Krok po kroku sa pozrieme na naše Vyznanie viery - Krédo. Čo v ňom vlastne vyznávame? Na každom kroku nám bude sprievodcom jeden človek, ktorý má s danou témou čo-to spoločné.
"Na počiatku stvoril Boh nebo a zem,“ (Gn 1, 1) znejú prvé slová Svätého písma. Boh, ktorý tvorí svet viditeľný aj neviditeľný, ako vyznávame v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Stvorením sa začínajú dejiny spásy, píše Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 280), ktoré majú vrchol v Kristovi.
Čo je to vlastne stvorenie?
Katechizmus ponúka otázky, ktoré si kládli ľudia od počiatku: Odkiaľ pochádzame? Kam ideme? Aký je náš pôvod? Aký je náš cieľ? Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje? Tieto otázky majú dôležitý význam v našom živote. Katechizmus hovorí o tom, že nejde primárne o to, aby sme vedeli, ako či kedy vznikol vesmír a človek, ale skôr ide o to, aby sme objavili, či všetko riadi nejaká náhoda alebo Boh.
„Pravda o stvorení je taká dôležitá pre celý ľudský život, že Boh vo svojej láskavosti chcel zjaviť svojmu ľudu všetko, čo je o tom prospešné vedieť pre spásu. Okrem prirodzeného poznania, ktoré môže mať o Stvoriteľovi každý človek, Boh postupne zjavil Izraelu tajomstvo stvorenia,“ (čl. 287) čiže zjavenie o stvorení nemôžeme v žiadnom prípade oddeliť od zjavenia a uzavretia zmluvy jediného Boha s jeho ľudom, čítame ďalej v Katechizme.
„Stvorenie je zjavené ako prvý krok k tejto zmluve, ako prvé a univerzálne svedectvo o všemohúcej Božej láske,“ (čl. Ako sme už spomínali prvé slová Svätého písma, že Boh stvoril nebo a zem - Katechizmus vysvetľuje, že tieto slová odzrkadľujú tri skutočnosti: „Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ. Všetko, čo jestvuje, závisí od toho, ktorý mu dáva bytie“ (čl.
Stvorenie je nádherným spôsobom vyjadrené aj vo Svätom písme: „Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 16 - 17). Písmo aj Tradícia vyjadrujú úplne základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu“ (čl. 293). Pridáva sa k tomu aj svätý Bonaventúra, ktorý povedal, že Boh stvoril všetko, „nie preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“.
Dôvodom toho, že Boh stvoril svet, nie je nič iné ako jeho láska a dobrota. V Katechizme čítame, že „Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré“ (čl. 299). Boh je vo svojom stvorení hlboko prítomný (čl. Stvorenie je stále v stave napredovania ku konečnej dokonalosti.
„Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti“ (čl. 303). Boh nám dáva účasť na tejto svojej prozreteľnosti (čl. V tomto článku viery vyznávame aj to, že Boh stvoril nielen to, čo poznávame svojím rozumom, svojimi zmyslami, nás samých, ale stvoril aj nebo - svet neviditeľný.
Čo to znamená? Nebo ako duchovný svet - Boh stvoril anjelov ako „duchovné stvorenia neprestajne oslavujúce Boha a slúžiace jeho spasiteľným plánom, ktoré má s inými stvoreniami“ (čl. 350). Okrem neviditeľného sveta - neba - Boh tvorí aj svet časný, celé stvorenie, prírodu, zvieratá - pri všetkom hovorí, že to, čo stvoril, bolo dobré.
A ako vrchol stvorenia tvorí človeka, pri ktorom hovorí, že to, že ho stvoril, bolo veľmi dobré: „Človek je určený na Božiu slávu a jeho prostredníctvom aj celé stvorenie“ (čl. 353). O téme stvorenia nám viac povedal Marek Vácha - český katolícky kňaz, teológ, prírodovedec, pedagóg a spisovateľ. Špecializuje sa na otázky evolučnej biológie aj environmentálnej etiky.
Ako môžeme v stvorení poznávať Boha Stvoriteľa?
Máme dve knihy k poznaniu Boha, hovorí svätý Augustín - Sväté písmo a knihu prírody. Obe máme čítať, výhodou druhej je, že si v nej môžu čítať všetci - aj negramotní - a je zadarmo. Pred ním to isté hovorí Kniha múdrosti aj Tomáš Akvinský či pápež František. Každý tvor je písmenom knihy. Biblisti sú voči Písmu tým, čím sú biológovia voči prírode. Oprašujú písmená, dávajú dohromady slová. My potom máme text čítať.
Nebesia rozprávajú o Božej sláve a dielo jeho rúk zvestuje obloha. Rovnako, ako vidíte v strope Sixtínskej kaplnky Michelangela, jeho radosti, jeho bolesti, jeho citlivosť… Umenie prezrádza niečo dôležité o umelcovi. Nemusím vedieť, kto ten strop Sixtínskej kaplnky namaľoval, ale pochopím, že musel byť veľmi citlivý a mať veľkú predstavivosť. Príroda je umelecké dielo, za ktorým vidím umelca.
Opäť Augustín: „Bože, ty musíš byť krásny, lebo ona - príroda - je krásna. Opäť sme sa cez veľkonočné nedele dostali k najväčšiemu tajomstvu našej viery, ktoré možno vložiť do rovnice: 1 = 3 a 3 = 1. Jeden Boh v troch osobách a trojica osôb v jednom Bohu. A predsa nemôžeme povedať, že toto tajomstvo je proti rozumu. Keby sme totiž mali trojjediného Boha nazvať jedným slovom, bolo by to: láska.
Napísal to vlastnou rukou evanjelista Ján, ktorému to zjavil Ježiš, a toto krásne označenie vyskloňoval takmer vo všetkých pádoch. Čo to teda znamená? Ak by bol Boh od večnosti sám, ako by mohol milovať? Nie je predsa možné milovať nikoho, ale iba niekoho. Naozaj, najkrajšia a najpravdivejšia definícia trojjediného Boha je láska, ktorá vytvára spoločenstvo, čiže vzťah.
Sú to slová evanjelia, s ktorými ak nesúhlasíme, zostane nám v srdci iba smútok. Takže tajomstvo Najsvätejšej Trojice nepatrí na okraj našej viery, ale do jej srdca.
o. Kuffa: Najsvätejšia Trojica
Adventisti siedmeho dňa prijímajú Bibliu za svoje jediné vyznanie viery a z nej odvodzujú základné vieroučné články. Ďalej uvedené vieroučné výroky sú výrazom toho, ako cirkev učenie Písma chápe a vyjadruje:
- Písmo sväté, Starý i Nový zákon, je písané Božie slovo, ktoré bolo dané Božou inšpiráciou.
- Boh je jeden: Otec, Syn a Duch Svätý, jednota troch osôb od večnosti.
- Boh, večný Otec, je Stvoriteľ, Pôvodca, Udržiavateľ a zvrchovaný Vládca celého stvorenia.
- Boh, večný Syn, sa stal človekom v Ježišovi Kristovi.
- Boh, večný Duch, spolupôsobil s Otcom a Synom pri stvorení, vtelení a vykúpení.
- Boh zjavil v Písme spoľahlivú a historickú správu o svojej stvoriteľskej činnosti.
- Muž a žena boli stvorení na Boží obraz, vybavení individualitou a schopnosťou slobodne myslieť a konať.
- Celé ľudstvo je vtiahnuté do veľkého sporu medzi Kristom a satanom, v ktorom ide o Boží charakter, Boží zákon a Božiu zvrchovanú vládu nad vesmírom.
- Jediný zmierujúci prostriedok za ľudský hriech Boh poskytol v Kristovom živote dokonalej poslušnosti Božej vôle, v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.
- Z nekonečnej lásky a milosrdenstva Boh kvôli nám stotožnil s hriechom Krista, ktorý hriech nepoznal, aby sme sa v ňom smeli stať pred Bohom spravodlivými.
„Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty ani tvoj syn ani tvoja dcéra, tvoj sluha ani tvoja dievka ani tvoje hovädo ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach. Lebo šesť dní činil Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich, a odpočinul siedmeho dňa. Témou o dni bohoslužby dokončíme štúdium Desatora. Prikázanie o dni odpočinku je spojovacím článkom obidvoch častí Božieho zákona, týka sa bezprostredne Boha - vyžaduje na nás úctu a poslušnosť a zároveň sa týka nášho života - ponúka nám veľký prínos.
Dnešný uponáhľaný a prepracovaný človek zvlášť naliehavo potrebuje prehodnotenie svojho pracovného času. Potrebuje pravidelne „vypnúť“ a zamyslieť sa nad hlbšími hodnotami života. Potrebuje pravidelne komunikovať s Bohom a načerpať od neho novú silu, odvahu a inšpiráciu. Boh vyšiel tejto ľudskej potrebe jedinečne vústrety hneď pri stvorení: oddelil na tento účel jeden deň v týždni.
Sobota - Pamiatkou stvorenia a vykúpenia
Ešte skôr, než človek padol do hriechu, Boh mu dal dva významné dary: 1 Moj 1,26.27 hovorí: „a BOH ICH požehnal“ a 1 Moj 2,2.3 píše: „A Boh požehnal SIEDMY DEŇ“. Boh ustanovil základnú bunku ľudskej spoločnosti - manželstvo; a deň, ktorý má mimoriadne obohatiť a posilniť človeka - sobotu. Medzi manželstvom a sobotou existuje úzka súvislosť. Manželstvo a rodina môžu zdravo prospievať jedine tam, kde ľudia majú zdravý vzťah k Bohu (Žalm 127,1-3). Boh dodnes rád žehná manželstva a tým buduje rodinu.
V 1 Moj 2,2.3 čítame, že Boh „odpočinul“ od všetkého diela, „požehnal“ siedmy deň a „posvätil“ ho. Predchádzajúcich šesť dní Boh tvoril krásny svet, prírodu a nakoniec človeka. Ale ani stvorenie človeka ako „koruny stvoriteľského diela“ ešte neznamenalo jeho vyvrcholenie. Bol to prvý celý deň, ktorý Boh s prvými ľuďmi prežil spoločne od rána do večera.
Biblický výraz „požehnať“ alebo „Božie požehnanie“ je mnohoznačný. Znamená obdarovanie, pomoc, priazeň a predovšetkým „obohacujúcu Božia prítomnosť“. Keď izraelskí kňazi udeľovali ľudu požehnanie, hovorievali: „Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ostríha (chráni). Nech dá Hospodin svietiť na teba svojej tvári a nech ti je milostivý…“ (4 Moj 6,24.25) Božie požehnanie sa týka v prvom rade duchovnej oblasti, vzťahu k Bohu, vnútorného prežitku.
Tým, že Boh na počiatku požehnal siedmy deň, až dodnes zaručuje, že ak ľudia budú rešpektovať štvrté prikázanie, chce sa s nimi stretávať v cirkvi, chce ich obohatiť svojou prítomnosťou, svojím požehnaním. Sobota, siedmy deň týždňa, je vlastne Božím „chrámom“, ktorý Boh „postavil“ v čase - v rozmere, na ktorý ľudia nemajú vplyv.
Časový úsek jedného roka je odvodený od prírodného javu - je to jedno otočenie našej planéty okolo slnka, mesiac a deň sú tiež odvodené od prírodných cyklov. Jedinú výnimku tvorí týždeň. Ten nemá v pochodoch prírody žiadnu analógiu. SOBOTA JE V PRVOM RADE PAMIATKOU STVORENIA, pohľadom do slávnej minulosti. (Pozri 2 Moj 31,17 a Ez 20,20) Každá sobota nám znovu pripomína, že Boh v šiestich dňoch stvoril človeka a svet, ukazuje na Božiu nesmiernu moc a lásku.
SOBOTA JE PAMÄTNÍKOM VYKÚPENIA, vyslobodenia z hriechu, ktoré Kristus uskutočnil na kríži Golgoty a ktoré DNES uskutočňuje v našom živote. Boh vyslobodil a dodnes vyslobodzuje každého človeka z duchovného Egypta - z hriechu. Sobota mala starému Izraelovi každý týždeň pripomínať veľký deň vyslobodenia z Egypta a s tým aj ten najväčší zázrak - vyslobodenie človeka z moci hriechu, záchranu pre večný život. Sobota mala obracať pozornosť Izraelčanov k Mesiášovi, rovnako ako to robí aj dnes.
SOBOTA NÁM sprítomňuje VYKÚPENIE. V tento deň „prichádza“ Boh za svojím ľudom, Vykupiteľ za vykúpenými, aby spolu nadviazali rovnaký vzťah, aký ľudia mali k Bohu pred pádom do hriechu. Preto apoštol Pavol varuje: „Neopúšťajme spoločné zhromaždenie.“ (Žid 10,25) Veď tam Boh prichádza k svojmu ľudu.
Sobota však nie je spojená iba s minulosťou, s prítomnosťou, ale aj s budúcnosťou. Už Izraelitom v Egypte a neskôr pri pobyte na púšti sobota bola prísľubom lepšej budúcnosti, odpočinok soboty bol „predchuť“ odpočinku života v zasľúbenej krajine. Boh nám prostredníctvom soboty umožňuje prežívať „predchuť“ odpočinku večného Božieho kráľovstva.
Ľudia poznali sobotňajšie prikázanie od raja, avšak počas storočí hriechu a najmä egyptského otroctva Židia prestali tento deň považovať za svätý. Preto ho Boh v Desatore uvádza slovom „Pamätaj“. Každý deň dostávali Izraeliti od Boha zvláštny pokrm - mannu. Ak si ju však nechali cez noc do druhého dňa, pokazila sa. Avšak v piatok si mali mannu nazbierať na dva dni a nepokazila sa, pretože v sobotu Boh mannu nedával.
Nechcel totiž, aby ľudia v sobotu pracovali - zbierali, piekli, varili, ale aby sobotu ctili ako svätý deň odpočinku. Akým spôsobom máme Bohom oddelený deň správne svätiť? Čo nám chce Boh povedať jednotlivými detailmi zapísanými v tomto prikázaní?
- PAMÄTAJ (NEZABUDNI) NA DEŇ SOBOTY (v. Slovo „pamätaj“ znamená, že nemáme zabudnúť na skutočnosť stvorenia, ktorú nám sobota pripomína, že tento deň je Božím dňom odpočinku. Zabudnúť na Boží deň alebo ho zameniť za iný deň, ktorý Boh neustanovil, znamená zabudnúť na Boha.
- aby nedošlo k omylu, o ktorý deň sa jedná, potom ho menuje (sobota) a vymedzuje jeho poradie v týždni (siedmy). Je to jedno, ktorý deň zachovávame? Niekedy počujeme námietku, že Boh určite nie je tak malicherný, aby vyžadoval určitý deň, hlavne keď nejaký deň svätíme. Sobota je dňom „narodenín“ nášho sveta. Uprostred prikázania o sobote je zmienka o tom, že „v šiestich dňoch Boh stvoril nebo a zem“ (2 Moj 20,11). Táto veta Boha odlišuje od všetkých falošných bohov! Zachovávanie soboty sa preto stáva VIDITEĽNÝM ZNAKOM UZNANIA STVORITEĽA, VERNOSŤ VOČI NEMU.
- Boh sám po šesť dní stvorenia usilovne a neúnavne pracoval (2 Moj 20,11). Štvrtým prikázaním Boh človeka nabáda k poctivej práci. Šesť dní máme pracovať, starať sa o svoje potreby a záujmy, zabezpečovať hmotné potreby pre svoju rodinu, byť zdravo unavení. Boh nás tu však nevyzýva k prepracovaniu!
- Je to deň odpočinku Hospodina, tvojho Boha… nebudeš konať nijakú prácu.(2 Moj 20,8-11) To nie je žiadny strohý a svojvoľný zákaz. Boh si praje, aby sme jeden deň každý týždeň venovali krásnemu a obohacujúcemu duchovnému spoločenstvu a požehnaniu. Bežnú prácu, svoje zamestnanie, akékoľvek vybavovanie, štúdium v škole (2 Moj 20.10). Toto prikázanie nám chce pomôcť, aby sme Boží deň mohli stráviť bez problémov pri bohoslužbe medzi veriacimi. Kupovať, predávať, piecť a variť(Neh 13,15-10; 2 Moj 16,23). V sobotu by nemal pracovať nielen muž, ale ani ženy by nemali byť vo svojej domácnosti zaťažované starostlivosťou o rodinu. Preto je dobré, keď všetky práce, spojené s chodom domácnosti (upratovanie, príprava jedla, kúpanie, príprava odevov …) sa urobia koncom týždňa.
- Podľa nášho moderného poňatia deň začína o polnoci. Biblia však ako začiatok dňa považuje ZÁPAD SLNKA predchádzajúceho večera. V správe o stvorení čítame: „Bol večer a bolo ráno, druhý (tretí…) deň.“ (1 Moj 1,8.13…) Deň začínal večerom, tmavou časťou a až potom nasledoval deň, svetlá časť. Toto chápanie bolo bežné v starozákonnej dobe aj v čase Ježiša Krista (pozri Luk 23,54). Toto pravidlo o začiatku soboty platí dodnes, sobota začína západom slnka v piatok a končí západom slnka v sobotu. Pri týchto príležitostiach je dobré, keď sa zíde celá rodina k spoločnému prečítaniu pasáže z Biblie a modlitbe. Je dobré, keď si rodičia s deťmi môžu zaspievať niektorú peknú oslavnú pieseň.
Nikto zrejme nebude polemizovať o tom, že v starozákonnej dobe ľudia svätili sobotu. Ale ktorý deň zachovával Kristus a apoštoli? Ktorý deň zachovávala raná kresťanská cirkev? Luk 4,16 - Kristus ide PODĽA SVOJHO ZVYKU do synagógy. Sobotu teda pravidelne prežíval pri bohoslužbe. Čo mu mohli ponúknuť ľudia v Nazarete, keď on bol zdrojom všetkej múdrosti vo vesmíre? A predsa išiel medzi veriacich.
Mar 2,28 - Kristus je „Pánom“ soboty - v zmysle tom, že on ju ustanovil, on sám a svojím príkladom nám ukázal, ako máme sobotu prežívať. Mat 24,20 - Keď Kristus hovoril o budúcom prenasledovaní, potom poslucháčov vyzval, aby sa modlili, aby nemuseli z Jeruzalema utekať „v sobotu“.
Boh nám ľuďom dal mnoho vzácnych zasľúbení, sľubov, ktoré rád a ochotne plní. Je však samozrejme, že všetky Božie zasľúbenia majú svoju podmienku - vieru, poslušnosť a lásku. Jedno z krásnych zasľúbení sa týka soboty. Zaznamenal ho Izaiáš v 58. kapitole, 13. a 14. verš. Ak budeme správne zachovávať Bohom určený deň odpočinku, sobotu, stane sa pre nás tento deň veľkým požehnaním.