Po takmer 300 ročnom prenasledovaní dosiahla Cirkev slobodu v roku 313. Začali do nej vstupovať aj mnohí učení ľudia a filozofi, ktorí si vysvetľovali tajomstvá viery odlišne od učenia Cirkvi. Ak bola Cirkev predtým napádaná zvonku, teraz už mala svojich nepriateľov vo vnútri. Proti týmto bludom sa musela brániť istým podaním svojej náuky.
To robila na ekumenických (všeobecných) konciloch.
Čo je ekumenický koncil?
Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov, ktorí sú povolaní pápežom a za jeho predsedníctva rozhodujú o záležitostiach kresťanskej viery a cirkevnej disciplíny. V dejinách Cirkvi bolo doteraz 21 ekumenických koncilov. Odlišujú sa od nich provinciálne koncily, ktoré sa konajú na území jednej alebo viacerých provincií - diecéz. Závery takého koncilu sa týkajú len zodpovedajúcej provincie.
Úvod do pravoslávia: Prvých 7 ekumenických koncilov - Jay Dyer
Významné koncily v dejinách cirkvi
Tu je prehľad niektorých z najvýznamnejších koncilov v histórii cirkvi:
- Nicejský koncil - r. 325 - pozri Vývoj kristologickej dogmy
- Efezský koncil - r. 431 - pozri Vývoj kristologickej dogmy
- Kostnický koncil - r. 1414-1418
Bolo na ňom odstránené trojpápežstvo. - Tridentský koncil - r. 1545-1563
Zvolal ho pápež Pavol III. Reagoval na spory vyvolané reformáciou, hlavne sa sústredil na tie pravdy, ktoré protestanti najviac napádali: Sv. písmo, tradícia, dedičný hriech, Eucharistia a sviatosti, úcta k svätým. Koncil nariadil aj reformu bohoslužieb a sv. omše.
Tridentský koncil
- 1. vatikánsky koncil - r. 1869-1870
Zvolal ho pápež Pius IX. Koncil definoval učenie o katolíckej viere a o primáte a neomylnosti pápeža. Musel vystúpiť proti viacerým bludným náukám - galikanizmus (pápež nemôže nič vyhlásiť bez súhlasu Cirkvi); jansenizmus (človek nie je hodný milosti Božej); jozefinizmus (Jozef II. hrubo zasahoval do záležitostí Cirkvi) - 2. vatikánsky koncil - r. 1962-1965
Zvolal ho pápež Ján XXIII. a ukončil ho Pavol VI. Pokračoval na pevných základoch, ktoré postavil 1. vatikánsky koncil. 2. vatikánsky koncil bol zvolaný za účelom obnovy duchovného života. Hlavným heslom bolo „aggiornamento“ (zosúčasnenie života Cirkvi). Zúčastnilo sa na ňom 2 600 biskupov zo 116 krajín sveta. Ján XXIII. po prvom zasadaní zomrel, takže pokračovateľom sa stal Pavol VI.
Otvorenie 2. vatikánskeho koncilu
Ciele 2. vatikánskeho koncilu
- spytovanie svedomia Cirkvi a spoznanie jej chýb, hľadanie správnych riešení;
- vnútorná obnova Cirkvi - duchovný život veriacich;
- poslanie Cirkvi vo svete a zjednotenie odlúčených kresťanov.
Dokumenty prijaté 2. vatikánskym koncilom
Koncil prijal 4 konštitúcie:
- LUMEN GENTIUM - o Cirkvi
- DEI VERBUM - o Božom zjavení
- SACROSANCTUM CONTILIUM - o posvätnej liturgii
- GAUDIUM ET SPES - o Cirkvi v dnešnom svete
9 dekrétov - o komunikačných prostriedkoch, o katolíckych orientálnych Cirkvách, o katolíckych princípoch ekumenizmu, o pastorálnom poslaní biskupov v Cirkvi. O obnove rehoľného života, o kňazskej formácii, o apoštoláte laikov, o misionárskej aktivite Cirkvi, o službe a živote kňazov.
3 prehlásenia - o kresťanskej výchove, o vzťahoch Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, o náboženskej slobode.
Otvorenie 2. vatikánskeho koncilu sa konalo 2. októbra 1962 a vysielal ho rozhlas a televízia do celého sveta. V chráme sv. Prípravy na tento koncil trvali 3 roky a mnohí boli pesimistickí, lebo prípravami boli poverení konzervatívni členovia rímskej kurie. Ale hneď prvé pracovné zasadanie znamenalo veľkú zmenu.
Na programe bolo vytvorenie koncilových komisií a automaticky sa predpokladalo, že ich členmi sa stanú tí, ktorí koncil pripravovali. To by znamenalo, že koncil sa nebude niesť v novom duchu.
Koncil, ku všeobecnému prekvapeniu túto požiadavku zamietol a konciloví otcovia žiadali iných členov do koncilových komisií. Pápež Ján XXIII. sa tomu nebránil. Aby upokojil zdesenú kuriu, bol do každej komisie pridaný jeden člen z okruhu talianskych kuriálnych úradníkov. Predmetom prvého zasadania bola otázka liturgie. Hneď na začiatku vznikli spory.
Bolo to kvôli požiadavke niektorých biskupov, aby sa liturgia viac priblížila ľudu. Biskupi z Nemecka, Francúzska, severného Talianska vyslovili želanie, aby latinčina bola nahradená národným jazykom; žiadali aktívnejšiu účasť ľudu, prijímanie pod obidvoma spôsobmi aj pre laikov aspoň pri zvláštnych príležitostiach. K týmto biskupom sa pridali aj biskupi z misijných zemí a Latinskej Ameriky.
Počas prípravy na druhé zasadanie v r. 1963 zomrel Ján XXIII. Počas druhého zasadania sa riešili otázky týkajúce sa pastierskeho úradu biskupov, o správe diecéz a o ekumenizme. Svoj postoj k ekumenizmu vyjadril Pavol VI. ohlásením zámeru stretnúť sa v Jeruzaleme s carihradským patriarhom Athenagorom. Toto stretnutie sa uskutočnilo v r. 1964.
Snaha o priblíženie východnej a západnej cirkvi pokračovala v r. 1967, keď pápež navštívil carihradského patriarchu v Konštantinopole a v tom istom roku carihradský patriarcha navštívil pápeža vo Vatikáne.
Na treťom a štvrtom zasadaní boli riešené otázky o cirkvi v dnešnom svete, o vzťahu k iným kresťanským náboženstvám, o úlohe laikov v Cirkvi, o poslaní rehoľníkov, o masovokomunikačných prostriedkoch atď. Koncil bol ukončený 8. decembra 1965. Jeho výsledkom bolo 16 dekrétov, ale ani jedna dogma. To svedčí aj o skutočnosti, že koncil nemal byť učiteľským koncilom, ale reformným.
Mons. Koncil mal celkovo 168 generálnych kongregácií, 5 zasadaní, na ktorých bolo schválených 16 dokumentov: 4 konštitúcie, 9 dekrétov, a 3 deklarácie. Na koncilových prácach podieľalo sa 3058 koncilových otcov. Vo všetkých koncilových dokumentoch boli zjavné maximálne ústupky, s cieľom získať priazeň tých, ktorí boli odlúčení od Cirkvi.
Slávnostná záverečná ceremónia koncilu konala sa na širokom schodišti Baziliky svätého Petra, v Ríme, v ranných hodinách, dňa 8. decembra 1965. Dlhá procesia koncilových otcov kráčala pred pápežom Pavlom VI., neseným na pápežskom prenosnom tróne (sedia gestatoria), za vyzváňania zvonov v celom Ríme.
Pápež Pavol VI. oznámil záverečnú výzvu koncilu, adresovanú pre svet, vo forme posolstiev vo francúzskom jazyku. Niekoľko kardinálov prečítalo tieto posolstvá, ktoré pápež Pavol VI. odovzdal následne predstaviteľom rôznych skupín.
Po ukončení 2. vatikánskeho koncilu stála Cirkev pred mnohými problémami. Uskutočňovanie koncilových záverov sa dostalo pod vplyv „pokrokových“ duchovných prúdov, ktoré nesprávne pochopili koncil a začali spochybňovať dovtedy platné vieroučné výroky.
Následky boli škodlivé - napr. klesol počet veriacich zúčastňujúcich sa na nedeľných bohoslužbách, veľa kňazov a členov rehoľných rádov opustilo svoje povolanie, rástla náboženská ľahostajnosť.