Pán Ježiš, nespravodlivo vinný, prijíma svoj rozsudok bez slov. Aké je v tejto situácii srdce Pána Ježiša? Vieme, koľko dobra a zázrakov vykonal a koľko ľudí ho milovalo a teraz je jeho srdce zranené, neprijali ho a zrazu sa ocitol osamotený.
Aj my sa veľakrát ocitáme v situáciách ako Pilát, ktorý nevidí nespravodlivosť či ľahko podľahne mienke druhých a dopredu odsúdi, alebo sme ako dav, žiarliví a chceme sa pomstiť. Aj naše srdce sa často ocitá v oboch situáciách. Niekedy je v ňom posudzovanie, myšlienky na pomstu voči tým, ktorí nás zranili, žiarlivosť na druhých, pýcha. Ale často sme sami zranení, nepochopení a cítime sa opustení a neprijatí. Pán Ježiš nám rozumie, akú bolesť a sklamanie prežívame.
Chceme Ťa, Pane Ježišu, pri tomto zastavení prosiť o premenu nášho srdca. Vieme, že to nie je ľahké a je to len Tvoja milosť, ktorá nám v tom môže pomôcť. Napriek tomu myslí na nás všetkých, berie na seba naše hriechy a odpúšťa tým, čo ho odsúdili. Jeho srdce je aj v tejto chvíli plné lásky k nám.
Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet. Pán Ježiš zobral kríž vediac, že cesta s ním bude náročná. Navyše bol zbičovaný, takže kríž mu neustále otváral rany. Ale predsa ho zobral na plecia.
Mohol sa vzdať, poprosiť Otca o pomoc o zásah nebeských vojsk a odhodiť kríž preč. Mohol v ňom vzkypieť hnev proti jeho trýzniteľom. Mohol nadávať, reptať, preklínať… Ale neurobil to. Mlčky vzal kríž. Z lásky k nám. Z túžby po tom, aby nás vykúpil. Aby sme mohli byť spasení. Aj napriek tomu, že ľudia, ktorým pomáhal a ktorí mu na slávu volali „Hosanna“, mu teraz kričia „Ukrižuj ho“… Aj napriek nenávisti a zlobe tých, čo boli proti nemu.
Pri tomto zastavení môžeme myslieť na ťažko skúšaných obyvateľov Venezuely. Tak isto ako pilát odsúdil Pána Ježiša, tak aj politickí predstavitelia Venezuely odsúdili svoj ľud. Boj o moc ich opantal do takej miery, že nehľadeli na dôsledky svojich rozhodnutí. Nezáležalo im na ľuďoch, ale len na sebe a na peniazoch. Venezuelský ľud musí teraz niesť svoj ťažký kríž, ktorí položili na jeho plecia. Rany, ktoré má, sa nehoja, ale krvácajú. Čím ďalej, tým viac. Sú to rany chudoby, keď musia žiť v biednych podmienkach, s mizivým zárobkom a často bez vody a elektriny. Rany hladu, keď nemajú dať čo do úst a trpia podvýživou. Rany násilia, či už fyzického alebo psychického. Rany beznádeje, keď už neostáva nič iné, len bolesť, strach, samota a smrť…
Mnoho obyvateľov už opustilo krajinu a tí, čo ostali, musia zvádzať boj o prežitie. Venezuela je ťažko skúšaná a padá pod ťarchou kríža. Ale nesmie strácať nádej. Ani Pán Ježiš nestrácal nádej, znášal to utrpenie až do konca. Pane Ježišu, prosíme ťa, vzhliadni na všetkých ľudí, ktorí nevládzu niesť svoj kríž, padajú pod jeho ťarchou a ich srdce napĺňa beznádej.
S krížom na pleciach, tŕňovou korunou na hlave a so zakrvaveným telom kráčaš mestom. Okolo Teba stojí kričiaci a vysmievajúci sa dav ľudí. Pred Tebou a za Tebou kráčajú vojaci s bičmi v ruke. A zrazu, Pane, padáš na zem. Prvýkrát si padol pod ťarchou kríža našich hriechov.
Po tom, ako si sa zosypal na zem, ani Ti nenapadlo niekomu niečo vyčítať. Ani Pilátovi, ani Herodesovi, ani Judášovi, ani Petrovi, že ťa zaprel, ani žiadnemu inému učeníkovi, ktorý Ťa zaprel, ani vojakom čo Ťa bičovali, nikomu. Ty, Pane, si mlčal. Mlčal si, lebo si vedel, že výčitky nič nevyriešia. Jediné, na čo si vtedy myslel, bola nezištná láska k nám, hriešnym ľuďom.
Podobnou cestou si prešli ľudia aj v 14. storočí, keď z Ázie prenikla do Európy choroba zvaná Čierna smrť. Každým dňom pribúdalo tisíce a tisíce mŕtvych. Ľudia vyčítali Ázijcom, odkiaľ sa choroba rozšírila, že ju nezastavili, lekárom vyčítali, že nemajú liek, obchodníkom a mongolským armádam zase vyčítali, že chorobu šírili ďalej a ďalej. Každý bol vtedy vinník.
Pán Ježiš vstáva po prvom páde a s úbytkom síl namáhavo kráča znova ďalej. Ako malé dieťa po páde uteká s plačom za svojou mamou, aj Ježiš sa stretáva so svojou Matkou Máriou. Sleduje ho veľa párov očí: škodoradostných, odsudzujúcich, aj plných súcitu. No oči jeho Mamy vynikajú v dave a dodávajú mu potrebnú silu. Jedno krátke, tiché, no zároveň veľmi hlboké stretnutie. Mária, požehnaná medzi ženami, s bolesťou a zároveň s obrovskou láskou hľadí na požehnaný plod svojho života. Možno práve teraz spomína na tú chvíľu, keď so svätým Jozefom obetovala v chráme Bohu malého Ježiška.
Pane Ježišu, aj Argentína si prešla nejednou krížovou cestou. Pri tomto 4. zastavení myslím obzvlášť na kríž vo forme vojenskej diktatúry odohrávajúcej sa v minulom storočí, počas ktorej bez stopy zmizlo tridsaťtisíc ľudí - odporcov vtedajšieho režimu. Odovzdávam Ti, Pane, ich matky, ktoré zjednotila strata najbližších a túžba po ich nájdení. Panna Mária, Ty, ktorá si trpela so Synom, oroduj za tieto ženy. Ich duše prenikol meč bolesti rovnako ako tvoju dušu.
Pán Ježiš, hoci bol úplným Bohom, bol aj úplným človekom a ako každý človek potrebuje pomoc, tak aj On. Preto prijal pomoc od Šimona a určite bol za ňu rád. Veľa krajín nesie veľký kríž a obyčajní ľudia za to nemôžu. Zo Sýrie sú kresťania nútení opustiť svoje domovy lebo sú prenasledovaní a snažia sa nájsť pomoc v Európe. Tu sa v nás prebúdza strach z toho, čo sa stane ak ich pustíme do vlastnej krajiny a nechceme im pomôcť pokiaľ nie sme prinútení, tak ako bol Šimon.
Predstavujem si, ako Pán Ježiš kráča ulicami Jeruzalema. Opuchnuté oči má plné krvi a potu, takže si ledva vidí pod nohy. Šimon ho podopiera. Ľudia sa len pozerajú, dokonca aj tí, čo ho milovali, teraz len s bolesťou bezmocne sledujú jeho cestu na smrť. Hoci to nechápu, On si to vybral. Keď mu akási žena podá šatku, aby sa do nej utrel, možno to ani nie je skutok lásky, možno ľútosti či súcitu. Ako keď hodíme mincu človeku kľačiacemu na ulici. A človek ju pokorne prijme, veď nemá inú možnosť. Ale On je Kráľ.
Po krížovej ceste s Tebou kráčajú aj obyvatelia Haiti. Na tej šatke nie je vsiaknutá len krv a pot otrokov a obetí vojen, politických nepokojov a vzbúr, ale aj slzy matiek a detí, ktoré po nedávnom zemetrasení zostali bez strechy nad hlavou. Sú najchudobnejšou krajinou v Južnej Amerike a už nevedia, čo to znamená bezpečie domova, ktoré ešte intenzívnejšie vnímame dnes my. Aj napriek tomu všetkému sú neustálymi obeťami rabovania a násilia. Sú úplne odkázaní na pomoc iných.
Pane, Ty hovoríš: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojim najmenších, mne ste urobili. Ty, nekonečná Láska, nám týmto zastavením ukazuješ, akú veľkú cenu má pre Teba aj najmenší skutok lásky, súcitu a ľútosti, ktorý môžeme jeden pre druhého vykonať.
Ježiš druhý raz klesá pod ťarchou kríža. Padá od vysilenia spôsobeného preťaženosťou. Nie je to len ťarcha kríža, čo ho tlačí k zemi, ale aj hriechy celého sveta, ktoré vzal na seba. Pane Ježišu, pri Tvojom siedmom zastavení si spomíname na obete masakru v Srebrenici, na osemtisíc mužov a chlapcov, ktorí boli odvlečení od rodín a zabití, na pochod smrti, na matky, ženy a vdovy, ktoré po nich ostali a vidíme v Tvojom počínaní podobnosť. Modlime sa za všetkých pozostalých, srebrenické matky, ktoré ešte stále hľadajú pozostatky svojich synov, aby upreli svoj zrak na Ježiša, ktorý prijal kríž a premenil ho na víťazstvo a večný život pre nás. Pane Ježišu, buď naším povzbudením, keď na nás dolieha znechutenie z našich opakovaných pádov a zlyhaní.
Ježiš trpí. Nesie naše hriechy. K plačúcim ženám sa obracia so slovami: „….neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Aké dôležité je pozrieť sa na seba, spozorovať svoje hriechy a ľutovať ich. Ľutovať naše hriechy, ktoré On nesie.
Ježiš kráča s krížom, odsúdený na smrť. V týchto dobách sú miliony počatých životov „odsúdené na smrt“ a práve ženy sú tie, ktorým ľudské zákony v mnohých krajinách prisudzujú právo rozhodovať. Rozhodovať v prvých týždňoch tehotenstva, či ten živý a jedinečný dar príjmu a ponechajú mu možnosť žiť a vyvíjať sa v ich tele. Alebo ho odsúdia na smrť. Či príjmu dar z Božích rúk, alebo ho odmietnu a hrozivým spôsobom ho vrátia do rúk Darcu. Prosíme Ťa Pane, pomôž tehotným ženám, ich rodinám, aj nám všetkým prijímať dary z Tvojich rúk, aj keď prídu v čase, keď ich nečakáme. Prosíme Ťa pretvor naše srdcia, aby sme spoznali pravé dôvody, ktoré nás vedú povyšovať našu vôľu nad Tvoju svätú a neomylnú vôľu. Prosíme Ťa daj, aby sme vedeli plakať a ľutovať svoje hriešne rozhodnutia a skutky. A aby sme- ak treba- vedeli plakať nahlas, ako posolstvo pre naše deti.
Ježišu, vidíme ako padáš tretíkrát. Je to chvíľa, kedy si všetci mysleli, že je to Tvoj definitívny koniec. Tvoja porážka. Vtedy si mohol zostať ležať, vzdať to a nechať svoj kríž na zemi. No nespravil si to. Vstal si. Pane, Ty vidíš bezradnosť a zúfalstvo obyvateľov Španielska v týchto dňoch. Mnohí z nich si kladú otázku, prečo po občianskej vojne, epidémii Španielskej chrípky, alebo po 2. svetovej vojne, ktorá si vyžiadala milióny obetí, ich teraz postihla ďalšia epidémia. Každý deň stúpa počet nakazených, rátame ich v tisícoch, a taktiež počet obetí. Sú to stovky mŕtvych, ktorých už niet kam dať. Nakazení sú už aj lekári a zdravotné sestry, o ktorých sa nestíhajú starať. Sú na konci so silami, nevedia, ako ďalej. Prosíme Ťa, naplň nás (ich) novou nádejou vo víťazstvo. Pre Teba neexistuje situácia, z ktorej by nebolo východisko.
Zbičovaný Ježiš prichádza na miesto. Po toľkej bolesti, ktorú musí prežívať, mu berú aj to posledné, čo zachováva ľudskú dôstojnosť - jeho šaty. Strhli mu ich, obnovili jeho rany a potupili ho pred očami mnohých. Ježiš to znáša pokorne, stále verí, bojuje až do konca a tak plní Otcovu vôľu. Vie, že po tomto utrpení uľaví utrpeniu všetkých čo uverili.
Menšina Jezídov v Iraku je terorizovaná Islamským štátom. Ženy a dievčatá sú využívané ako sexuálne otrokyne, na starších obyvateľoch a mužoch je páchaná genocída. Týmto zneužívaným ženám kradnú ten najvzácnejší dar od Pána, ich čistotu. Pošliapali ich hodnotu a chcú aby zmizla zo sveta identita ich národa. Ježiš chápe ich bolesti. On zažil to isté, rozumie nášmu utrpeniu. On sám bol obeťou. Pane, daj im dar poznania, daj im vedieť, že ich hodnota nespočíva v niečom fyzickom, ale v duchovnom. V srdci sú stále čisté a Tebou milované. Niektorým sa podarilo utiecť a dokonca bojovať za svoj národ a za práva žien.
Na kríži pribitá, potupená, vydaná napospas zlobe za nás. Láska, ktorá miluje, nie je v tom najťažšom momentne pozemského života milovaná. Áno, táto Láska nám hovorila múdro, aj uzdravovala naše choroby a rany, no bola príliš radikálna. Jej slová neprinášali len radosť a potešenie, ale aj zodpovednosť a priznanie si zla v nás. Je lepšie, keď Ju pribijeme na kríž a vyzdvihneme vysoko od nás. Tam, kde Jej prítomnosť už nebude vzbudzovať nepohodu a výčitky. Konečne sa potom budeme môcť vrátiť k našej hre na menšie zlo a racionálne riešenia. Pribíjame pri nej síce na osobné kríže mnohých ľudí, no pre vyššie záujmy predsa musí ísť ich existencia bokom.
Na Mariupoľ, Luhansk, Doneck aj v tejto chvíli dopadajú granáty z oboch strán. Rozsievajú zúfalstvo a smrť. A smrť sa nepýta, ktorej strane fandili. Žijú tam ľudia zovretí v smrteľnej náruči vyšších záujmov a globálnych cieľov. Pritom ich jedinou smolou je, že sa narodili na nesprávnom mieste. Áno, chodili do školy, do práce, aj sa snažili vychovávať svoje deti a žiť svoje životy tak ako my, no ich mesto je príliš dôležité. Nesmú ho ovládať tí druhí. Preto sú ich sny aj v dnešný deň pribíjané na kríž záujmov väčšieho suseda. Moc a vplyv. Presne preto sú ničené domy a životy ľudí na Ukrajine. Moc a vplyv. Presne o to sa báli farizeji a preto ťa poslali na kríž. Moc a vplyv. To je kompas mnohých z nás aj na Slovensku. Na kríži pribitá, potupená, vydaná napospas zlobe za nás.
Ježiša pribili na kríž. Zomiera s dvoma zločincami, hoci nikdy nič zlé nevykonal. Mohol dokonca uzdravovať, odpúšťať, milovať, no bol neakceptovateľný len preto, že nezapadal do toho, čo bolo vtedy v spoločnosti zaužívané a považované za jediné správne. Ježiš na kríži prežíva tri hodiny nevýslovné utrpenie. V týchto troch hodinách vidí všetky muky, ktoré budú ľudia trpieť v koncentračných táboroch, v gulagoch, vo väzniciach, ktorí budú mučení na uliciach, a to len preto, lebo majú inú farbu pleti, patria k inému národu alebo vyznávajú iné náboženstvo. Preto ich treba nenávidieť alebo v lepšom prípade sa ich aspoň báť.
Vidí aj utrpenie osemmiliónového národa ujgurských moslimov, žijúceho oficiálne v autonómnej oblasti na severozápade Číny, no v skutočnosti pod nepretržitou policajnou kontrolou, sledovaní digitálnymi technológiami. Pod zámienkou boja proti extrémizmu a terorizmu, prebieha dnes kultúrna genocída tohto národa. Z banálnych dôvodov sú internovaní do tzv. reedukačných táborov, v ktorých je dnes väznených cez milión Ujgurov.
Pane, tak, ako si Ty zomieral na kríži, pretože si niekomu nevyhovoval, tak aj dnes zomiera celý národ Ujgurov. Prosíme Ťa, pomôž im v ich beznádejnej situácii, živote v strachu. Prosíme Ťa za Čínu, aby prestala s týmto masovým útlakom a nehumánnymi činmi nielen na Ujguroch ale aj kresťanoch a iných vierovyznaniach. Zároveň Ťa chceme prosiť za seba samých.
Odpustiť
Je dokonané. Predstavenie skončilo, ľud sa rozpŕchol. Zostalo len mrazivé ticho, prázdnota a zdanlivé víťazstvo smrti, zopár vojakov a Ježišovi najbližší. Jozef s Nikodémom s láskou a úctou snímajú Ježišovo telo a vkladajú ho do náručia ženy, ktorá aj teraz, napriek ďalšiemu meču bolesti, znovu hovorí v srdci svoje fiat. Máriina bolesť a žiaľ museli byť nepredstaviteľné. Hoci bola bez hriechu a odovzdaná Božej vôli, stále bola človekom - matkou, ktorú najväčšmi raní bolesť jej dieťaťa. Mária určite veľmi dobre rozumie obyvateľom Filipín. Túto krajinu každoročne sužujú tropické búrky, ktoré v dôsledku klimatických zmien prichádzajú stále častejšie. Tie najväčšie z nich - tajfúny si vyžadujú desiatky ľudských životov, stovky zranených a nezvestných, zničené domy ba celé dediny či mestá. Mnohí Filipínčania často po takomto zničujúcom tajfúne prídu o všetko, niekedy dokonca aj o svojich blízkych. Držia v náručí telá svojich detí, súrodencov či rodičov a pozerajú sa na svoje spustošené obydlia. Čo bude ďalej? Aký to má zmysel? Pane, prosíme Ťa, daj obyvateľom Filipín, ale aj iných krajín sužovaných prírodnými či ekologickými katastrofami, silu a nádej pre nové začiatky.
Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti, lebo si svojim krížom vykúpil svet. Agónia je dokonaná. Život Pána Ježiša uzatvoril tmavý hrob. Jeho doráňané telo leží vystreté na chladnej kamennej doske. Mohlo by sa zdať, že tu to končí. Že tie...
V prvých storočiach existencie Cirkvi bol tento čas obdobím, v ktorom tí, čo počuli a prijali Kristovo hlásanie, začínali krok za krokom svoju púť viery a obrátenia, aby neskôr mohli prijať sviatosť krstu. Bolo to priblíženie sa k živému Bohu a uvedenie do viery, ktoré sa uskutočňovalo postupne, prostredníctvom vnútornej premeny katechumenov, teda tých, čo túžili stať sa kresťanmi a byť tak začlenení do Krista a do Cirkvi. Následne potom boli aj kajúcnici a všetci veriaci pozvaní, aby sa zapojili do tohto obdobia duchovnej obnovy, aby svoj život lepšie pripodobnili životu Kristovmu. Zapojenie sa celej komunity do rozličných častí pôstneho putovania zdôrazňuje jeden dôležitý rozmer kresťanskej spirituality: že vykúpenie je vďaka Kristovej smrti a jeho vzkrieseniu dostupné pre všetkých, nielen pre niektorých.
Cirkev nazýva obdobie, do ktorého sme dnes vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo priam typickým - „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní (po taliansky sa pôst povie Quaresima) a tento jasný odkaz na Sväté písmo nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu. Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom. Toto číslo nepredstavuje presný chronologický údaj, vytvorený súčtom dní. Je to skôr označenie trpezlivého očakávania, dlhej skúšky - čas dostatočný na to, aby človek uvidel Božie diela - čas, v ktorom je potrebné vykročiť a prijať zodpovednosť bez ďalších odkladov. Je to čas zrelých rozhodnutí.
Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Následne ďalších štyridsať dní po potope musel čakať na to, aby mohol pristáť s archou, ktorá bola zachránená od zničenia (Gn 7,4.12; 8,6). Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18). Štyridsať rokov putoval židovský národ z Egypta do zasľúbenej zeme: bol to príhodný čas na zakúsenie Božej vernosti. „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti... Odev sa na tebe nezodral a noha ti neopuchla, a je to štyridsať rokov“ hovorí Mojžiš v knihe Deuteronómium na konci týchto štyridsiatich rokov putovania (Dt 8, 2.4). Rokov pokoja, ktoré Izrael zažíva pod vedením Sudcov, je tiež štyridsať (Sud 3, 11.30) - avšak po skončení tohto času sa už začína obdobie zabúdania na Božie dary a návrat k hriechu. Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4). Štyridsať bolo rokov, počas ktorých vládol Šaul (Sk 13,21), Dávid (porov. 2 Sam 5,4-5) a Šalamún (porov. 1 Kr 11,41) - prví traja králi Izreala.
Aj žalmy sa zamýšľajú na biblickým zmyslom štyridsiatich dní - ako napríklad Žalm 95, z ktorého sme práve počuli úryvok: „Čujte dnes jeho hlas! Nezatvrdzujte svoje srdcia. Ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. Štyridsať rokov sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som: Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru moje cesty neznajú.“ (v. 7c-10). V Novom zákone Ježiš - predtým, než začne verejný život - odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije (porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi zvíťaziť. Štyridsať bolo dní, počas ktorých vzkriesený Ježiš kázal svojim učeníkom predtým, než vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého (porov. Sk 1,3). Týmto číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným.
Štyridsať rokov putovania Izraela púšťou je poznačených rozporuplnými situáciami i ľudskými postojmi. Na jednej strane je to obdobie „prvej lásky“ medzi Bohom a jeho ľudom, keď Boh hovorí k srdcu ľudí a neustále im ukazuje cestu, po ktorej majú kráčať. Mohli by sme priam povedať, že Boh sa ubytoval uprostred Izraela, šiel pred ním v oblaku a v ohnivom stĺpe a staral sa každý deň o jeho potravu: z neba zosielal mannu a zo skaly vyvádzal vodu. Preto možno roky, ktoré Izrael strávil na púšti, vnímať ako čas zvláštneho Božieho vyvolenia a čas, v ktorom sa ľud úzko privinul k Bohu. Čas prvej lásky. Na druhej strane nám Biblia ukazuje aj iný obraz tohto putovania po púšti: bol to aj čas pokušení a veľkých nebezpečenstiev, keď Izrael reptal proti svojmu Bohu a chcel sa vrátiť k pohanstvu, keď si vytvoril vlastné modly, lebo túžil po uctievaní bližšieho a hmatateľnejšieho Boha. Bol to čas vzbury proti veľkému a neviditeľnému Bohu.
Túto rozporuplnosť, čas zvláštnej Božej blízkosti a čas prvej lásky, ale aj čas pokušenia a navádzanie späť k pohanstvu, prekvapivým spôsobom nachádzame i Ježišovom pozemskom putovaní - samozrejme bez toho, aby došlo k pádu do hriechu. Po krste pokánia v Jordáne, v ktorom Ježiš na seba berie osud Božieho služobníka, čo sa vzdáva vlastnej vôle, žije pre druhých a vstupuje medzi hriešnikov, aby zobral na seba hriechy sveta, po tomto krste Ježiš odchádza do púšte, aby tam štyridsať dní zostal v hlbokom spojení s Otcom, a zopakoval tak dejiny Izraela vo všetkých spomínaných štyridsaťdňových obdobiach. Táto dynamika je neustále prítomná v pozemskom živote Ježiša, ktorý znovu a znovu hľadá okamihy samoty, aby sa modlil k svojmu Otcovi a zostal v intímnom spoločenstve a v samote s ním - vo výnimočnom spoločenstve s ním - a potom sa mohol znovu vrátiť medzi ľudí.
Avšak v týchto časoch "púšte" a zvláštneho stretnutia s Otcom, je Ježiš vystavený aj nebezpečenstvu a napádaný pokušením a zvádzaním zlého, ktorý mu navrhuje inú mesiášsku cestu, vzdialenú od Božieho plánu - táto cesta totiž smeruje cez moc, úspech a vládu, nie cez úplné darovanie sa na Kríži. Táto situácia plná rozporov ja charakteristická aj pre Cirkev v jej putovaní „púšťou“ sveta a dejín. V tejto „púšti“ máme my, veriaci, príležitosť zažiť hlboké stretnutie s Bohom, ktorý posilňuje ducha, utvrdzuje vo viere, živí nádej a oživuje lásku; takýto zážitok nás robí účastnými na víťazstve Krista nad hriechom a nad smrťou - prostredníctvom obety lásky na Kríži.
Avšak „púšť“ je aj negatívnym aspektom skutočnosti, ktorá nás obklopuje: suchota, chudoba slov života a hodnôt, sekularizmus a materialistická kultúra, ktoré uzatvárajú človeka len do horizontu jeho svetskej existencie a berú mu vzťah k večnosti... Je to prostredie, v ktorom nebo nad nami tmavne, lebo je pokryté mrakmi egoizmu, nepochopenia a klamstva.
Drahí bratia a sestry, v týchto štyridsiatich dňoch, ktoré nás vedú k Veľkej noci Vzkriesenia, môžme nájsť novú odvahu prijať s trpezlivosťou a vierou každú ťažkosť, bolesť a skúšku - vo vedomí toho, že Boh dá z temnôt povstať novému dňu. A ak sme boli verní Ježišovi a nasledovali ho na ceste Kríža, potom nám žiarivý Boží svet - svet svetla, pravdy a radosti - bude znovu darovaný: bude to nový úsvit stvorený samotným Bohom.