Svätý Augustín a jeho názor na interrupcie: Historický kontext a vývoj postojov

Problematika interrupcií je komplexná téma, ktorá vyvoláva vášnivé diskusie v spoločnosti. Morálne hodnotenie, prípustnosť a zákonné vymedzenie interrupcie predstavuje pre mnohých ľudí etický problém, v niektorých krajinách sú interrupcie zakázané a ich vykonávanie je trestné, kým v iných krajinách sú do určitého časového okamihu legálne a beztrestné.

Cieľom tohto článku nie je filozofovať či moralizovať, ale zamerať sa na rozpory v učení katolíckej cirkvi v súvislosti s interrupciami. Rovnako ako nedokážu vstrebať subjektívne rozumovo hodnotenú morálku, nedokážu sa postaviť ani k otázke života ináč ako absolutisticky a teda bez výnimiek.

Prikázanie je prikázanie, život je život a za žiadnych okolností sa nesmie ukončiť. Preto za žiadnych okolností nepripadá do úvahy ani interrupcia (či eutanázia).

Svätý Augustín a jeho vplyv na katolícky pohľad na ženu a sexualitu

Zakladajúci mysliteľ latinského kresťanstva, sv. Augustín, vyslovil na konci štvrtého a začiatkom piateho storočia určité predpoklady, ktoré dodnes katolicizmus trápia. Hoci uznal, že aj ženy sú obrazom Boha a môžu byť vykúpené, veril, že Boh ich stvoril ako feminae, samičky, s úmyslom, aby boli podriadené mužovi.

Neprimeraná vina ženy za pád ľudstva do hriechu, zapríčinená jej neposlušnosťou voči jej podriadenosti, znamená, že môže byť vykúpená len prijatím svojej dvojnásobnej podriadenosti mužovi, ak treba, aj nátlakom. Podľa Augustína ženskosť nikdy nemôže reprezentovať Boha.

Augustínov pohľad na ženy zhoršil v 13. storočí Tomáš Akvinský prijatím Aristotelovej mienky o rodoch. Pre Aristotela aj Akvína boli ženy svojou podstatou menej ako muži, lebo boli stvorené biologicky ako neúplné ľudské bytosti. To znamenalo, že žena nikdy nemôže reprezentovať normatívne ľudstvo.

Preto musel byť Kristus mužom, aby reprezentoval normatívnu ľudskosť. Malo to za následok, že ženy nemohli byť vysvätené, lebo nemohli reprezentovať Krista. Tým boli ženy vylúčené z vedúcich postavení v cirkvi a spoločnosti.

Augustínov pohľad na ženy skomplikoval jeho názor na sex a reprodukciu. Učil, že v originálnom stave nevinnosti by sa ľudia boli množili bez vášnivej žiadostivosti alebo sexuálnej rozkoše. Pád do hriechu zdeformoval ľudskú sexualitu tým, že urobil každý sexuálny akt žiadostivým.

To znamenalo, že každý sexuálny akt bol objektívne hriechom, a prepáčilo sa to alebo povolilo len vtedy, ak sa to udialo v manželstve s cieľom počať - splodiť deti. Aj v manželstve bol však sex hriechom, resp. „len smilstvom“, ak boli jeho reprodukčné účinky blokované.

Pre tieto názory na ženu a sexualitu sa stal výzvou moderný feminizmus. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia začali ženy bojovať za volebné právo, civilné a politické práva, vyššie vzdelanie a prístup k profesionálnemu zamestnaniu.

Katolicizmus bol nepriateľský voči feminizmu a napr. v USA v dvadsiatych rokoch minulého storočia ostro bojoval proti volebnému právu žien. Katolícki biskupi tvrdili, že miesto ženy je doma a že ich jemnej ženskej povahe sa hrubá mužská volebná aktivita prieči.

V roku 1930 odsúdil Pápež Pius XI. emancipáciu žien ako podrývajúcu božsky podloženú poslušnosť ženy jej manželovi a ako falošnú odchýlku od jej pravej a jedinej úlohy byť matkou a vedúcou domácnosti.

Keď ženy dostali volebné právo, katolícki biskupi začali organizovať katolícke ženy do organizácií, bojujúcich proti liberalizmu, socializmu a feminizmu, ale menovite proti antikoncepcii, rozvodu, zákonu o detskej práci a o dodatku o rovnakých právach mužov a žien.

Predošlé názory na ženu ako niečo menejhodnotné, ako neúplný človek, boli nahradené komplementárnosťou mužových vlastností. Naraz dostali ženy inú povahu ako muži a stali sa „od prírody“ duchovnejšími, morálnejšími a väčšmi milujúcimi - no zachovajú si túto feminínnu povahu, len pokiaľ ostanú vo svojej tradičnej roli doma.

Najmä v encyklike Pacem in terris sa povedalo, že žena má rovnaký prístup k všetkým právam ľudskej osoby v spoločnosti a na vstup do verejného života, práce a politiky. Znie to ako prekvapujúce schválenie feminizmu, keď sa v encyklike hovorí: „Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom.

Historický vývoj názorov na interrupcie

Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom[3] a preto sa ženy - matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti.

Od roku 1850 pred Kr. Máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia. K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy. V staroveku sa trestnosť interrupcií posudzovala z odlišných hľadísk, ako dnes.

Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Sokrates, Platón a Aristoteles uznávali interrupcie ako formu kontroly populácie. Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu.

Vo svojej zbierke spisov Corpus Hippocraticum sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa, ukončenie neželaného tehotenstva. Teoretické predpoklady vzniku predstavy o práve ženy na kontrolu tehotenstva vychádzajú historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku.

Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie.

V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy jednak ženského hnutia, jednak jej účelom bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života.

Nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze však opäť zakázané (1936). Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala interrupciu, bol Island (1935), o tri roky neskôr Švédsko. V rokoch 1965 až 1985 liberalizovali interrupčné zákony mnohé krajiny sveta. Výnimku v Európe tvoria silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko.

Pre ateistov je postoj k interrupciám niekedy odvodený z ich vnútorného morálneho cítenia. Prístup cirkvi, ktorý spoluformoval prístup spoločnosti k interrupciám, sa sprísnil najmä v posledných storočiach, no hriechom a zakázanou bola vždy, s rozvojom ľudského poznania života pred narodením sa len menili tresty.

Cirkevný učiteľ Svätý Augustín (4. storočie) tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov[chýba zdroj a pápež Inocent III. ešte na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred pohybom plodu (17. - 20. Tomáš Akvinský (13. storočie) zastával teóriu oduševnenia - animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom, do ženského v osemdesiatom dni života.

Tento názor tzv. hylomorfizmus je rozšírený v časti populácie i dnes a hovorí, že ľudská duša (podľa tohto názoru v podstate intelektová) môže existovať len v tele, vybavenom orgánmi na duchovné aktivity človeka. Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus V. svojou Immensa Aeterni Dei odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze.

V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa používala hranica beztrestnosti potratu ako čas, keď žena začínala cítiť pohyby plodu. V roku 1869 pápež Pius IX.

Súčasný postoj katolíckej cirkvi

Katolícka cirkev pristupuje k téme potratov absolutisticky. Rovnako ako nedokážu vstrebať subjektívne rozumovo hodnotenú morálku, nedokážu sa postaviť ani k otázke života ináč ako absolutisticky a teda bez výnimiek.

Oficiálny Postoj Cirkvi František to dal jasne najavo - interrupcia v ktoromkoľvek štádiu a za akýchkoľvek okolností je VRAŽDOU. Rovnako sa vyjadroval už aj Ján Pavol II, ktorý povedal "...Všetky dôvody, AKOKOĽVEK sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti."

Pre nich sú dve bunky v maternici už rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako ohrozená matka. Zo štatistík však vychádza, že dnešní veriaci sa od učenia ich cirkvi často výrazne vzdiaľujú. Priepasť medzi nimi je niekedy až ohromujúca.

Oháňajú sa prikázaním Nezabiješ!, no statočne odignorujú verš, v ktorom má Boh jasno, že AK sa jedná o homosexuálneho, v sobotu pracujúceho a rodičov neposlúchajúceho ateistu, nosiaceho rôznorodé tkaniny a konzumujúceho krevety, tak vtedy treba rázne zakročiť a toho úchyláka vykameňovať z našich životov.

Boh by niečo také samozrejme netoleroval. Alebo žeby to bolo ináč? "Hospodin oľutoval, že utvoril človeka na zemi a cítil v srdci bolesť. Hospodin povedal: Človeka, ktorého som stvoril, vyhubím z povrchu zeme; počnúc človekom až po dobytok, plazy a nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich utvoril." (Genesis 6:6) Ako potom chápať rozhodnutie Boha potopou vyhubiť celý svet, keď svoj plán tak pokašľal?

Pro-Life vs. Pro-Choice - Hľadanie Kompromisu

V oboch prípadoch sú extrémy neakceptovateľné a preto by sme mali hľadať ten správny kompromis. Je rovnako absurdné tvrdiť, že život začína počatím, ako je absurdné tvrdiť, že začína pôrodom.

Rozdiel je hlavne v tom, kto ako definuje začiatok života a ľudská bytosť a do kedy má zmysel hovoriť o odstránení zhluku buniek nazývaného plod a od kedy o zabití dieťaťa. Toto je vážna morálna a filozofická otázka.

Právo na potrat treba hodnotiť z viacerých stránok - i na základe sociálnych a emočných dopadov na matku, budúce dieťa, rodinu, spoločnosť atď. Takých štúdií je dnes už mnoho a vďaka tomu si mnohé krajiny určili rozumné pravidlá.

Legislatíva v Rôznych Krajinách

Väčšina západných krajín považuje umelé prerušenie tehotenstva V ODÔVODNENÝCH prípadoch do 22. až 24. týždňa tehotenstva za legálny čin (WHO definuje hranicu na 500g a teda 22 týždňov). Na Slovensku je to 12. týždeň tehotenstva (teda plod má 10 týždňov, pretože tehotenstvo sa počíta od prvého dňa poslednej periódy ženy a nie od oplodnenia).

V niektorých krajinách je to však stále kontroverzná téma a napríklad v takom Salvádore je potrat za každých okolností ilegálny a množstvo žien si tam odpykáva tridsaťročné tresty za ukončenie svojho tehotenstva. A to je krajina so silným zastúpením rímskych katolíkov, ktorí antikoncepciu považujú za hriech.

Zilegalizovanie, ako je vidieť v praxi, nezabráni potratom. Potraty budú vykonávané naďalej, avšak nezákonne, tajne a hlavne rizikovo. Desaťtisíce žien zomiera ročne pri neprofesionálne a ilegálne prevádzaných potratoch, ktorých je vyše 22 miliónov, a to hlavne v krajinách, kde sa zákony riadia náboženským fundamentalizmom.

Kedy Začína Život - Ústredná Otázka

Základný problém pri otázke interrupcií nastáva hlavne pri definícii, KEDY ZAČÍNA ŽIVOT ČLOVEKA. Kresťania prišli s tvrdením, že život začína PRÁVE pri spojení spermie a vajíčka. Samozrejme vajíčko nie je potencionálny život a Bohom vytvorená menštruácia nie je zabíjanie a ani spermie nie sú potencionálny život, lebo by to vyzeralo pri každom sexe na genocídu.

Veriaci svojim absolutizmom prechádzajú až do takých krajností, že bránia zničeniu embryí pri lekárskom výskume v úplne počiatočnom štádiu. Ten by naopak mohol zachrániť milióny reálnych životov.

Život sa však nedá definovať LEN ako potencionálny život. Potom by sme sa mali pracne snažiť spájať všetky ženské vajíčka s nejakou spermiou, aby denne nezanikali milióny potencionálnych životov. Prečo nevyužijeme každé jedno vajíčko a prečo nie sú ženy len inkubátormi pre potencionálne životy? No preto, lebo si vieme predstaviť sociálny dopad takého jednania.

Etické a Filozofické Aspekty

Sú rôzne názory na to, kedy život začína. Konsekvencionalisti hodnotia situáciu rozumovo a snažia sa zhodnotiť utrpenie embrya. Embryo do 24. týždňa nemá vyvinutú nervovú sústavu (receptory a mozgovú kôru) a teda nie je možné považovať potrat za utrpenie. Je však pociťovanie utrpenia začiatkom života?

Je naozaj ťažké stanoviť, kedy začína život na základe nejakého parametra. A aj keby sme boli schopní nájsť hranicu života (filozoficky či vedecky), musíme sa nad otázkou potratov zamyslieť aj eticky.

Ako naložiť s niekoľkodňovým plodom, keď je v ohrození matka - od stavu ohrozenia života, cez stav trvalého ťažkého zdravotného poškodenia, cez fyzické či psychické poškodenie až po sociálno-ekonomické poškodenie. Opäť zložitá otázka. Kto určí hranice? A čo ohrozenie zdravia dieťaťa? Čo ak sa narodí mŕtve? Čo ak veľmi postihnuté či slabomyseľné? Čo ak bude nechcené, až nenávidené, lebo matka bola znásilnená a dieťa bude chýbajúcou láskou značne trpieť?

Historický Pohľad na Interrupcie v Cirkvi

Svätý Augustín v 4. storočí tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov (dnes vieme, že je to minimálne 20. týždeň) a pápež Inocent III. stanovil v 13. storočí, že kým sa dieťa nehýbe, je potrat beztrestný (17. - 20. týždeň).

Až v 16. storočí odsúdil prvýkrát pápež Sixtus V. umelé prerušenie tehotenstva v ktorejkoľvek fáze. Odvtedy sa to ešte zmenilo a definitívny zákaz potratom dal AŽ V ROKU 1869 pápež Pius IX. Áno, až v 19.

Tabuľka: Porovnanie Názorov na Začiatok Života

tags: #svaty #augustin #interupcia