Kresťanská sakrálna architektúra (z latinského slova sacer - „svätý“) zahŕňa stavby slúžiace na náboženské účely, na uctievanie a chválu Boha. Existuje mnoho druhov kresťanských sakrálnych stavieb. Medzi najbežnejšie stavby patria napríklad kostol, chrám, bazilika, kaplnka, katedrála alebo kláštor.
Kresťanské symboly sú znakové obrazce, ktoré majú hlbší náboženský význam. Uplatňujú sa ako v kresťanskej architektúre, tak aj v inom umení kresťanstva ako je napríklad výtvarné umenie. Z hľadiska viery prezentujú určité spojenie s Bohom. Vývoj kresťanskej symboliky začal už v ranom kresťanstve, ktoré nadväzovalo na rímske a pohanské vzory a v značnej miere z nich čerpalo.
Najstaršie symbolické zobrazenia z 2. storočia sú zobrazenia Ježiša Krista v podobe akrostichov (slovo zložené zo začiatočných písmen teologického výrazu). Vo veľkej miere sa používal napríklad symbol ryby, ktorý svojím gréckym znením odkazoval na základnú christologickú formulu - ICHTHYS čiže Iésús CHristos THeú (H)Yos Sóter - „Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ“.
Symbol ryby má v kresťanskej symbolike veľké množstvo významov. Prvýkrát sa objavil už v starovekých katakombách najmä ako symbol eucharistie a až do ranného stredoveku môžeme rybu nájsť aj na obrazoch poslednej večere spolu s chlebom a kalichom vína. Ryby sú taktiež okrem iného aj atribútom mnohých svätcov (svätý Peter, sv.
V ranom kresťanstve sa rozvíjala aj symbolika znázorňujúca Ježišovo utrpenie, predovšetkým symbolom kríža. Kríž (latinsky crux) je symbol ukrižovania Krista a symbol kresťanstva vôbec. Bol pôvodne nástrojom popravy používaného Rimanmi. Ako symbol kresťanstva sa začal používať až v dobe, kedy cisár Konštantín ukrižovanie zakázal.
Najstaršie zobrazenia kríža sú datované počiatkom 4. storočia, ktoré boli často kombináciou Ježišových monogramov. Kríž sa časom stal symbolom nádeje na vykúpenie a symbolom triumfu nad smrťou. V stredoveku kríž prenikol do verejného života a v západnej architektúre sa uplatňoval hlavne v plastickej podobe krucifixu.
V stredoveku boli symboly raného kresťanstva v hojnej miere rozšírené. Kresťanská symbolika sa vo veľkej miere odzrkadlila aj na architektúre. Základným pôdorysom väčšiny kresťanských stavieb je kríž. V byzantskej architektúre sa používal najmä pôdorys gréckeho kríža, v západnej kresťanskej architektúre bol využívaný najmä pôdorys latinského kríža.
Smer od západnej strany kostola, kde nachádza krstiteľnica, na východnú stranu kostola, kde sa nachádza oltár, symbolizuje pomyselnú cestu od zániku ku vzkrieseniu. Jednotlivé časti kresťanských stavieb v sebe často nesú určitý význam.
Vývoj kresťanskej architektúry
V období staroveku, pred oficiálnym uznaním kresťanstva ako náboženstva rímskej ríše kresťania nepotrebovali pre vykonávanie svojich obradov žiadne špeciálne stavby. V niektorých oblastiach mŕtvych pochovávali najmä v katakombách, často niekoľko kilometrov dlhých, ktoré mali viac podlaží. Hĺbili výklenky, v ktorých boli pochovávaní mŕtvy v urnách alebo v sarkofágoch. Už v 2. storočí sa začínali v katakombách postupne objavovať rôzne kresťanské symboly spásy a vykúpenia, ako napríklad kríž, pastier, ryba a podobne.
Starokresťanská architektúra sa v tomto období začala výrazne rozvíjať až po uznaní kresťanstva milánskym ediktom v roku 313 n.l. Konštantínom I. Veľkým. Počet kresťanov stúpal, čo malo za následok potrebu miesta, kde by sa mohli zhromažďovať. Zo začiatku sa kresťania zhromažďovali v starých, rozľahlých obytných domoch. Typickou stavbou raného kresťanstva v Európe sa stala bazilika. Kresťanská bazilika nadväzovala na princíp bazilík rímskych. V období staroveku vyhovovala potrebám veľkých zhromažďovaní. Priestor býval najčastejšie trojloďový.
Stredná loď bola širšia a vyššia ako tie postranné a zhora osvetlená oknami. Hlavná loď často nemala strop a bol ponechaný pohľad na krov. Od bočných lodí bola hlavná loď oddelená stĺporadím a ukončená apsidou. Pred hlavnou loďou bola umiestená rajská záhrada, ktorou sa vstupovalo do predsiene a z nej priamo do hlavnej lode. V Ríme a v Taliansku bolo počiatkom kresťanstva vybudovaných mnoho bazilík, z ktorých väčšina bola neskôr prestavaných. Baziliky boli budované prevažne na hroboch svätých. Medzi najvýznamnejšie patrí napríklad bazilika sv. Petra vo Vatikáne, ktorú nechal cisár Konštantín postaviť na údajnom hrobe svätého Petra, na mieste bývalého Nerovho cirkusu, v ktorom mal byť svätý Peter umučený.
V Afrike vznikali prvé kresťanské stavby už v 3. storočí, najmä v Egypte. Na Africkom kontinente sa stal kresťanský chrám jadrom celého hospodárskeho života. Priestor, v ktorom sa chrám nachádzal bol spravidla obohnaný múrom. V tomto priestore blízko chrámu sa stavali aj ďalšie významné budovy ako nemocnice, chudobince, dielne remeselníkov a podobne.
Východná kresťanská architektúra sa s tou západnou vyvíjala obdobne, osvojila si ale iné užitie klenby a kupole. Významné stavby tejto doby pochádzajú najmä zo Sýrie z 5. storočia a to bazilika Kalb-Luzeh, Turmanin a Ruveha, kde sa často využívali práve klenbové konštrukcie.
Stredoveká kresťanská architektúra bola zameraná najmä na architektúru kresťanského chrámu. Chrám bol v tej dobe hlavnou, centrálnou stavbou v obci. Stavebným materiálom bol najmä kameň. Chrám zohrával dôležitú úlohu v živote kresťansky založeného človeka a stal sa pre neho symbolom večného života.
Konštantínopol sa stal novým hlavným mestom Rímskej ríše a sídlom cisára, čo sa odzrkadlilo aj na vzťahu cirkvi a cisárstva. Kresťanstvo tu malo značný cisársky vplyv a prevzalo mnoho symbolov cisárskych ideí. Stavebníci chrámov boli členmi cisárskej rodiny a hierarchia nebies bola poznamenaná touto hierarchiou - Boh ako nebeský cisár a biskup jeho zástupca na zemi. Cisár Konštantín si dal postaviť Chrám svätých Apoštolov v Konštantínopole ako svoje osobné mauzóleum, aby mohlo byť jeho telo pochované práve medzi svätcami.
Charakteristickým znakom byzantskej architektúry je použitie špecifického materiálu. Prevládala najmä tehla a malta, z ktorých boli stavané steny, piliere ale aj klenby. Byzantská tvorba bohato pracovala s farbami a príznačným znakom boli aj majstrovské mozaiky a mramor. Najvýznamnejšou stavbou, ktorá ovplyvnila architektúru byzantského (a aj islamského) sveta je chrám Hagia Sofia (Chrám Svätej Múdrosti). Postavený bol po Justiniánovom víťazstve nad povstaním Niká v rokoch 532 - 537. Hlboký vplyv na neskoršiu architektúru mala hlavne veľká kupola, postavená na pôdoryse štvorca. Stavba tohto typu sa stala vo východokresťanskej časti sveta najobľúbenejším typom stavby.
Pojmom predrománska architektúra sa označuje architektúra západnej Európy od 6. do 10. storočia. Architektúra si prešla veľkou zmenou práve za vlády Karla Veľkého (Karolínska dynastia). Stavby sa stali monumentálnejšie a impozantnejšie. Líšili sa hlavne dvoma charakteristickými znakmi: veľkosťou a zmyslom pre usporiadanie. Jednotlivé časti stavby boli zámerne architektonicky rozlíšiteľné. Najvýznamnejšou stavbou predrománskeho obdobia sa stal kláštor. Bol hospodárskou a organizačnou jednotkou kresťanského života a centrom a strediskom kultúrneho a umeleckého života. Významným dokumentom, vďaka ktorému máme informácie o stredovekom usporiadaní kláštorných budov, je zachovaný nákres kláštora St. Gallen vo Švajčiarsku z 9 storočia. Je vzorom alebo ideovým návodom pre usporiadanie kláštorov a budov v stredovekom období. Išlo o dvojchórový chrám v tvare latinského kríža s dvoma voľne stojacimi vežami, priľahlou krížovou chodbou a obytnými priestormi. Okolo tohto celku boli usporiadané hospodárske budovy, hostinec, škola, nemocnica a ďalšie významné mestské budovy. Architektonickým vzorom pre staviteľov sa stal Chrám svätého Petra v Ríme. Jeho značný vplyv môžeme pozorovať napríklad na kostole vo Fulde.
V tomto kostole sa nachádzal hrob nemeckého apoštola svätého Bonifáca, umiestnený na západnom závere kostola presne tak, ako bol v chráme sv. Petra umiestnený hrob sv. Bazilika sv.
Románska architektúra je označenie pre architektúru západnej, južnej a strednej Európy z obdobia od 11. do 13. storočia. Pomenovanie tohto slohu je odvodené od latinského názvu mesta Rím - Roma, keďže tento sloh vznikol v krajinách, ktoré boli súčasťou Rímskej ríše. Táto architektúra nadväzuje na predrománsku a taktiež čerpá z kresťanskej antiky a rímskej tvorby. Románska architektúra nebola dielom jedného národa, ale bola súčasťou národov celej Európy. Spájala ju najmä jednotná idea kresťanstva. Najvýznamnejším stavebným materiálom tej doby sa stal kameň. Vo Francúzsku sa hojne využíval vápenec, Taliansko zas prekypovalo dostatkom mramoru, ktorý hojne využívalo. Stavitelia sa stále viac zaoberali otázkou vhodnej formy pre dom Boží. Začalo sa vo väčšej miere používať kvadríkové murivo, ktoré chránilo pred požiarom a súčasne symbolizovalo silu a jednotu cirkvi. Základným prvkom chrámového interiéru sa stal oblúk, ktorý reprezentoval vznešenosť cisárskeho Ríma a bol považovaný za symbol triumfu. Klenby sa najčastejšie stavali plnostenné, preto vyžadovali stavbu masívnych pilierov.
V románskej dobe bola nositeľom kultúry cirkev, preto sa v hojnom množstve stavali kláštory a kostoly. Kláštory boli veľmi významnou politickou a hospodárskou organizáciou, ktorá mala veľký vplyv na rozvoj kultúry. Príkladom je kláštor v Cluny, ktorý bol postavený koncom 11. storočia. Jednalo sa o päťloďovú baziliku s loďou dlhou 130 metrov, zavŕšenú klenbou vysokou 28 metrov, ktorá sa ale po dokončení chrámu zrútila. Tento kostol bol veľmi podobný chrámu sv. Petra v Ríme. Krajinou, kde románska architektúra dosiahla najväčšie rozmachu bolo Taliansko. Významná je aj Bazilika svätého Marka v Benátkach, ktorej architektúra je značne ovplyvnená byzantským štýlom. Výrazne je tento štýl viditeľný najmä na piatich kopulách napodobňujúcich byzantské riešenie kostola.
Gotická architektúra je označenie pre európsku architektúru od 12. do 15. storočia, ktorá vystriedala architektúru románsku. Slovo gotika znamená gótske (germánske), čo bolo v tomto období (najmä pre talianskych humanistov) hanlivé označenie pre barbarské umenie. Vo Francúzsku je tento sloh nazývaný style ogival - sloh lomený. Gotika ako sloh bola rozvinutá hlavne v bohatých mestách.
Gotika vznikla vo Francúzsku v prvej polovici 12. storočia, v oblasti Île-de-France, kedy bolo postavené prvé gotické opátstvo Saint-Denis, miesto posledného odpočinku francúzskych kráľov. Charakteristické znaky gotickej architektúry sú vertikálnosť, oporný systém, lomený oblúk a rebrová klenba. Rebrová klenba bola omnoho vyspelejšia a dokonalejšia ako v románskom slohu. Prepracované rebrá mali za následok stenčenie klenby, ktorá tým pádom zmenšovala tlak vyvodený klenbou. Gotická architektúra sa najviac odzrkadlila na stavbách katedrál. Tie boli buď trojloďové, päťloďové, prípadne sedemloďové. Významným znakom gotickej architektúry sú okná. Bývali spravidla pretiahnuté, zasklené malými sklenenými tabuľkami jasných a pestrých farieb. Tie boli vzájomne prepojené olovenými pásmi. Pestrofarebné sklá vyvolávali v interiéri stavby svetelné efekty a tajomnú atmosféru. Západné priečelie katedrál tvorili spravidla dve veže. Hlavné zdôraznenie priečelia tvorili zdobené portály a výrazné rozetové okno. Významným prvkom gotického slohu bola aj bohatá výzdoba.
Medzi významné gotické pamiatky na území Francúzska patrí okrem spomínaného opátstva Saint Denis aj napríklad známa parížska katedrála Notre Dame. Mimo Francúzska sa gotická architektúra rozšírila aj do iných zemí Európy. V značnej miere ujala aj v Anglicku.
Na Africkom kontinente vznikli významné kresťanské stavby najmä na území Etiópie. Medzi najznámejšie pútnicke miesta patrí etiópske mestečko Lalibela. Ide o komplex 13 kostolov vytesaných do skál, ktorých vznik sa datuje približne od 12. storočia. Stavbu týchto kostolov nariadil kráľ Lalibela, ktorého obyvatelia Etiópie považujú za svätého. Kráľovým cieľom bolo vybudovať „druhý Jeruzalem“ pre kresťanov, ktorí nemali možnosť putovať do Svätej Zeme. Najväčší z kostolov mal steny vysoké približne 10,5 metra. Strechy kostolov končili na úrovni zeme. Všetky kostoly sú vzájomne prepojené chodbami a tunelmi.
Slovo renesancia je odvodené od talianskeho slova rinascita - znovuzrodenie. V architektonickom zmysle znamená renesancia znovuzrodenie antického umenia. Renesancia sa začala vytvárať už začiatkom 15. storočia v Taliansku. Impulzom vzniku renesancie bolo prenesenie pápežského dvora z Avignonu do Ríma, ktoré sa stalo centrom vznikajúceho humanizmu. Vedúca úloha renesančného umenia nenáležala Rímu, ale Florencii, ktorá sa stala dôležitým centrom rodiacej sa renesancie. Najvýznamnejšou stavbou, ktorá je kľučovým momentom vzniku renesancie je dóm vo Florencii (Santa Maria del Fiore) aj s mramorovou kampanilou. Renesančná architektúra, najmä tá Talianska, sa opiera o architektúru pohanských rímskych chrámov, ktorým sa snažila priblížiť. Typickým znakom renesančnej architektúry bol statický princíp stavieb, na ktoré sa vrstvili horizontálne poschodia.
K významným stavbám renesančného Talianska patrí už spomínaný dóm Santa Maria del Fiore vo Florencii. Jeho stavba začala v roku 1296 a skončila v roku 1436 v renesančnom pojatí zlatníka Brunelleschiho. V období vrcholnej a neskorej renesancie sa centrum presúva do Ríma, kde na pápežov rozkaz vzniká nová bazilika Sv. Petra, na mieste pôvodného starokresťanského chrámu. Architektom sa stal Bramante. Základom kompozície stavby bol pôdorys rovnoramenného kríža, ktorý bol na koncoch ukončený apsidami. Po smrti Bramanta sa dostavby chrámu ujal významný maliar a sochár Rafael Santi. Obdobie neskorej renesancie sa vyznačuje osobnosťou Michelangela Buonarottiho, ktorý sa ujal dostavby chrámu sv. Petra. Vytvoril návrh, vďaka ktorému mohla stavba pokračovať aj po jeho smrti.
Slovo baroko pochádza z portugalčiny (barucca) a znamená perla nepravidelného tvaru. Je to názov pre architektonický sloh, do ktorého vyúsťuje renesancia. Zaoberá sa architektonickou tvorbou Európy od konca 16. storočia do zhruba polovice 18. storočia. Vyvinul sa v Taliansku a neskôr sa rozšíril do celej Európy. Baroko sa vyznačuje významným rozvojom umeleckých diel, ktoré v tomto období zaujali čestné miesto. Medzi najvýznamnejších sochárov baroka je považovaný Gian Lorenzo Bernini. Preslávil sa najmä návrhom hlavného oltára v chráme svätého Petra. Ten je umiestnený pod kopulou navrhnutou Michelangelom. Ide o 26 metrové bronzové stĺpy, ktoré nesú bohatý baldachýn. Taktiež navrhol mohutnú stĺpovú kolonádu na námestí svätého Petra. Kolonáda mala symbolizovať otvorenú náruč cirkvi. Významnou stavbou je aj kostol Il Gesù v Ríme.
Z Talianska sa baroko presúva do ostatných krajín Európy, kde zostáva až do 18. storočia. Vo Francúzsku...
Sakrálne architektonické pamiatky sú komplexné svedectvo vývoja duchovnej kultúry. Kláštory, kostoly, synagógy, kaplnky, kalvárie a cintoríny je potrebné vnímať viac ako len estetické a umelecké artefakty či technické a funkčné historické objekty. Na rozdiel od iných objektov pamiatkového fondu ide vo väčšine o dodnes živé stavby, ktoré stáročia neprerušene slúžia svojmu pôvodnému účelu - náboženskému kultu. Výnimku tvoria synagógy, ktoré patria v súčasnosti k najohrozenejším sakrálnym pamiatkam (z vyše 100 zachovaných iba 4 slúžia pôvodnej funkcii). Sakrálne stavby ako prejav náboženského správania sa človeka majú symbolický obsah. Zahŕňajú celé spektrum jasne identifikovateľných alebo skrytých ideových, ideologických i sociálnych odkazov, ktoré sú zrozumiteľné iba za podmienky interdisciplinárneho štúdia rôznych aspektov (umelecko-historických, teologických, liturgických, sociologických, antropologických.., dejín mentalít a dobovej spirituality, na pozadí spoločensko-historických a politických súvislostí).
Sakrálna architektúra má špecifickú funkciu - slúži náboženskému kultu. Vytvára architektonický rámec miesta, kde človek komunikuje s transcendentálnou skutočnosťou, ktorú v judaizme a kresťanstve predstavuje osobný Boh. Posvätné miesto bolo hodnotovým ťažiskom každého archaického spoločenstva. Sakrálny priestor sa od profánneho odlišuje intenzitou v ňom fixovaných symbolov.
Typológia sakrálnej architektúry
Urbanistická dimenzia sakrálnej architektúry sa prejavuje v rámci architektonických komplexov s prevažujúcou kultovou funkciou.
V Európe, ktorá bola civilizačno-kultúrne formovaná judaisticko - kresťanskou tradíciou, je základným typom sakrálneho priestoru kostol, zborový dom resp. synagóga. V rámci registrovaného pamiatkového fondu predstavujú v súčasnosti kostoly najreprezentatívnejšiu skupinu, dokladujúcu stáročný vývoj architektúry na území Slovenska. V duchovnej rovine je kostol vo svojej podstate miestom a zdrojom kolektívnej a individuálnej pamäti. Človek bol spojený s kostolom od narodenia až po smrť. Kresťanský kostol je miesto, kde sa kresťania od. 4. storočia zhromažďujú k sláveniu eucharistie, teda k pripomínaniu si ústrednej udalosti, Kristovej vykupiteľskej obety, tak ako ich k tomu vyzval Kristus pri poslednej večeri deň pred svojou smrťou: „...toto robte na moju pamiatku.“ Z toho sa odvodzuje prvotný význam kresťanského chrámu ako domu ecclesie - domu cirkvi, zhromaždenia Božieho ľudu. Od 4. Kresťanský kostol sa nemá chápať ako vydelené kultové miesto, kde má Boh pridelený náboženský priestor, ktorý sa stane symbolom zvláštneho sakrálneho náboženského sveta vydeleného od profánneho.
- obdobie 19. - 20. - 21.
Typológia kostola, sakrálneho priestoru
- kresťanský (rímskokatolícky, gréckokatolícky), evanjelický a.v., kalvínsky, protestantský (alt.
- centrálny - kruh, resp. podľa významu kostola (r.k.
Iné stavebné typy sakrálnych priestorov
- Kaplnka - z. latinského slova „capella“ (plášť). Od približne 9.
- Rotunda - z latinského slova „rotundus“ (okrúhly) - kultová stavba kruhového alebo polygonálneho pôdorysu, môže mať štatút farského kostola (Ducové, Baďan, Šivetice, Skalica, Bíňa). Sú buď s apsidou alebo bez apsidy. Keďže boli malé, bohoslužby sa odohrávali často pred rotundou.
- Karner (kostnica) - z latinského slova „carnarium“ (skriňa na mäso) - špeciálna stavba sepulkrálneho účelu, väčšinou dvojpodlažná, centrálnej alebo pozdĺžnej dispozície, ktorá sa budovala na cintorínoch vedľa farských kostolov. Boli to takzvané pohrebné kaplnky. Spodné podlažie bolo zahĺbené do zeme a stavba samotná z vonku pôsobí ako jednopodlažná. Spodné podlažie sa nazýva „ossarium“ (osa - kosť). Horné podlažie slúžilo na pohrebné obrady, spodné na deponovanie ostatkov, odkrytých pri zakladaní nových hrobov. (Typickým príkladom je Kaplnka sv. Michala v Košiciach, ktorá stojí v centre mesta vedľa Dómu sv. Alžbety. Kedysi bol vedľa nej mestský cintorín.) Stavba karnerov sa rozmohla v 11. a 12.
- Babtistérium - kaplnka, určená na vysluhovanie sviatosti krstu (Bratislava, hrad vedľa baziliky sv. Spasiteľa, Spišská kapitula z. prvej polovice 13.
- Zborový dom - modlitebňa cirkevného zboru niektorej z evangelikálnych cirkví.
Typológia priestorov kostola
V sakrálnej architektúre hrá dôležitú úlohu hodnotová hierarchia jednotlivých priestorov odvodená od príslušnej liturgie cirkví a náboženských spoločností a artikulovaná architektonickými a výtvarnými prostriedkami. V kresťanských kostoloch hodnotové ťažisko reprezentuje svätyňa (presbytérium) a loď s zhromaždením veriacich.
Typológia interiérového zariadenia kresťanského kostola
Jednotlivé časti interiérového zariadenia sa podriaďujú hodnotovej hierarchii podľa toho, akú úlohu zohrávajú v rámci bohoslužby. Od ich významu a dôležitosti v liturgii sa odvíja ich situovanie, architektonická a výtvarná artikulácia, vždy určovaná vierovyznaním, dobovou spiritualitou a slohovým prejavom. Ťažiskom bol oltár s obetným stolom ako miesto bohoslužby obety a čítací pult alebo kazateľnica ako miesto bohoslužby slova.
Katedrála Notre-Dame v Paríži | Dejiny umenia | Khan Academy
tags: #trojlodovy #cirkevny #chram #preklad