Učiteľ, Kráľ, Spasiteľ, Kňaz: Význam a Kontext Synodálneho Procesu v Bratislavskej Eparchii

Tento článok sa zameriava na úlohu kňaza ako učiteľa, kráľa a spasiteľa v kontexte synodálneho procesu v Bratislavskej eparchii. Synodálny proces, vyhlásený Svätým Otcom Františkom, má za cieľ pozorne počúvať, ako Duch hovorí prostredníctvom Božieho ľudu.

V Bratislavskej eparchii sa eparchiálna fáza synodálneho procesu otvorila v gréckokatolíckej farnosti Trnava. Biskup P. Rusnák vymenoval dvoch koordinátorov eparchiálnej synodálnej fázy: jedného kňaza (o. Vladimíra Skybu, protosynkela/generálneho vikára) a jedného laika (Stanislava Gábora, hovorcu Eparchiálneho úradu), a to podľa modelu spoluzodpovednosti.

Eparchiálna fáza vyvrcholila na predsynodálnom eparchiálnom stretnutí v Šaštíne. Vzhľadom na kľúčové postavenie kňazov v našich farnostiach, bolo rozhodnuté, že synodálny proces v rámci eparchie sa uvedie do praxe na kňazskom dni zameranom na túto tému, na ktorom by sa kňazi pôsobiaci v pastorácii hlbšie oboznámili s danou problematikou a hľadali spôsoby, ako ju čo najlepšie realizovať vo farnostiach.

Stretnutie s kňazmi na eparchiálnej úrovni sa konalo formou online, počas ktorého eparchiálni koordinátori predstavili prezentáciu a návod, ako realizovať synodálne stretnutie vo farnosti. Koordinátori tiež ponúkli konkrétny praktický návrh na priebeh stretnutia a pomôcku - manuál pre kňazov.

Na stretnutiach vo farnostiach sa často rozprúdila živá diskusia, ba zaznievali i protichodné hlasy (napr. ohľadom bohoslužobného jazyka; rýchleho spevu; odstránenia prvkov prebratých z latinskej liturgickej tradície, atď.). Treba konštatovať, že do synodálnych konzultácií sa nepodarilo zapojiť také vysoké percento ľudí, ako sa očakávalo.

Pokiaľ ide o samotné synodálne stretnutia, tie sa konali spravidla po liturgickom slávení, trvali cca. 1 - 2 hod.; účastníci v skupinke (10-20 ľudí) boli ľudia rôznych životných stavov, rôzneho veku a spoločenského postavenia. Dbalo sa na to, aby sa každý mohol vyjadriť. Neraz, aj po skončení stretnutia, farníci - ako „spoločníci na ceste“ ešte zotrvávali v družnom rozhovore.

Situácia v našej eparchii je špecifická. V rámci celkového počtu 15 farností, roztrúsených spravidla v okresných a krajských mestách, sa situácia v jednotlivých farských spoločenstvách značne líši, čo má neodmysliteľný vplyv na pastoračné a iné problémy. Iná situácia totiž je v tradičných historických (vidieckych) farnostiach a iná zasa v relatívne mladých a počtom menších farnostiach, zriadených v rozmedzí rokov 2003 - 2008.

Základná otázka synodálneho procesu

Základná otázka synodálneho procesu znie: Synodálna Cirkev, ktorá ohlasuje evanjelium, „kráča spoločne“: ako uskutočňujete toto „spoločné kráčanie“ dnes vo vašej partikulárnej cirkvi?

Skúsenosť „spoločného synodálneho kráčania“ bola mimoriadne pozitívna. Účastníci ocenili, že môžu hovoriť o „prežívaní svojej viery“, vyjadriť otvorene svoj názor (pozitívny i negatívny) a že synodálny proces je dobrou platformou na to, ako to realizovať. Ďalšou významnou skúsenosťou je, že aj keď je v našej Cirkvi ústredným bodom slávenie liturgie a najmä Eucharistie, predsa len sa ukazuje, že život farnosti sa nevyčerpáva iba slávením liturgie a že pre rozvoj farského spoločenstva je potrebné stretávať sa aj pri iných príležitostiach, ako len pri liturgickom slávení.

V rámci predsynodálneho stretnutia v Šaštíne, vladyka Peter zdôraznil ako naliehavú potrebu zaviesť vo farnostiach katechumenátnu formáciu dospelých. Pri opätovnom skúmaní synodálnej skúsenosti vidíme, že naši veriaci, nielen mladí, ale aj tí starší, majú záujem o svoju Cirkev, o život v nej a chcú byť nápomocní svojmu kňazovi.

Ako potvrdili mnohé vyjadrenia, v našich farnostiach je kňaz ústredným protagonistom cirkevného života. Veriaci chcú mať srdečného a prístupného kňaza. Sú radi, keď im kňaz približuje špecifiká ich tradície. Očakávajú, že kňaz nebude nikoho priveľmi uprednostňovať a bude sa usilovať o vyváženosť pri bohoslužobnom jazyku (slovenčina versus cirkevná slovančina).

Do popredia vystúpila otázka Farskej (alebo pastoračnej) rady), ktorá je často formálna. Hoci prevažnú časť farskej rady tvoria volení zástupcovia veriacich laikov, farská rada je takmer vždy submisívna.

Synoda je pre každú diecézu/eparchiu pozvaním, aby sa vydala na cestu hlbokej obnovy, ako ju k tomu inšpiruje Boží Duch svojou milosťou. V širšom pohľade sú spoločníkmi na ceste všetci ľudia, s ktorými sa stretávame, žijeme a vchádzame do interakcie rôznym spôsobom a rôznou silou a hĺbkou vzťahov. Práve farnosť je tou organickou inštitúciou, ktorá dáva radosť a pocit príslušnosti k Cirkvi, ale môže byť tiež príčinou, pre ktorú sa s Cirkvou rozlúčia.

Nezastupiteľné miesto v našich podmienkach má i osobnosť duchovného pastiera - kňaza, jeho postoj a príklad sú pre mnohých veriacich určujúcim činiteľom a cez jeho osobnosť si vytvárajú i obraz o Cirkvi v širšom rozmere.

Veriaci vnímali ako negatívum, že postoje (hierarchie) Cirkvi spôsobovali rozdelenie a polarizáciu vo farnosti. Ľudia veľmi oceňujú, že naše farnosti sú malé a že sa farníci môžu viac spoznať a mať medzi sebou bližší kontakt. To sa zvlášť účinne dosahuje, ak vo farnosti existuje určité menšie spoločenstvo (napr. spoločenstvo rodín, Modlitby matiek, stretká mladých).

Farníci teda túžia a si želajú, aby sa podporoval vznik malých spoločenstiev a skupín vo farnosti a s tým súvisí aj potreba lepšej komunikácie medzi kňazom a veriacimi a medzi veriacimi navzájom. Ukazuje sa, že mnohí gréckokatolíci sa angažujú aj iných spoločenstvách mimo svojej gréckokatolíckej farnosti, čo niektorí kritizujú. Iní v tom zasa vidia dobrý znak univerzálnosti Cirkvi.

Niektorým farníkom zasa chýba to, že sa málo komunikuje medzi veriacimi v rámci farnosti. Majú na mysli medzigeneračný dialóg, keď starší ľudia odovzdávajú svoje životné skúsenosti, skúsenosti s Bohom, skúsenosti viery (skúsenosti Cirkvi), životné skúsenosti, výchovné rady. Počúvanie je jednou zo základných podmienok pre správne fungovanie a rozvíjanie sa spoločenstva Cirkvi, spoločnosti i rodiny.

Veriacich trápia problémy dnešnej doby, v cirkvi hľadajú porozumenie, duchovnú oporu i odpočinok. V duchu Kristovho „Pravda vás oslobodí“ je potrebné byť k tomuto aspektu pastorácie veľmi pozorným. V odpovediach účastníci poukázali na to, že naši kňazi sú prístupní a otvorení pre komunikáciu. Veriaci sa vyjadrili v tom zmysle, že kto chce, je zo strany kňaza/cirkvi vypočutý. Naopak, ak je kňaz uzavretý, neochotný počúvať, ľuďom to bráni vyjadriť svoj názor.

Ukazuje sa potreba rozširovať komunikáciu, osobitne internetovú komunikáciu (kňaz napr. Internetová komunikácia bola zvlášť nápomocná počas Corona-krízy, keď sa vo viacerých farnostiach prenášali sv. liturgie cez online stream. Veriaci tiež poukázali na to, že u bratov rímskokatolíkov je viac iniciatív, čo sa týka života farnosti. Vďaka takýmto aktivitám sa upevňujú vzťahy.

Spis o šiestich knihách vo forme dialógu medzi Jánom Zlatoústym a priateľom Basiliom napísal sv. Ján Zlatoústy v čase svojho raného kňazstva (okolo r. 386). Ukazuje na dôstojnosť a vznešenosť kňazstva, ale súčasne aj na veľkú zodpovednosť. Kňazstvo je pre neho najväčšou známkou lásky ku Kristovi a prináša ľudstvu nespočetné požehnania. Kňaz musí cnosťami vynikať nad ostatných ľudí. Má vedieť o všetkom, čo sa deje okolo neho, akoby to sám prežíval, a predsa oslobodený od všetkého toho, ako by žil s mníchmi v samote. Kňaz musí byť bdelý, znalý duší, musí mať teologické vedomosti a musí to vedieť povedať.

Úryvok z jedného z najznámejších diel sv. „Kňazstvo pôsobí na zemi, ale svojím poslaním patrí do neba. Preto musí byť kňaz tak dokonalý, ako by stál v nebi medzi vyššími bytosťami. To všetko je dielom milosti. Kňazi ešte konajú aj nemenej dôležitú službu pre našu dôstojnosť a svätosť. Sú to ľudia, ktorí žijú na tejto zemi a ktorým je zverená správa nebeských dobier. Prostredníctvom kňazov si obliekame Krista, prostredníctvom nich sme s Kristom pochovaní a stávame sa údmi onoho blaženého Kristovho tela.

Vatikán 14. marca - „Je to práca zle platená, no je to nádherná práca“, povedal dnes Svätý Otec dvom tisíckam členov Talianskeho katolíckeho združenia učiteľov a vychovávateľov (UCIIM), ktorých prijal v Aule Pavla VI. na osobitnej audiencii pri príležitosti 70. výročia vzniku združenia. Vo svojom príhovore Svätý Otec katolíckym učiteľom zdôraznil ich úlohu „vnášať svetlo a motivovať k správnemu chápaniu školy, čo je nezriedka zastierané zúženými diskusiami a postojmi“.

„Povinnosťou dobrého učiteľa - a ešte viac kresťanského učiteľa - je milovať ešte intenzívnejšie tých svojich žiakov, ktorí sú najproblémovejší, najslabší, najviac znevýhodnení. Svätý Otec odporučil katolíckym učiteľom hľadieť na príklad mnohých veľkých kresťanských vychovávateľov, pričom uviedol príklad svätého dona Bosca, ktorého dvesté výročie narodenia si pripomíname tento rok.

Vatikán 13. marca - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, v rámci ktorej v Bazilike sv. Petra oznámil svoje rozhodnutie vyhlásiť mimoriadny „Svätý rok milosrdenstva“. Príhovor predniesol pri slávení pôstnej kajúcej pobožnosti „24 hodín pre Pána“, v rámci ktorej mali veriaci možnosť prijať sviatosť zmierenia. Sviatosť zmierenia nám naozaj umožňuje pristúpiť s dôverou k Otcovi, aby sme mali istotu jeho odpustenia. Vychádzajúc zo spovednice, pocítime jeho silu, ktorá nám navracia život a obnovuje nadšenie viery. Je dobré zacítiť na sebe ten istý Ježišov súcitný pohľad, tak ako ho vnímala žena hriešnica vo farizejovom dome.

Vatikán 12. marca - Kresťan nemá ísť cestou kompromisu: ak sa nenechá dotknúť Božím milosrdenstvom a nemiluje podobne ostatných, ako to robia svätí, skončí ako pokrytec, ktorý skôr ničí namiesto toho, aby robil dobre. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka zo svätej omše, slávenej ráno v kaplnke Domu sv. Marty. Svätý Otec zahrnul do svojej úvahy obrovský horizont, od Ábela až po dnešné dni. Pán posiela svätých. Svätci pomáhajú napredovaniu života Cirkvi. Sú to svätí, nie sú to tí mocní, nie sú to pokrytci, nie. Svätí „sú tí, ktorí sa neboja nechať sa pohladiť Božím milosrdenstvom.

Vatikán 12. marca - Spoveď nemá byť ani trápením, ani ťažkým výsluchom, ale oslobodzujúcim stretnutím, ktoré zjavuje nekonečné Božie milosrdenstvo. Pápež potom pozýva kňazov, aby zo sviatosti zmierenia čerpali povzbudenie. „Bolo nám tiež často dané byť súčasťou skutočných zázrakov obrátenia.

Vatikán/Argentína 11. marca - Aj realita ľudí sa vidí lepšie z periférie než z centra, zdôraznil pápež František v rozhovore pre La Cárcova News, lokálne noviny vychádzajúce v chudobnej štvrti na periférii Buenos Aires. Skutočnosť sa vidí lepšie z periférie než zo stredu. Vrátane reality osoby, existenciálnej periférie alebo reality zmýšľania daného človeka.

Obraz v Denníčku sv. Prvou formou úcty k Božiemu milosrdenstvu, ktorú nám odovzdala sv. Faustína, je uctievanie obrazu Božieho milosrdenstva. Vtedy Ježiš poveril Faustínu namaľovať obraz, ktorý sa mal uctievať na celom svete a mal byť totožný s detailmi videnia. Nebola to ľahká úloha. Po večerných sľuboch poslali sväticu do vilnianskeho kláštora, kde mala plniť funkciu záhradníčky. Práve vo Vilne, v meste Matky Božieho milosrdenstva - Matky Božej Ostrobramskej, sa mala konečne splniť žiadosť Pána Ježiša - namaľovanie obrazu Božieho milosrdenstva. Obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňou milosrdenstva. Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

VZNEŠENOSŤ KŇAZSKÉHO STAVU v Cirkvi tento posvätný cirkevný snem pripomenul už viac ráz. Veď vysviackou a poslaním, ktoré prijímajú od biskupa, sú presbyteri povýšení do služieb Krista Učiteľa, Kňaza a Kráľa a majú účasť na jeho účinkovaní, ktorým sa tu na zemi neprestajne buduje Cirkev ako Boží ľud, Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy, žijú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi.

Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha, ktoré všetci právom žiadajú z úst kňazov. Kňazi sú teda zaviazaní zvestovať všetkým pravdu evanjelia, ktorej sú sami účastní v Pánovi. Kňazov teda vysviaca Boh prostredníctvom biskupa, aby sa stali osobitným spôsobom účastnými na Kristovom kňazstve a konali pri posvätných úkonoch ako služobníci toho, ktorý skrze svojho Ducha neustále pre nás vykonáva svoju kňazskú službu v liturgii. Kňazi krstom uvádzajú ľudí do Božieho ľudu. Kňazi teda učia veriacich v obete svätej omše prinášať božskú žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať ako obetu aj svoj vlastný život. Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera, v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcovi. Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil.

Všetci kňazi majú spolu s biskupmi účasť na jedinom a tom istom Kristovom kňazstve a účinkovaní, takže sama jednota svätenia a poslania si vyžaduje hierarchické spoločenstvo s biskupským stavom, a vyznávajú, že slávia eucharistické zhromaždenie (synaxis) v spojení s nimi. Pre túto spoluúčasť na jedinom a tom istom Kristovom kňazstve a účinkovaní nech teda biskupi pokladajú kňazov za svojich bratov a priateľov a nech si všemožne dajú záležať na ich materiálnom a zvlášť duchovnom dobre. Všetci kňazi, vysviackou ustanovení do kňazského (presbyterského) stavu, sú navzájom dôverne spojení sviatostným bratstvom. Osobitne však v diecéze, ktorej službe sa venujú pod vedením vlastného biskupa, tvoria jediné presbytérium. I keď sa zaoberajú rozličnými úlohami, predsa konajú jedinú kňazskú službu v prospech ľudí.

Kňazi majú vykonávať svoju úlohu predsedať spoločenstvu takým spôsobom, aby nehľadeli na svoje záujmy, ale na záujmy Ježiša Krista, aby spolupracovali s veriacimi laikmi a správali sa medzi nimi podľa príkladu Majstra, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na veľmi široké a všeobecné poslanie spásy „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8), pretože každá kňazská práca má účasť na univerzálnom rozsahu poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom.

V tento deň si Cirkev pripomína Ježišov vstup do Jeruzalema, aby tam uskutočnil svoje veľkonočné tajomstvo. Preto sa vo všetkých omšiach koná spomienka na Pánov vstup do Jeruzalema, a to procesiou alebo slávnostným vstupom pred hlavnou omšou a jednoduchým vstupom pred inými omšami.

Po evanjeliu môže byť krátka homília. V mene Kristovom.

Pašie sa čítajú bez sviec a bez incenzácie, bez pozdravu a bez poznačenia knihy znakom kríža. Číta ich diakon alebo kňaz, ak niet diakona.

Rozprávanie o umučení Pána - pašie - sa deje zvlášť slávnostne. Treba ho spievať alebo čítať podľa tradičného zvyku.

Záverom, úloha kňaza v kontexte synodálneho procesu je kľúčová. Kňaz je nielen duchovným vodcom, ale aj učiteľom, kráľom a spasiteľom, ktorý vedie veriacich k Bohu a buduje spoločenstvo Cirkvi.

tags: #ucitel #kral #spasitel #knaz