V dnešnej dobe, kedy sa cirkev neustále vyvíja a prispôsobuje novým požiadavkám, je dôležité pripomenúť si aj tradície, ktoré formovali našu vieru a kultúru. Jednou z takýchto tradícií je tradičná omša, ktorá má svoje korene hlboko v histórii Slovenska.
Tradičná latinská omša, zdroj: wikimedia commons
História tradičnej omše
Cirkev sa musí stále obnovovať a liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila.
Rímski veľkňazi vydávali vždy nové liturgické knihy, aby obrad prispôsobili novým požiadavkám času a venovali liturgii zvláštnu starostlivosť. Medzi liturgickými knihami mimoriadne vyniká Rímsky misál.
Štyristo rokov sa užívala táto tridentská liturgia v Cirkvi.
Dôvodom obnovy bola dvojkoľajnosť liturgie (rozpad liturgického zhromaždenia: klerici - latinskú liturgiu, ľud - ľudové pobožnosti, nezrozumiteľnosť modlitieb v latinskej reči).
Prvá koncilová konštitúcia (4. Svätý Pavol VI. v roku 1970 potvrdil obnovené liturgické knihy, ktoré s láskou prijali biskupi, kňazi a veriaci.
Svätý Ján Pavol II. prepracoval tretie typické vydanie Rímskeho misála. V niektorých krajinách zatúžili veriaci po tridentskej liturgii, preto veľkňaz Ján Pavol II. A nakoniec v roku 2007 veľkňaz Benedikt XVI. vydal apoštolský list Summorum pontificum, v ktorom udáva podmienky, za ktorých sa môže sláviť mimoriadna liturgia: mimoriadnu formu liturgie môže kňaz používať bez účasti ľudu, alebo pre spoločenstvá inštitútu, alebo v tých farnostiach, kde spoločenstvo veriacich pretrvávajúco inklinuje k predchádzajúcej liturgickej tradícii, ak si to žiadajú veriaci.
K tomu pápež Benedikt XVI. Pápež chcel týmto spôsobom vyjsť v ústrety odlúčenému hnutiu Lefébvre a predovšetkým Bratstvu sv. Na Slovensku sa nespĺňajú tieto požiadavky na slávenie tridentskej svätej omše. Preto nie je potrebné zavádzať stredoveké slávenie tridentskej omše z rozmaru, alebo násilnej teatrálnosti, len aby sme boli zaujímaví.
Svätú omšu, ktorou sa kňazské rekolekcie začínajú, slúžil vzácny hosť z Biskupského úradu v Nitre - generálny vikár Mons. Peter Brodek.
V homílii vychádzal zo svätého evanjelia, v ktorom Pán Ježiš na príklade ukazuje, ako sa máme modliť: prosiť, hľadať, klopať, ale - ako dodal Mons. Brodek - s pokorou a s rešpektovaním Božej vôle, aj keď sa nezhoduje s našou.
Ubezpečil nás, že Nebeský Otec nám dá najväčší dar, aký môžeme od neho dostať - Ducha Svätého.
Svojím príjemným a jednoduchým vystupovaním a láskavým prejavom si Mons. Peter Brodek získal srdcia prítomných veriacich.
Priebeh tradičnej omše
Pod liturgiou v našej cirkvi rozumieme predovšetkým spev kňaza pri bohoslužbách (alebo iných benediktórnych príležitostiach) a odpoveď, resp. zapojenie sa zboru bohoslužobného zhromaždenia do liturgie; potom je to celkový liturgický poriadok služieb Božích.
Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom.
Ako cirkev sme zhromaždením svätých (v zmysle vedenia a pôsobenia Ducha Svätého v nás), ktorým sa slovo Božie úprimne a čistotne káže a sviatosti sa prisluhujú podľa Kristovho ustanovenia a teda ako s takými sa Boh s nami stretá, ale aj s ľuďmi, ktorí majú prísť k obráteniu a poznaniu milosti, k nasledovaniu Ježiša Krista.
Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať.
Dáva možnosť poznania a rozhodnutia sa pre Krista.
Je v nej novozmluvný odkaz na časy apoštolské a prvokresťanské, na vývoj kresťanskej bohoslužby vôbec do reformácie, najmä potom na tvorbu reformačnú.
Tá sa odráža najmä v Lutherových spisoch „Formula missae“ 1523, potom v „Deutsche messe“ 1526.
Pre tvorbu nášho domáceho bohoslužobného poriadku je najzákladnejší tzv. „Wittenberger Kirchenordnung“ z roku 1533.
Samozrejme, že tieto poriadky vychádzali z rímskej omše, z ktorej vynechali všetko, čo súviselo s obeťou a ponechali to, čo zodpovedalo reformačnému chápaniu pravdy evanjelia, jeho dôrazu na slovo a sviatosti podľa Kristovho ustanovenia.
Keď dnes sledujete rímsku omšu, nebudete prekvapení, že v prvej omšovej čiastke (čiastke slova) sa to veľmi podobá na poriadok našich služieb Božích, resp. naopak.
Obsah a zmysel jednotlivých (základných) súčiastok služieb Božích: Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia.
Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Ako dávajú obsah ich základnej podstate, o ktorú ide? Pritom stále je našou témou liturgia služieb Božích. Ide o ich obsahové vyslovenie.
Ponajprv je to úvodná hudba. Tá môže byť rôzna: spevokol, netradičné hudobné nástroje, reprodukovaná hudba, najmä však organová hra.
Nesleduje sa ňou vytvorenie chrámovej nálady, ale slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretávame s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum.
Nasleduje oslovenie. To je jeden z posledných prvkov liturgických úvah, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť. Môže naznačiť aj tému nedele, resp. kázňového textu.
Introit alebo predspev (podľa charakteru cirkevného roku) je prosbou o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho, ktorý by sústredil myseľ i srdce na to, čo je hlavné.
Po introite je to pieseň zvaná Kyrie (z gréckeho: Pane, zmiluj sa), v ktorej chrámové zhromaždenie vo vedomí svojej hriešnosti vyspieva prosbu za zmilovanie.
Spomienkou na publikána z Ježišovho podobenstva O farizejovi a publikánovi, nikto nemôže vstúpiť do chrámu a postaviť sa pred Boha bez povedomia: Pane Ty si Svätý a stretáš sa s hriešnikom, zmiluj sa nado mnou! Alebo podľa lz 6, 7: očisti ohňom z oltára (zásluhami môjho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista) moje rty a tak Ťa budem oslavovať, alebo o Tebe svedčiť.
Aby sa piesne-kyrie príliš neopakovali, môžu sa nahradiť inými kajúcimi, alebo najnovšie tzv. konfiteorom (z latinského: confiteor, čo znamená vyznať, priznať sa k niečomu, dať najavo slovom alebo skutkom), ktorý slovne a nahlas odrieka bohoslužobné zhromaždenie. Potom možno spievať pieseň, ktorá nemá zvláštny kajúci charakter.
Glória je oslavou Pána Boha anjelským slávospevom za istotu viery, že on hriechy kajúcim odpúšťa.
Nasledujúca Salutácia je pozdrav, ktorým sa kňaz s chrámovým zhromaždením pozdravia a prajú si Božiu prítomnosť v spoločenstve.
Kolekta je modlitba, v ktorej zhromaždenie ústami kňazovými spolu s ním prosí o požehnanie stretnutia sa so svojím Pánom a to podľa kérygmy (zvesti) biblického textu danej nedele alebo sviatku, prípadne iného obsahu danej chvíle.
Epištola je prvý biblický text, v ktorom sa Boh ozýva ústami kazateľovými - kňazovými zhromaždeniu vo svojom slove.
V snahe neskracovať zvesť Starej zmluvy, ktorá ukazuje ku Kristovi na každej stránke Biblie, došlo k úprave, aby sa pred epištolou čítal aj starozmluvný text.
V zmysle všeobecného kňazstva možno do tejto četby zapájať zodpovedných laikov tak z radov dospelých ako aj mládeže, treba však dbať na dôstojnosť četby a nepraktizovať četbu len ako novotu, v ktorej sa neliturguje, ale číta.
Druhá pieseň sa menuje Hymnus, graduál, ária, ktorú zhromaždenie spieva ako pieseň na kázeň: mala by sa obsahove kryť s tým, čo sa bude kázať, alebo aspoň viesť myšlienkove kázňovým smerom.
Evanjelium, ktoré po tejto piesni nasleduje, je druhý text v zhromaždení, ktorým sa ako evanjeliom, t.j. radostnou zvesťou obracia pozornosť na Boha, v Ježišovi Kristovi milostivého a zachraňujúceho Pána.
Odpoveď zboru „Chvála Tebe, Hospodine, Haleluja“ je oslavou Boha za túto milosť.
Krédo je pieseň vyznania viery, že si zbor slovo pravdy evanjelia osvojuje, úprimne sa k nemu priznáva a osvedčuje.
Stredobodom evanjelických služieb Božích je Kázeň, hoci hovoríme aj o druhom bohoslužobnom vrchole a to sú sviatosti, ktoré v rámci tzv. jednotných, či jednoliatych služieb Božích tiež možno realizovať; ale tu ide o bežné služby Božie a význam ich jednotlivých liturgických čiastok Zhromaždenie počúva zvesť slova Božieho, totiž to, čo chce Boh danému cirkevnému zboru, za daných okolností, z daného textu, skrze daného kazateľa povedať zo svojho večného a nepremenného slova (prof. Dr. J. Petrík).
Po kázni a pokázňovej modlitbe, tiež oznamoch a požehnaní s kazateľne, nasleduje štvrtá Pieseň, z nej jeden, lebo niekoľko veršov a potom záverečná liturgia, v ktorej ide o Antifónu, t.j. spievanú vo dvoch paralelných čiastkach spoločnú výpoveď Písma vo vzťahu ku kázni, resp. času alebo príležitosti.
Záverečná Kolekta je ďakovná modlitba a tzv. Áronovské požehnanie podľa 4 M 6,22-26, ktoré je vlastne po obsahovej stránke ukončením celého zhromaždenia.
S Áronovským požehnaním je spojená (možno to zmieniť na tomto mieste) zvláštna symbolika, že požehnanie liturgujúci kňaz má ruky zdvihnuté vo výške ramien-pliec tak že sú dlane jeho rúk obrátené nadol. Ide o zmysel 4M 6, 27 : „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a Ja ich požehnám„. Áronovské požehnanie na konci služieb Božích nie je vyprosovaním Božieho požehnania, ale udeľovaním, kladením požehnania na prítomných v mene Božom.
Po dospievaní štvrtej piesne a krátkom modlitebnom stíšení je ešte nový prvok oslovenia kňazom a výzvou k podaniu rúk. Má naznačiť, že sa prítomní rozchádzajú ako k sebe patriaci bratia a sestry, ako zbor.
Prečo spievaná liturgia?
V skratke podaný zmysel jednotlivých súčiastok služieb Božích je prehľadom len ich základných prvkov, z ktorých obsahove možno následkovať na ďalšie bohoslužobné poriadky napr. pri sviatostiach, najmä pri Večeri Pánovej, ale potom aj pri iných (benediktórnych, t. j. sobáše, ordinácia, inštalácie, posviacky, pohreby ap.) príležitostiach.
Všetky tieto celky, ich časti, vykonávajú sa (okrem príhovorov, kázní ap.) spevným, 1. j. liturgickým spôsobom. Služby Božie ako celok sú vlastne „spevným celkom“: spieva, t. j. liturguje kňaz, spieva, liturgicky-spevne odpovedá zbor.
Kde sa to v evanjelickej cirkvi vzalo? Poznáme evanjelické cirkvi doma i v zahraničí, v ktorých to tak nie je, ba, cirkvi reformované sú bez akejkoľvek liturgie. To je otázka hlbšieho (študijného, odborného) rozboru, aby sme uspokojivo na takú otázku odpovedali.
Ale toľko môžeme povedať: od počiatku vzniku a potom následnej bohoslužobnej tvorby v kresťanstve, stál v pozadí starozmluvný, židovský vplyv tak chrámový-obetný, ako neskoršie synagogálny. Žalmy, ktoré sú biblickým textom sa napr. spievali, iné texty podliehali židovskému spevavému spôsobu čítania, či prednesu, čo prešlo do kresťanského bohoslužobného života a už v Xl. storočí bolo spievanie textov všeobecné.
To prešlo i do českej a nemeckej reformácie. A nakoľko naše služby Božie majú v základe schému rímskej omše (z ktorej samozrejme reformácia vylúčila všetko, čo bolo spojené s obetným charakterom bohoslužieb pod vplyvom nielen židovským, ale aj iným, mimokresťanským-pohanským) a vo wittenbergskom poriadku svoj vzor, je nám jasné, že naše agendy a ich neskoršie dejinné peripetie, tento spôsob prevzali.
A to nielen spievanie biblických textov a žalmov, ale aj ostatných liturgických častí.
Boli tu snahy pietizmu a potom racionalizmu deklasovať (t. j. vylúčiť, na najnižšiu mieru potlačiť) bohoslužobný liturgický poriadok a jeho prejav, ale zostáva trvalou pravdou, čo hovorí prof Dr. J. Jamnický, že ak by sa podržal liturgický spev bohoslužobného zboru, potom sa musí podržať aj liturgický spev kňaza.
Lebo ak by sa aj nebral ohľad na starokresťanské tradície, ako aj na tradície naše domáce, je to spevný a hudobný nonsens (nezmysel), ak by na púhe predriekanie kňazovo nasledovala spevná odpoveď cirkvi.
Racionalistické a až dodnes rôzne mienky proti liturgickému spevu neobstoja, lebo potom možno ísť ad absurdum, že vlastne ani spev celého zboru nie je potrebný, lebo všetko by sa mohlo realizovať v spoločnom recitovaní.
Pri všetkom argumentovaní a snahách protiliturgických, obstála liturgia v našej cirkvi až dodnes.
Ba, je medzi evanjelickými liturgiami, kde aké ešte zostali, najzaujímavejšia a najbohatšia a najkrajšia, čo do bohoslužobnej kultúry a estetiky, ktorú nemožno podceňovať, najmä ak má takých liturgov, ktorí jej robia česť.
Treba si všímať, čo sa deje v sesterských, na liturgiu dnes chudobných evanjelických cirkvách: buď sa prázdnota nahrádza hudbou (koncerty ap.), neprimeranými vstupmi, sociálnou aktivitou, či niečím iným.
Alebo vznikajú výbory, ktoré hľadajú možný, prijateľný liturgický prejav. Zaujímavé sú praktické skúsenosti zo strany členov zboru (i nášho prešovského), že ak sa vrátili odniekiaľ, kde dlhší čas navštevovali evanjelické (nie naše) služby Božie, vstúpiac do chrámu, povedali si: tak, teraz sme už doma!
Pre úplnosť treba uviesť, pri všetkej „zaľúbenosti“ do vlastnej liturgie, že podľa najstarších doložení liturgia by nemala byť „spevom“, ale „recitatívom“ najmä biblických textov, ako si to môžeme povšimnúť ešte stále u katolíkov.
Náš sluch je však naladený na „spev“ viac ako na „recitatív“.
Liturgické nápevy - ich pôvod
Po dosiaľ uvedenom, neubránime sa zvedavosti spojenej s vážnou otázkou: kde je pôvod nápevov jednotlivých liturgických prvkov, kto je ich autorom?
Traduje sa, že nápevy introitov pochádzajú od Juraja Vranovského, lebo tak sú dochované v Citare sanctorum. Autorom nápevu Glórie, resp. odpovede na ňu je Miloš Izák Lihovecký (Modra, Budapešť?), ale kto sú autori iných častí-prvkov liturgických, nie je povedal by som - všeobecnejšie známe (neviem na to osobne odpovedať).
Ešte tzv. Litánia na Starý rok v záverečnej liturgii pripisuje sa Karolovi Kuzmánymu. Ale i naši hymnológovia hovoria, že ...
Predstavenie Tradičnej latinskej omše
Súčasné trendy a štatistiky
V posledných rokoch sa objavujú rôzne názory na tradičnú omšu, pričom niektorí ju vnímajú ako dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva, zatiaľ čo iní preferujú modernejšie formy bohoslužieb. Na túto tému sa vedú rozsiahle diskusie a analýzy, ktoré poukazujú na rôzne aspekty tohto fenoménu.
Štatistiky z USA
V Spojených štátoch je 17 755 farností (s ďalšími 585 pastoračnými centrami a 2 618 misiami). Priemerný počet nedeľných omší vo farnosti bol 3,8 (v roku 2010). Tradičnú latinskú omšu slávi približne 658 farností. V tomto výpočte neuvažujeme tradičné omše, ktoré celebrujú kňazi Kňazského bratstva sv. Pia X.
Jednoduchý výpočet ukáže, že v Spojených štátoch sa na nedeľnej Novus ordo omši účastní približne 163 katolíkov (13 000 000 katolíkov / 79 640 omší). Priemerný počet katolíkov, ktorí sa zúčastňujú tradičnej latinskej omše, je spomínaných 196 duší na omšu v 658 farnostiach. Z nich 15 % neslúži latinskú omšu každú nedeľu. Zo zostávajúcich farností, 52 % ponúka aspoň jednu nedeľnú tradičnú omšu a 33 % ponúka viac ako jednu. Na základe toho spočítame zhruba 776 tradičných latinských omší každú nedeľu.
Z toho plynie, že účasť na nedeľnej tradičnej latinskej omši v Spojených štátoch sa pohybuje okolo 152 096 ľudí (776 omší x 196 priemerných účastníkov). To predstavuje cca 1,1 % všetkých katolíkov, tradičných i moderných, ktorí chodia každú nedeľu na omšu.
Malé číslo však skrýva veľký príbeh, pretože tradičné omše síce tvoria iba 0,97 % z celkového počtu omší v USA ale, ale celkovo sa na nich účastní 1,1 % zo všetkých na omšu chodiacich katolíkov. Teda návštevnosť na tradičnej omši je o 20 % vyššia ako na Novus ordo.
Podľa inej štúdie 98 % tých vo veku 18 - 39 rokov, ktorí uprednostňujú tradičnú latinskú omšu, chodí do kostola každú nedeľu.
Okrem toho je teba uvážiť aj priemerný počet detí na rodinu oddanú tradičnej latinskej omši. Podľa iného prieskumu je 3,6 dieťaťa, čo je o 70 % na rodinu viac ako pri ľuďoch z Novus ordo.
Ak to zhrnieme, tradičnú latinskú omšu navštevuje vyššie percento tých, ktorí sa k tejto liturgickej forme hlásia, ich rodiny majú v priemere viac detí a ich mladí ľudia ju navštevujú oveľa častejšie.
Na druhej strane Novus ordo má nižšie týždenné percento návštevnosti, klesajúci trend účasti, rodiny majú v priemere menej detí a mladí ľudia z Novus ordo oveľa častejšie prestávajú chodiť na bohoslužby, ba opúšťajú Cirkev vo veľkých počtoch.
Ak sa tieto trendy nezmenia, je na mieste domnienka, že tradičná latinská omša v priebehu nasledujúcich desaťročí, prinajmenšom v USA, predbehne v absolútnych číslach nedeľnej účasti Novus ordo.
Samozrejme, tieto prognózy sú veľmi hrubé, nezohľadňujú množstvo faktov, sú postavené len na amerických reáliách a nepredpokladajú zmeny trendov.
| Ukazovateľ | Novus Ordo | Tradičná latinská omša |
|---|---|---|
| Týždenná návštevnosť | Nižšia | Vyššia |
| Trend účasti | Klesajúci | Rastúci |
| Priemerný počet detí na rodinu | 2.1 | 3.6 |
| Účasť mladých ľudí | Klesajúca | Vysoká |
Či už preferujete tradičnú omšu alebo modernejšie formy bohoslužieb, dôležité je, aby sme si vážili naše tradície a zároveň boli otvorení novým podnetom. Viera by mala byť pre nás zdrojom sily a inšpirácie, a preto je dôležité, aby sme si vybrali takú formu bohoslužby, ktorá nám najviac vyhovuje a pomáha nám rásť v našom duchovnom živote.