Pápež Pius XI. bol významnou postavou v dejinách Katolíckej cirkvi, a jeho pontifikát bol svedkom mnohých dôležitých udalostí, ktoré ovplyvnili smerovanie Cirkvi v 20. storočí. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z týchto udalostí, vrátane Druhého vatikánskeho koncilu, ekumenizmu a fatimských zjavení.
Pius XI.
Druhý vatikánsky koncil
Druhý vatikánsky koncil bol jedným z najvýznamnejších udalostí v dejinách Katolíckej cirkvi. Európska progresivistická aliancia na koncile dosahovala úspechy, avšak došlo aj k nezhodám v jej radoch, vo veci ďalšej stratégie. Progresivistické zoskupenie rozštiepilo sa na jakobínov a girondistov, resp. na maximalistov a posibilistov. Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, stál na čele talianskej skupiny progresivistov, a spolu s nemeckými teológmi patrili k jakobínom, maximalistom. Léon-Joseph Suenens (1904 - 1996), belgický kardinál, stál na čele girondistov, posibilistov.
Úloha jednotlivých osobností
* Hélder Pessoa Câmara (1909 - 1999), brazílsky biskup, bol nadšeným priaznivcom plánu protestantizácie Cirkvi.* H. P. Câmara, biskup, nadviazal spoluprácu s L. J. Suenensom, kardinálom, ktorého označoval pseudonymom „páter Miguel“ vo svojej korešpondencii.* L. J. Suenens, kardinál, vystupoval v koncilovej aule.* H. P. Câmara, biskup, pôsobil na chodbách, kde poskytoval rozhovory v angličtine, francúzštine a taliančine, zvyčajne pred veľkým publikom.* Gerard Philips (1899 - 1972), belgický teológ, profesor na Univerzite v Leuvene, spolupracovník L. J. Suenensa, bol zvyknutý na politické manévre.
Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu.
Priebeh koncilu
G. Philips mal parlamentné skúsenosti ako člen belgického senátu. Snažil prezentovať sa ako „centrista“ a dosiahnuť svoje ciele. G. Philips a jeho taktika bola účinná aj v súvislosti s diskusiou o Cirkvi na koncile. G. Philips navrhol nový text, s nepatrnými zmenami formulácií, a niekoľko zmien, ktoré však boli podstatné, a to ako „pracovnú hypotézu“. L. J. Suenens, kardinál, André Marie Charue (1898 - 1977), belgický biskup, a G. Philips, boli hlavní predstavitelia Belgického kolégia v Ríme.
Osobnosť
Úloha
Giacomo Lercaro
Taliansky kardinál, líder progresivistov
Léon-Joseph Suenens
Belgický kardinál, líder girondistov
Hélder Pessoa Câmara
Brazílsky biskup, priaznivec protestantizácie Cirkvi
Gerard Philips
Belgický teológ, spolupracovník L. J. Suenensa
Celý pohyb koncilu v rámci Teologickej komisie, prejavoval sa tým, že rímske univerzitné centrá nebrali sa už toľko do úvahy, ale väčší dôraz kládol sa na teologické strediská mimo Ríma. G. Lercaro, kardinál, prečítal pápežovi Pavlovi VI. prvú správu o činnosti druhého zasadacieho obdobia koncilu, v prítomnosti ďalších 3 moderátorov komisie a predsedníctva koncilu, dňa 15. novembra 1963. Predmetná žiadosť smerovala k tomu, aby moderátori koncilu dostali moc rozhodovať o najdôležitejších otázkach, podľa väčšinového smerovania zhromaždenia, avšak týmto spôsobom získali by celkom odlišnú úlohu od tej, ktorá bola im zverená pôvodne.
Čo bol Druhý vatikánsky koncil?
Ekumenizmus
Ekumenizmus vznikol mimo Katolíckej cirkvi, v protestantskom misijnom prostredí, v ktorom veľké množstvo konfesií spôsobovalo problémy pri získavaní konvertitov. Na konferencii v Edinburghu, vznikli hnutia „Faith and Order“ a „Life and Action“, v roku 1920. Tieto hnutia hľadali cestu k ekumenickej jednote medzi protestantskými spoločenstvami v oblasti náuky a praxe.
Dokumenty Cirkvi
* Sväté ofícium vydalo dekrét De Participatione catholicorum societati „ad procurandam christianitatis unitatem“, zo dňa 4.* Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium animos, zo dňa 6.* Pápež Pius XII. vydal encykliku Orientalis Ecclesiae, zo dňa 9.* Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, zo dňa 20. decembra 1949, v ktorej odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy, alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované náukám odpadlíkov natoľko, alebo uvádzané do súladu s nimi, ( ...* Sekretariát pre jednotu kresťanov pripravil schému O ekumenizme, v spolupráci s Komisiou pre východné Cirkvi.
Reakcie na ekumenizmus
* Ernesto Ruffini (1888 - 1967), kardinál: „1) Termín „ekumenizmus“, protestanti zaviedli do teológie, je dvozmyselný, keďže protestanti chápu ho inak, ako katolíci. 3) Ak samostatná kapitola bude venovaná Židom, prečo nehovoriť v nej aj o tých, ktorí patria k iným náboženstvám?* Corrado Mingo (1901 - 1980), arcibiskup: „Úprimne povedané, máme ešte mnohé a veľké ťažkosti, ktoré bránia dosiahnutiu jednoty. Je mi však ľúto, že v schéme nehovorí sa nič o Panne Márii a jej materskom orodovaní. Našim oddeleným bratom môžeme povedať, slovami svätého Cypriána: „Vráťte sa k Matke, od ktorej ste odišli.“.* Joseph Elmer Ritter (1892 - 1967), kardinál, chválil schému O ekumenizme, ktorá podľa jeho názoru, predznamenáva koniec obdobia protireformácie.* Gabriel Marie Garrone (1901 - 1994), francúzsky arcibiskup, neskôr kardinál: „Ekumenizmus je prozreteľnostná udalosť, príležitosť na odstránenie stáročných bariér, a na zahnanie temnoty, ktorá zahaľuje svet.* Elias Zoghby (1912 - 2008), melchitský arcibiskup, vyslovil názor, že schizma Východu bola svojím spôsobom „felix culpa“, t. j. „šťastná vina“.
Fatima
V roku 1917 sa v Portugalsku odohrali udalosti, ktoré ovplyvnili dejiny Cirkvi a sveta. Traja mladí pastieri, Lucia, František a Hyacinta, zažili sériu zjavení Panny Márie vo Fatime. Panna Mária im zverila tri tajomstvá, ktoré sa týkali budúcnosti sveta a Cirkvi.
Zjavenia a tajomstvá
* Prvé tajomstvo bolo videnie pekla.* Druhé tajomstvo predpovedalo koniec prvej svetovej vojny a varovalo pred druhou svetovou vojnou, ak sa Rusko neobráti.* Tretie tajomstvo bolo dlho utajované a bolo zverejnené až v roku 2000. Týkalo sa prenasledovania Cirkvi a pápeža.
Bazilika Panny Márie Ružencovej vo Fatime.
Zasvätenie Ruska
Panna Mária žiadala zasvätenie Ruska jej Nepoškvrnenému Srdcu. Pápež Ján Pavol II. vykonal tento akt v roku 1984. Lucia v liste z 8. novembra 1989 potvrdila, že zasvätenie bolo uskutočnené tak, ako si to priala Matka Božia.
