Na scénu prichádzajú stále pokročilejšie technológie a s tým ide ruka v ruke aj skúmanie ľudského tela. Vedcov neustále zaujíma ako pracuje ľudský mozog alebo čo stojí za tajomstvom vedomia. Otázok je mnoho a neustále sa vynárajú ďalšie.
Všetko čo bolo doposiaľ o mozgu zistené je napísané v novej knihe "Budúcnosť mozgu". Stoja za ňou dvaja neurológovia Gary Marcus a Jeremy Freeman. Kniha je zbierkou článkov popredných svetových výskumníkov a zahŕňa najnovšie nástroje, ktoré môžu viesť k pochopeniu fungovania mozgu. Čitateľ sa v nej dozvie ako vedci mapujú mozog a snažia sa pochopiť husté spojenie buniek, jeho genetiku a ako spolu všetko súvisí. Články sú písané aj renomovaným výskumníkom, neurológom Christofom Kochom a genetikom Georgeom Churchom.
Ďalšími prispievateľmi do knihy sú neurológovia a držitelia tohtoročnej Nobelovej ceny, May-Britt Moser a Edvard Moser. Cena im bola udelená za fyziológiu a objavenie navigačného systému mozgu. Ich článok opisuje ako mozog počíta a spracováva informácie. Ďalšie články sú venované aj otázkam o ľudskom vedomí. Zaoberá sa nimi filozof Ned Block a píše o tom, či súčasné pristupy štúdia mozgu môžu viesť k rozlúšteniu tajomstva ľudského vedomia.
V knihe nájdete aj kapitolu venovanú praktickým pokrokom vedy o mozgu. Popisuje sa v nej rozhranie pripojené na mozog a jeho pomoc ľuďom postihnutým fyzickým zdravotným postihnutím, ale aj hĺbková stimulácia mozgu určená na liečbu ľudí s Parkinsonom. Futuristické nápady sa týkajú aj mikroskopických senzorov, známych aj ako "neurálny prach", ktoré by mohli niekedy v budúcnosti fungovať ako náhradné časti nervového systému.
Ľudský mozog je doposiaľ málo prebádaný. Obsahuje miliardy neurónov pospájaných na krátke ale aj dlhé vzdialenosti. Táto spletitá sieť buniek dokonale ovláda telo ale aj myseľ. Kedy sa vedci dozvedia o mozgu naozaj všetko sa nikto neodvažuje predpovedať. Kniha môže byť zaujímavým čítaním, no určite nie jednoduchým.
PORTSMOUTH - Melvin Vopson, profesor fyziky na University of Portsmouth, navrhol, že náš vesmír môže byť počítačovou simuláciou. Ďalej naznačil, že dôkaz môže byť skrytý v obsahu Biblie. Zdá sa, že príčinou je umelá inteligencia. Svet môže byť dokonca počítačový kód, ktorý riadi simuláciu.
Je vesmír simulácia?
„Samotná Biblia nám hovorí, že žijeme v simulácii a tiež nám hovorí, kto to robí. Jedna z prvých štyroch kníh Nového zákona, Evanjelium podľa Jána, obsahuje vyhlásenie, na ktorom Vopson založil svoje zistenia. Argumentom je, že „Slovo“ je základný počítačový kód, ktorý nás ovláda. Vo filme Matrix sa počítačové simulácie skladajú z písmen a číslic, ktoré píšu pravidlá. „Slovo Božie“ môže znamenať, že Boh je súčasťou simulácie a nie je od nej oddelený. Vopson naznačuje, že Boh bol zapísaný do kódu a koná ako „ovládač“ všetkých vecí. „Kód, v ktorom prebieha simulácia, nie je oddelený od božského kódu, ale je skôr jeho integrálnou súčasťou. Všetky veci stvoril On a bez Neho by nič neexistovalo. Znamená to Stvoriteľa, ktorý priviedol do existencie simulovaný vesmír prostredníctvom Slova, teda kódu,“ uviedol fyzik. Okrem toho povedal, že na odvekú otázku, ako Boh stvoril svet za šesť dní, odpovedá jeho teória. Boh to mohol urobiť pomocou simulovanej reality zapuzdrenej v počítačovom programe - čo vedci dokázali.
„Táto perspektíva je v súlade s náboženskými presvedčeniami, ktoré považujú ľudský život za zmysluplný, dokonca aj v kontexte väčšieho významu,“ uviedol.
Albert Einstein a viera
Už počas života sa stal ikonou masovej kultúry. Miloval ženy, výstredné oblečenie a do dejín vošiel aj svojím nenapodobiteľným účesom. Najvýznamnejší vedec 20. storočia Albert Einstein (1879 - 1955). Vedecký i laický svet o ňom veľa vie, niektoré fakty sú však menej známe. K menej známym skutočnostiam o živote nemecko-švajčiarsko-amerického teoretického fyzika patrí fakt, že mal dcéru, ktorú nikdy nevidel.
ее matkou bola Srbka Mileva Marićová, prvá manželka Alberta Einsteina. Spoznali sa na polytechnike v Zürichu, kde obaja študovali. Začiatkom mája, po poslednom semestri, sa vybrali na výlet do Álp nad jazero Como. Tam strávili tri dni a boli to údajne najromantickejšie a najšťastnejšie dni v ich zväzku.
Mileva to napísala v liste priateľke Helene Savićovej: „Pohľad na studenú bielu nekonečnosť spôsobil, že mi po chrbte behali zimomriavky, a tak som sa silno túlila k svojmu milovanému, zababušenému v šáloch. Bola som šťastná, lebo vtedy som ho mala iba pre seba a najmä som videla, že aj on je rovnako šťastný.“
Mileva v Alpách otehotnela, čo jej zabránilo absolvovať záverečné skúšky a získať doktorát. Nešťastná odcestovala k rodičom do Srbska a v roku 1902 sa jej po ťažkom pôrode narodila dcéra Lieserl.
Práve v tom čase sa Einstein usiloval o miesto vo švajčiarskom patentovom úrade v Berne. Ako štátny úradník musel mať nepoškvrnenú povesť a nemohol si dovoliť mať nemanželské dieťa. Možno práve preto musela Lieserl zmiznúť z jeho života.
Einstein s prvou manželkou Milevou Maričovou
Jedna z hypotéz hovorí, že Lieserl dali na adopciu. Iná, že umrela ako malé dieťa na šarlach. Einstein svoju dcéru nikdy nevidel. Po svadbe s Milevou mali ešte dvoch synov. V roku 1919 sa Einstein po smrti svojej prvej manželky opäť oženil. Vzal si svoju sesternicu Elsu Löwenthalovú. Pár spolu nemal žiadnych potomkov.
Zvodca a milovník
V roku 2006 Hebrejská univerzita zverejnila viac než 1 400 súkromných listov Alberta Einsteina napísaných v rozpätí rokov 1912 až 1955. Bola to najmä korešpondencia Einsteina s členmi rodiny.
Hebrejská univerzita ich získala od jeho nevlastnej dcéry Margot, ktorá sa stala správkyňou vedcovej pozostalosti. Tá ich poskytla univerzite na začiatku 80. rokov 20. storočia pod podmienkou, že môžu byť zverejnené najskôr dvadsať rokov po jej smrti. Margot zomrela v roku 1986.
Tí, ktorí si mali možnosť listy prečítať, uvideli veľkého fyzika v novom svetle. Dozvedeli sa, že Einstein v čase, keď bol ženatý s Elsou, mal až šesť mileniek. Niektoré z nich opisuje v listoch Margot, o iných sa zmieňuje priamo svojej vlastnej manželke. Tá pravdepodobne nebola erotickými avantúrami manžela nadšená, no z korešpondencie nevyplýva, že by ich považovala za hrozbu pre manželstvo.
V tejto súvislosti sa objavili aj dohady o romániku Einsteina s Mariou Skłodowskou-Curie, nositeľkou Nobelovej ceny, ktorá bola od neho o jedenásť rokov staršia. Prvý raz sa obaja stretli v roku 1909. Vedec vtedy pracoval ako špecialista na patentovom úrade v Berne. O dva roky neskôr práve Maria Skłodowska-Curie napísala pre Einsteina odporúčaci list, vďaka ktorému získal svoje prvé akademické miesto.
Nezostalo však iba pri kontaktoch na výsostne pracovnej úrovni. V roku 1913 sa dvojica vybrala spolu na výlet do Álp. Nie sú však žiadne dôkazy o tom, že by v ich vzťahu išlo o niečo viac ako priateľstvo a vzájomný rešpekt.
Veril Einstein v Boha?
Pred niekoľkými rokmi bol v rámci internetovej aukcie na eBay-i predaný za 3 milióny dolárov jeden z listov Alberta Einsteina. V ňom v roku 1954, teda rok pred svojou smrťou, napísal filozofovi Ericovi Gutkindovi: „Boh nie je pre mňa ničím viac ako výrazom a výtvorom ľudskej slabosti a Biblia je zborníkom síce ušľachtilých, ale dosť primitívnych a detinských legiend. Žiadna interpretácia nezávisle od toho, aká je prenikavá, na tom nemôže nič zmeniť.“
To je zrejme Einsteinov najpriamejší výrok na tému viery. Treba však dodať, že takýto priamy v otázke viery a existencie Boha nebol slávny fyzik vždy. Sú známe viaceré jeho predchádzajúce vyjadrenia, v ktorých sa vyjadroval o Bohu oveľa menej jednoznačne.
Napríklad v rozhovore pri príležitosti svojich 50. narodenín povedal: „Nie som ateista. Našu situáciu prirovnám k dieťaťu, ktoré vchádza do obrovskej knižnice. Sú v nej uložené knihy napísané v mnohých jazykoch. Dieťa vie, že niekto musel napísať tie knihy, no nevie, kto a ako. Nerozumie jazykom, v ktorých boli knihy napísané. Dieťa iba tuší tajomný poriadok v obsahu kníh, no nevie, čo to je. Taký, zdá sa mi, je vzťah aj tej najinteligentnejšej ľudskej bytosti k Bohu.“
Eintein na výlete v Alpách s Mariou Skłodowskou-Curie
Argumenty pre a proti existencii Boha
„Dôkazy" Tomáša Akvinského zostavené v 13. storočí nedokazujú nič a dajú sa ľahko odhaliť ako prázdne. Prvé tri sa od seba líšia len tým, že inými slovami hovoria to isté, a preto ich možno prebrať naraz. Všetky sa týkajú nekonečného regresu - odpoveď na otázku vyvoláva predošlú otázku a tak ďalej do nekonečna.
- Nehybný Hýbateľ. Nič sa nepohne bez prvotného hýbateľa. To vedie k regresu, z ktorého jediným východiskom je Boh. Niečo muselo spôsobiť prvý pohyb a toto niečo nazývame Bohom.
- Nezapríčinená príčina. Nič nemôže byť zapríčinené samo sebou. Každý účinok má prvotnú príčinu a opäť sme pri regrese. Ten sa dá ukončiť len prvou príčinou, ktorú nazývame Bohom.
- Kozmologický argument. Musel byť čas, keď neexistovali fyzické veci. Keďže však fyzické veci teraz existujú, muselo existovať niečo nefyzické, čo by im dalo existenciu. Toto niečo nazývame Bohom.
Všetky tieto tri argumenty sa zakladajú na myšlienke regresu a vyvolávajú existenciu Boha, aby ho ukončil. Vyslovujú úplne nezaručený predpoklad, že Boh je voči regresu imúnny. Aj keď pripustíme pochybný luxus terminátora (zakončovateľa) pre nekonečný regres a dáme mu aj meno, len pretože nejaké potrebujeme, niet oprávnenia vystrojiť ho vlastnosťami, normálne pripisovanými Bohu: všemohúcnosť, vševedúcnosť, dobrota a kreativita pre dizajn, ani nehovoriac o takých ľudských atribútoch, ako je vyslyšanie modlitby, odpustenie hriechov a čítanie najvnútornejších myšlienok.
Vráťme sa však k nekonečnému regresu a márnosti privolávania Boha, aby ho ukončil; užitočnejšie bude oprieť sa, povedzme, o „singularitu veľkého tresku" alebo inú fyzikálnu koncepciu, čo aj dosiaľ neznámu. Nazývať ju Bohom je v najlepšom prípade neužitočné a v najhoršom prípade zhubne zavádzajúce.
4. Argument zo stupňa. Zisťujeme, že veci okolo nás sa medzi sebou líšia. Existujú stupne, povedzme, dobroty alebo dokonalosti. Tieto stupne však hodnotíme len porovnávaním s maximom. No ľudia môžu byť oboje, dobrí aj zlí, takže maximum dobroty nemôže spočívať v nás. Musí existovať nejaké iné maximum, ktoré sa uzná za štandard dokonalosti a toto maximum nazývame Bohom.
5. Teleologický argument alebo argument na základe dizajnu. Mnohé veci na svete, najmä živé, vyzerajú, ako keby boli dizajnované (naplánované, navrhnuté). Preto musí existovať dizajnér (návrhár, plánovač) a nazývame ho Bohom. Akvinský volil analógiu šípu letiaceho do terča, ale moderná teplom riadená protilietadlová raketa by bola pre tento účel asi ešte vhodnejšia. Argument na základe dizajnu sa hojne používa aj dnes a pre mnohých znie ako argument poslednej rany. Na mladého Darwina zapôsobil, keď ako cambridgeský vysokoškolák čítal o ňom v Paleyovej Prírodnej teológii. Na nešťastie pre Paleya, dospelý Darwin ho vyhodil do vzduchu. Všeobecný názor pravdepodobne nikdy nedostal taký výprask šikovným uvažovaním ako Darwinovým vyvrátením argumentu ´dizajnu´. Prišlo to celkom neočakávane. Vďaka Darwinovi už nie je správne povedať, že nemôžeme označiť nič, čo vidíme, za naplánované, ak to nie je naplánované. Vývoj prírodným výberom produkuje výborné napodobneniny dizajnu, dosahujúce zázračné výšky zložitosti a elegancie. Medzi vrcholnými vzorkami pseudodizajnu sú nervové systémy, ktoré - aj vo svojej skromnej forme - vykazujú cieľavedomé správanie sa, ktoré dokonca aj u drobného hmyzu sa väčšmi podobá rakete ženúcej sa za teplom ako jednoduchému šípu v terči. K argumentu z dizajnu sa vrátim v 4. kapitole.
Ontologický argument
Argumenty v prospech existencie Boha sa rozpadajú do dvoch hlavných kategórií, a to à priori a à posteriori. Päť argumentov Tomáša Akvinského sú argumenty à posteriori, keďže sa zakladajú na pohľade na svet. Argumenty à priori sa zakladajú na čistom uvažovaní v kresle; najznámejší z nich je ontologický argument, navrhnutý sv. Anzelmom z Canterbury v roku 1078; od tých čias ho početní filozofi v rozličných formách obnovovali. Čudné na ňom je, že nebol adresovaný ľuďom, ale samému Bohu, a to vo forme modlitby (mohli by ste si myslieť, že ak je niečo schopné načúvať prosebnej modlitbe, nepotrebuje sa ´to´ nechať presviedčať o svojej existencii).
Podľa Anzelma si vieme predstaviť bytosť, od ktorej nič nemôže byť väčšie. Aj ateista si vie predstaviť takú superlatívnu bytosť, hoci popiera jej existenciu v skutočnom svete. Argument pokračuje vetou, že bytosť, ktorá neexistuje v reálnom svete, je už tým činom menej ako dokonalá. To si protirečí a, abrakadabra, Boh existuje!
Preložme si tento infantilný argument do primeranej reči, teda do reči detského ihriska a bude znieť:
„Stavme sa, že dokážem, že Boh existuje."
„Stavme sa, že to nedokážeš."
„Dobre, predstav si najdokonalejšiu, najdokonalejšiu, najdokonalejšiu bytosť."
„OK, a čo teraz?"
„Povedz mi, či je táto najdokonalejšia, najdokonalejšia, najdokonalejšia bytosť skutočná? Existuje?
„Nie, existuje len v mojom myslení."
„Ale keby bola skutočná, bola by ešte dokonalejšia, pretože skutočne skutočne dokonalá vec musí byť lepšia, ako nejaká pochabá stará myslená vec. Takže som dokázal, že Boh existuje. Nur nurny nur nur. Všetci ateisti sú blázni."
Bertrand Russell (nebol blázon) raz povedal: „Ľahšie je byť presvedčený, že ontologický argument je falošný, ako presne udať, v čom spočíva falošnosť."
Najrozhodnejšie vyvrátenia ontologického argumentu sa pripisujú filozofom Davidovi Humovi (1711-76) a Immanuelovi Kantovi (1724-1804). Kant identifikoval ako falošnú kartu v Anzelmovom rukáve jeho pochybné tvrdenie, že „existencia" je „dokonalejšia" ako neexistencia.
Iný filozof, Austrálčan Douglas Gasking, sa stal známym svojím ironickým „dôkazom", že Boh neexistuje (Anzelmov súčasník Gaunilo navrhol podobnú redukciu), ktorý má toto znenie:
- Stvorenie sveta je najúžasnejší výkon, ako si možno predstaviť.
- Hodnota výkonu je výsledkom a/ jeho vnútornej akosti, b/ schopnosti jeho pôvodcu.
- Čím väčšia je neschopnosť (alebo hendikep) pôvodcu, tým úžasnejší je výkon.
- Najúžasnejším hendikepom pre pôvodcu by bola jeho neexistencia.
- Ak teda predpokladáme, že vesmír je výtvor existujúceho tvorcu, vieme si predstaviť aj vyššiu bytosť - takú, čo stvorila všetko bez toho, že by existovala.
- Existujúci Boh teda nebude bytosť, od ktorej vyššiu si nemožno predstaviť, pretože úžasnejší a neuveriteľný tvorca bude Boh, ktorý neexistuje.
- Teda: Boh neexistuje.
Netreba vravieť, že Gasking v skutočnosti nedokázal, že Boh neexistuje. Takisto ani Anzelm nedokázal, že Boh existuje. Jediný rozdiel medzi nimi je, že Gasking to bral veselo, keď zistil, že existencia či neexistencia Boha je príliš ťažká otázka na to, aby sa dala zodpovedať „dialektickým kúzelníctvom".