Život učiteľa je často spojený s odovzdávaním vedomostí a formovaním budúcich generácií. Jedným z takýchto pedagógov je aj Ivan Turic, ktorého životná cesta je plná zaujímavých udalostí a vplyvov. Tento článok sa zameriava na jeho životopis, od detstva až po pedagogickú kariéru.
Don Bosco, zakladateľ saleziánskej rehole, ktorá ovplyvnila život Ivana Turica.
Detstvo a rodinné zázemie
Ivan Turic sa narodil 12. júna v Prestavlkoch. V tom čase to bola dedinka s malým počtom domov, sústredených okolo kostola. Nachádza sa v Žiarskej kotline na strednom Slovensku, obklopená pohoriami Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy. Patrila do benediktínskeho opátstva so sídlom v Hronskom Svätom Beňadiku. O zriadení tamojšieho kláštora hovorí jeho zakladacia listina z roku 1075. Benediktíni, ako vieme, podľa svojho hesla “ora et labora” učili aj ľud, ktorý spravovali, modliť sa a pracovať. V týchto vlastnostiach, a osobitne v pracovitosti, Prestavlčania naozaj vynikali.
Rod Beňovcov patrí v Prestavlkoch k trom najstarším a je jedným z najpočetnejších. Záznamy o ňom sa nachádzajú v prvých matrikách farnosti Trubín. Najstarším zapísaným “praotcom” dona Beňu je Juraj Beňo, ktorého syn Ján, sobášený v roku 1768, mal desať detí. Don Ján A. Otec Ladislav bol človek veselej, živej a ráznej povahy, vtipný, pracovitý a odvážny. Hovoria o ňom, že bol aj veľmi mocný. Napriek svojej sangvinickej povahe bol citlivý na tie najdôležitejšie hodnoty v živote rodiny. Keď k nemu, ako k vysťahovalcovi za prácou v Argentíne, prišli reči, že za jeho manželkou chodí miestny učiteľ, neuveril im, ale šiel si to overiť. Kvôli istote o vzájomnej manželskej vernosti, ktorá bola pre neho svätá, neváhal podniknúť ďalekú i finančne náročnú cestu z Ameriky.
Matka Veronika bola zasa pokojná, rozvážna, múdra, dôsledná v práci i v poriadku, pritom rodinná i veselá, všímavá v službe, i keď slabšieho zdravia. Bola to len jednoduchá dedinská žena, ale vedela sa pohotovo zorientovať v ľuďoch i v situáciách. Ak vzniklo niekedy medzi rodičmi menšie napätie, ktoré navonok prejavil viac otec, matka zobrala deti bokom. Keď to zakrátko otca prešlo, snažil sa všetko urovnať rodinnou veselosťou. Niekedy i tak, že svoju Veroniku zobral do tanca a párkrát sa s ňou pokrútil po kuchyni.
Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov. Matka mala vtedy dvadsaťtri a otec dvadsaťsedem rokov. Tých prvých dvoch ani nepoznal - zomreli ako deti. On sám v dvanástich rokoch prešiel zdravotnou krízou, ktorú však šťastne prekonal. Z trojice mladších súrodencov si dvoch Pán Boh k sebe povolal takisto v detskom veku. Nažive zostal len najmladší brat Jozef, ktorý so svojou rodinou zostal v Prestavlkoch. Braček Ferko zomieral v Jankovej prítomnosti.
Rodičia boli chudobní. Otec celý život pracoval ako robotník a doma mali políčko, kra-vu a drobné domáce zvieratá. Všetci bývali v jednej izbe. Keď otec odišiel za prácou do Argentíny (z ktorej sa, mimochodom, vrátil chudobnejší, ako tam išiel - matka mu musela zo Slovenska poslať peniaze na spiatočnú cestu), Janko bol doma najstarší z detí. Pomáhal mame na poli i v celom malom hospodárstve a na pasienky povyše dediny chodil pásavať kravu. Ako dvanásťročný musel dokázať zabiť teľa, alebo aby zarobil pre domácnosť nejakú korunku, spolu s chlapmi sťahovať z lesov drevo. Pre tieto práce bol veľakrát nútený vynechať školu. A tak sa stalo, že musel opakovať ročník. Ale vtedy sa to nebralo tragicky.
Rovesníci si spomínajú, že Janko bol skromný, nenápadný chlapec dobrého srdca, skôr vážny a utiahnutý. Málo hovoril, ale keď niečo povedal, mal to premyslené. To však neznamenalo, že nemal zmysel aj pre chlapčenské huncútstva. Napríklad pre takéto: Dedina mala nočného strážnika “ujčoka” Madáčika. Jeho úlohou bolo odtrúbiť večierku, čo bolo zároveň dôkazom, že nespí, ale stráži. Doma mal hodiny, na ktorých pre svoju slepotu zisťoval čas len tak, že ohmatal ručičky. Nuž a tieto jeho hodiny chlapcov (medzi nimi aj Janka) veľmi lákali a lákala ich aj myšlienka popliesť ujčoka Madáčika. Raz večer mu nebadane vkĺzli do domu a posunuli ručičky dopredu.
Mládež na dedine hrávala divadlo a aj menší k nemu prispievali. Janko mal od detstva dar niečo usporiadane povedať. Pán Boh ho obdaril aj hudobným nadaním. O náboženskú výchovu malého Janka sa okrem rodičov staralo celé prostredie, ktoré bolo zbožné. Osobitnú úlohu tu zohrávala starká Zuzka, ktorá bývala u nich v dome v zadnej izbičke. Keď ráno bola matka na poli alebo pri statku, starká chystala raňajky a dozerala na Jankovu rannú modlitbu. Tá bola zároveň opakovaním častí katechizmu - bolo treba vymenovať prikázania, sviatosti, hlavné pravdy a všeličo iné. Keď sa raz stalo, že Janko, už hladný, otočil hlavu smerom k jedlu, ktoré starká pripravovala, dostal vechťom po ústach aj s takýmto slovným sprievodom: “Čo sa obzeráš ako vlk?!
Rozhodnutie pre saleziánsku rehoľu
Ako sa dorastajúci Janko dostal k povolaniu, hovorí sám don Beňo takto: “Ako chlapec som vedel len to, že doma nemám zostať. Keď v škole po prvýkrát zisťovali, čím chceme byť, napísal som, že horárom. Ten v dedine niečo znamenal. Mal flintu a báli sa ho tí, čo chodili kradnúť drevo. Neskôr som si obľúbil nášho pána učiteľa Suchánka, ktorý bol dobrým veriacim človekom. Tak som nabudúce pri takejto otázke napísal, že chcem byť učiteľom. Božím riadením sa mi neskôr v živote splnilo jedno i druhé. No vtedy som na nejaké štúdiá nemohol pomýšľať, lebo pre nutné práce v našom malom hospodárstve som opakoval ročník a ľudovú školu som skončil v šiestej triede. Keď som mal štrnásť rokov, bol vo mne akýsi nepokoj. Stále jasnejšie som cítil, že chcem preč z domu.
Nato prišiel domov Laco Gáfrik, ktorý bol u verbistov v Nitre. Šli sme spolu na prechádzku a Laco rozprával o tom, kde je, tak plasticky a oduševnene, že som si povedal, keď on môže takto byť, prečo by som aj ja nemohol. Tak ma to zobralo, že som hneď šiel k tete, ktorá mala z Francúzska listové obálky (vtedy to bola vzácnosť) a napísal som do Nitry, či by ma neprijali. Pomyslel som si, že tam aspoň budem mať nejakých známych. Pritom som nevedel, čím chcem byť. Lenže z Nitry mi odpísali, že ma nemôžu prijať pre nedostatok miesta a poradili mi, aby som sa hlásil u nejakej inej rehole. A ani doma to nebolo jednoduché. Otec nechcel počuť o takejto mojej budúcnosti. Hovoril: ,Janko, kúpime si voly a budeme gazdovať. Ja nechcem mať v dome žiadneho pána.’ No napokon privolil.
Už sa nepamätám, ako sa mi dostala do rúk zadná strana časopisu Saleziánske zvesti, kde bolo napísané: ,Mladíci, ktorí cítite v sebe povolanie, hláste sa u saleziánov na tých a tých adresách...’ Ešte v ten deň som napísal do Šaštína. Odpovedali mi, aby som 3. mája prišiel na skúšky do Hronského Sv. Beňadika. Na toto obdobie spomína don Beňova o trochu mladšia rovesníčka Anička, neskôr rehoľná sestra Mária, takto: “Často sme sa s Jankom stretli pri pasení kráv. Využívali sme čas a pripravovali sme sa na prijímacie skúšky. Obaja sme chceli ísť do rehole. Opakovali sme si rôzne predmety: matematiku, slovenčinu... Janko vždy rozmýšľal, ako dobre využiť čas, aby z toho bol osoh aj pre budúcnosť.
Don Beňo pokračuje: “V deň skúšok bola vo Sv. Beňadiku púť a my sme tam šli večer predtým s mamou pešo. Z Prestavĺk to bolo tridsaťpäť kilometrov. Ďalšiu noc sme zasa išli nazad pešo. Po sv. spovedi, sv. omši a procesii začali sa skúšky. Kvôli nim prišiel zo Šaštína pán direktor don Sersen. Keď ma vyskúšal z predmetov, buchol ma po chrbte. (Bol som statnejšej, vypracovanej postavy, lebo som od malička ťažšie fyzicky pracoval.) Začal ma naháňať okolo stola, ale ja som sa nedal - skúšal som takticky utekať raz na jednu, raz na druhú stranu. Keď som prišiel do tohto ústavu a zložil som sa, poslali ma na dvor. Videl som tam behať chlapcov. Nikoho som nepoznal a nevedel som, čo mám robiť, tak som len v kútiku postával. Tu prišiel za mnou don Evinic a povedal: ,Čo stojíš? Prečo sa nehráš?
Štúdium a pedagogická prax
Potom sa začalo moje gymnaziálne štúdium. Naša škola bola súkromná, preto výročné skúšky zo všetkých predmetov sme skladali na františkánskom gymnáziu v Malackách - to bolo najbližšie. Lenže táto rehoľa nemala toľko povolaní ako saleziáni, preto nechávali mnohých našich spolužiakov prepadnúť (v mojom ročníku z tridsiatich sedemnástich), a potom im ponúkli štúdium na ich gymnáziu, kde z nich boli často vynikajúci žiaci. Tak sa stalo, že som hneď v prvej triede prepadol aj ja a musel som sa vrátiť domov. Náš pán direktor don Sersen sa však nevzdával a hľadal iné možnosti. Napísal mi, že môžem robiť prijímacie skúšky v Kláštore pod Znievom. Ak sa na to cítim, tak hneď do tretieho ročníka. Otec však bol veľmi proti. Hovoril: ,Vidíš, ja som ti vravel... Ešte budem mať hanbu, aj škodu. Nikam nepôjdeš!’ A takto to išlo každý deň. Stačilo, že sa na mňa pozrel a ja som zaliezol do kúta. Tam som dumal a modlil sa... Mal som vtedy pätnásť rokov. Matkine slová sa napokon stali skutočnosťou.
Janko sa teda vrátil do Šaštína a šťastlivo mal za sebou prvé vážne ohrozenie svojho povolania. Týchto prvých päť rokov, ktoré strávil ako chovanec v Šaštíne pri Panne Márii Sedem-bolestnej, bolo poznačených aj budovaním si pravej úcty k Tej, ktorá je patrónkou všetkých povolaní. Don Beňo si spomína, že modlitbou ruženca si v mladosti niekoľko rokov riešil otázku čistoty a povolania, ktoré považoval za nezaslúžený dar. Medzi pätnástym a sedemnástych rokom sa ho modlil denne celý - všetky tri časti. V šaštínskom chráme v bočnej chodbe mal “svoju” sochu Panny Márie, ku ktorej kládol na zrolovanom papieri svoje predsavzatia.
Prišlo však ďalšie úskalie jeho povolania. V roku 1940, pred skončením piateho ročníka gymnázia, mal byť znovu prepustený, pretože rodičia za neho nemohli platiť celú sumu a tiež preto, že jeden z profesorov na neho nespravodlivo žaloval. Na túto situáciu si don Beňo spomína takto: “Pán direktor si nás zavolal dvoch - istého Jula Holečku a mňa a povedal nám, že nás prepúšťa, lebo neplatíme. Holečka pokýval plecami a išiel domov. Ja som sa rozplakal. Začal som vyberať z peňaženky všetky peniaze, aj drobné a klásť ich v riaditeľni na stôl. Aj vrecká som prevracal, aj omrvinky povytriasal. Neplakal som ani pri otcovej ani pri matkinej smrti, ale v takýchto prípadoch, keď išlo o povolanie, vedel som sa dojať, bolo mi to veľmi ľúto. Tak si myslím, že Pán Boh mi dal nezaslúženú, a zároveň akúsi nedefinovateľnú lásku k povolaniu.
Keď to všetko don Sersen videl, akosi sa nado mnou zmiloval a povedal: ,No, dobre, choď... O niekoľko mesiacov po tejto epizóde nastúpil don Beňo v novom školskom roku (1940 - 41) do noviciátu v Hronskom Sv. Beňadiku. Počas neho sa adepti na rehoľný život mali uistiť, aký má s nimi Pán Boh plán a predstavení zasa zistiť, či je nádej, že novici budú mať na budúcu prácu podľa saleziánskej charizmy potrebné vlastnosti. Z tohto roku si spomínal na dve formačné situácie. Raz mal za úlohu pozametať kláštornú chodbu. Pravda, takúto prácu, najmä v noviciáte, treba urobiť precízne. A on ju tak aj urobil, lebo vo všetkom bol dôkladný. Lenže objavil sa pán asistent a “nenápadne” mu po zametenej časti porozsýpal piliny. Za tým nasledovalo pokarhanie za nedbalú prácu. Ak by sa “motúz” (tak volali saleziáni svojich novicov) v podobnej situácii vzbúril, mohlo sa stať, že by už v noviciáte nepokračoval. Janko však pokojne pozametal chodbu znova.
Na ďalší podobný moment si spomína, keď išli s novicmajstrom don Babiakom na prechádzku do prírody. Janko mal na hlave pekný klobúk, ktorý mu mama kúpila za ťažko nasporené peniaze. Nuž a na tej prechádzke sa pánu magistrovi zapáčili fialky, že si z nich vezmú aj s koreňmi a zasadia v kláštornej záhradke. Vytrhol ich, ale nebolo ich v čom odniesť. Poobzeral sa po chlapcoch a povedal: “Beňo, ty máš taký klobúk, daj, v ňom to odnesieme”. Jankovi nebolo všetko jedno, keď sa mal vzdať takéhoto, pre neho veľmi vzácneho, daru. Inokedy mu zasa pán magister povedal: “Beňo, ty si taký vážny, mal si sa radšej hlásiť k jezuitom.” A tak dostal za úlohu každý deň pri škrabaní zemiakov povedať jeden vtip. Bol práve začiatok júna - mesiaca Božského Srdca Ježišovho, keď svojmu spoločníkovi pri práci dal takúto hádanku: Vieš, čo je najsladšie na svete? Odpoveď znela: blcha, lebo ľudia si oblizujú prsty ešte prv, než ju chytia.
Na druhý deň mali hodinu s pánom katechétom, ktorý ich chcel uviesť do pobožností nového mesiaca a zhodou okolností položil chlapcom tú istú otázku: Viete, čo je najsladšie na svete? Nato sa prihlásil Jankov spoločník pri škrabaní zemiakov a povedal: “Ja viem! Blcha.” “Sadni si, ty lalo sprostý! Don Masný, ktorý bol s don Beňom vo vzdialenom príbuzenstve, spomína: “Keď som spolu s otcom ako mladý chlapec prišiel do Hronského Sv. Beňadika, aby som sa prihlásil na štúdium k saleziánom, na prvý dojem na mňa všetko pôsobilo stiesnene: kláštorné múry boli pochmúrne a keď z kaplnky vyšlo asi dvadsať nakrátko ostrihaných mužov s vážnymi tvárami (mali vtedy duchovné cvičenia), najradšej by som bol zutekal. Vtom však spomedzi nich jeden vystúpil, prišiel k nám a otcovi povedal: ,Vitaj, švagor!’ Bol to Janko Beňo. Táto jeho srdečnosť sa vo mne zakódovala ako nezabudnuteľný zážitok.
Po skončení noviciátu a po prvých dočasných sľuboch v roku 1941 don Beňo nastúpil do tzv. pedagogického študentátu v Trnave. Tam ako šiestak pokračoval v štúdiu posledných troch ročníkov gymnázia, kde však mali zároveň v učebnom pláne zaradenú jednu hodinu filozofie a jednu hodinu pedagogiky denne a boli už považovaní za klerikov. Na začiatky, ktoré don Beňo strávil v Trnave, si jeho starší spolubrat don Ernest Macák spomína takto: “Už ako šiestak gymnazista (mal vtedy 20 rokov) napísal svoju prvú brožúru Štyri kolesá, podľa ktorej sa dalo zistiť, že má spisovateľský talent.” V tomto dielku sa hovorí o čistote srdca, o častom a dobrom sv. prijímaní, o láske k Božej Matke a o láske k matke Cirkvi ako o základoch, pomocou ktorých sa možno v duchovnom živote hýbať dopredu. S akou láskou k mladým písal don Beňo už vtedy toto dielko, svedčia slová, ktoré sú v ňom obsiahnuté: “Drahý priateľu, aj ty sa musíš k svojmu cieľu pohybovať na štyroch kolesách.
Po maturite a absolvovaní filozofie a pedagogiky nasledovala u saleziánov trojročná pedagogická prax. Len čo don Beňo v roku 1944 v Kláštore pod Znievom zmaturoval (a to s vyznamenaním), vrátil sa do Šaštína, tentokrát ako asistent saleziánskych ašpirantov, ktorí boli pred noviciátom. Mal na starosti asi šesťdesiat 12 - 14 ročných chlapcov, ktorým sa staral o priebeh celého ich mimoškolského času (na dvore, pri prácach i záľubách, ba mal dozor aj v spálni, kým všetci nezaspali). Okrem toho v nižších ročníkoch vyučoval dvadsaťštyri hodín týždenne, najmä dejepis, zemepis a spoločenskú výchovu.
Jeden z jeho zverencov (don A. Iný zasa dosvedčuje: “Don Beňo využíval každú voľnú chvíľu na štúdium. Preklada...<
Pedagogická činnosť a odkaz
Jeho život a práca sú inšpiráciou pre mnohých učiteľov a pedagógov. Jeho príbeh ukazuje, ako dôležité je mať vášeň pre vzdelávanie a odovzdávanie vedomostí budúcim generáciám. Ivan Turic zanechal a zanecháva trvalý odkaz vo svete vzdelávania a pedagogiky.
Napriek mnohým výzvam a prekážkam, Ivan Turic dokázal naplniť svoje poslanie a stať sa učiteľom, ktorý ovplyvnil životy mnohých študentov. Jeho životopis je svedectvom o sile vôle, odhodlania a viery v lepšiu budúcnosť.