Turčiansky Svätý Martin, dnes známy ako Martin, je mesto na severe Slovenska s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Až do roku 1950 niesol názov Turčiansky Svätý Martin. Mesto leží neďaleko sútoku riek Turiec a Váh, v Turčianskej kotline obkolesenej pohoriami. Na necelých 68 km2 žije asi 60 000 obyvateľov.
Panoráma mesta Martin
Najstaršie Osídlenie a Vznik Martina
Doteraz najstaršie datované nálezy dokladajúce osídlenie mesta pochádzajú z lokality Malá hora. Tu boli pri stavbe nemocnice objavené pozostatky osady z mladšej doby kamennej a v nej škrabadlá, kamenné sekerky a zdobená keramika, ktorá pomohla upresniť časové zaradenie ku kultúre s lineárnou keramikou (cca 5700 - 5000 pred Kr.).
Archeologické výskumy odkryli na území Martina tiež pamiatky zo strednej doby bronzovej (1 500 až 1250 pred Kristom), bohaté sú aj pohrebiská lužickej kultúry v Martine, Jahodníkoch a vo Vrútkach. Usadlíci tu už od bronzovej doby budovali opevnené hradiská, vyrábali pracovné nástroje a šperky z bronzu, no tiež obrábali pôdu a chovali dobytok. Terasy rieky sa stali útočiskom obyvateľov lužickej kultúry (Jahodníky); vo veľkomoravskom období bol región osídlený už pomerne husto, čo dokladajú viaceré mohyly z 9. a 10. storočia (Priekopa).
Turcom viedla významná cesta z Ponitria do Poľska, popri ktorej vznikali slovanské osady. Osada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána sídliaceho na Sklabinskom hrade. Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. Smerom na Liptov, Žilinu aj na Sklabinský hrad.
Prvá Písomná Zmienka a Rozvoj Mesta
Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1284, keď sa v Donačnej listine uhorského panovníka Ladislava IV. Kumánskeho spomína ako „Villa Sancti Martini“. Táto zmienka lokalizuje osadu podľa kostola zasväteného sv. Martinovi, biskupovi z Tours.
Prvá priama písomná zmienka týkajúca sa Martina je v donácii magistra Donča z júla 1315, keď farnosti Kostola sv. Martina daroval územie Riadku. V Martine sa konali generálne kongregácie turčianskej a oravskej šľachty. Úradoval tu podžupan a stoličný súd. Každý štvrtok bol na námestí trh.
Kráľ Karol Róbert z Anjou udelil Martinu v roku 1340 mestské výsady podľa krupinského práva. Od roku 1340 slobodné kráľovské mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria.
Sľubný rozvoj mesta zabrzdili vpády husitských vojsk v roku 1431 a najmä v roku 1433, keď mesto vyhorelo a požiar zničil aj výsadnú listinu. Roku 1434 ju mešťanom obnovil cisár Žigmund.
Mesto postihovala jedna pohroma za druhou, či už to boli zemetrasenia v roku 1443 až 1445 a 1453, alebo morová epidémia v roku 1452.
Martin ako Centrum Turčianskej Stolice a Reformácie
Od roku 1535 pripadlo mesto Révaiovcom a postupne sa stalo sídlom Turčianskej stolice. Zostalo ním až do likvidácie župnej organizácie roku 1923. Od 17. storočia do roku 1922 sa mesto stalo centrom Turčianskej župy.
V 16. storočí sa väčšina obyvateľov mesta prihlásila k reformácii. Táto situácia trvala do roku 1639, keď turčiansky župan František III. Révai v rámci rekatolizácie násilne odňal evanjelikom kostoly a školy. Náboženská sloboda pre evanjelikov bola opäť zabezpečená až roku 1645, po uzavretí Lineckého mieru.
V 16. storočí nezaostával ani vývoj remesiel. V období stavovských povstaní obyvateľstvo mesta trpelo obrovským daňovým zaťažením a drancovaním. Táto skutočnosť spolu s inými nepriaznivými udalosťami bránili Martinu v rozvoji.
Mesto až do sklonku 19. storočia postihovali časté požiare. Okrem živelných pohrôm a vojnových udalostí nepriaznivo pôsobil aj fakt, že mesto patrilo do područia majiteľov Sklabinského hradu Révaiovcom a nepomáhali mu nijaké odvolávania sa na staré privilégiá. Od polovice 18. storočia Martin viedol s Révaiovcami spory, ktoré sa neskončili ani do zrušenia poddanstva r.
Národné Obrodenie a Centrum Slovenského Kultúrneho Pohybu
Vďaka tomu, že mesto tvorili- s výnimkou vyšších župných úradníkov- zväčša etnickí Slováci, v časoch národného sebauvedomovania sa Martin stal jedným z centier, neskôr priamo hlavným strediskom slovenského kultúrneho a hospodárskeho pohybu. Už v roku 1848 na Ľudovom zhromaždení tu zaznela požiadavka uznať slovenčinu za rovnoprávnu úradnú reč. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34.
V roku 1861 sa Martin stal dejiskom prvého celoslovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo predložené Memorandum národa slovenského žiadajúceho územnú autonómiu pre slovenské stolice- tzv. Okolie, a stal sa aj sídlom Slovenskej národnej strany. V roku 1861 mesto Martin bolo centrom boja za kultúrnu identitu Slovákov, neskôr aj kultúrnym centrom slovenského národa.
V roku 1834 bola do Martina z Necpál preložená latinská škola Seniorale institutum Hungaricum a v roku 1866 zásluhou Karola Kuzmányho vzniklo v meste evanjelické gymnázium, ktoré sa v roku 1867 zmenilo na jeden z troch povolených slovenských vzdelávacích ústavov. Druhé slovenské gymnázium (katolícke) bolo v neďalekom Kláštore pod Znievom.
Slovenský živel sa v meste na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia prudko rozvíjal. V roku 1869 bola založená Živena, prvý ženský spolok na Slovensku a v tom istom roku aj Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, o rok neskôr tu vznikol Slovenský spevokol, ktorý sa stal základom ochotníckeho divadla, začali vychádzať Národnie noviny.
Žiaľ, maďarské vládne kruhy nestrpeli rozvoj inonárodných kultúr, a tak v roku 1875 slovenské kultúrne ustanovizne- Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá- úradne zrušili. Koncom 19. storočia sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol.
Do mesta sa začiatkom 80. rokov začal sústreďovať aj podnikateľský život, v roku 1884 tu vznikla Tatrabanka a účastinárska spoločnosť Lipa, prezentujúca a predávajúca najmä slovenské výšivky aj v zahraničí. Rozšírili sa aj domácke remeselnícke dielne zaoberajúce sa farbením plátna a modrotlačou. V roku 1869 tu žilo 2235 obyvateľov.
Pred rokom 1890 vznikla továreň na ohýbaný nábytok- Tatranábytok, v roku 1893 pivovar, v roku 1902 celulózka a tehelňa. V tomto období v Martine začali okrem spomínaných Národných novín vychádzať aj Orol, Národný hlásnik, Slovenské pohľady a aj Živena vydávala svoju tlač.
20. Storočie a Súčasnosť
Začiatok 20. storočia bol poznamenaný silnejúcou maďarizáciou a stým spojeným útlmom národných aktivít. Koncom I. svetovej vojny sa začína oživenie národného života a slovenského politického hnutia.
V roku 1918 sa v Martine obnovuje činnosť Slovenskej národnej rady, ktorá sa po rozpade Rakúsko- uhorskej monarchie rozhodla pre život v spoločnom štáte s Čechmi, čo deklarovala na svojom zasadnutí 30. októbra 1918. 30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika.
Svoju činnosť obnovila Matica slovenská, vzniká Slovenské národné múzeum s galériou a Ústredie slovenských ochotníckych divadiel. V 30. rokoch vzniklo a sídlilo v Martine niekoľko inštitúcií s celoslovenskou pôsobnosťou, napr. Štátny archeologický ústav, divadlo a Turčiansky filharmónia.
Okrem už existujúcich polygrafických závodov Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Gašparíkova tlačiareň, sa buduje Neografia a mesto sa tak stáva jedným z centier slovenského polygrafického priemyslu.
Koncom II. svetovej vojny sa Martin stal jedným z ohnísk Slovenského národného povstania. Martinské komorné divadlo sa v tomto období zmenilo na Frontové, vychádzajú noviny a v miestnych tlačiarňach sa tlačí revolučná tlač. Najväčšie boje s nemeckými jednotkami s aodohrali v meste, v Priekope, Košútoch a vo Vrútkach. Koncom 2. svetovej vojny, 11. apríla 1945 včasne ráno, bol Martin oslobodený vojskami 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou.
Po skončení vojny sa v meste v rámci programu rozvoja začali budovať nové závody: Turčianske strojárne, tepláreň, mliekáreň, pekáreň, zmodernizovala sa tehelňa a začal sa budovať farmaceutický a papierenský priemysel.
Vzrástol aj počet škôl, okrem strednej školy ekonomickej a zdravotníckej vzniká aj stredná škola priemyselná strojnícka. Mesto sa okrem novej výstavby sídlisk obytných domov (sídliská Sever, Košúty, Jahodníky, Záturčie, Priekopa, Ľadoveň) v rokoch 1949 až 1971 rozrastalo územne aj postupným pripájaním dovtedy samostatných osád (Tomčany, Jahodníky a Vrútky, ktoré sa v priebehu 20.
V meste sa narodilo alebo tu strávilo značnú časť svojho života mnoho slovenských umelcov a vedcov. Medzi najznámejších patrili spisovatelia ako: Janko Jesenský, Hana Gregorová, Július- Barč Ivan, František Hečko, Jozef Cíger Hronský, Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Gregor Tajovský, Mária Rázusová- Martáková, Elena Maróthy- Šoltésová, básnik Janko Kráľ, publicista Jozef Škultéty, výtvarníci Miloš Bazovský, Martin Benka a sochár Fraňo Štefunka. V posledných rokoch svojho života tu pôsobil aj zakladateľ slovenskej archeológie, spisovateľ, etnograf a botanik Andrej Kmeť.
Na augusta 24, 1994, Martin bol zákonom vyhlásený za národné kultúrne centrum Slovákov. Martin má v súčasnosti okolo 54 000 obyvateľov (rok 2018). Od roku 1996, keď mesto malo 60 917 obyvateľov, zaznamenáva kontinuálny pokles z dôvodu migrácie ľudí za prácou a sťahovania do okolitých dedín. V roku 2016 klesol Martin z pozície 8. najväčšieho mesta na Slovensku na 9. pozíciu.
Pamiatky a Zaujímavosti Martina
V meste sú početné kultúrne pamiatky, významné budovy, niektoré z nich sú považované za národné kultúrne pamiatky celoštátneho významu. Symbol mesta Martin, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. Prechádzka nám predstaví pamätihodnosti, pre ktoré sa Martin považuje za najslovenskejšie mesto a za kultúrnu metropolu Slovenska.
- Múzeum Martina Benku - V dome popredného maliara dnes vystavujú jeho tvorbu a nedávno prešlo úplnou rekonštrukciou.
- Matica Slovenská - V peknom parkovom prostredí nachádzame niekoľko objektov martinských evanjelikov, ktoré sú zároveň pripomienkou slovenských národných dejín. Centrálnou stavbou námestia je evanjelický kostol. Vo východnej časti sa nachádza historická budova jedného z prvých troch slovenských gymnázií a oproti nej stojí evanjelická fara.
- Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice - Nachádza sa v prvej historickej budove Matice slovenskej. V areáli budovy sa nachádza malý park s Pamätníkom Svetozára Hurbana Vajanského.
- Slovenské komorné divadlo - Založili ho v Martine v roku 1944 ako druhé profesionálne divadlo na Slovensku. Dnes divadelníci využívajú priestory Národného domu z roku 1890 a susednú modernú budovu.
- Slovenské národné múzeum - Nachádza sa v ňom etnografická expozícia. V parku pred múzeom stojí socha Andreja Kmeťa, všestranného vedca a nestora slovenského múzejníctva.
- Národný cintorín - Nachádza sa južne od múzea. Je miestom posledného odpočinku mnohých významných slovenských osobností. Je rovnako významný, ako Parížsky Cimetière du Père Lachaise, Novodevičije kladbišče v Moskve, či Slavín na pražskom Vyšehrade.
- Turčianska galéria - Sídli v Župnom dome z roku 1740. Zameriava sa najmä na výstavy umelcov spätých s mestom Martin či regiónom Turiec.
- Kostol sv. Martina - Najstaršia pamiatkou mesta. Kostol sv. Martina sa stal svedkom mnohých významných historických udalostí, predovšetkým v období slovenského národného obrodenia. V kostole sa nachádzajú vzácne stredoveké fresky z prvej polovice 14. storočia.
- Múzeum slovenskej dediny - Nachádza sa v Jahodníckych hájoch južne od mesta. Je to najväčší skanzen na Slovensku, prezentujúci ľudovú architektúru Turca, Oravy, Liptova a Kysúc. Na ploche takmer 28 ha je sústredených takmer 100 objektov.
Kostol svätého Martina
Rímskokatolícky Kostol svätého Martina, jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia. Ranogotickú stavbu postavili v 70. rokoch 13. storočia na mieste staršej románskej rotundy z 12. storočia a staršieho cintorína, na ktorom sa pochovávalo už v 11. storočí. Ešte počas obdobia gotiky bol kostol viackrát prestavaný a rozširovaný.
Ku kostolu patria dve kaplnky, severná (Priekopská kaplnka) a južná (Jahodnícka kaplnka), z 15. storočia. V období 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni.
Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 1739 - 1767. Kostol bol obnovený po požiari v roku 1882.
Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia. Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821.
Fresky sú datované do polovice 14. storočia. Na severnej stene presbytéria na nachádza Panna Mária s malým Ježiškom pod iluzívnym baldachýnom a dvojica apoštolov (sv. Peter a sv. Pavol) umiestnená do tradičnej iluzívnej architektúry. Na južnej stene sa nachádza ďalšia trojica apoštolov. Vo východnej časti severnej steny sa nachádza ešte ďalšia dvojica postáv, ktoré sú však v omnoho horšom stave.
V kostole bolo pochovaných viacero členov rodu Révai, ako o tom svedčí náhrobok Františka I. Révaia z červeného mramoru datovaný do druhej polovice 16. storočia (zamurovaný v južnej stene presbytéria) či drevené mortuárium Pavla Révaia z roku 1637.
Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave. Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Martin leží neďaleko sútoku čarovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej Turčianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov.