Sviatosť kňazstva, v novom katechizme známa aj ako sviatosť posvätného stavu, je úzko spätá s ustanovením posvätného stavu "ordo" Ježišom Kristom. Tento stav sa týka biskupov a kňazov, ktorí prijatím sviatostnej vysviacky pokračujú v práci apoštolov. Diakon je svätený len na službu.
Ustanovenie a význam sviatosti kňazstva
Momentov, ktoré súvisia s ustanovením sviatosti kňazstva, nachádzame vo Svätom písme viac. Často počúvame výzvy, aby sme sa modlili za kňazské povolania. Muž musí mať na to určité predpoklady a kňazská služba ho musí niečím upútať. Teda muž musí kňazstvo najprv poznať a musí ho táto služba lákať. Napríklad miništruje alebo číta v kostole Sväté písmo. Väčšina chlapcov prichádzala k povolaniu cez službu pri oltári. Dnes pribúda tých, ktorí celé roky na kňazstvo ani nepomysleli, ale v nejakom momente svojho života zažili obrátenie a potom ich myšlienka na kňazstvo začala priťahovať.
Rozpoznanie kňazského povolania
Aj keď každé kňazské povolanie je jedinečné a individuálne, možno ho rozpoznať aj na základe nejakých spoločných všeobecných indícií? Na základe toho, že sa mužovi niečo na kňazskej službe páči, sa musí rozhodnúť, že ju aj chce vykonávať. Nie však v zmysle zamestnania, ale poslania. Ako niečo, čomu sa chce zasvätiť. Ďalšou indíciou je, že muž si relatívne rýchlo osvojí životný štýl, ktorý s kňazskou službou súvisí. Napríklad mu nerobí zásadný problém režim v seminári. Šesť rokov v kňazskom seminári sa podobá tomu, čo následne už ako kňaz zažije v reálnom živote. Tam získava pozitívne návyky a hlbší vzťah k niektorým veciam.
Ak si muž myslí, že má povolanie do kňazského stavu, mal by sa zdôveriť kňazovi. Najlepšie, ak má svojho stáleho spovedníka, ktorý ho dobre pozná a môže tak konfrontovať jeho spôsob myslenia a života, či je alebo nie je vhodný. V týchto prípadoch sa to väčšinou rieši tak, že formácia kandidáta sa preruší a muž odchádza na rok, maximálne dva roky mimo seminára, aby si ujasnil svoje povolanie. To platí v prípade, ak nejaký jeho defekt súvisí najmä s ľudskou nezrelosťou. Spomenuli ste, že muž si má vybrať kňazský stav ako svoje povolanie, poslanie, a nie ako zamestnanie. Povolanie a poslanie je to isté. Ide o vnútorný postoj, vnútorné presvedčenie. Keď objaví svoje poslanie, tak je o tom vnútorne presvedčený, že to robiť má bez ohľadu na ťažkosti alebo koľko bude zarábať. Ideálne je, keď je zamestnanie aj poslaním.
Podmienky pre prijatie kňazskej vysviacky
Vysvätený môže byť pokrstený muž. Kódex kánonického práva stanovuje vek 25 rokov. V ojedinelých prípadoch môže miestny biskup udeliť dišpenz od tejto podmienky, ale len do jedného roka, teda 24-ročnému kandidátovi. Horný limit veku nie je určený. Dôležité je, aby mal človek dispozíciu danú službu vykonávať, a to fyzicky, intelektuálne aj mravne. Môže to byť aj vo vyššom veku. Má šancu, ale tam už je oveľa väčšia obozretnosť. Človek v tomto veku má za sebou nejakú minulosť. Môže mať nejaké vzťahy, svoju rodinu. Toto všetko treba vyhodnotiť, ale aj u takéhoto muža je možná kňazská vysviacka.
Jedna vec je subjektívny pocit, že človek si myslí, že má povolanie. Pri vysviacke sa biskup rektora seminára alebo inej zodpovednej osoby pýta, či si myslí, že kandidát na kňazstvo je súci na svätenie. Počas šiestich rokov v seminári sa každý muž prejaví natoľko, že už ho poznajú dosť dobre. Počas tohto obdobia je v procese evaluácie. Teda kandidát na kňazstvo nie je neznámym človekom. Rektor seminára každého pozná osobne a má pomerne veľa informácií z rôznych zdrojov. Pozná jeho pozitíva aj negatíva. Ak má kandidát v danom čase na to všetky predpoklady, tak mu sviatosť kňazstva bude udelená, ale nemožno to tvrdiť vzhľadom na jeho budúcnosť. Nikdy nemožno mať presvedčenie, že niekto kandidáta kňazstva pozná natoľko, aby mohol tvrdiť s absolútnou istotou, že jeho kňazský život bude vždy svätý alebo dokonalý. Človek sa stále vyvíja.
Premena a identita kňaza po vysviacke
Kňazskou vysviackou muž získava aj novú identitu? Ako by ste opísali túto jeho premenu pred vysviackou a po nej? Sviatosť je duchovnou záležitosťou, nedá sa empiricky dokázať. Z ľudského hľadiska je to ten istý človek. Avšak bola mu zverená posvätná moc. Duchovne ide bezpochyby o novú identitu. Pojem „posvätná moc“ budí bázeň. Posvätnú moc dostáva muž pri kňazskej vysviacke nato, aby konal v mene Krista. Napríklad pri svätej omši má moc sláviť svätú omšu, ale kňaz nie je tým, ktorý vykonáva tú obetu, ktorý by menil chlieb na telo. Alebo pri krste je tým, ktorý leje vodu na hlavu, ale kňaz nemá moc zmyť dedičný hriech. To robí Kristus.
Vysluhovanie Eucharistie a ostatných sviatostí sú hlavným dôvodom kňazstva. Ale netrúfam si povedať, či individuálna modlitba kňaza má väčšiu moc alebo že bude skôr vypočutá než individuálna modlitba laika. Nie je to len otázka duchovnej moci.
Nezmazateľný znak a večnosť kňazstva
Keď sviatosť kňazstva vtláča do duše vysväteného muža nezmazateľný znak, znamená to, že kňazom zostáva naveky. Ak by z kňazstva odišiel, môže byť dišpenzovaný, teda oslobodený len od povinností, ktoré vyplývajú z kňazskej vysviacky. V praxi sa to prejavuje aj tak, že aj kňaz, ktorý bol suspendovaný alebo laicizovaný, v nebezpečenstve smrti môže platne vysluhovať sviatosti. Kňazstvo je udelené naveky. To je podobne ako s krstom.
Úloha a poslanie kňaza v Cirkvi
Kňaz by sa na prvom mieste mal usilovať čím viac sa pripodobniť Kristovi a žiť Kristovo kňazstvo. Pri slávení svätej omše a vysluhovaní sviatostí má vykonávať duchovnú moc, ktorá mu bola zverená. „Posvätnú moc dostáva kňaz nato, aby konal v mene Krista. Ale on sám nie je Kristom. Kňaz by mal byť ľudský. Už svätý Tomáš Akvinský povedal, že milosť zdokonaľuje prirodzenosť. Teda muž musí byť najprv dobrým človekom, aby mohol byť dobrým kňazom.
Kňaz svojou duchovnou mocou z poverenia Krista vykonáva špecifickú úlohu v cirkvi. Mnohí sa mylne domnievajú, že cirkev je užitočná tým, že má školy, sociálne zariadenia, charitu... Ale to nie je špecifická úloha cirkvi. Z praxe vieme, že mnohí kňazi hravo zvládajú aj rôzne sociálne či organizačné aktivity. Kňaz nemusí byť dobrý manažér, hoci vo väčšine prípadov stojí na čele nejakej komunity. Je veľkou výhodou, ak manažérske schopnosti má. Samozrejme, že k tomu potrebuje potrebné vedomosti. Farnosť má mnoho tvárí, mnoho oblastí, ktoré si vyžadujú profesionálny prístup. Tiež sa musí radiť s viacerými odborníkmi a naučiť sa, ako to má robiť. Väčšinou sa v každej farnosti nájde dobrý ekonóm alebo stavbár.
Všeobecné a služobné kňazstvo
Všeobecné kňazstvo vyplýva zo sviatosti krstu. Každý pokrstený ho prijal, teda má účasť na službe kňaza, proroka a kráľa. To znamená, že každý pokrstený sa má modliť, prinášať obety, posväcovať svoju prácu a priestor. Každý môže zvolávať požehnanie na nejakú inú osobu, priestor, vec. Preto rodičia značia svoje deti krížom na čelo. Prorocký úrad Krista všetkých pokrstených povoláva ohlasovať evanjelium.
Služobné kňazstvo dáva mužovi duchovnú moc. Povoláva a oprávňuje ho k špecifickým úlohám. Kto prijal kňazskú vysviacku, už nebude vykonávať služobné kňazstvo len v tomto všeobecnom zmysle slova, teda posväcovaním seba cez obyčajnú modlitbu. Čo sa týka vyučovania, najvyšším učiteľom viery je biskup. Váha toho, čo on učí v otázkach viery a mravov, je iná, ako keď to povie kňaz. Služobné kňazstvo sa v Katolíckej cirkvi vzťahuje len na mužov, ale všeobecné kňazstvo sa vzťahuje na všetkých pokrstených laikov, teda aj na ženy. Tie však v Katolíckej cirkvi kňazskú vysviacku, ktorá prislúcha služobnému kňazstvu, prijať nemôžu.
Argumentácia, ktorá sa používa už celé stáročia, len sa opakuje a pripomína, vychádza z jedného faktu - cirkev nemá kompetenciu zmeniť to, komu bude zverené služobné kňazstvo. Keby sme túto záležitosť hodnotili čisto doktrinálne, tak toto vyjadrenie učiteľského úradu sa chápe ako definitívne a nemeniteľné. Vnútrocirkevne sa táto vec chápe ako jasná a uzavretá.
Celibát a budúcnosť kňazstva
Vzhľadom na všeobecný nedostatok povolaní sa v médiách často diskutuje aj o ďalšom navrhnutom kompromise - zrušenie kňazského celibátu, ktoré by umožnilo katolíckym kňazom vstúpiť do manželstva. Keď bude málo kňazov, vždy bude otázka, čo ďalej. Už dnes platí, že niektoré služby môžu vykonávať aj tí, ktorí nie sú vysvätení. V núdzi môže krstiť ktokoľvek alebo bohoslužbu slova môže urobiť ktokoľvek aj v kostole, sväté prijímanie tiež môže rozdávať ktokoľvek, kto má poverenie od biskupa. V krajinách, kde je málo kňazov, tieto úlohy konajú biskupom poverení laici.
Celibát na rozdiel od kňazstva žien nie je doktrinálnou, ale disciplinárnou otázkou. Ide o vnútorný predpis, ktorý sa môže meniť. Existuje už niekoľko storočí a cirkev je s ním zžitá. Nato, aby sa tento predpis menil, by musel prísť dopyt, ktorý tu nie je. Celibátny spôsob života je náročný, ale nie je to tá najnáročnejšia vec na svete. Rovnako ako byť verným manželom alebo manželkou je náročné. Celibát je vyslovene duchovná záležitosť, ktorá v dnešnom svete veľmi provokuje, pretože celá kultúra je presexualizovaná. Mnohí ľudia ani neveria, že je možné žiť celibát.
Chlapci alebo muži, ktorí uvažujú o kňazskom povolaní, nech sa neboja záväzkov, ktoré z toho plynú. Je dôležité, aby sa usilovali nadobudnúť väčšiu mieru istoty. Ak cítia povolanie, nech za ním idú. Je samozrejmé, že človek môže cítiť neistotu. Kňazom som sa stal preto, lebo som cítil, že ak sa ním stanem, budem šťastný a na tejto ceste dosiahnem spásu. Nikdy som svoje rozhodnutie neoľutoval. Pozývam slobodných katolíkov, aby uvažovali nad tým, či ich Pán volá k tejto službe.
Úloha seminára pri formovaní kňazov
Seminár je miestom, kde sa budoucí kňazi pripravujú na svoju službu. Počas tohto obdobia získavajú nielen teologické vedomosti, ale aj duchovnú a praktickú formáciu. Rektor seminára zohráva kľúčovú úlohu v rozpoznávaní a usmerňovaní tých, ktorí sú povolaní ku kňazstvu. Počas šiestich rokov v seminári sa každý muž prejaví natoľko, že už ho poznajú dosť dobre. Počas tohto obdobia je v procese evaluácie. Teda kandidát na kňazstvo nie je neznámym človekom. Rektor seminára každého pozná osobne a má pomerne veľa informácií z rôznych zdrojov. Pozná jeho pozitíva aj negatíva.
Sviatosť pomazania chorých: Útecha a uzdravenie
Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby. Túto sviatosť môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, - v prípade potreby, kňazom-, ktorý sviatosť vysluhuje. Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje chorému osobitnú milosť tejto sviatosti.
Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky:spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;prípravu na prechod do večného života.
Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu pre chorobu alebo starobu začína ocitať pre chorobu v nebezpečenstve. Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stáva vážnejším.
Pred pomazaním chorých treba pristúpiť k sviatosti zmierenia (nemusí to byť v deň prijatia sviatosti pomazania chorých) a po prijatí pomazania chorých tiež pristúpiť k sv. prijímaniu.
Ježiš prišiel, aby nám zjavil Božiu lásku. Prinášal ju predovšetkým tam, kde sa človek cíti mimoriadne ohrozený: v chorobe. Boh chce, aby sme boli zdraví na tele aj na duchu, aby sme mu verili a aby sme dokázali rozpoznať prichádzajúce Božie kráľovstvo. Niekedy nám až vážna choroba ukáže, čo potrebujeme - či už zdraví alebo chorí - najviac zo všetkého: Boha. Život máme iba v ňom.
Sviatosť chorých udeľuje útechu, pokoj a silu a chorého v jeho utrpení spája hlbokým putom s Kristom. U mnohých táto sviatosť vedie k telesnému uzdraveniu. A ak si Boh chce niekoho povolať k sebe, dáva mu v tejto sviatosti silu ku všetkým telesným i duševným zápasom na jeho poslednej ceste. Ak sa chorý nemohol vyspovedať, sviatosť chorých spôsobuje aj odpustenie hriechov.
Viatikum: Pokrm na cestu do večnosti
Viatikum („pokrm na cestu“) je Eucharistia, ktorú prijíma ten, kto o krátky čas opustí pozemský život a prejde do večného života. Málokedy je sväté prijímanie také životne dôležité ako v okamihu, keď človek dovršuje svoj pozemský život.
Tí, ktorí sú vopred posilnení sviatostným pomazaním, svätou spoveďou a svätým prijímaním, sú týmito sviatosťami zaopatrení v hodine smrti a ich odchod k svojmu Pánovi a Stvoriteľovi je sviatostne posilnený, v mnohých prípadoch aj uľahčený, pretože zomierajúci nadobúda Boží pokoj, je zmierený s Bohom aj so svojimi príbuznými a môže vo väčšom pokoji opustiť tento svet.
Sviatosti a sväteniny
Sviatosti sú viditeľné znaky, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, aby do ľudských duší prinášali neviditeľnú Božiu milosť. Sviatosti môže prijať človek v stave pozemského putovania, čiže len človek fyzicky žijúci. Existuje 7 sviatosti:Krst, Birmovanie, Eucharistia, Sviatosť zmierenia (spoveď), Pomazanie chorých, Posvätenie kňazstva, Manželstvo.
Podľa dispozície prijímateľa sa delia Sviatosti na Sviatosti živých a Sviatosti mŕtvych. Myslí sa tu duchovný život, teda Sviatosti, ktoré sa prijímajú v stave hriechu a ktoré sa prijímajú v stave milosti posväcujúcej. Sviatosti živých: Birmovanie, Eucharistia, Pomazanie chorých, Posvätenie kňazstva, Manželstvo. Sviatosti mŕtvych: Krst, Sviatosť zmierenia.
Podľa účinku sú Sviatosti Iniciačné, ktoré v človeku začínajú a zveľaďujú život milosti. Vďaka ním sa človek stáva kresťanom - získavá plnosť milosti, Uzdravujúce, uzdravujú to, čo je v človek choré na duši i na tele a Spoločenské, ktoré sú určené pre službu spoločenstva. Iniciačné: Krst, Birmovanie, Eucharistia. Uzdravujúce: Sviatosť zmierenia, Pomazanie chorých. Spoločenské: Posvätenie kňazstva, Manželstvo.
Aspekty Sviatosti
Každá Sviatosť pozostáva zo 4 prvkov, ktoré sú nevyhnutné pre udelenie Sviatosti.
- Matéria: zmyslovo vnímateľný materiál, ktorý sa používa pri udelení Sviatosti (napr. svätená voda, alebo vyznané hriechy)
- Forma: slovná formula, ktorou sa Sviatosť udeľuje (napr. M., prijmi znak daru Ducha Svätého)
- Vysluhovateľ: osoba, ktorá je poverená Sviatosť vyslúžiť v mene Cirkvi. Pre platnosť vyslúženej Sviatosti je dispozícia vysluhovateľa nepodstatná, lebo primárnym vysluhovateľom Sviatosti je sám Kristus, ktorý koná cez vysluhovateľa. Čiže aj ten najhriešnejší kňaz vysluhuje platne Sviatosť zmierenia
- Riadny vysluhovateľ: je ustanovený na vysluhovanie Sviatosti Cirkvou. Sviatosť krstu v prípade nebezpečenstva smrti)
- Prijímateľ: Aby niekto platne prijal sviatosť, stačí mu úmysel prijať túto sviatosť. Kto však bez úmyslu, čiže úplne pasívne, alebo fingovane prijíma sviatosť, dopúšťa sa svätokrádeže.
Sväteniny
Sväteniny sú posvätné znaky, ktorými sa určitým napodobnením sviatostí naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života. (KKC 1667)Sväteniny sú na rozdiel od Sviatosti ustanovizne Cirkvi, preto nemajú samé v sebe moc sprostredkovať milosť. Sú vlastne formou prosebnej modlitby. Cieľ svätenín je: posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka.
Obsahujú vždy:a) modlitbu,b) ktorú často sprevádza stanovený znak (vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie požehnanou (svätenou) vodou (pripomínajúcou krst)). (KKC 1668)
Formy svätenín
- Požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom. Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí svätý znak Kristovho kríža. (KKC 1671)
- Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely.
- Posvätenie kostola
- Posvätenie liturgickej knihy, oltára, organu, …
- Obrad prijatia do rehole
- Posvätenie matky pred a po pôrode
- Posvätenie veľkonočných jedál
- Požehnanie trojkráľovej vidy…
Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme. Ježiš ho vykonával a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov. V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“ môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu. (KKC 1673).
Rozličné formy ľudovej zbožnosti
- Uctievanie relikvií
- Púte a návštevy svätýň
- Krížové cesty
- Modlitba sv. ruženca
- Modlitba litánií
- Pobožnosti, adorácie a procesie
Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. „Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.“ (KKC 1675)