Turčiansky Svätý Martin (dnes Martin) je mesto na severe Slovenska, ktoré zohralo významnú úlohu v slovenských dejinách. Prvá písomná zmienka je z roku 1284 ako „villa sancti Martini“, ktorá lokalitu nazýva podľa kostola zasväteného sv. Martinovi - biskupovi z francúzskeho Tours. Spomína sa to v donácii uhorského panovníka Ladislava IV.
Kostol sv. Martina v Martine
Najstaršie Osídlenie a Vznik Martina
Doteraz najstaršie datované nálezy dokladajúce osídlenie mesta pochádzajú z lokality Malá hora. Tu boli pri stavbe nemocnice objavené pozostatky osady z mladšej doby kamennej a v nej škrabadlá, kamenné sekerky a zdobená keramika, ktorá pomohla upresniť časové zaradenie ku kultúre s lineárnou keramikou (cca 5700 - 5000 pred Kr.). Ďalšie nálezy dokladajú osídlenie Turca v strednom eneolite (2600 - 2300 pred Kr.), keď sa osídlenia ľudí badenskej kultúry nachádzali na úpätí Veľkej Fatry.
V strednej dobe bronzovej bolo osídlenie Turca už súvislejšie, pomerne bohaté nálezy už aj priamo v oblasti mesta pochádzajú z doby železnej a rímskej. Usadlíci tu už od bronzovej doby budovali opevnené hradiská, vyrábali pracovné nástroje a šperky z bronzu, no tiež obrábali pôdu a chovali dobytok. Terasy rieky sa stali útočiskom obyvateľov lužickej kultúry (Jahodníky); vo veľkomoravskom období bol región osídlený už pomerne husto, čo dokladajú viaceré mohyly z 9. a 10. storočia (Priekopa).
Turcom viedla významná cesta z Ponitria do Poľska, popri ktorej vznikali slovanské osady. Kotlina bola do Uhorska začlenená začiatkom 12. storočia, správa územia však podliehala hornonitrianskemu centru.
Kostol sv. Martina - História a Vývoj
Rímskokatolícky Kostol svätého Martina, jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia.
Interiér Kostola sv. Martina
Ku kostolu patria dve kaplnky, severná (Priekopská kaplnka) a južná (Jahodnícka kaplnka), z 15. storočia. V období 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni.
Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 1739 - 1767. Kostol bol obnovený po požiari v roku 1882.
Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia. Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821.
Zoznámte sa so svätým Martinom z Tours: Svätým chudobných
Ranogotickú stavbu postavili v 70. rokoch 13. storočia na mieste staršej románskej rotundy z 12. storočia a staršieho cintorína, na ktorom sa pochovávalo už v 11. storočí. Ešte počas obdobia gotiky bol kostol viackrát prestavaný a rozširovaný. Približne v polovici 14. storočia bol zaklenutý priestor lode, v 50. a 60. rokoch 15. storočia došlo po vypálení Martina v roku 1433 k oprave objektu, v rámci ktorej okrem iného nadstavali západnú vežu a z južnej strany pristavali bočnú kaplnku, tzv. jahodnícku, ktorá sa do priestoru lode otvára veľkými oblúkmi. O niečo neskôr začali so stavbou severnej kaplnky, tzv.
Okolo roku 1544 Révaiovci ako patróni kostola prestúpili na evanjelickú vieru, čo sa samozrejme dotklo aj liturgie. Viaceré zmeny konfesie sa uskutočnili v priebehu 17. Architektonický vývoj stavby sa prakticky ukončil v 17. V 18. a 19. storočí kostol niekoľkokrát vyhorel (1718, 1843, 1881), čo si vyžiadalo následné obnovy a menšie úpravy. Pri oprave kostola po požiari v roku 1881 bol odstránený ohradový múr, ktorým nahradili novým v roku 1895. Začiatkom 20. storočia dostal kostol nové zastrešenie.
Fresky a Interiér
Fresky sú datované do polovice 14. storočia. Na severnej stene presbytéria na nachádza Panna Mária s malým Ježiškom pod iluzívnym baldachýnom a dvojica apoštolov (sv. Peter a sv. Pavol) umiestnená do tradičnej iluzívnej architektúry. Na južnej stene sa nachádza ďalšia trojica apoštolov. Vo východnej časti severnej steny sa nachádza ešte ďalšia dvojica postáv, ktoré sú však v omnoho horšom stave.
V kostole bolo pochovaných viacero členov rodu Révai, ako o tom svedčí náhrobok Františka I. Révaia z červeného mramoru datovaný do druhej polovice 16. storočia (zamurovaný v južnej stene presbytéria) či drevené mortuárium Pavla Révaia z roku 1637.
Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave. Bohoslužby: v pondelok až piatok o 6.00 a 18.00 hod., v sobotu o 7.00 a 18.00 hod. Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Stojí v opevnenom ale prístupnom areáli.
Rozvoj Martina v Stredoveku
Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť Kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria. Hospodársky vzostup zastavil v septembri 1431 vpád husitov, široké okolie vyplienili aj v roku 1433. Ich konanie odsúdil i kráľ Žigmund, ktorý 23.
Úpadok a Obnova
Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, keď oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (1443 - 1445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií.
V roku 1557 mesto získalo od kráľa Ferdinanda trhové právo, potvrdené 24. februára 1668 kráľom Leopoldom. V polovici 16. storočia tu okrem kováčov, spomínaných už v roku 1384, pôsobili obuvníci, zámočníci a hrnčiari, ktorí si vytvárali cechy.
Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, keď zhorel takmer celý Martin, a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22.
Martin ako Centrum Kultúry a Národného Obrodenia
Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.
Ku koncu 19. storočia sa mesto stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám.
Rozšíreným zamestnaním tunajších žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, koncom 19. storočia sa, aj zásluhou vybudovania železnice, začal presadzovať obchod. Populárny bol podomový predaj, mnohí Martinčania odchádzali za obchodom i do sveta a výnimočné meno si získali turčianski olejkári.
Podporu obchodu a podnikania znamenalo založenie Sporiteľne v roku 1868, v roku 1884 (1886) tu vznikla Tatra banka a pôsobila tu i Martinská vzájomná pokladňa a Turčianska úverová banka. Od roku 1869 v Martine pôsobil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ďalšia tlačiareň vznikla v roku 1898. Pre rozvoj literatúry, jej vydávanie a šírenie bol významný vznik Kníhkupecko-nakladateľského spolku v roku 1886. V roku 1893 tu z iniciatívy Andreja Kmeťa vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, propagáciu slovenského folklóru, ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov vykonávalo od roku 1910 družstvo Lipa.
20. Storočie a Súčasnosť
30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Po vzniku nového štátu nastal rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života. Svoju činnosť obnovila a rozšírila Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť i Slovenské národné múzeum. Na tradíciu slovenského gymnázia nadviazalo Štátne reformné reálne gymnázium, založené v roku 1919.
V prvej polovici 20. storočia tu pôsobil aj Slovenský spevokol, Spevácky zbor organizovaného robotníctva, Slovenská národná galéria a Turčianska filharmónia, v roku 1938 tu dočasne pôsobila Slovenská vysoká škola technická. V roku 1941 v meste vznikla Slovenská národná knižnica, o rok neskôr tlačiareň Neografia, v januári 1944 tu vzniklo Slovenské komorné divadlo.
Dôležitú úlohu zohral Martin a jeho okolie aj počas Slovenského národného povstania, keď sa tu vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru a tunajšia posádka prešla na stranu povstalcov. Koncom 2. svetovej vojny, 11. apríla 1945 včasne ráno, bol Martin oslobodený vojskami 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou. Vojská obidvoch armád prišli z dvoch strán takmer súčasne. Dodnes sa tak vedú spory, ktorá jednotka oslobodila Martin ako prvá. Samotnému oslobodeniu mesta predchádzala rozsiahlejšia akcia jednotiek rumunskej a sovietskej armády v oblasti Turca.
Po obnovení ČSR bola v roku 1948 začatá výstavba Závodov ťažkého strojárstva, už o rok neskôr sa začala výroba oceľových konštrukcií a žeriavov. Vybudovaná bola tepláreň, podnik Biotika, Divadelná technika, viaceré stavebné závody, rozšírená a zmodernizovaná bola výroba v tlačiarni Neografia, Turčianskych celulózkach, pekárni, mliekarni a Fatre.
Budovali sa nové štvrte (Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie) a sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Rozšírené bolo Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, vybudované bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V roku 1962 bolo v Martine vytvorené pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, v súčasnosti samostatná Jesseniova lekárska fakulta.
Po zmene režimu a ukončení strojárskej výroby nastala v meste zložitá ekonomická situácia a zvýšila sa nezamestnanosť. Martin má v súčasnosti okolo 54 000 obyvateľov (rok 2018). Od roku 1996, keď mesto malo 60 917 obyvateľov, zaznamenáva kontinuálny pokles z dôvodu migrácie ľudí za prácou a sťahovania do okolitých dedín.
V roku 2016 klesol Martin z pozície 8. najväčšieho mesta na Slovensku na 9. pozíciu. V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drží zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák.
Symbol mesta Martin, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. storočí, bol po prvý raz doložený na pečati pripojenej k písomnosti z 20.