Spoznajte Ženy v Biblii a ich jedinečné príbehy, ktoré v sebe nesú odkaz aj pre súčasný svet. Možno práve vďaka nim lepšie pochopíte, čo znamená byť ženou viery. Autorkou publikácie je Shannon Bream.
Ľudia, ktorí nepoznajú Sväté písmo, si často myslia, že ženy v ňom hrajú iba vedľajšiu rolu. V skutočnosti však boli ústrednými postavami mnohých biblických príbehov. Židovský národ zachránila v kľúčovej chvíli práve odvaha kráľovnej Ester. V Biblii sa spomínajú bojovníčky ako Jáel, sudkyne ako Debóra, prorokyne ako Mirjam. Prvou svedkyňou Ježišovho vzkriesenia je Mária Magdaléna, prvá kresťanská šíriteľka evanjelia a správ, ktoré navždy zmenili svet.
V knihe, ktorú držíte v rukách, Shannon Bream opisuje životy šestnástich žien nezvyčajným spôsobom - vo dvojiciach. Porovnávaním ich príbehov pomáha čitateľom nielen lepšie pochopiť význam jednotlivých životných osudov, ale aj ich vzájomnú súvislosť a posolstvo pre dnešný svet. Spoznajte pastierky starobylého Izraela, ktoré pomáhali vychovávať budúcich vodcov Božieho národa, aj odvážne rané kresťanky. Sú to fascinujúce ženské postavy.
Bojovali so zatrpknutosťou, zúfalstvom či pýchou, no našli svoje skutočné ja vo viere, v nádeji a láske. Tieto hrdinky viery nám ukážu cestu k múdrosti, aby každý z nás mohol objaviť vlastný duchovný smer. Inšpirujte sa Esterinou udatnosťou, Anniným presvedčením, Ráchabinou odvahou či Máriinou vierou.
Ženy v Starom zákone
Vo Svätom písme síce nájdeme ženy bojovníčky, ktoré sa vyrovnali mužom, no nespomínajú sa ako silné, skôr krásne či dobré. V biblických jazykoch sú dobro a krása často synonymá. Prvý pohľad na ženu vo Svätom písme je plný úžasu: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“ (Gn 2, 23). Po spočiatku dokonalej Eve nasledujú životaschopné pramatky: Sára, Rebeka, Ráchel. Ako čítame v Písme, zachovali si vážnosť, lebo neprestali byť milované a plnosť ich prirodzenej krásy bola v oddanosti svojim mužom. V biblickom svete sa človek chápe vždy v psychofyzickej jednote.
Po odchode z Egypta Písmo vyzdvihuje predvídavosť, až prefíkanosť Rachab, ženy s pochybnou povesťou, ktorá kryla izraelských vyzvedačov a začínala nanovo s novým Bohom. V Samuelových knihách nájdeme aj žiadostivosťou Amnona zlomenú krásnu Dávidovu dcéru Tamar. S mimoriadne zrelou vnútornou silou veriacej ženy sa stretáme u matky siedmich synov v Druhej knihe Machabejcov, ktorá sa nebála každého z nich povzbudzovať: „Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem... Ich hrdinky si Pán povolal v zlej, ťažkej dobe a dal im typicky ženské poslanie, aby zachránili život rodu, ba celého národa.
Príbeh Rút a Noemi
Jedným z najmenších spisov Biblie, a predsa osobitným spôsobom aktuálnym pre emocionálnu, ekologickú a sociálnu zrelosť je Kniha Rút. Poetické dielko, v ktorom nie je nič prebytočné, rozpráva o zápase jednoduchého človeka so životom ako o dôležitej, ba vznešenej záležitosti. Tiež o dôstojnom pôvode najslávnejšieho panovníka Izraela Dávida. Ilustruje, ako sa zo zaniknutej rodiny môže narodiť nielen kráľ, ale i Mesiáš.
Betlehem, v preklade dom chleba, je bez chleba. Nasleduje sťahovanie betlehemskej Noemi s manželom a dvoma synmi do cudziny - Moabska. Zlomená a bolesťou očisťovaná Noemi vie, že v kríze nemožno ostať sedieť v kúte. Desať rokov sa nehla, no utrpenie ju postaví na nohy. Keď sa nevesty Noemi vyberú s ňou, nechce brániť ich šťastiu a trikrát opakuje: Vráťte sa k svojim otcom, aby ste sa mohli znova vydať (porov. Rút 1, 8n). Šľachetne dáva prednosť ich vlastnému dobru pred svojím. Prečo však chceli ostať s ňou? Vieme, že láska často nepozná rozumné dôvody.
Noemi je veľká zrelou láskou k svojim nevestám a Rút ju dobieha mladistvou veľkodušnosťou. Svojej svokre odpovie kľúčovou vetou príbehu: „Tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom“ (Rút 1, 16). Pripravená vytrhnúť sa zo svojej zeme ide s Noemi do neznáma. Alebo Mojžiša, ktorý prijme vedenie ľudu do zasľúbenej zeme bez toho, aby poznal cestu. Rút sa chce s Noemi deliť o dom i hrob, o život i smrť, ľud i vlasť. Ba aj o vieru.
V časoch, keď žena nemohla vlastniť majetok, mimo rodiny nemala uplatnenie, úplne závisela od otca a neskôr od manžela alebo syna, boli tieto dve bezdetné vdovy ako chudoba na druhú. A k tomu z dvoch generácií, z dvoch národov, z dvoch kultúr i z dvoch náboženstiev. Práve toto „nič“ si Boh pripravoval a použil. Do malej zeme, plnej pohybu, sa obe vydali vo vhodnom čase, pred žatvou.
Neriskovali úplne - Noemi bola múdra žena. Noemi vie, že v Izraeli môžu z jemnocitu druhých prežiť aj chudobní, ale ona je ešte chudobnejšia - už nevládze. Rút je však plná sily a hlavne ochoty: ponúkne sa do práce. Dá si od svokry poradiť a ide na polia paberkovať po žencoch. Večermi si obe rozprávajú, čo sa udialo, a tak dopĺňajú svoj pohľad na dianie okolo. U Rút sa kombinuje šľachetnosť učenlivosti s prirodzenou inteligenciou - múdro spracúva rady skúsenej Noemi, a preto sa jej darí. Zatiaľ čo sa Rút činí rukami a poslušnosťou - nazbierala 40 litrov jačmeňa za deň -, aj Noemi pracuje. Nielen hlavou, ale aj srdcom, intuíciou. Premýšľa, skladá si veci a kombinuje.
Príbeh pokračuje zdanlivo náhodným stretnutím Rút s Bózom, ktoré je hneď od začiatku idylické. V Biblii však nikdy nie je náhoda náhodou, ale starostlivým Božím vedením. Na konci žatvy, v letný večer plný vône čerstvého obilia, hojného jedla i nápojov, keď je radosť spať pod holým nebom, prichádza k delikátnej scéne. Poznala hlboký symbol tohto gesta? Ak aj nie, isto vycítila jeho intenzitu: „Odovzdávam sa ti, som ti k dispozícii.“ Nerobí tak z vypočítavosti, nezvádza, ale učenlivo poslúcha. Preto Bóza nepremôže žiadostivosť. V jej pokore bol prítomný Boh - ležal tam pri Bózových nohách s ňou!
Po tomto oddanom geste začne Bóz odhodlane konať. Usporiada si dedičstvo a nasleduje manželstvo s Rút. Moabka, cudzinka, deva, nevesta, manželka, švagriná, vdova, dcéra, služobnica - ako o nej hovorí kniha - sa na konci príbehu stáva matkou. A prababičkou Dávida. Je však zrejmé, že Bóza zviedla Noemi.
Ženy v Novom zákone
Ježiš Kristus žil pred 2000 rokmi na území dnešného Izraela. Jeho pohľad na ženy bol úplne odlišný od vtedajšej i súčasnej kultúry Blízkeho východu. Ženy boli v tom čase považované za mužov majetok. Židovskí rabíni vraj každé zhromaždenie v chráme začínali slovami: „Chvála ti, ó Pane, že si ma nestvoril ako ženu.“ Žena sa nemohla rozviesť s manželom, ale muž sa mohol s manželkou rozviesť pre akýkoľvek dôvod a nemal žiadnu povinnosť ju finančne zabezpečiť. Stačilo, že jej dal prepúšťací list a poslal ju preč.
Na ženy sa hľadelo zvrchu, ako na menejcenné. Boli vylúčené z verejného i náboženského života a zostávali väčšinou bez vzdelania. V mnohých moslimských krajinách sa takto pristupuje k právam žien dodnes. Ježiš však bol iný a postavenie a práva žien mu neboli ľahostajné. Kamkoľvek šiel, konštantne nabúraval kultúrne stereotypy o ženách.
Na rozdiel od iných rabínov sa Ježiš venoval tak mužom, ako aj ženám: bavil sa s nimi, uzdravoval a vyučoval ich. Nezaujímalo ho ich vierovyznanie, sociálny status ani životný štýl. Miloval ľudí a ku všetkým sa správal veľmi priateľsky: k zlodejom, prostitútkam i ľuďom na okraji spoločnosti.
Philip Yancey píše: „V záujme žien a ďalších utláčaných Ježiš obrátil naruby to, čo sa dovtedy pokladalo za prípustné a správne. Podľa biblistu Waltera Winka sa Ježiš prehrešil proti vtedajšej etikete pri úplne každom stretnutí so ženami zaznamenanými vo všetkých štyroch evanjeliách.“ Ježiša nasledovali davy ľudí. Niektorí pre jeho učenie, no väčšina pre zázraky, ktoré medzi nimi robil. Náboženských vodcov čoskoro omrzela Ježišova popularita a tak dostali nápad.
Príbeh cudzoložnej ženy
Pred Ježiša dovliekli ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve - spala s niekým, kto nebol jej manžel. Podľa zákona mal byť ukameňovaný každý, kto mal mimomanželský pomer, v praxi však väčšinou trestali len ženy. Podobne to bolo aj v tomto prípade. Farizeji zburcovali ľud a pred Ježiša dovliekli ženu. Stála pred ním vo svojej hanbe, opustená. Čakala na jeho rozsudok. Okolostojaci ľud bol pripravený ju okamžite ukameňovať.
Každý počul Ježiša rozprávať o láske, milosrdenstve a potrebe navzájom si odpúšťať. Náboženskí vodcovia chceli preto nachytať Ježiša pred davom svedkov: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. Čo teda povieš ty?“ Bola to pasca. Keby Ježiš prižmúril oko nad jej hriechom, obvinili by ho, že nedodržiava Božie zákony. Keby ju dal ukameňovať, jeho učenie o milosti a odpúšťaní by stratilo zmysel.
Ježiš ich otázku ignoroval a prstom si čosi písal v prachu. Ľudia strácali trpezlivosť a neprestávali sa ho vypytovať. Nato sa Ježiš vzpriamil a povedal im: „Keď je tu niekto bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znova sa zohol a písal po zemi. Keď to začuli, odchádzali jeden po druhom, počnúc staršími, až tam Ježiš zostal sám s tou ženou. Vzpriamil sa a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Odpovedala: „Nikto, Pane!“ Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“
Niečo podobné sa ešte nikdy nestalo! Vieš si predstaviť, aká musela byť táto žena ohromená? Nemusí zomrieť v krutej bolesti a hanbe. Môže slobodne odísť. Ježiš už vtedy vedel, že jedného dňa na kríži splatí trest za cudzoložstvo tej ženy, za nenávisť ľudu aj za aroganciu náboženských predstaviteľov. Všetky hriechy sveta mali spočinúť na jeho pleciach, aby pre nás získal odpustenie.
Aj keď bol Bohom - teda jediným, kto mal právo ženu odsúdiť - dokázal jej úprimne povedať: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš.“ Ježiš hovoril, že neprišiel ľudí súdiť, ale hľadať a zachrániť tých, čo sa stratili. Je naším záchrancom. Mení životy tých, ktorí ho spoznajú.
Stretnutie so Samaritánkou
Ďalším príkladom, keď Ježiš nehľadel na postavenie žien, bolo jeho stretnutie so Samaritánkou. Samaritáni boli etnická skupina, ktorou Židia pohŕdali a považovali ju za nečistú a menejcennú. Aj keď bol Ježiš Žid, on sa zachoval inak:
Ježiš oddychoval pri miestnej studni, z ktorej si celá komunita chodievala brať vodu. Bola najhorúcejšia časť dňa, vtedy ku studni nikto nechodieval. Zrazu sa k nej prikradla Samaritánka s nádejou, že cestou nikoho nestretne. Bola už päťkrát rozvedená a žila so svojím šiestym mužom. Tentoraz bez papierov. Či to už nebolo jedno? V dedine ňou už aj tak všetci opovrhovali. Ježiš vidí do srdca. Ježiš o tejto žene všetko vedel. Vedel, že potrebuje oveľa viac, než len zahasiť fyzický smäd. Potrebovala zahasiť smäd svojej duše.
Židia sa so Samaritánmi nikdy nerozprávali, a už vôbec nie so ženami. Ježiš sa jej však prihovoril: „Každý, kto pije z tejto vody, bude opäť smädný. Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom prúdiacej vody, ktorá dáva večný život.“ Žena v neho nielenže v neho uverila, ale bežala späť do mesta, aby o ňom povedala iným - tým istým ľuďom, ktorým sa dovtedy vyhýbala! Presviedčala ich, aby si prišli vypočuť Ježiša. A oni naozaj prišli. Vďaka Ježišovi sa jej život plný hanby zmenil na život plný radosti.
Ženy ako prvé svedkyne
Azda najúžasnejším dôkazom o Ježišovej úcte k ženám je to, čo sa odohralo po jeho zmŕtvychvstaní. Ježiš podstúpil kruté bičovanie, ukrižovali ho a zomrel. Na tretí deň sa však fyzicky vrátil do života tak, ako to viackrát predtým predpovedal. Prví ľudia, s ktorými sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní rozprával, boli… ženy. Dnes na tom možno nie je nič zvláštne, keďže práva žien sa od Ježišových čias výrazne posunuli k lepšiemu. V tom čase však mali ženy veľmi nízke spoločenské postavenie.
Nesmeli vystupovať na verejnosti ani vypovedať pred súdom ako svedkyne. Keby boli evanjeliá vymyslené, prvými svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania by určite neboli ženy! Túto rolu by autori určite pre väčšiu hodnovernosť pripísali mužom. Ježiš však pokladal ženy za také dôležité a vzácne, že sa im rozhodol zveriť dôležitú úlohu: ako prvé mali niesť správu o jeho zmŕtvychvstaní ostatným. Neniesli ju iba ženám, ale všetkým.
Pavol a ženy
Pavol je vo svojom apoštolskom nasadení najväčším priekopníkom spolupráce so ženami. V tých časoch. Vedel zaktivizovať, prijať, zapojiť, podnecovať a nechať pracovať pri sebe mnohé ženy. Spomeňme aspoň niektoré: Priscila, Lýdia, Féba, Evodia a Syntycha. Ak sa tu a tam trochu pomýlil - aj on v rámci ducha doby, v ktorej žil -, musím to tomuto velikánovi predsa len zo srdca odpustiť. Najmä ak si prečítam, že hovorí aj to, aby sme sa podriaďovali jedni druhým vo všeobecnosti.
Pri pozornejšom zahĺbení sa do state, kde Pavol píše o podriadenosti žien mužom, nemôžeme preskočiť slová, že muž má milovať svoju ženu ako Kristus miluje Cirkev. A to je maximum, o ktorom môžu ženy často iba snívať. Akoby Pavol chcel povedať, že kto miluje ženu Kristovou láskou, a teda láskou až na smrť, môže žiadať od nej aj to, aby mu bola podriadená.
1 Kor 11 - Úryvok o ženách
Nasledujúci text je prekladom z Biblie do slovenčiny, 1. list Korinťanom, kapitola 11, verše 1-34.
1 (KAT) Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.
2 (KAT) Chválim vás, že vo všetkom na mňa pamätáte a zachovávate moje učenie, ako som vám ho odovzdal.
3 (KAT) Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.
4 (KAT) Každý muž, ktorý sa modlí alebo prorokuje so zahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu.
5 (KAT) A každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu: je to to isté, ako keby sa dala oholiť.
6 (KAT) Lebo ak sa žena nezahaľuje, môže sa dať aj ostrihať. Ale ak je pre ženu potupou ostrihať sa alebo oholiť, nech sa zahaľuje.
7 (KAT) Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža.
8 (KAT) Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža.
9 (KAT) Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža.
10 (KAT) Preto má mať žena na hlave znak moci kvôli anjelom.
11 (KAT) Pravda, v Pánovi nie je ani žena bez muža, ani muž bez ženy,
12 (KAT) lebo ako je žena z muža, tak je aj muž skrze ženu a všetko je z Boha.
13 (KAT) Posúďte sami: Sluší sa, aby sa žena modlila k Bohu nezahalená?
14 (KAT) A neučí vás sama príroda, že mužovi je na potupu, keď si pestuje vlasy,
15 (KAT) kým žene je na slávu, keď si pestuje vlasy? Lebo vlasy dostala namiesto závoja.
16 (KAT) Ak by sa niekto chcel hádať, my to nemáme vo zvyku a ani Božie cirkvi.
17 (KAT) Keď vás už napomínam, nechválim vás, že sa neschádzate na lepšie, ale na horšie.
18 (KAT) Predovšetkým počúvam, že sú medzi vami roztržky, keď sa schádzate v cirkvi. A sčasti tomu aj verím.
19 (KAT) Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.
20 (KAT) Keď sa teda schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere,
21 (KAT) lebo každý si hneď vezme a zje svoju večeru a potom jeden je hladný a druhý opitý.
22 (KAT) Nemáte vari domy, kde môžete jesť a piť? Alebo opovrhujete Božou cirkvou a chcete zahanbiť tých, čo nič nemajú? Čo vám mám povedať? Mám vás chváliť? Za toto vás nepochválim.
23 (KAT) Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb,
24 (KAT) vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“
25 (KAT) Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.“
26 (KAT) A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.
27 (KAT) Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi.
28 (KAT) Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha.
29 (KAT) Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.
30 (KAT) Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.
31 (KAT) Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení.
32 (KAT) Ale keď sme súdení, Pán nás napráva, aby sme neboli odsúdení s týmto svetom.
33 (KAT) A tak, bratia moji, keď sa schádzate jesť, čakajte jeden na druhého.
34 (KAT) Ak je niekto hladný, nech sa naje doma, aby ste sa neschádzali na odsúdenie. Ostatné zariadim, keď prídem.