Tretí lateránsky koncil, ktorý zvolal pápež Alexander III., je významnou udalosťou v dejinách kresťanstva. Koncil sa konal v roku 1179 a priniesol dôležité rozhodnutia týkajúce sa fungovania Cirkvi, pápežskej voľby a boja proti herézam.
Stretnutie pápeža Alexandra III. s Fridrichom Barbarossom v Benátkach.
Vývoj Úlohy Kardinálov
História hodnosti kardinála sa takmer zhoduje so začiatkami rímskeho kresťanstva. Spočiatku boli kardináli poradcami a spolupracovníkmi pápeža v službe tzv. „tituli“ mesta Ríma, ako sa vtedy nazývala farnosť. Úloha a postavenie kardinálov sa formovali postupne. Pôvodne neboli výhradní voliči pápeža, rímskeho biskupa. Od roku 1059 sú kardináli výluční voliči pápeža. Tu začína výsadné postavenie kardinálov ako voličov pápeža.
Od 12. storočia právo voliť pápeža však dostali len kardináli - biskupi. Od roku 1150 sa kardináli zhromažďujú v tzv. „sacrum collegium“, ktorému predsedá dekan, ktorý per se je od začiatku biskupom suburbikárnej diecézy Ostia.
Konštitúcia Licet de vitanda discordia
Pápež Alexander III. ustanovil vo svojej konštitúcii Licet de vitanda discordia z 19. marca 1179, že na úspešné zvolenie pápeža je potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina voličov, pričom voľba už bola výlučne v kompetencii kardinálov, čo sú ustanovenia platné dodnes.
Tento dokument však svojou nedokonalosťou umožnil dlhé obdobia sede vacante a časté intervencie svetských mocnárov do priebehu voľby. Uvedené nedokonalosti sa usiloval odstrániť blahoslavený Gregor X., ktorý bulou Ubi periculum zo 7. júla 1274, potvrdil, že voľba je vyhradená iba kolégiu kardinálov, pričom pasívne volebné právo získal každý pokrstený katolík (dokonca aj laik).
Symbol Sede Vacante, obdobia, kedy je pápežský stolec neobsadený.
Boj Proti Herézam
Druhý lateránsky koncil (1139) bol prvý všeobecný koncil na latinskom Západe, ktorý voči heréze zaujal stanovisko kánonom č. XXIII (O tých, ktorí popierajú sviatosti). Nasledujúci všeobecný koncil (Tretí lateránsky, 1179) kánonom č. XXVII (O heretikoch) presnejšie definoval, akým spôsobom je biskup povinný zakročiť voči prejavom herézy. Tento proces zavŕšil Štvrtý lateránsky koncil (1215) kánonom č. III (O heretikoch). Uzatvorilo sa tým formovanie tzv.
Valdenskí a ich Odsúdenie
Medzitým ako prebiehali vo Svätej zemi križiacke vojny, v Európe vznikali kresťanské „evanjelikálne“ reformačné hnutia, proti ktorým veľmi skoro nemilosrdne vystúpila oficiálna cirkev. V roku 1173 v juhofrancúzskom meste Lyon sa medzi ľuďmi hovorilo predovšetkým o tom, že v živote jedného zo známych občanov mesta Pierra Valdesa (Valdo), prebehli veľké zmeny následkom jeho radikálnych rozhodnutí.
Práve v tom čase zasadal v Ríme III. lateránsky koncil, ktorému predsedal pápež Alexander III. Valdenskí sa rozhodli, že osobne predostrú túto vec najvyššiemu kňazovi Ríma. Ako takí, ktorým sa dostalo katolíckej výchovy si mysleli, že pápež rozumne posúdi vec a znovu budú môcť hlásať evanjelium. Dočkali sa sklamania. Keď sa navrátili do Lyonu predsa pokračovali v hlásaní Slova Božieho tvrdiac, že Ježišov príkaz: „zvestujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15) je silnejší, než zákaz arcibiskupa či pápeža.
Keď im aj nový lyonský arcibiskup zakázal hlásanie Slova, oni odpovedali slovami apoštolov: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí“ a pokračovali v tejto činnosti ďalej. Arcibiskupovou odpoveďou bola exkomunikácia valdenských okolo roku 1182 a následné vyhostenie z Lyonu. V roku 1184 na koncile vo Verone vydal Lucius III. bullu Ad abolendam (Vyhubiť ich...), v ktorej valdenských zatracuje ako heretikov. Od tohto času, po celé stáročia, každý rok na tzv. „zelený štvrtok“ pred Veľkou nocou, vyslovuje pápež zatracujúcu kliatbu v rámci slávnostných anathém aj na valdenských.
V rámci týchto kliatieb, bol menný zoznam tých hnutí, skupín a vodcov, ktoré boli Rímom vyhlásené za heretické. Nakoľko tieto prostriedky prenasledovania nedokázali zničiť hnutie, rímska cirkev veľmi skoro začala jeho likvidáciu pomocou vnútorného rozkolu.
Valdenskí videli rímsky katolicizmus na základe Biblie ako najpočetnejšiu sektu heretikov. So všetkou rozhodnosťou hlásali, že rímsko-katolícka cirkev je totožná s Veľkou smilnicou vystupujúcou v Knihe Zjavení Jána. Tvrdili, že katolícka cirkev sa od čias Konštantína Veľkého postupne kazí, a preto sa musí navrátiť k pôvodným kresťanským pravdám.
Valdenskí sa preto v celej Európe snažili - napriek neustálym zákazom zo strany katolíckej cirkvi - o preklad Písma svätého do materinského jazyka. Vo Francúzsku sa v kruhu valdenských pripravilo šesť prekladov Biblie. Nakoľko čiastočne z dôvodu nedostatku kníhtlačiarní a čiastočne z dôvodu analfabetizmu nemohli dať ľuďom do rúk Bibliu, zakladali tajné školy, kde popri výklade Slova Božieho dostalo dôležité miesto aj jeho memorovanie.
Napriek ukrutným prenasledovaniam sa hnutie valdenských ukázalo v nespočetnom množstve na mnohých územiach západnej a strednej Európy. Hnutie dosahovalo hodnotu reformácie 16.
Ako Bratislavské Slúžky USPOKOJOVALI Starých Aristokratov? ŠOKUJÚCE Intímne Služby Za Peniaze
Inkvizícia
Pod pojmom inkvizícia sa rozumejú viaceré inkvizície, teda samostatné inštitúcie, ktorých činnosť sa v určitých dejinných epochách mohla chronologicky prekrývať. Pôvodný význam inkvizície bol disciplinárny. Biskupi mali povinnosť na území diecéz zabezpečiť potrebnú disciplínu kléru a laikov v oblasti učenia Cirkvi (viery) a mravov.
Druhou známou podobou inkvizície je tzv. pápežská inkvizícia, od 16. storočia nazývaná aj rímska. Prevzala aktivity biskupskej inkvizície a jej právomoci sa týkali celej univerzálnej latinskej Cirkvi. Zriadil ju pápež Gregor IX. v rokoch 1231 -1232. Pápežskí inkvizítori boli podriadení priamo pápežovi a jeho kúrii.
Treťou podobou katolíckej inkvizície bola Španielska inkvizícia zriadená v roku 1478. Jej osobitosť spočívala v tom, že vznikla na podnet Ferdinanda II. Aragónskeho. Nebola podriadená pápežovi, ale španielskemu kráľovi. Dekrét o jej zrušení bol vydaný 15. 8.
Štvrtý Lateránsky Koncil
Štvrtý lateránsky koncil bol preto latinským koncilom. 412 biskupov a 800 opátov alebo priorov sa zišlo v novembri 1215 v Ríme. Koncilové akty sa začínajú vyznaním viery, v ktorom sa vyznáva o Svätom Duchu, že vychádza „rovnakým spôsobom z obidvoch“.
5. kapitola znovu stanovila poradie medzi patriarchátmi: Konštantínopol, Alexandria, Antiochia, Jeruzalem. Držitelia patriarchálnych stolcov si majú vyprosiť od Ríma pálium a odprisahať vernosť Svätému stolcu. Potom môžu udeliť pálium metropolitom, ktorí sú od nich závislí.
Deviata kapitola dekrétovala: „So zreteľom na skutočnosť, že na niektorých miestach v tom istom meste a diecéze bývajú spolu ľudia rozličného jazyka, ktorí aj pri všetkej jednote vo viere majú rozličné obrady a zvyky, prikazujeme, aby biskupi takýchto miest a diecéz ustanovili mužov, ktorí budú sláviť bohoslužbu podľa rozličných obradov a jazykov a takisto vysluhovať sviatosti.
Majú poučovať svojich veriacich aj slovom a príkladom. No bezpodmienečne zakazujeme, aby to isté mesto alebo diecéza mali rozličných biskupov. To by bolo monštrum - ako keď by jediné telo malo viacero hláv. No keď z uvedených dôvodov existuje naliehavá potreba, potom miestny biskup má v múdrej starostlivosti ustanoviť katolíckeho preláta gréckeho obradu ako svojho vikára, ktorý mu má byť poslušný a podriadený vo všetkých veciach“.
K týmto už veľkým prekážkam pre úniu cirkví ešte pristúpilo neustále pápežovo zdráhanie sa uznať existenciu Nicejskej ríše a jeho úsilie posilniť latinskú ríšu.
Záver
Tretí Lateránsky koncil bol dôležitým medzníkom v dejinách Cirkvi. Jeho rozhodnutia mali zásadný vplyv na voľbu pápeža, boj proti herézam a formovanie cirkevnej správy. Koncil taktiež odrážal dobové snahy o reformu a upevnenie autority Cirkvi v stredovekej Európe.
tags: #treti #lateransky #koncil