Priamo na území katastra obce Uzovský Šalgov neboli zatiaľ zistené žiadne stopy pravekého alebo včasnostredovekého osídlenia. Najbližším archeologickým náleziskom k Uzovskému Šalgovu je poloha na strmom vrchu Várheď (513 m n.m.), južne od intravilánu obce, ktorú objavil dr. Jozef Repčák.
Oválna plošina hradiska na vrchu Várheď bola prvý raz osídlená v mladšej dobe kamennej (neolite; 6000 - 3300 pred n. l.). Najintenzívnejšia neolitická fáza osídlenia Várheďu sa však spája s ľudom bukovohorskej kultúry, o čom svedčia sídliskové nálezy objavené počas zisťovacieho výskumu Vojtecha Budinského-Kričku z Archeologického ústavu SAV v roku 1954. Ľud bukovohorskej kultúry využil vyvýšenú polohu vrchu Várheď a podľa výsledkov výskumu môžeme konštatovať, že na južnej strane vrchu, poniže akropoly, vytvoril dve umelé sídliskové terasy.
V ďalšej fáze praveku nebol Várheď a ani Šarišské podolie osídlené. Várheď bol znovu osídlený až v neskorej dobe kamennej (eneolite; 3300 - 1900 pred n. l.) ľudom badenskej kultúry v strednej fáze eneolitu. Nálezy badenskej kultúry boli zistené aj v susednom katastri obce Ražňany, kde sa na ploche letiska predpokladá rozsiahle otvorené sídlisko.
Podstatne intenzívnejšie bol Várheď obývaný v mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 - 700 pred n. l.), keď bol opäť využitý ako útočisko v dobe nebezpečenstva. Pamiatky z mladšej doby železnej, doby rímskej a aj z raného stredoveku neboli nájdené ani v katastri Uzovského Šalgova a ani na Várhedi, preto na tomto mieste pre tieto historické obdobia prehľadne uvedieme iba blízke archeologické náleziská, ktoré môžu byť relevantné aj pre praveké a ranostredoveké dejiny Uzovského Šalgova.
Veľmi významnou lokalitou pre poznanie doby rímskej (0 - 400 n. l.) je nálezisko v polohe Nad Imunou na rozmedzí obcí Ostrovany a Medzany. Obdobie raného stredoveku v Šarišskom podolí sa spája najmä s príchodom Slovanov, preto sa niekedy tomuto úseku dejín hovorí aj slovanské obdobie. Táto doba je M. Vizdalom (2003) pre územie východného Slovenska datovaná od 5. do 10. storočia.
Šalgov v stredoveku
Prvá priama písomná zmienka o obci Uzovský Šalgov je v listine kráľa Karola Róberta z roku 1323, v ktorej Karol Róbert konfirmoval darovaciu listinu z roku 1315. V nej kráľ daroval majetok ležiaci v hornej časti doliny ňaršanského potoka (asi dnešný potok Šalgov) zemanovi Pavlovi, synovi Andreja z rodu Tekule. Na tomto majetku už pravdepodobne existovala dedina Šalgov, ktorej počiatky by sme mohli položiť minimálne na koniec 13. storočia.
Pomenovanie Šalgov (v tvare "Solgou"), ako neskorší trvalý názov obce, sa prvý raz uvádza v listine o deľbe majetkov zemanov Tekulovcov z roku 1337 spoločne s názvom Totfalua (v stotožňujúcom spojení oboch názvov aj v listine z roku 1370), samostatne v podobe "Salgov" v listine z roku 1348. Posun začiatku existencie Šalgova do 13. storočia nepriamo podporuje aj existencia dreveného stredovekého hrádku na vrchu Várheď (Várhegy), ktorý pravdepodobne vtedy získal svoje maďarské meno, to explicitne vyjadruje, že tu ide o "hradný kopec".
Dedina Šalgov patrila od roku 1315 zemanovi Pavlovi a jeho potomkom z rodu Tekule, ktorí sa tu usadili a v predikáte používali pôvodný názov Šalgov. V dedine už určite v 14. storočí stál drevený kostol, ktorý jestvoval ešte okolo roku 1372. Možno ho postavili pred 14. storočím, najneskôr však z iniciatívy zemana Pavla v dvadsiatych rokoch 14. storočia. V roku 1372 v Šalgove hospodárilo 27 sedliackych domácností. Sedliacke domácnosti okrem richtárovej boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 19 port, takže Šalgov bol stredne veľkou dedinou.
Novoveké dejiny obce
V 16. storočí sa vlastníkmi dediny Šalgov stali zemania Uzovci (Uszovci), tiež vetva Tekulovcov. Táto zmena vlastníka bola vyjadrená od 17. storočia aj v novom úradnom názve obce, ktorý odrážal skutočnosť, že Šalgov patril zemanom Uzovcom, napr. aj v tvare z roku 1773 ako "Usowsky Salgow" alebo "Usz-Salgó".
Podľa nich v rokoch 1543, 1567 a 1588 boli šalgovskí sedliaci zdanení od 2, 2, resp. 1,5 porty, pričom roku 1567 v obci Uzovský Šalgov hospodárilo šesť domácností. Reformačné hnutie v priebehu 16. storočia ovplyvnilo náboženský život aj v Šalgove. Najneskôr od roku 1591 v šalgovskom kostole začal pôsobiť evanjelický kazateľ, ktorý kostol a farnosť spravoval minimálne do obdobia okolo roku 1610. Počas týchto približne 20 rokov bol Uzovský Šalgov dokonca sídlom evanjelickej farnosti, pod ktorú patrili filie Uzovské Pekľany a Močidľany.
Martin Luther, nemecký teológ a reformátor.
V 18. storočí boli vlastníkmi obce naďalej Uzovci, do života obce určite zasiahli reformy Márie Terézie (1740-1780) a Jozefa II. (1780-1790), minimálne tereziánsky urbár, ktorý bol zavádzaný po prijatí patentu v roku 1767, školské reformy Márie Terézie a zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785. Okolo roku 1743 bol šalgovský kostol zbarokizovaný.
V 19. storočí sa vlastníkmi obce stali najprv Semseyovci a potom Péchyovci, ktorí boli v obci vlastníkmi veľkej časti polí a lesov až do roku 1945. V roku 1828 stálo v Uzovskom Šalgove 49 domov a žilo tu 390 obyvateľov, väčšinou roľníkov. Novou dominantou obce, popri kostole, sa okolo polovice 19. storočia stal neskoroklasicistický kaštieľ rodiny Péchy. Významným rokom pre obec je rok 1896, kedy gróf Péchy priviezol do Šalgova malé štepy ovocných stromov (druhy jabloní Jonathan, Šovarky, Hocmany, Parmeny a čerešne).
Dejiny obce v 20. storočí
Udalosti 1. svetovej vojny zasiahli aj do život...