Modlitba dievčaťa od Martina Rázusa: Hlboká analýza

Martin Rázus patrí medzi významné osobnosti slovenskej literatúry. Jeho diela sa často zaoberajú sociálnymi, národnými a náboženskými otázkami. Jednou z jeho známych básní je "Modlitba dievčaťa", ktorá ponúka hlboký pohľad do duše mladého človeka v zložitých časoch. V tejto analýze sa pozrieme na rôzne aspekty tejto básne.

Literárne diela, ako napríklad románová novela Hrdinovia od Boženy Slančíkovej-Timravy, zasadenej do obdobia I. svetovej vojny, alebo Rozprávky z Ruska od Jozefa Gregora-Tajovského, nám pripomínajú, ako autori reflektovali vojnové udalosti a ich dopad na spoločnosť.

Podobne, aj diela ako Živý bič od Mila Urbana, ktorý zobrazil I. svetovú vojnu cez detské spomienky, ukazujú, ako vojna ovplyvnila životy ľudí a ich reakcie na ňu. Román je nepriamym obrazom vojny, zobrazuje reakciu dedinčanov v hornooravskej dedine Ráztoky (Pánu Bohu za chrbtom), ktorá je ďaleko od frontu. Román nemá hlavnú postavu, ľud koná ako jedna postava, román označujeme za unanimistický (lat. una anima= jedna duša). Román obsahuje prvky expresionizmu (postavy konajú pudovo), dej je často prerušovaný lyrickými opismi prírody a duševných stavov postáv. Skladá sa z 2 častí - Stratené ruky a Adam Hlavaj, je rozčlenený na krátke kapitoly, ktoré ako mozaika opisujú obraz vojny.

Vojna v románe spôsobuje zlo: materiálne - straty obyvateľov na majetku, kostolný zvon použitý na muníciu; fyzické - dokaličenie Ondreja Koreňa, smrť Štefana Ilčíka a Ilčíčky; morálne - Eva Hlavajová, Krista Dominová. Autor si všíma všetky spoločenské vrstvy - sedliakov, kňazov aj notára.

Dej prvej časti, Stratené ruky, opisuje, ako ľudia v dedine poznajú slovo vojna, no okrem toho, že muselo narukovať pár mužov, nijako sa ich ešte nedotkla. Prvý kontakt s vojnou im prináša Ondrej Koreň - vojak, ktorý sa vrátil ako mrzák, bez ruky, s jazvou na tvári a nemý. On jediný ako účastník vojny videl všetky hrôzy, ale nemôže o nich rozprávať. (Obraz ruky sa v románe viackrát opakuje, symbolizuje bezmocnosť ľudu.)

Štefan Ičík dostane povolávací rozkaz, preto sa rozhodne ujsť do hôr. Jeho matka - vdova Ičíčka ho od toho odhovorí. Štefan niesol vojnu veľmi ťažko, odmietal plniť príkazy a bol trestaný väzením. Raz nevydržal šikanovanie a pri kopaní zákopov udrel lopatou čatára Rónu, ktorý bol na mieste mŕtvy. Štefan je odsúdený na trest smrti zastrelením. Keď sa to dozvie Ilčíčka, takmer zošalie a stáva sa z nej zatrpknutá žena neschopná kohokoľvek ľutovať.

Evin muž Adam musel narukovať a nechal doma samu Evu a malého syna Adama. Eva sa oňho bojí, nevládze na poli pracovať sama a žiada notára aby ho vyreklamoval (oslobodil od brannej povinnosti). Notár prinúti za túto službu Evu, aby sa mu oddala. Eva otehotnie a keď sa to notár dozvie, naľaká sa a pohrozí Eve, že ak prezradí, kto je otcom, reklamáciu nevybaví. Eva slovo dodrží, aj keď sa od nej odvráti celá dedina okrem Ilčíčky, Ondreja Koreňa a farára Mrvu. Eva je zúfalá a osamotená, nemá dokonca ani čo jesť. Narodí sa jej syn, ale kaplán Létay ho odmietne pokrstiť. Eva si volí dobrovoľnú smrť v rieke.

V druhej časti, Adam Hlavaj dezertuje z vojny, no keď príde domov, nájde svoj dom prázdny. Od Ilčíčky, ktorá si vzala k sebe malého Adama sa dozvie o Evinom nešťastí. Najprv sa hnevá na Evu a potom ju chce pomstiť, ale nikto nevie, kto jej to urobil. Pravdu sa dozvie až neskôr od notárovho sluhu. Keď sa to dozvedela celá dedina, vzbúrili sa proti notárovi, ten sa zľakol a zavolal do dediny vojenskú jednotku, ktorá sa usídlila v škole. Notár začal veľmi piť, chcel chytiť Adama, ale tomu pomáhala skrývať sa celá dedina. Keď sa notár stretne s Adamom, Adam chce, aby sa Okolický priznal. Ten dostane porážku. V dedine vypukla epiédmia červienky (dyzentérie). Chorobe podľahli najmä deti, pretože nemali čo jesť. Vojna sa skončila, do dediny sa začínajú vracať ozbrojení muži z frontu. V dedine vypukla živelná vzbura. Dedina zjednotene (ako „živý bič“) napadla na čele s Ilčíčkou strážnicu, pričom jeden z vojakov prepichol Ilčičku bajonetom. Notár sa snažil ujsť z dediny, ale chytili ho a strčili po bradu do vody na mieste, na ktorom sa utopila Eva. Dosky, ktoré ho podopierali sa uvoľnili a notár sa utopil. Rozzúrený dav vyplienil krčmu, obchod a notárov dom, Adam napokon krčmu ako príčinu mnohého zla podpálil. (Konečne dosiahol slobodu.)

Ján Smrek vo svojich básnických zbierkach Hostina a Studňa vyjadril protest proti vojne a neľudskosti fašizmu, vyjadrujúc smútok za tým, čo mu vojna vzala, ako cestovanie a koncerty. Báseň Bacardi vyjadruje smútok, že už nemôže chodiť do kaviarne, a končí slovami: "Nech miesto hromobitia kanónov znie krotký cengot čiaš!"

František Hečko v románe Červené víno, generačnom románe s autobiografickými prvkami, odohrávajúcom sa vo vinárskej oblasti západného Slovenska, opisuje osudy troch generácií rodiny Habdžovcov v prvej štvrtine 20. storočia. Po vypuknutí I. svetovej vojny musel narukovať aj Urban, gazdovstvo zveril Kristíne a 10-ročnému Marekovi. Pre Marka sa tým skončilo obdobie jeho detstva. Snažil sa pomôcť matke ako sa dalo a zvládnuť všetky potrebné práce vo vinohrade. Keď Urban prišiel o 2 roky na dovolenku, videl, že zo syna sa stal skutočný gazda.

Dominik Tatarka v diele Démon súhlasu, fantastickom traktáte a politickom pamflete, alegórii z konca stalinskej doby, s iróniou a satirou odhaľuje, ako sa spisovatelia v tom čase podriaďovali režimu. Podstatou novely je myšlienka: „Človeka v totalitnej spoločnosti ovláda strach - démon súhlasu - a s čím človek včera večer nesúhlasil, to ráno odhlasuje a tak si môže odhlasovať aj vlastnú smrť.“

Hlavnými postavami sú spisovateľ a člen Komunistickej strany (KS) Bartolomej Boleráz a vysokopostavený funkcionár KS Valizlosť Mataj. V Prahe sa obaja zúčastnia na zjazde spisovateľov, ich helikoptéra po ceste domov havaruje a obaja zomrú. Zriadenci im vymenia mozgy - Matajov dajú Bolerázovi a naopak. Nad ich telami reční „hlavný maršal“ (predseda zväzu spisovateľov), jeho lži prinútia Boleráza „vstať z mŕtvych“ a porozprávať pravdu o sebe a svojej dobe. (Dielo nemôžeme vnímať ako reálny obraz, ale ako nástoj na vyjadrenie názoru kritiky).

Boleráz po ceste do Prahy hovorí Matajovi svoj názor na režim a na to, ako sa ľudia stávajú len poslušnými figúrkami. Mataj mu pritakáva, no na druhý deň keď Boleráz znovu vysloví svoj názor na zjazde spisovateľov, Mataj aj všetci ostatní ostro odsúdia Bolerázove názory, s ktorými ešte včera súhlasili. Na druhý deň vyjde najavo pravda o kulte osobnosti - Boleráz je zväzom odrazu vyzdvihovaný a Mataja ako hlavného ideológa berú na zodpovednosť. Na záver knihy autor pripojil satiru O vládcovi Figurovi, ktorý stelesňuje despotického vodcu z čias kultu osobnosti, ktorý chorobne túži po moci, a preto sa obklopí masami disciplinovaných a poslušných figúrok.

Alfonz Bednár v diele Sklený vrch, odohrávajúcom sa pred II. svetovou vojnou, počas SNP a končí sa okolo roku 1951, prišiel s netradičným novým pohľadom na povojnovú problematiku, SNP, na budovanie novej spoločnosti (zobrazil tabuizovanú tému - vyslovil kritiku, stavbu hydroelektrárne sprevádzali problémy, sabotáže a kolaborácia) ale predovšetkým na ľudské vzťahy. 3 deje - súčasný Emin život, spomienky na vojnu, spomienky na rok 1947 - označuje sa za román s tajomstvom (množstvo vecí nevyjasnených) - popisuje vzťah hlavnej hrdinky k trom mužom v jej živote, cez ktorý je vyjadrený aj jej vzťah k vojne a SNP.

Jožo Solan nájde vo svetri denník sojej ženy Emy a začne ho čítať. Ema Klaasová pochádzala z BA. Ušla do Tichej doliny, kde sa v 1943 spoznala s Milanom Kališom. Chodili spolu po lesoch, značkovali chodníky pre turistov. Milan učil Emu vážiť si hodnoty ľudí a prírody. Milan vedel, že vojnu čoskoro pocítia aj ľudia v horách. Milan často odchádzal preč aj na niekoľko dní, Ema tušila, že spolupracuje s partizánmi. Jedného dňa sa Milan nevrátil. Do doliny prišli nemeckí vojaci, Ema sa musela ukrývať. Zostala sama. Dostala sa do jednej rodiny, kde ju presvedčili, že jej bude lepšie, keď si vziať dieťa, kt. Po vojne sa Ema zoznámila so Zoltánom Ballom. Začala pracovať v jeho firme a neskôr sa zasnúbili. Zolo bol vypočítavý, nespoľahlivý a sebecký. Nahováral ju aby spolu odošli do Ameriky, lebo tam ich vraj čaká šťastie.Do Tichej doliny sa Ema vrátila v r.1947. Mala sem prísť sa svojím snúbencom Zolom, ale Zolo sa na Emu nahneval, Ema odišla do Tichej doliny sama. V Tichej doline sa zoznámila s Jožom Solanom( jej terajším manželom), kt. tu prišiel aj s troma kamarátmi na lyžovačku.Na chatu do Tichej doliny prišlo oznámenie o svadbe dr. Zoltána Ballu. Ema schválne stratila snubný prsteň a rozhodla sa skoncovať s touto častou svojej minulosti. Cítila, že všetko prekoná s Jožom, kt. jej veľmi pripomínal Milana. V posledných dňoch pobytu sa Ema dozvedela, čo sa stalo s Milanom Kališom. Prezradil jej to Milanov kamarát a bývalý partizán Tretina. Milana Kališa chytili nemeckí vojaci a umučili k smrti. Eme bolo veľmi smutno. Na druhý deň spolu so Solanom odišli z Tichej doliny. Vtedy je sľúbil, že ani v BA sa nerozídu a že si ju vezme s celou jej neznámou minulosťou.

Ing. Solan je vedúcim na stavbe hydrocentrály , Ema tam pracovala ako úradníčka. Na stavbe pracoval aj Tretina , kt. voľakedy Eme rozprával o smrti partizána Tkáčika. Na stavbe bolo stále veľa problémov, Solana obvinili zo sabotáže, niektorí robotníci tajne predávali materiál zo stavby... Ema so Solanom mali odcestovať do Tichej doliny. Posledné Emine zápisky sú plné radosti, a nádeji, že sa všetko v Tichej doline urovná. V ten deň na stavenisku stúpila na spadnuté drôty s vysokým napätím. Román sa končí oznámením, že Ema zomrela.

Bednárova Kolíska, psychologická novela odohrávajúca sa počas SNP, sa zameriava na správanie sa ľudí v krízových situáciách a na to, ako ich minulosť zasahovala do neskoršieho života. Dej sa odohráva retrospektívne a zobrazuje aj priebeh súdnych procesov a združstevňovania v 50-tych rokoch 20. storočia.

Zita počúva večerný prenos zo súdneho procesu s Jozefom Majerským, ktorý je obvinený z rozvracania družstva, sabotáže a zrady. Na súde svedčí aj Zitin muž Mišo Černek. Zita si začína spomínať na rok 1945. Lieskov, dedinu, v ktorej žila, obsadili Nemci. Kontrolovali ju, pálili domy, ženy, deti, ľudia sa navzájom udávali... Nemci hľadali ukrytých partizánov. Jedného večera k nej nečakane prišiel Majerský, ktorý ju prosil, aby ho ukryla. Ušiel od svojej partizánskej skupiny, pretože trpel vážnou chorobou očí a už to nemohol vydržať. Nevedel, že Zita je Černekova žena. Mal veľké výčitky svedomia z toho, čo jej urobil v minulosti a z toho, že teraz ohrozuje svojou prítomnosťou ju aj jej dieťa. Zita ho ukryla v izbe, v ktorej nikto nebýval a v kuchyni mu začala chystať večeru. Pritom kolísala v drevenej kolíske svojho chorého syna. Odrazu sa do Zitinej malej kuchynky vrútili Nemci. Zvuk kolísky pripomínal veliteľovi zvuk motora. Preľakol sa, že vnútri posielajú pomocou dynama a vysielačky správy partizánom. Zita musela kolísať dieťa, pretože zvuk ošúchaných podnôh kolísky veliteľovi pripomínal jeho domov, dedinu a mlyn, v ktorom vyrastal. Zita sa veľmi bála, že nájdu v izbe Majerského. Nemci začali byť po čase veľmi dotieraví, smiali sa Zite, urážali ju a ponižovali. Majerský sa bál, že ho u Zity nájdu. Bál sa, že jej kvôli nemu ublížia a tak utiekol von oknom. Vojaci naďalej trápili Zitu, dokonca si vypýtali hrniec, do ktorého sa chceli vymočiť a poliať tým Zitinho chlapca. Zita sa preľakla a vbehla do izby, volajúc Majerského o pomoc. Ten však už ušiel. Zrazu začuli streľbu a všetci okrem nej a chlapca vybehli von. O chvíľu sa už Nemci vrátili s ranenými a jedným mŕtvym do kuchyne, vzápätí doniesli aj raneného Majerského, to on na nich strieľal z potoka.

Zita sedí v kuchyni, počúva v rádiu prenos zo súdu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Zita sa veľmi hnevá na svojho muža, pretože svedčil proti Majerskému. Zdá sa jej, že Mišo sa chcel iba vypomstiť Majerskému, pretože Zita si ho z núdze zobrala a z núdze s ním žije.

Rudolf Jašík v baladickom románe Námestie svätej Alžbety odsúdil rasovú diskrimináciu a neľudskosť fašizmu, zobrazujúc pomery v rokoch Slovenskej republiky, šírenie fašistickej ideológie, podlosti, atmosféry nenávisti a strachu. Motto románu znie: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ona len ide do hrobu.“ V románe sú okrem dialogických častí mnohé reflexie a lyrické opisy, využitie mnohých prostriedkov lyriky.

Hlavným hrdinom je Igor Hamar, 18- ročný chudobný chlapec. Otec mu zomrel už dávno, matka umiera na rakovinu. Igor si zarába príležitostnými prácami, nemohol ani dokončiť gymnázium. Eva Weimannová je Židovka. Jej otec Samko (Samuel) Weimann vlastní voz, jeho priateľ Maxi (Maximilián) Schlesinger kone, spolu vozia uhlie. Igor a Eva sa majú radi, stretávajú sa v Kostole sv. Alžbety. V tom čase vyjde nariadenie, že všetci Židia musia nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Igor v tom chce Eve zabrániť, nechápe, prečo by mali byť ľudia označkovaní ako kone. Eva má strach. Holič Ján Flórik sa stane gardistom, jeho cieľom je získať židovský majetok a kúpiť si krásny salón na hlavnej ulici. Zoznámi sa s ďalším gardistom Hasom, ktorý je však gardistom z presvedčenia. Flórik sľúbi pomoc bohatému kožušníkovi Helderovi, tvrdí, že mu pomôže dostať sa s rodinou za hranice.

Do mesta prídu Nemci a najmú si udavačov, ktorí majú spísať zoznam Židov nenosiacich žltú hviezdu. Igor sa začína báť o Evu. Poradia mu, aby dal Evu pokrstiť. Farár s tým súhlasí, ale pýta si 10 000 korún. Evin otec Samko mu odmietne tie peniaze dať, pretože potrebuje peniaze na odkúpenie koní od svojho priateľa Maxiho. Igor odvedie Evu domov, aby bola vo väčšom bezpečí. Eva sa stará o jeho chorú mamu, ktorá zomiera. Nemci začínajú odvádzať Židov. Gardistom velí Flórik a Haso. Haso sa cíti nesvoj, no Flórik vyberá Židov, ktorých majú odviesť. Medzi nimi je aj Eva, ktorá sa ani nemohla rozlúčiť.

Tieto diela, vrátane "Modlitby dievčaťa", nám pripomínajú dôležitosť reflektovania histórie a jej vplyvu na ľudské životy a spoločnosť.

Pre hlbšie pochopenie témy odporúčame pozrieť si video:

Tabuľka významných diel s tematikou vojny a totality:

tags: #modlitba #dievcata #martin #razus