Učiteľ, ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?

Značná časť mediálnych správ tvoria informácie o vraždách, lúpežných prepadnutiach, ozbrojených konfliktoch, teroristických akciách a iných násilnostiach. A tak si človek právom kladie otázku: „Prečo je toľko zla vo svete? Ako dlho bude ešte tento náš svet existovať, vzhľadom na zlo vo svete?

Odpoveď na otázky takéhoto charakteru nám ponúka Ježišovo evanjelium, kde Ježiš reagoval na otázku: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ Vyhlásil dva najdôležitejšie zákony, ako najvšeobecnejšie životné pravidlá - a to je láska k Bohu a láska k človeku.

Evanjeliový príbeh, ktorý je základom dnešnej zvesti nie je iba diskusiou o tom, ktoré prikázanie je najväčšie. Nejde tu v prvom rade ani o spor Ježiša s jeho odporcami. Ide tu o rozhovor medzi učiteľom a žiakom. Preto je tento príbeh často nazývaný aj ako akademický rozhovor.

Ježiš na otázku učiteľa Zákona o tom, ktoré prikázanie v Zákone je to najväčšie, odpovedá citovaním dvoch zásadných starozákonných prikázaní o láske k Bohu (Dt. 6, 4 - 5) a k blížnym (Lv 19, 18b). To neznamená, že ostatné prikázania sa týmto spôsobom rušia alebo devalvujú.

Obe pravidlá boli v určitých formách vyjadrené už v dobe Starého zákona, dávno pred Ježišom. Pre starozákonných Izraelitov mal zákon lásky k Bohu veľký význam. Židovský národ bol v tej dobe jediný monoteistický národ zo všetkých okolitých národov. Zatiaľ čo ostatné národy uctievali viacerých bohov, Židia boli priamo vyzvaní Bohom, aby uctievali len jeho - Boha, ktorý pre nich vykonal tak veľké veci, ako vyslobodenie z egyptského zajatia, prechod cez Červené more a mnohé iné zázraky, cez ktoré mohli vnímať Božiu prítomnosť.

Láska k človeku bola usmerňovaná pravidlami o pomoci človeku v núdzi a zákonmi na ochranu človeka, ako je to vyjadrené v Desiatich Božích prikázaniach, alebo v knihe Exodus, kde sa nachádza výrok: „Nepridáš sa k väčšine, ak koná zlo.“ Ďalšie pravidlá je možné nájsť v knihe Deuteronómium a ďalších starozákonných spisoch. Ježiš v Novom zákone obe požiadavky lásky k Bohu a k človeku zachoval a poukázal na ich hlbší zmysel.

Pozadie, ale aj význam tejto otázky ilustruje výstižne jedna rabínska anekdota zaznamenaná v Babylonskom talmude. Raz prišiel za Šammajom jeden pohan a povedal mu, že sa stane prozelytom, to znamená vyznávačom židovskej viery a náboženstva, pod podmienkou, že ho Šammaj dokáže naučiť celú Tóru za čas, ktorý on sám vydrží stáť na jednej nohe. Šammaj to pochopil ako jasnú provokáciu a preto ho odohnal palicou. Keď však tento pohan prišiel s rovnakou otázkou k Hillelovi, ten mu odpovedal: „Nečiň svojmu blížnemu to, čo nemáš sám rád; to je celá Tóra a ostatné je len komentár, choď a nauč sa ho“.

Pozrime sa teda spoločne, čím sú teda tieto dve prikázania výnimočné? Tým, že Ježiš kladie dôraz na vnútornú dispozíciu, ktorou je láska k Bohu a blížnym, zostupuje až k samotným koreňom všetkých prikázaní. To nám pomáha poznať Božiu vôľu, tak ako ju zvestuje Tóra, a to v jej samom jadre. Tieto dve prikázania lásky sú a ostávajú alfou a omegou aj v našich životoch. Obe nás majú privádzať k poslušnosti voči Božej vôli, a to práve láskou, ktorej zdrojom a prameňom je sám Boh. Obe súvisia bytostne so skutočnosťou, že všetko tvorstvo patrí Bohu a všetko, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela odpovedá na jeho volanie.

V čom spočíva láska k Bohu a k ľuďom vzhľadom na dnešný život? Aj keď je dodržiavanie náboženských pravidiel dôležité, určite láska k Bohu nespočíva len v tom. Ježiš sa vždy zameriaval na „srdce“ človeka, čiže na jeho vnútro, na jeho úmysel. Človek môže navonok pôsobiť zbožne, môže byť nábožensky aktívny, lenže pokiaľ sa o tieto aktivity snaží len kvôli tomu, aby ho videli iní, nemá to v Božích očiach žiadnu cenu, lebo Bohu sa protivia ľudia dvojtvárni a falošní. Je preto dôležité, aby naše vonkajšie správanie bolo podporované úprimným vzťahom k Bohu.

Láska k Bohu neznamená vieru v neho. Bohu je úplne jedno, či v neho človek verí, alebo nie. To totiž nie je pre neho podstatné. Pre neho je dôležitá iná odpoveď od človeka. Boha zaujíma najmä to, či ho človek túži mať vo svojom živote, alebo nie. Odpoveď človeka je Bohu potrebná preto, lebo Boh rešpektuje slobodu človeka. V Boha totiž veria aj zlí duchovia a nenávidia ho. Ak sa rozhodneme že dovolíme Bohu vstúpiť do nášho života, môže sa v ňom rozvinúť taký druh lásky, ktorý sme doteraz nepoznali. Láska, hlboká láska, nezištná láska, láska plná radosti a istoty, ale i súcitu a porozumenia s tým čo prežívame.

Mohli by sme namietať, že pokiaľ chceme niekoho milovať, mať radi, tak ho musíme predsa najskôr poznať. Účinným prostriedkom v tomto procese môže byť skúmanie života Božieho syna. Precítenie rôznych evanjeliových udalostí s cieľom dosadiť za hlavného protagonistu samého seba, môže veľmi pomôcť pochopiť človeku, aká je Božia láska, ktorou sa Boh človeka dotýka v jeho živote. Predstavme si seba napríklad v osobe márnotratného syna ktorý príde po premárnení svojho života a Boh otec povie: „Nevadí, nič si z toho nerob, poď, tu je tvoje miesto, vedľa mňa.“ Alebo si predstavme, že sme Zachej, muž malej postavy, ktorým iní opovrhovali a ktorého prehliadali, ako by sme my boli na tom strome, Ježiš na nás pozrie a povie: „Poď dole, aj keď ťa iní prehliadajú, mne na tebe záleží a ak chceš môžem byť v tvojom domove, čiže živote.“ Tak vzniká osobná skúsenosť, ku ktorej je povolaný každý z nás.

Návrat márnotratného syna

Láska k ľuďom znamená dokázať uznať hodnotu a veľkosť druhého bez ohľadu na jeho farbu pleti, národnú príslušnosť, spoločenské postavenie, alebo vierovyznanie. Vo svete je preto toľko zla, lebo človek vo svojej slobode, ktorú od Boha dostal ako dar a ktorú Boh rešpektuje, sa rozhoduje sám pre konanie zla, resp. dobra len pre seba.

Božou vôľou a túžbou je spása jednotlivca, ako i celého ľudstva. Boh ponúka prostredníctvom spásy vo večnosti trvalé šťastie. Nuž a to, že tento náš svet ešte stále jestvuje a že nedošlo k sebazničeniu je výsledkom toho, že vo svete je ešte stále dostatok ľudí, ktorí svoj život zakladajú na dvoch základných Ježišových pravidlách: na láske k Bohu a k človeku. Patríme k nim aj my?

V dnešnej dobe často vidíme medzi kresťanmi dva nezdravé extrémy. Jedným z nich je pasivita a nezáujem o problémy časného sveta. Druhým extrémom je naopak až prílišné pripútanie sa k tomuto svetu, najmä k jeho materiálnym hodnotám. Často počúvame argumentáciu, že my aj tak v našom svete nič nezmeníme, takže akákoľvek aktivita je vopred zbytočná. Starajme sa preto radšej o vlastné veci. To sú samozrejme škodlivé tendencie v živote kresťana, ktoré sú priamo v rozpore s Ježišovým príkazom byť soľou zeme a svetlom sveta. Kresťan má predsa svet meniť k lepšiemu, aj keď je okolo neho toľko zla a nespravodlivosti. Veď sa len pozrime okolo nás, ale predovšetkým na seba. Snažíme sa svoje životy čo najlepšie zabezpečiť a to hlavne z tej materiálnej stránky.

To je síce prirodzené, avšak táto snaha je pre mnohých z nás pokušením, ktorému nedokážeme odolať. A odtiaľ je už iba krôčik k tomu, aby sme namiesto poslušnosti Božej vôli uprednostnili práve tieto časné veci, či už je to kariéra, vidina svetskej slávy a úspechu, túžba po peniazoch a majetkoch. S tým kráča ruka v ruke nezdravé sebavedomie, pýcha a nedostatok nezištnej lásky, ktoré žiaľ charakterizujú aj každodenný život mnohých kresťanov. Podrobujeme kritike všetko a každého v našom okolí, ale seba vynechávame. Klesáme pod ťarchou každodenných starostí, ale málokto z nás nájde v sebe odvahu zamyslieť sa dôkladne a seriózne nad príčinami tohto nezdravého stavu.

Príčiny tohto stavu nachádzame v spôsobe života, kde prvoradým je túžba vlastniť, mať, nie byť. Drancujeme prírodné zdroje, náš život podriaďujeme zákonom ponuky a dopytu, teda výhradne ekonomickým vzťahom, kde tak veľmi chýbajú etické a morálne hodnoty. Naše správanie radi obhajujeme argumentáciou, že nám ide o blaho človeka, ale akosi nám uniká, že nič z toho, čo robíme, žiadna ideológia, či teórie nepomáhajú odstrániť, ba ani znížiť chudobu a biedu vo svete a to tak vo fyzickom, ako aj v duchovnom zmysle. Stále opakujeme rovnaké chyby generácií, ktoré tu boli pred nami. Snažíme sa dosiahnuť pominuteľné a zabúdame na to, čo je večné. Radi prídeme do chrámu na sv. Liturgiu alebo pomodliť sa, poprípade vypočuť si príhovor, ale ponaučenie z nej mnohokrát nerešpektujeme.

Čo teda robiť bratia a sestry? Nenechajme sa preto klamať tými, kto sa nás neustále snažia presvedčiť, že sú to iba oni, ktorí všetkému rozumejú a sú to zase iba oni, ktorí sú kompetentní riadiť nielen veci okolo nás, ale i nás, dokonca i našu vieru a jej prejavy. Ak môžem byť celkom úprimný, v očiach Boha nie sú nikým iným, než podvodnými prorokmi. Nenechajme sa preto mýliť, Boh má vo svojich rukách všetko tvorstvo a všetko, čo sa v ňom odohráva. Niet ničoho, čo by sa mohlo diať mimo jeho vôľu a on sa musel iba bezmocne prizerať.

Ježišovo učenie stanovuje vysoký teologický i etický štandard. Ten sa zakladá na presvedčení, že Ježišov Otec „je jediný a niet iného, okrem neho“. Ježiš svojom prikázaním lásky k Bohu zhŕňa základné etické východiská Tóry a predstavuje princíp, na ktorého základe môžu kresťania oceňovať dedičstvo židovského Písma. Prikázanie je takisto odpoveďou na lásku, ktorú nám Boh každodenne preukazuje. Ježiš zároveň trvá na tom, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú neoddeliteľné a napokon vytvárajú jediné veľké prikázanie.

Bratia a sestry, niet preto nič väčšieho, nič dôležitejšieho, ani významnejšieho v živote. Záleží iba od nás, či sa pridáme k tým, ktorí tieto Ježišove slová príjmu ako zásadné krédo života, ktorého obsah a kvalita budú jednoznačne svedčiť o Bohu a jeho stvoriteľskom zámere, priviesť tvorstvo k dokonalosti, ktorej základom, zdrojom a podstatou je láska. Ak tak urobíme, potom nám Ježiš Kristus umožní prežiť a pocítiť skutočnú radosť zo spoločenstva, ktoré je vytvorené Božou láskou v Ježišovi Kristovi, ale zároveň sa aj vážne zamyslieť nad tým, čo znamená poslušnosť lásky a aký príklad tejto poslušnosti sa nám v našom Kristovi ponúka a k čomu nás aj zaväzuje a vyzýva.

KomentárFarizeji a saduceji boli dve veľmi vplyvné skupiny v spoločnosti, v ktorej žil Ježiš, ale mali odlišné názory na výklad Zákona. Saduceji boli ľudia z vyššej spoločnosti. Z ich radov pochádzali od začiatku rímskej okupácie veľkňazi, ktorí boli v tom čase židovskými zástupcami pred cisárskou mocou. Viac sa zaoberali politikou a chrámom ako náboženskými záležitosťami súvisiacimi s každodenným životom. Farizeji vo svojej úzkostlivej starostlivosti o dodržiavanie aj toho najmenšieho náznaku Zákona zašli tak ďaleko, že zostavili zoznam šesťsto trinástich prikázaní.

Tvárou v tvár takému množstvu a rozmanitosti prikázaní, ktoré spôsobujú, že je veľmi ťažké si ich všetky aj zapamätať, nie je zbytočná otázka, ktorú mu položili: Ktoré je hlavné prikázanie Zákona? Ježišova odpoveď je trochu prekvapujúca, ale veľmi presná. Neodkazuje ich na žiadne z desiatich prikázaní Desatora, ale spomína dve, ktoré nie sú jeho súčasťou. Najprv cituje text, ktorý je v Starom zákone súčasťou modlitby s názvom Šema, obsiahnutej v knihe Deuteronómium: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5). Druhé, „miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19, 18), je jedným z mnohých nariadení obsiahnutých v takzvanom Zákone svätosti, ktorý sa nachádza v knihe Levitikus.

Jedinečnosť Ježišovej odpovede spočíva v tom, že poukázal na tieto dve prikázania, ktoré sa akoby stratili uprostred množstva predpisov obsiahnutých v Zákone, a spomenul ich spoločne, čím jasne ukázal, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú neoddeliteľné a vzájomne sa dopĺňajú.

Prvým je láska k Bohu, láska, ktorá je správnou odpoveďou tomu, ktorý nás predchádza v láske. V čom však spočíva láska k Bohu? Benedikt XVI. nám to vysvetľuje vo svojej encyklike Deus caritas est: „Dejiny lásky medzi Bohom a človekom sú založené práve na skutočnosti, že spoločenstvo vôle rastie do spoločenstva myšlienok a citov a tak naše chcenie a Božie chcenie čoraz viac do seba zapadajú: Božia vôľa nie je viac pre mňa cudzou vôľou, ktorú mi zvonku ukladajú prikázania, ale je mojou vlastnou vôľou, a to na základe skúsenosti, že Boh mi je bližší, než som ja sám sebe“[1].

Láska k Bohu nás zároveň vedie k láske k blížnemu, ako neskôr sám vysvetľuje: „Táto láska tkvie v tom, že ja milujem - v Bohu a s Bohom - aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. (...) Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. Jeho priateľ je aj mojím priateľom. (...) Pozerám sa Kristovými očami a môžem druhému dať viac, než sú len najnevyhnutnejšie veci: môžem mu darovať láskavý pohľad, ktorý potrebuje“[2].„Ak teda chceme druhým pomáhať, musíme ich milovať“, zdôrazňuje svätý Josemaría, „láskou, ktorá sa prejavuje v porozumení, obetavosti, náklonnosti a dobrovoľnej pokore.

Evanjelium (Mt 22, 34-40)Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal:„Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“On mu povedal:„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

Milovať budeš Pána, svojho Boha

Ďalšie podobenstvá a učenia z Matúšovho evanjelia

Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: "Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: "Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?" On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: "Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.

Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: "Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: "Čo ma pokúšate, pokrytci! Ukážte mi daňový peniaz!" Oni mu podali denár. Učiteľ, Mojžiš povedal, že ak niekto zomrie a nemal deti, jeho brat si má vziať jeho manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo u nás sedem bratov. Prvý sa oženil a umrel. A pretože nemal potomka, zanechal svoju ženu svojmu bratovi. Takisto aj druhý a tretí až po siedmeho. Napokon po všetkých zomrela aj žena. Nuž ktorému zo siedmich bude manželkou pri vzkriesení?

Ježiš im povedal: "Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc. Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba"? On mu povedal: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! „Čo si myslíte o Mesiášovi? "Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým ti nepoložím tvojich nepriateľov pod nohy"? A nik mu nevedel odpovedať ani slovo. Ani sa ho od toho dňa už nik neodvážil vypytovať.

tags: #ucitel #ktore #je #naj #vacsie #pri