Trvalý diakonát je v Katolíckej cirkvi osobitný a trvalý stupeň hierarchie, ktorý bol obnovený Druhým vatikánskym koncilom. Diakoni sú vysvätení nie na kňazstvo, ale na službu Cirkvi a svetu.

História a obnova diakonátu
Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov.
V 3.-4. storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená.
Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi v rámci celkovej obnovy Cirkvi. Z koncilových rozhodnutí zisťujeme tri dôvody obnovy trvalého diakonátu. Prvý dôvod je túžba obnoviť plnosť apoštolských služieb. Druhý dôvod je túžba posilniť sviatostné svätenie tých, ktorí sú určení na službu. Diakonát bol obnovený pre permanentnú službu Cirkvi v dnešnom svete.
Úloha a poslanie diakona
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje(toto platí vo východnej cirkvi. V latinskej cirkvi diakon vysluhuje sviatosť krstu a asistuje pri uzatváraní sviatosti manželstva). Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.
Svätý Otec František pri stretnutí s trvalými diakonmi Rímskej diecézy kládol všetkým na srdce ani nie tak samotnú činnosť, ale to, aby im nechýbali tri nasledujúce postoje: poníženosť, čiže pokora, ďalej to, aby boli dobrými manželmi a dobrými otcami a starými otcami. Pápež František zdôraznil, že diakon nie je niekým, kto supluje kňazské funkcie pri nedostatku kňazov. Poukázal na skutočnosť, že diakonát je vstupnou bránou sviatosti posvätného stavu a dodal: „Diakonom sa zostáva navždy. Pamätajme, že pre Ježišových učeníkov milovať znamená slúžiť a slúžiť znamená kraľovať.“
V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy.
Služba - diakonia - prináleží k podstatnému poslaniu Cirkvi a zvláštnym spôsobom jej služobníkom; diakonovi je táto služba zverená z úradu. Veriaci je teda účastný zvláštnym spôsobom na Ježišovej službe prostredníctvom sviatostnej cesty. Diakonát nie je jednou časťou kňazstva a neobsahuje kňazské úlohy. Diakon však prináleží hierarchii a svojím vlastným spôsobom je účastný na činnosti, ktorá je charakteristická hierarchickému kňazstvu.
Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal "diakonom" čiže služobníkom všetkých.
Kritériá pre prijatie trvalého diakonátu
Katolícka cirkev pozná rád diakonátu buď trvalý alebo odčasný. Dočasný rád diakonátu je prvým stupňom kňazstva pri ktorom sa predpokladá prijatie druhého stupňa kňazstva - presbyterát. V našich diecézach sa zväčša rád diakonátu udeľuje v závere piateho ročníka teologickej fakulty a formácie v kňazskom seminári. Avšak čo je potom trvalý diakonát?
Prinášame návrh KBS pre kritéria trvalého diakonátu, ktoré potrebuje schváliť Rím:
- v prípade slobodných zavŕšenie 35. roku života
- v prípade ženatých zavŕšenie 40. roku života
Trvalý diakonát môžu prijať slobodní alebo vdovci spolu so záväzkom celoživotného celibátu, ale aj ženatí muži, ktorí sa však zaväzujú v prípade ovdovenia žiť ďalej v celibáte.
Žiadateľov, ktorých odporučí miestny kňaz, prijíma diecézny biskup. Na druhej strane, trvalí diakoni sa majú vyhýbať politickej angažovanosti.
Podoba sluhu: Čo je to stály diakon? | @ArchEdmonton
Smernice KBS o formácii, živote a službe trvalých diakonov
Konferencia biskupov Slovenska (KBS) schválila Smernice o formácii, živote a službe trvalých diakonov na Slovensku, ktoré 14. mája 2014 odobrila vatikánska Kongregácia pre klérus na šesťročné skúšobné obdobie.
Podľa 4. článku motu proprio Ministrorum institutio (promulgovaného 25. januára 2013 najvyšším veľkňazom Benediktom XVI.) podľa normy č. 15 Základného poriadku pre formovanie trvalých diakonov táto Kongregácia schvaľuje Direttive riguardanti la formazione, la vita e il servizio dei diaconi permanenti in Slovacchia (Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku) na šesťročné skúšobné obdobie a tiež prikazuje, aby sa nimi verne riadili tí, ktorých sa to týka, pri zachovaní všetkého, čo treba v práve zachovať.
Tento dokument nechce ponúknuť iba nejaké orientačné princípy týkajúce sa formácie trvalých diakonov, ale aj niektoré spoločné smernice, na ktoré majú prihliadať biskupské konferencie pri vypracúvaní Poriadkov vo svojich krajinách podľa normy kán. 236.

Trvalý diakon Karol Lev Irrgang
Trvalý diakon Karol Lev Irrgang
Karol Lev Irrgang sa narodil v roku 1956, pochádza z obce Rudňany v okrese Spišská Nová Ves. Presne pred ôsmimi rokmi ho v Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade emeritný spišský biskup František Tondra vysvätil za prvého trvalého diakona pôsobiaceho na území Spišskej diecézy.
Päť funkčných období, teda celých dvadsať rokov, bol starostom obce Hôrka pri Poprade. Zlom v jeho živote nastal pred päťdesiatkou, keď sa dal na štúdium teológie. V súčasnosti pôsobí na Slovensku približne dvadsať trvalých diakonov.
„Diakonská služba si vyžaduje plné nasadenie a rodina sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Mám to šťastie, že mám zaopatrené deti, lebo ak by boli malé, tak by som im často chýbal. V súčasnej službe je mi úžasnou pomocou a kritičkou, bez nej by som túto službu nemohol vykonávať.