nepočúvajú, a predsa sa im to páčilo. Niekomu však všeobecne energická hudba prekáža. Mali sme všelijaké komentáre. Kresťanstvo sa predsa len väčšinou spája s celkom iným hudobným štýlom. Vo mne tieto spevy vzbudzujú mystiku. Mám síce rap v krvi a počúvam ho odmalička, ale som otvorený aj iným hudobným žánrom. Snúbenica ma naučila počúvať aj klasiku a ambientnú hudbu, najmä pri učení alebo keď chcem zrelaxovať.
Veľa mladých ľudí však považuje liturgickú hudbu za zaseknutú v čase. Nad týmto som sa už veľa zamýšľal. Cirkev aj doba sa neustále vyvíjajú. Istým spôsobom by sme mali hovoriť jazykom tejto doby. Tam vzniká otázka, ako by mohla liturgia vyzerať dnes a či je dobré vnášať do nej postmodernu alebo ju zachovať tak, ako je. Lebo keď vznikala, možno boli liturgické organy jednoducho v móde. Ale zároveň treba pamätať, že zvuky organa sú v niečom veľmi nemenné a vážené. V niečom odokrývajú váhu neba. Rozmýšľal som, či by sme sa nemali premeniť a ísť s dobou. Čo ak by bol napríklad rap taký super, že by sme ním zrazu poprepletali časti liturgie? V Amerike je to v niektorých kongregáciách už bežné.
Podľa mňa by sa to však nemuselo meniť. Ja som bol sídliskový chlapec, počúval som rap, mal som tvrdé srdce, ale našiel som si cestu aj k liturgickým spevom. Napríklad pieseň Tebe žijem, Ježiš môj sa mi veľmi páči. Keď prijímam Eucharistiu a modlím sa, cítim v sebe vrúcnosť. Ale pre niekoho, kto nemá srdce premenené a dotknuté Pánom, je to niečo nepočúvateľné. Je však dôležité robiť aj novú evanjelizáciu okolo liturgie. Také projekty, ako je Godzone a podobne. Keď tam ľudia zažijú dotyk Boha, po nejakej dobe dokážu ísť aj hlbšie, pochopiť sviatostný život. Záleží, ktorú omšu by vynechali, nemusí to byť však hneď zlé. My máme napríklad každý týždeň stretká, mládežnícku omšu a chvály. Veľakrát sa stalo, že som tam nešiel, lebo som sa cítil slabý, hriešny a znechutený. Nešiel som tam, a predsa som mal dobrý čas s Bohom, keď som si len sám pustil chvály. Ide o individuálne prežívanie človeka a ako sa v danej chvíli cíti. Treba nechať Boha pôsobiť. Chvály majú svoje miesto medzi modlitbami, no nie je dobré, ak z nich človek spraví centrum.
Momentálne sa zameriavam na té - mu identity človeka. Robíme tak aj v našom projekte Tow Meot, ktoré - ho názov pochádza zo hebrejského slova, ktoré Boh použil po tom, ako do stvoreného sveta stvoril aj človeka. Pri tomto poslednom úkone stvorenstva povedal, že je to veľmi dobré. Verím, že to bol pôvodný plán Boha s človekom a Kristus ho obnovuje v dnešnej dobe. Áno. Kríza identity je kľúčovou témou tohto obdobia. Hlavne v tejto dobe, ktorá ponúka veľmi veľa možností a podnetov. Sociálne siete si úplne získavajú mladých ľu - dí, ktorí sa nesocializujú v pravom zmysle slova. Žijú iba virtuálnu realitu a ich identita sa neformuje v kolektíve, ale na sieťach, ktoré prezentujú klamlivé hodnoty a po - stoje. Potom vidíme veľa depresií, samovrážd a sebaodmietania. Vi - dím to aj v škole. Aj ja som bol ten, kto hodnotu viery kedysi nepoznal. mal už od malička blízko k rapovej muzike. Vo svojich osemnástich rokoch zažil obrátenie. Na tejto ceste našiel veľkú pomoc v spoločenstve Piar, ktoré sa venuje práci s mládežou. Keď objavil svoju identitu v Bohu, našiel spôsob, ako spojiť rap s evanjelizáciou, a vyhral viacero súťaží. V roku 2018 získal ocenenie Dobrovoľník roka 2018 za dobrovoľnícku činnosť, zameranú na sídliskovú mládež v Nitre.
Pieseň "Tebe žijem, Ježiš môj" tak naďalej ostáva dôležitou súčasťou slovenskej duchovnej kultúry, spájajúcou generácie veriacich a pripomínajúcou hodnoty viery, nádeje a lásky.