Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Pochádzal zo siedmich detí. Základné vzdelanie získal v rodisku. V rokoch 1898-1902 študoval na gymnáziu v Žiline, v rokoch 1902-1906 pokračoval v štúdiu na vyššom piaristickom gymnáziu v Nitre. Ako talentovaného študenta ho biskup Imrich Bende vyslal v r. 1906 študovať teológiu na viedenskú univerzitu. Stal sa chovancom viedenského Pázmanea. Medzi jeho učiteľov patrili profesori morálnej teológie Franz Schindler a Ignaz Seipel. Počas štúdia sa zameral na morálnu teológiu a kresťanské sociálne učenie. Pri imatrikulačných zápisoch si uvádzal materinskú reč slovenčinu.
Kňazské a Politické Začiatky
Kňazskú vysviacku prijal 10. Dátum a miesto vysvätenia : 10. Jeho prvým kaplánskym pôsobiskom bola kysucká obec Oščadnica, kde sa zapojil do práce v miestnom gazdovskom spolku. V rokoch 1912-1914 bol kaplánom v Bánovciach nad Bebravou. Náboženstvo vyučoval aj po slovensky, čo vtedajšie zákony nedovoľovali. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v r. 1914 nastúpil ako poľný kurát rakúsko-uhorskej armády v Haliči a v slovinskom Maribore. V r. 1915 ho zo zdravotných dôvodov prepustili z vojenskej služby. Biskup V. Batthyány ho vymenoval za špirituála nitrianskeho seminára, v tejto funkcii zotrval do r. 1921. Prijal v nej funkciu zapisovateľa.
V r. 1918 vstúpil do politiky. Patril k spoluzaklateľom a najvýraznejším postavám Slovenskej ľudovej strany (SĽS, HSĽS), usilujúcej sa o autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Bol vynikajúcim kazateľom a rečníkom. V r. 1921 si ho nitriansky biskup Karol Kmeťko vybral za tajomníka. Stal sa členom výkonného výboru SĽS a členom výboru Spolku sv. Vojtecha. Biskup K. Kmeťko vyvodil z tejto skutočnosti závery: Tiso musel odísť z biskupského úradu a v r. 1924 dostal do správy farnosť v Bánovciach nad Bebravou, kde pôsobil až do r. 1945. V r. 1925 ho zvolili za poslanca parlamentu v Prahe, poslanecký mandát si udržal až do 14. marca 1939.
Jozef Tiso
Politická Kariéra v Medzivojnovom Období
Od 15. januára 1927 do 8. októbra 1929 zastával post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Ako minister sa zaslúžil o rozvoj kúpeľov Sliač a kúpeľných stredísk v oblasti Vysokých Tatier. Podporil uzavretie modu vivendi s Vatikánom a prijatie zákona o krajinskom zriadení aj kongruového zákona. Keď HSĽS prešla v r. 1929 do opozície, stal sa podpredsedom jej poslaneckého klubu a od r. 1930 podpredsedom HSĽS. Bol iniciátorom spoločného autonomistického zjazdu 16.10.1932 vo Zvolene. V r. 1934 sa stal riaditeľom mužského učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou, ktorý vznikol z jeho iniciatívy.
Po sľube E. Beneša podporiť autonómiu Slovenska presadzoval jeho voľbu za prezidenta ČSR. V r. 1936 sa zaslúžil o postavenie pomníka Ľ. Štúra v Bánovciach nad Bebravou. V septembri 1938 viedol neúspešné rokovania o autonómii Slovenska s prezidentom E. Benešom a s predstaviteľmi centralistických strán. Dňa 18. decembra 1938 ho zvolili za poslanca Snemu Slovenskej krajiny, 9. októbra 1938 viedol rokovania československej delegácie s maďarskou delegáciou v Komárne o maďarských nárokoch na južné Slovensko.
Autonómia a Slovenský Štát
V dňoch 5.-6. októbra 1938 zvolal zasadnutie klubu poslancov a senátorov i výkonného výboru HSĽS v Žiline a 6. októbra 1938 na zasadaní výkonného výboru HSĽS prečítal Manifest slovenského národa, ktorý prítomní spontánne prijali. Tým sa vyhlásila autonómia Slovenska. Stal sa spolutvorcom a signatárom Žilinskej dohody politických strán o autonómii Slovenska. Po dosiahnutí autonómie ho najprv vymenovali za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska (6.-7. októbra 1938), potom za predsedu autonómnej vlády a ministra vnútra, zastával aj funkcie ministra sociálnej starostlivosti a zdravotníctva (7. 10. 1938 - 9. 3. 1939).
Po českom vojenskom zásahu na Slovensku z 9. na 10. marca 1939 ho prezident E. Hácha zbavil predsedníctva autonómnej vlády. Odišiel do Bánoviec, kde dostal oficiálne nemecké pozvanie na rokovanie s kancelárom A. Hitlerom. Po súhlase predsedníctva HSĽS a Slovenského snemu s ním 13. marca 1939 rokoval v Berlíne. Nepodľahol Hitlerovmu nátlaku na okamžité vyhlásenie slovenského štátu. Dal podnet, aby prezident Hácha zvolal Slovenský snem a ten o veci rozhodol. Na zasadnutí Slovenského snemu 14. marca 1939 predniesol správu z rokovaní v Berlíne. Snem na tom istom zasadnutí vyhlásil samostatný slovenský štát. Stal sa prvým predsedom jeho vlády. Dňa 1. októbra 1939 ho zvolili za predsedu HSĽS, 26.10.1939 za prezidenta prvej Slovenskej republiky. Prijatie tejto vysokej politickej funkcie konzultoval s biskupským zborom a dodatočne s ňou vyslovil súhlas i pápež Pius XII.
Jozef Tiso s Adolfom Hitlerom
Prezident Slovenského Štátu
Systematicky presadzoval koncepciu stavovského politického systému v súlade s pápežskými encyklikami Rerum novarum a Quadragesimo anno. Pod nemeckým tlakom r. 1939 podpísal zmluvu o ochrannom pomere medzi Slovenskom a Nemeckom, ktorá obmedzila slovenskú suverenitu. Bol hlavným predstaviteľom umierneného krídla v domácej politike. Opieral sa o HSĽS a armádu. Odmietal politické metódy a ciele radikálov (V. Tuka, A. Mach). Po salzburských rokovaniach s A. Hitlerom v r. 1940 sa posilnili pozície radikálov.
Do r.1940 podporoval zákonné normy obmedzujúce postavenie Židov v hospodárstve, vo vzdelaní, v kultúre a politike. Pojem žid sa stanovil podľa konfesijných kritérií. Po r. 1940 sa realizácia riešenia židovskej otázky dostala do rúk radikálov. Do vládneho nariadenia č. 198/1940 (tzv. Židovský kódex) presadil 255 a 256 o prezidentských výnimkách; počas svojej funkcie ich udelil asi 1000, spolu s rodinnými príslušníkmi chránili asi 5000 osôb. Deportácie Židov považoval za akciu radikálov a v tejto veci zachoval istý pasívny postoj. Usiloval sa oponovať maximalistickým požiadavkám Nemecka a pripustil len tie, ktorým nemohol zabrániť. Svojou politikou prispel k tomu, že Slovensko bolo v čase vojny konsolidovanou krajinou.
V r. 1944 čelil pokusom Nemecka získať súhlas na nasadenie svojich jednotiek na Slovensku. Ozbrojené povstanie vyhlásené 29. augusta 1944 odmietol ako akciu síl podnecovaných z cudziny proti prvej Slovenskej republike. Zasadzoval sa za prepustenie zajatých povstaleckých vojakov a usiloval sa zmierniť škody spôsobené prítomnosťou nemeckých vojsk.
Koncom marca 1945 odišiel spolu s vládou do Holíča a Skalice. Odtiaľ prešiel 5. apríla 1945 do benediktínskeho kláštora v rakúskom Kremsmünsteri. Mal úmysel ostať na Západe a v exile presadzovať myšlienku slovenskej samostatnosti. Po odhalení jeho pobytu americkými vojenskými úradmi ho v júni 1945 internovali v táboroch vo Freisingu a od júla v Garmisch-Partenkirchene. Odtiaľ ho 27. októbra 1945 vydali do ČSR.
Súdny Proces a Poprava
Od 28. októbra 1945 bol väznený v Prahe na Pankráci, od 30. októbra 1945 vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Obvinili ho z rozbitia ČSR, z podpory nemeckého vojnového úsilia, zo zločinov proti ľudskosti a zo zrady na povstaní. V procese pred retribučným Národným súdom, ktorý trval od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947, ho súdili spoločne s F. Durčanským a A. Machom. Proces sa neviedol objektívne a zámerne znevýhodňoval obžalovaného i jeho obhajobu. Až 15. apríla 1947 bol vynesený rozsudok - trest smrti obesením, za ktorý sa najviac exponovala komunistická strana. Väčšina členov vlády v Prahe hlasovala proti udeleniu milosti, za milosť boli ministri z Demokratickej strany a Československej strany lidovej. Proti trestu smrti sa verejne postavili slovenskí katolícki aj evanjelickí biskupi. Prezident E. Beneš si osvojil rozhodnutie vlády. Rozsudok bol vykonaný 18.
V roku 1947 bola pri procese s Dr. Jozefom Tisom v hre určite aj politická agenda namierená voči nekomunistickej Demokratickej strane, ktorá na Slovensku vyhrala s veľkým náskokom voľby v roku 1946. Autori to dokladajú predovšetkým faktom zamietnutia žiadosti o udelenie milosti. Poprava sa konala už tri dni po vynesení rozsudku. Tieto argumenty sa však nedotýkajú podstaty. Tou bol charakter politického režimu vojnového slovenského štátu - satelitu Tretej ríše a zodpovednosť jeho prezidenta. Dr. V celom procese je fakt, že bol katolíckym kňazom právne nedôležitým.
Dielo a Myšlienkový Svet
Prvým uceleným odborným dielom J. Tisu bola jeho doktorská práca Doctrina parthenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu, rukopis, 420 s.). Podrobil v nej kritike názory, že reformácia vrátila mariánsky kult do stavu, v akom sa nachádzal v časoch prvotného kresťanstva. Princípy svojej národnej filozofie, sociálnej filozofie, ideológie a štátovedy formuloval v početných prejavoch a úvahách, publikovaných v novinách i časopisoch. Východiskom jeho myslenia bol Nový zákon a tomistická filozofia, v sociálnej sfére pápežské encykliky. V otázke slovenskej politiky vedome nadviazal na štúrovcov a poukazoval na kontinuitu s ich politickým úsilím. Jeho koncept sociálnej filozofie vychádzal z modernej sociológie a štátovedy. Položil základy moderného chápania slovenskej štátnosti. Uznával primát duchovnej skutočnosti, no bral do úvahy aj hospodárske, politické i prirodzené determinácie.
Jeho učenie o štáte možno nazvať komunitárny personalizmus. Štát ako najvýsostnejšia forma sociálneho právneho poriadku je nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie základného účelu jedného alebo viacerých národov, ktoré ho tvoria. Má morálnu hodnotu, no nie primárnu ani absolútnu. Jeho hodnota závisí od toho, či a do akej miery spĺňa svoju funkciu v službe primárnej hodnote jednotlivých a sociálnych osôb.
Tisovo dielo možno rozčleniť na prejavy a prednášky a na preklady: Kašpar, J.: Učebnica katolíckeho náboženstva s časťou čítankovou. Napísal stovky aktuálnych politických, náboženských a filozofických článkov najmä do periodík Slovák, Duchovný pastier, Kultúra, Slovenská pravda, Organizačné zvesti HSĽS, Trenčan a i. V rokoch 1918-1919 bol redaktorom týždenníka Nitra, v rokoch 1924-1931 zodpovedným redaktorom časopisu Duchovný pastier, v r. 1924 hlavným spolupracovníkom týždenníka Slovák.
Národný socializmus mal byť hrádzou proti „bezbožnému“ socializmu a proti ideológii liberalistickomarxistickej ale aj kapitalistickej. Socializmus mal byť preto kresťanským a mal byť postavený na „láske k svojeti, vôli pracovať a obetovať sa za ideál“. Protirečivosť tohto snaženia predznamenáva snaha o zmiereni nezmieriteľného: „Na prvý pohľad sa zdá, ako by katolicizmus a nacionalizmus znamenaly dva protivné póly, medzi ktorými niet vyrovnania ani stretnutia. A predsa: nacionalizmus v katolicizme nachádza kulminačný bod“.
Historik Hruboň: Mýtus Jozefa Tisa je v cirkvi stále veľmi silný
Ako sa mohol Dr. Jozef Tiso dopracovať vo svojich úvahách k takýmto záverom? Doktor Jozef Tiso patrí do dejín 1. Česko-slovenskej aj Slovenskej republiky. Neutrálne fakty hovoria o tom, že to bol politik, kresťan a katolícky kňaz. Podľa svojich slov zasvätil svoj život viere, ideálu, službe národu a neskôr slovenskej štátnosti. Ideu štátnosti považoval podľa svojich vyjadrení za menej dôležitú ako otázku národného prežitia.
Katolicizmus a Nacionalizmus v Ideológii Jozefa Tisa
Jozef Tiso bol hlavným politickým protagonistom a reprezentantom slovenského kresťanského nacionalizmu ako jedného z pilierov slovenského konzervativizmu. Keďže základom jeho teologického vzdelania bolo učenie Tomáša Akvinského („philosophia perennis“), ktoré encyklika Aeterni Patris pápeža Leva XIII. Tiso ako katolícky kňaz vychádzal z axiomatického postulátu, že jedinou a pravou cestou k poznaniu môže byť len to, čo je večné a nemenné („lex aeterna“) a to nachádzal v katolicizme. Na katolicizme je postavená jeho ideologická činnosť a v tejto polohe je potrebné chápať aj jeho politickú prax (minimálne do chvíle, kým sa nedostal pod vonkajší tlak zo strany nacistického Nemecka).
Jeho koncept sociálnej filozofie vychádzal z modernej sociológie a štátovedy. Položil základy moderného chápania slovenskej štátnosti. Uznával primát duchovnej skutočnosti, no bral do úvahy aj hospodárske, politické i prirodzené determinácie. Tiso považuje rodinu za školu, ktorá má splniť voči dieťaťu svoje nenahraditeľné poslanie, a o vychovávať v ňom citový život, pretože „ako sa dieťa v rodine vychová, tak pôjde svetom a nikto viac nenapraví, čo sa v rodine pokazilo“.
Národ podľa Tisu nie je nič iné ako rozšírená, historickým vývinom konsolidovaná rodová spoločnosť (poukazuje na to podľa M. S. Ďuricu už i sama etymológia tohto slovenského výrazu), ktorá sa líši od iných podobných spoločností svojím osobitným jazykom, spoločnými mravmi a obyčajami, národnou kultúrou, súvislé obývaným územím, vedomím spolupatričnosti ako aj vôľou zachovať si túto osobitosť - dnešnou terminológiou i národnú identitu. Aby sa človek - koruna tvorstva - mohol pri živote udržať a začať sa rozvíjať v osobu, utvoril Boh rodinu; aby človek dosiahol úplný rozvoj osobnosti najmä v jej duchovnej sfére, utvoril Boh národy. Preto v Tisovom poňatí je národ najvyšším prirodzeným spoločenstvom organickej povahy, ktoré ako taká je nositeľom prirodzeného práva na existenciu (samobytnosť národa) a na slobodné plnenie svojho bytostného poslania udržiavať a sprostredkovať novým generáciám kultúrne dedičstvo národa.
V tom čase bolo bežné používať pre lásku k národu výraz „nacionalizmus“. Tiso sa nebál použiť tento výraz, ale nikdy nezabudol celkom jasne pripomenúť, aký nacionalizmus má na mysli. Teóriu kresťanského nacionalizmu vypracoval J. Tiso ešte za I. Československej republiky. „Kristov nacionalizmus“ ako ho Tiso tiež označoval, bol v jeho ponímaní dualistickou koncepciou odvodenou z Kristovej lásky k vlastnému národu na jednej strane a „produktom“ náboženských prikázaní na strane druhej. Láska k vlastnému národu je povinnosť a kto sa jej vyhýba, klame sám seba. Kto však miluje len svoj národ a iné nie, je šovinista, nekresťanský nacionalista.
Tabuľka: Prehľad Kľúčových Dátumov v Živote Jozefa Tisa
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 13. október 1887 | Narodenie vo Veľkej Bytči |
| 1910 | Kňazská vysviacka |
| 1914 | Poľný kurát rakúsko-uhorskej armády |
| 1925 | Zvolený za poslanca parlamentu v Prahe |
| 1927-1929 | Minister zdravotníctva a telesnej výchovy |
| 6. október 1938 | Vyhlásenie autonómie Slovenska |
| 14. marec 1939 | Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu |
| 26. október 1939 | Zvolený za prezidenta Slovenskej republiky |
| 15. apríl 1947 | Odsúdený na trest smrti |
| 18. apríl 1947 | Popravený |
Vo svojich prejavoch a článkoch dotkol sa Jozef Tiso ešte mnohých iných bodov, ktoré súviseli so široko rozvetvenou problematikou sociálnej otázky vo všeobecnosti a najmä na Slovensku v čase jeho politickej činnosti. Bol hlboko presvedčený, že sociálnu otázku nemožno definitívne a uspokojivo riešiť bez jej situovania do integrálneho rámca ľudskej bytosti a jej spoločenskej prirodzenosti, ktorú treba orientovať podľa stvoriteľského plánu Božieho, ako ho odráža prirodzený zákon. Nad jednotlivcom, rodinou, národom - nad všetkým stojí u Tisu teda Boh, ktorého vôľu na Zemi vyjadruje náboženstvo a cirkev.
Ladislav Hanus: Rozprava o kultúrnosti. Spišský kňazský seminár, 1991 - II. Milan S. Ďurica: Dr. Jozef Tiso, životopisný profil. Milan S. Ďurica: Nacionalizmus alebo národné povedomie?
tags: #tiso #jozef #katolicizmus #a #nacionalizmus