Úplné Obchodné Spoločenstvo pre Evanjelium: Definícia a Význam

V živote každého človeka zohráva dôležitú úlohu spolupatričnosť a vzťahy. Múdry muž a obľúbený autor John Eldredge vysvetľuje, prečo sa človek rodí s potrebou niekam patriť, byť súčasťou spoločenstva. Eldredge sa odvoláva na Božiu túžbu stvoriť nás na svoj obraz. A keďže On sám vo svojej jedinečnosti žije vzťah troch božských osôb, rovnako aj človek si v sebe nesie tento smäd po vzťahoch.

Osamotenosť vie byť skutočným bremenom. Opustený človek často zažíva takmer fyzickú bolesť. Nevravíme teraz o samote ako takej. Každému z nás občas dobre padne stráviť chvíle sám - s dobrou knihou, pri šálke čaju či počas prechádzky utíchajúcim večerným mestom. Samota je dobrovoľná, uvoľňujúca, dáva nám síl do ďalších dní. Osamotenosť si človek nevyberá. Kto z nás by sa chcel cítiť nepochopený, nepovšimnutý? Niekedy sa cítime opustení i uprostred ľudí. Nenachádzame tých, ktorí chcú tráviť čas v našej prítomnosti.

Samozrejme, mnohé rodiny túto spolupatričnosť vo svojich členoch trpezlivo a v zdravej miere budujú. Akoby sme po celý život hľadali iných ľudí, s ktorými môžeme uskutočňovať to, čo považujeme za správne a prínosné. Túžime sa s niekým podeliť o to, čo nás bolí a s čím zápasíme, čo nás napĺňa a posúva vpred.

Počas svätých omší zaznieva z úst kňaza i slovné spojenie „spoločenstvo veriacich“. Adresuje ho všetkým prítomným, ktorých zároveň predkladá Bohu ako jeden celok, vytvorený nami veriacimi. Nami, nedokonalými ľuďmi, ktorí však túžia Boha oslavovať napriek svojej nedokonalosti. Tí, ktorí tento vzťah vnímajú z perspektívy túžby po väčšej blízkosti a osobnej svätosti, možno hľadajú ešte niečo viac - niekoho, kto by s nimi vytvoril spoločenstvo rovnako túžiacich. Bohu vďaka za rodiny, kde rodičia spolu s deťmi prežívajú túto túžbu.

Možno nemám k dispozícii presné štatistiky, no je pozorovateľné i „voľným okom“, že na Slovensku v posledných rokoch rozkvitli desiatky spoločenstiev veriacich ľudí práve z tohto dôvodu. Sú to ľudia, ktorí sa rozhodli tráviť čas s priateľmi, ktorých pohľad na Boha inšpiruje ich vlastné životné cesty. Akékoľvek spoločenstvo vytvárajú ľudia zápasiaci s vlastnými nedokonalosťami. Život v spoločenstve preto nie je vždy bezstarostný.

Pohľady na spoločenstvo

Ponúkam pohľady viacerých priateľov z rôznych spoločenstiev na spoločenstvo ako také, jeho hodnotu a úlohu v ich životoch:

• „Spoločenstvo mi vytvára priestor bezpečia, kde spoznávam nielen iných, ale aj samu seba, a to je dôležité pri sebarealizácii. Ako sa píše v Knihe Kazateľ 4, 9: ,Dvom je lepšie ako jednému‘. Niekedy to nie je ľahké, veď spoločenstvo tvoria viacerí, kde dochádza k okresávaniu, ale predsa je spoločenstvo dar.“
• „Spoločenstvo je pre mňa mojou druhou rodinou. Je to miesto a sú to ľudia, pri ktorých sa na nič nemusím hrať a môžem odložiť svoje masky a byť sám sebou aj so svojimi slabosťami.“
• „Spoločenstvo je pre mňa duchovná rodina, prináša mi mnoho starostí a bolesti, ktoré spôsobuje správanie druhých či moje vlastné.“
• „Spoločenstvo je miesto, kde sa kumuluje Božia prítomnosť. Miesto, kde sa jeho pôsobenie premieňa do hmatateľnej podoby. Ako ten príklad s vetrom - nevidíš ho, ale vieš, že pohyb listov a konárov spôsobuje práve vietor. Rovnako sa v spoločenstve dejú premeny mysle, uzdravenia vzťahov, rovnaké myšlienky v modlitbe, rovnaké pocity pri spoločnej modlitbe. To sa prejaví pochopením druhého, vzájomným povzbudzovaním - vieš, že Boh je tam s vami. Pre mňa bolo spoločenstvo zvlášť významné. Naučila som sa tam objímať priateľov. Doma sme také prejavy nemali.“
• „Spoločenstvo pre mňa znamená možnosť podeliť sa o svoje pocity, názory, veci, ktoré ma trápia alebo tešia, v absolútnom bezpečí, prijatí a pochopení. Avšak najkrajšie je na tom to, keď táto definícia platí pre každého jedného člena spoločenstva.“
• „Možno to vyznie ako klišé, no pre mňa je spoločenstvo v prvom rade rodinou. Je tiež olejom, ktorý zabezpečuje, aby moja lampa viery nezhasla. Okrem duchovného rastu sa v ňom cvičím aj praktickým zručnostiam, ako vernosti, zodpovednosti, podriadenosti, dôvere, organizovaniu času. Učí ma prijímať a milovať ľudí v ňom takých, akí sú.“
• „Myslím si, že spoločenstvo je dobré miesto na to, aby sme neostali duchovne chladní alebo niekde zaseknutí, ale namiesto toho mohli ďalej duchovne rásť. Veľakrát najmä my mladí potrebujeme duchovné vedenie a spoločenstvo je na toto veľmi fajn vec. Keď niečo rieši človek sám, môže prísť na veci, ktoré nemusia byť úplne pravdivé, a keďže v spoločenstve je viac ľudí, môžu na rôzne otázky hľadať odpovede spolu - namiesto toho, aby ich hľadal len jeden konkrétny človek - a odpoveď sa tak môže stať oveľa objektívnejšia. Zároveň ľudia niekedy majú pocity, že sa im napríklad nechce modliť, že na to nemajú náladu, silu, neláka ich to… Neviem… Ale Ježiš povedal: »tam kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, Ja som medzi nimi«. A tak možno aj keď má človek pocit, že stratil iskru, príde do spoločenstva, kde to z každej strany iskrí, tak aká je pravdepodobnosť, že sa opäť nezapáli? V spoločenstve tiež vidím takú istotu a bezpečie.“
• „Pre mňa je spoločenstvo dôležité, lebo ma drží nohami na zemi a môžem v mojich postojoch voči bratom/sestrám vidieť, koľko lásky mi ešte chýba a neuletieť v pýche, že aký som svätec. Okrem toho je teda úžasné to, že sa na duchovnej ceste podržíme - raz má jeden horšie obdobie, raz druhý.“

Zaujímavú úvahu o spoločenstve mi ako odpoveď na moju otázku poslal dlhoročný priateľ Mário, ktorý má bohaté skúsenosti nielen zo skautskej organizácie, ale tiež z členstva v spoločenstve veriacich priateľov. „Pre spoločenstvo je dôležité, aby nejakým spôsobom slúžilo, či už jeho členom alebo okoliu. Dáva mu to zmysel a služba vždy posúva jeho členov. Najdôležitejšie sú, samozrejme, vzťahy, o ktoré sa treba starať. Poznám spoločenstvá, ktorým veľmi uškodilo ohováranie alebo nevypovedané problémy.

Počul som veľmi zaujímavú teóriu o vývoji spoločenstva, ktorá hovorí, že stav spoločenstva má štyri fázy. Prvá je "nepravé" spoločenstvo. Všetci sa zo seba tešia, snažia sa prispôsobiť, aby nevznikli spory. Ľudia si radi povedia, že "sme super partia" napriek tomu, že sa ešte nepoznajú do hĺbky. Drobné poklesky a zlé vlastnosti členov sa snažia druhí akceptovať a podľa možnosti neriešiť. Druhá fáza je fáza hnevu, keď ľuďom začínajú liezť na nervy chyby druhých, ktoré sa už nedajú prehliadať. Môže sa prejaviť ohováranie. Tretia fáza je fáza rezignácie. Niektorí sa cítia, že sa pre spoločenstvo idú roztrhať, iní že už doň takmer nepatria. Veľa ľudí je sklamaných a rozmýšľajú, či vôbec má zmysel patriť do spoločenstva. Ak sa spoločenstvo dostane z tretej fázy, prichádza zážitok skutočného spoločenstva, plného porozumenia, kde sa veci vyjasnia a všetci sa v ňom cítia prijatí. Zážitok pravého spoločenstva však netrvá večne a postupne opäť prechádza do prvej fázy (je nám super, nič neriešme).“

Fázy vývoja spoločenstva

Pohľady, ktoré ponúkam, sú, samozrejme, všetky subjektívnymi náhľadmi ľudí zo spoločenstiev.

K téme spoločenstiev sa ešte v roku 1969 vyjadril vo vysielaní niektorej z nemeckých rádiostaníc vtedajší profesor teológie Joseph Ratzinger, terajší emeritný pápež Benedikt XVI. „Z dnešnej krízy vyprýšti Cirkev zajtrajška - Cirkev, ktorá toľko stratila. Stane sa menšou a bude musieť začať odznova - viac-menej od začiatku. Už nebude schopná prebývať v stavbách, ktoré postavila počas svojich triumfálnych čias. Rovnako ako sa zmenšuje počet jej prívržencov, budú prichádzať aj o svoje spoločenské privilégiá. V protiklade k počiatkom ju budú vnímať viac ako dobrovoľnú spoločnosť, do ktorej je možné vstúpiť iba slobodným rozhodnutím. Ako malá spoločnosť bude mať omnoho väčšie požiadavky na iniciatívu svojich členov. Bez pochýb objaví nové formy služby a bude svätiť kňazstvom overených kresťanov, ktorí budú vykonávať isté profesie. V mnohých menších kongregáciách alebo samostatných spoločenských skupinách sa bude pastorácia vykonávať takýmto spôsobom. Popri tom všetkom bude plnohodnotná služba kňazstva nevyhnutná ako predtým.

Ale vo všetkých tých zmenách, ktoré čakáme, nájde Cirkev opäť a s plným presvedčením svoju hlavnú esenciu v tom, čo bolo vždy v jej strede: vieru v trojjediného Boha, v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, v prítomnosti Ducha až do skončenia sveta. Cirkev bude viac duchovnou Cirkvou, nevyužívajúcou politický mandát, neflirtujúc rovnako s ľavicou ani s pravicou. Pre Cirkev bude tento proces kryštalizácie a očistenia náročný, pretože ju bude stáť množstvo drahocennej energie. Cirkev schudobnie a stane sa Cirkvou umiernených. Sektárska úzkoprsosť a okázalá sebavôľa sa budú musieť vytratiť a to urobí tento proces ešte namáhavejším. Môžeme sa domnievať, že tento proces zaberie istý čas. Bude dlhý a únavný, rovnako ako bola cesta od falošného progresivizmu večera Francúzskej revolúcie - keď biskupa považovali za inteligentného, ak si robil žarty z dogiem a dokonca naznačil, že existencia Boha vlastne vôbec nie je istá - až po obnovu devätnásteho storočia. Ale keď skúška tohto preosievania prejde, z duchovnejšej a jednoduchej Cirkvi bude cítiť obrovskú silu. Ľudia v úplne naplánovanom svete sa budú cítiť nevysloviteľne opustení. Ak celkom stratili zo zraku Boha, budú cítiť všetku hrôzu svojej biedy. Potom objavia malé stádo veriacich ako dačo úplne nové. A tak mám dojem, že Cirkev čelí veľmi náročným časom. Skutočná kríza sa sotva začala. Budeme musieť rátať s hroznými prevratmi. Ale som si rovnako istý tým, čo ostane na záver: nie Cirkev politického kultu, ktorá už je vlastne mŕtva - s Gobelom - ale Cirkev viery.

Myslím si, že v tomto svete naozaj nie sme viac ničím než „malým stádom“. No ako sa píše v 12. kapitole Lukášovho evanjelia, „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). Nebojme sa teda vykročiť a priniesť ľuďom našu nádej v ľudskú spolupatričnosť a Boží záujem o nás.

Spoločenstvo a spoločenská komunikácia

Spoločenstvo a rozvoj ľudského spolunažívania je najdôležitejším poslaním a cieľom spoločenskej komunikácie a prostriedkov, ktoré používa, ako je tlač, film, rozhlas a televízia. Neustále zdokonaľovanie týchto technických prostriedkov a ich všeobecná dostupnosť spôsobuje, že spoločenské komunikačné prostriedky čoraz viac vplývajú na myslenie a spôsob života ľudí a prenikajú do nich.

Dary Ducha Svätého

Pápež František v jednom príhovore povedal: „Dostali ste veľký dar rozmanitosti chariziem, rozmanitosti, ktorá sa stáva harmóniou v Duchu Svätom, v službe Cirkvi.“ Jednota Cirkvi je daná milosťou - charis, rozmanitosť je daná charizmami, darmi milosti. Poznáme sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne voči Bohu. Všetky dary vo svojej rozmanitosti slúžia nato, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela. A toto budovanie jedného Kristovho tela si vyžaduje rozmanitosť služieb a ich vzájomnú spoluprácu. V kresťanskom spoločenstve nejde o konkurenciu, ale o spoluprácu. A práve to nás spája.

tags: #uplne #obchodne #spolocenstvo #pre #evanjelium