K brehom rieky Jordán prichádzajú turisti a pútnici zblízka i zďaleka. Symbolicky a duchovne má Jordán pre mnohých obrovský význam ako miesto, kde bol pokrstený Ježiš.
Neďaleko ústia rieky do Mŕtveho mora bol pokrstený Ježiš. Miesto krstu Ježiša pri osade Betánia bolo v roku 2015 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Význam rieky Jordán
Ľudia trávia deň pri rieke Jordán v severnom Izraeli. Aj dnes túži po krste v rieke mnoho ľudí. Napríklad keď niekto z druhého konca sveta príde k rieke, dá sa pokrstiť a zistí, že nikde nebol oficiálne zapísaný. Počas deväťročného pôsobenia v Jeruzalemskom patriarcháte zažil Ján Hlávka niekoľko žiadostí o krst v Jordáne.
Dôležitejšie podľa slovenského kňaza je, že mnoho katolíkov si pri rieke obnovuje krstné sľuby. „Všetci pútnici, ktorí prichádzajú do Svätej zeme, sa snažia obnoviť si svoj krst. Je dobré si to najskôr vybaviť a administratívne dotiahnuť,“ upozorňuje Hlávka.
Turisti pri mieste zázrakov zo Starého zákona. Ľudia si na brehu rieky pri mieste krstu Ježiša na jordánskom území bežne namočia nohy do vody, potom si trochu naberú rukami a potrú si vodou tvár a hlavu. Iní sa zasa dotknú rieky a prežehnajú sa alebo si naplnia prázdne fľaše. Turista z Anglicka potopil do vody aj svoj drevený kríž, ktorý bude darom pre jeho matku. „Natočil som aj video, aby som jej ukázal, že je to pravda,“ hovorí Charlie Watts, ktorý sám seba označuje za vlažného kresťana.
Evanjelista Lukáš tvrdí, že Ježiš - spolu s ostatnými ľuďmi po prijatí krstu od Jána Krstiteľa - stíši sa do mimoriadne osobnej a dlhej modlitby: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie»“ (Lk 3,21-22). Práve tento postoj modlitby - v dialógu s Otcom - osvetľuje skutok, ktorý vtedy vykonal spolu s mnohými ľuďmi svojho národa, ktorí pribehli k Jordánu.
Krstiteľ prinášal čosi skutočne nové: prijať krst malo byť znamením pevného rozhodnutia zmeniť svoj život, zanechať hriešne správanie a začať nový život. Aj Ježiš prijíma toto pozvanie, zaradí sa do množstva obyčajných hriešnikov, ktorí čakali na brehu Jordánu.
Sporné miesto krstu
Napriek dlhoročným sporom medzi Jordánskom a Izraelom o tom, ktorý breh je skutočným miestom Ježišovho krstu, UNESCO uznalo za svetovú pamiatku iba breh na strane Jordánska. UNESCO vo vyhlásení napísalo, že väčšina kresťanských cirkví verí, že jordánska strana bola miestom Ježišovho krstu, ako bolo zistené v evanjeliu podľa Matúša v tretej kapitole a v ďalších pasážách. Podľa vedcov neexistuje žiadny spôsob, ako si byť istí, na ktorej strane rieky sa udalosť odohrala.
Františkán Eugenio Alliata, profesor kresťanskej archeológie na Studium Biblicum Franciscanum v Jeruzaleme, hovorí, že rozhodnutie je logické. „Táto východná časť rieky je miesto, kde sa nachádzajú všetky byzantské pamiatky a kostoly. Ale pre nás je stred rieky tým najsvätejším miestom,“ povedal Alliata s tým, že ani odborníci nevedia úplne presne určiť presnú polohu Ježišovho krstu.
Jordánske miesto vášnivo opisuje Rustom Mkhjian, ktorý je vedúcim komisie pre miesto krstu v Jordánsku. „Každý rok oslavujeme medzináboženskú harmóniu a moje najšťastnejšie dni sú, keď vidím židov, kresťanov a moslimov, ktorí navštevujú toto miesto a spoločne pri ňom plačú,“ povedal Mkhjian pre agentúru AP.
Pri vode desaťročia číhali nastražené míny, presne v oblastiach, ktoré boli kedysi vojenskou zónou. Združenie pomáhalo s odmínovaním lokality Qasr al-Yahud, v ktorej blízkosti sa nachádzajú viaceré kostoly. Rieka následkom konfliktu chátrala aj po svojej fyzickej stránke. Kedysi bola omnoho mohutnejšia.
Pozdĺž brehov existujú miesta, kde sa Jordánci stretnú s Izraelitmi tvárou v tvár oproti sebe. Takéto pokojné momenty kontrastujú s dlhotrvajúcim vojenským nepriateľstvom.
K miestu Ježišovho krstu v rieke Jordán každoročne prichádzajú tisíce pútnikov a turistov z celého sveta. Lokalita bola pod správou Jordánska od roku 1948, keď Izrael vznikol, až do arabsko-izraelskej vojny v roku 1967, po ktorej židovský štát toto územie - pravý breh rieky Jordán - anektoval a nastražil tam nášľapné míny, aby takto posilnil a chránil svoje štátne hranice.
Vstupujúc do rieky Jordán Ježiš - ktorý bol bez hriechu - ukazuje svoju solidaritu s tými, ktorí uznávajú svoje hriechy, rozhodli sa oľutovať ich a zmeniť svoj život. V tomto svojom geste Ježiš anticipuje kríž; dáva začiatok svojmu verejnému pôsobeniu práve prijatím postavenia hriešnikov a prijatím na svoje plecia ťarchy vín celého ľudstva, naplniac tak vôľu Otca.
Utiahnutím sa do modlitby Ježiš ukazuje intímny vzťah s Nebeským Otcom, zakusuje jeho otcovstvo i krásu jeho náročnej lásky a v rozhovore s Otcom prijíma potvrdenie svojho poslania. V slovách, ktoré zaznejú z neba (porov. Lc 3,22), je anticipované odvolanie sa na veľkonočné mystérium, kríž a vzkriesenie. Boží hlas ho definuje ako „môj milovaný Syn“, pripomenúc tým Izáka, milovaného syna, ktorého bol jeho otec Abrahám ochotný obetovať Bohu, podľa jeho príkazu (porov. Gen 22,1-14). Ježiš nie je len „Syn Dávidov“, kráľovský mesiášsky potomok, alebo „Služobník, v ktorom má Boh svoje zaľúbenie“, ale je aj jednorodený a milovaný „Syn“, podobný Izákovi, ktorého Boh Otec dáva za spásu sveta.
Ježišovo učenie o modlitbe vychádza zaiste z jeho spôsobu modlitby, získaného v rodine, ale má svoj hlboký a esenciálny pôvod v tom, že je Božím Synom, v jeho jedinečnom vzťahu s Bohom Otcom.
Na danom mieste prebieha program odstraňovania mín, ktorých sú na danom mieste tisícky. Miesto sa nachádza 10 km východne od mesta Jericho a je považované za oblasť, kde sv. Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša a dané miesto je považované za jedno z najposvätnejších pre kresťanov.
Toto miesto sa považuje taktiež za bod, v ktorom po 40 ročnom putovaní na púšti Izraeliti vstúpili do zasľúbenej zemi. Do tretice je to miesta, kde mal byť Prorok Eliáš vzatý do neba. Oblasť, v ktorej sa nachádzajú kostoly viacerých denominácií, bola neprístupná pre veriacich takmer 50 rokov.
Podľa odhadov tam bolo nastražených okolo 3000 mín a ďalších výbušnín.
Rieka je na tomto mieste takmer vyschnutá. Hlávku spočiatku prekvapilo, aká malá je rieka Jordán. Zo Svätého Písma by vyzdvihol prechod s Archou zmluvy cez rieku Jordán, čo vlastne predstavovalo vstúpenie do Svätej zeme. Potom je tu však miesto, kde sa rieka vlieva do Mŕtveho mora, z ktorého v podstate nič nevyteká. Je tam všetko mŕtve, čiže nedokáže to žiť.
Členovia eritrejskej a etiópskej kresťanskej komunity pri krstnom obrade.
| Udalosť | Význam |
|---|---|
| Krst Ježiša | Začiatok verejného pôsobenia, solidarita s hriešnikmi |
| Miesto krstu | Posvätné miesto, cieľ pútnikov |
| Rieka Jordán | Symbol očistenia a nového života |
Bratia a sestry, dnes sa chceme zahľadieť na Ježiša, na jeho modlitbu, ktorá napĺňala celý jeho život, ako akýsi tajomný kanál, ktorý zavlažuje existenciu, vzťahy, skutky a ktorý ho vedie s rozhodnosťou až k úplnému darovaniu seba samého, podľa plánu lásky Boha Otca. On je našim učiteľom v modlitbe, ba dokonca on je aktívnou a bratskou pomocou v každom našom obrátení sa k Otcovi. Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi toto zhrnulo v jednom zo svojich nadpisov: „modlitba je úplne zjavená a zrealizovaná v Ježišovi“ (541-547).
Mimoriadne dôležitým okamihom na tejto jeho ceste je modlitba, ktorá nasleduje po Ježišovom krste v rieke Jordán.
Prichádzal k nemu veľký zástup Izraelitov, ako pripomína evanjelista Marek, keď píše: „Prichádzala k nemu ( = k Jánovi, pozn.) celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.“
Avšak - ako už u prvých kresťanov - aj nám napadne otázka: Prečo sa Ježiš dobrovoľne podriaďuje tomuto krstu pokánia a obrátenia? On predsa nemal žiadne hriechy, ktoré by mal oľutovať, a teda nepotreboval žiadne obrátenie.
Evanjelista Matúš zachytil prekvapenie Jána Krstiteľa, ktorý hovorí: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14), ako aj Ježišovu odpoveď: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (v. 15). Význam slova „spravodlivosť“ v biblickom kontexte znamená úplne prijať Božiu vôľu.
Ježiš ukazuje svoju blízkosť tej časti svojho ľudu, ktorý - nasledujúc Jána Krstiteľa - uznáva za nedostačujúce považovať sa len za synov Abrahámových, ale chce plniť Božiu vôľu, chce sa snažiť o to, aby sa vlastné konanie stalo vernou odpoveďou na zmluvu, ktorú Boh ponúkol Abrahámovi.
V okamihu, keď Ježiš skrze modlitbu v hĺbke prežíva svoje synovstvo a zakusuje Božie otcovstvo (porov. Lk 3,22b), zostupuje Duch Svätý (porov. Lk 3,22a), ktorý ho bude viesť v jeho poslaní a ktorého nakoniec - keď bude vyvýšený na kríži (porov. Jn 1,32-34; 7,37-39) - rozleje na učeníkov, aby osvetľoval dielo Cirkvi.
Na pozadí tejto mimoriadnej modlitby stojí celá Ježišova existencia, prežívaná v rodine, ktorá bola hlboko zviazaná náboženskými tradíciami Izraelského ľudu.
Poukazujú na to mnohé odkazy, ktoré nachádzame v Evanjeliách: jeho obriezka (porov. Lk 2,21), jeho zasvätenie v chráme (porov. Lk 2,22-24), výchova a formácia v Nazarete (porov. Lk 2,39-40 a 2,51-52). Išlo približne o „tridsať rokov“ (Lk 3,23), čiže dlhý čas v skrytosti a každodennosti, hoci s okamihmi účasti na spoločnom náboženskom živote, akou bola napríklad púť do Jeruzalema (porov. Lk 2,41).
Keď evanjelista Lukáš opisuje udalosť dvanásťročného Ježiša v chráme, sediaceho uprostred učiteľov (porov. Lk 2,42-52), umožňuje nám tak spoznať Ježiša, ktorý sa modlil po krste v Jordáne; ktorý sa zvykne dlho a intímne rozprávať s Bohom Otcom, aj vďaka tradíciám, štýlu života svojej rodiny a zážitkom, ktoré v nej prežil.
Odpoveď dvanásťročného chlapca Márii a Jozefovi ukazuje práve na tento Boží pôvod, ktorý zjavuje hlas z neba po krste:„Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Katechizmus Katolíckej Cirkvi - odpovedajúc na otázku Od koho sa Ježiš naučil modliť? - hovorí: „Ježiš sa podľa svojho ľudského srdca naučil modliť od svojej matky a z hebrejskej tradície. V evanjeliovom rozprávaní je prostredie Ježišovej modlitby umiestnené vždy na križovatke medzi včlenením do tradície jeho ľudu a novosťou jedinečného osobného vzťahu s Bohom.
„Pusté miesto“ (porov. Mk 1,35; Lk 5,16), na ktoré sa často uchýli, „vrch“, na ktorý vystúpi, aby sa modlil (porov. Lk 6,12; 9,28), „noc”, ktorá mu umožňuje samotu (porov. Mk 1,35; 6,46-47); Lk 6,12) sa odvolávajú na momenty cesty odhaľovania Boha v Starom zákone, naznačujúc kontinuitu jeho plánu spásy. Ježišova modlitba sa dotýka všetkých etáp jeho služby a všetkých jeho dní. Námaha pre ňu nie je prekážkou. Z evanjelií dokonca vnímame Ježišov zvyk stráviť v modlitbe časť noci.
Keď sa rozhodnutia stávajú naliehavými a zložitými, jeho modlitba sa predlžuje a zintenzívňuje. V bezprostrednosti voľby Dvanástich apoštolov, napríklad, Lukáš zdôrazňuje celonočné trvanie Ježišovej prípravnej modlitby: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.
Hľadiac na Ježišovu modlitbu, musí v nás vyvstať otázka: ako sa modlím ja? ako sa modlíme my? Aký čas venujem vzťahu s Bohom? Robí sa dnes postačujúca výchova a formácia k modlitbe? A kto v nej môže byť učiteľom? V apoštolskej exhortácii Verbum Domini som hovoril o dôležitosti modlitbového čítania Svätého písma. Zhrnúc to, čo vyplynulo zo zasadnutia Synody biskupov, som položil zvláštny dôraz na špecifickú formu lectio divina.
Počúvať, meditovať, mlčať pred Pánom, ktorý hovorí, je umením, ktoré sa dá naučiť tým, že ho vytrvalo praktizujeme. Modlitba je zaiste darom, ktorý chce byť prijatý; je dielom Boha, ale vyžaduje úsilie a kontinuitu z našej strany. Táto kontinuita a vytrvalosť sú mimoriadne dôležité.
Exemplárna skúsenosť Ježiša ukazuje, že jeho modlitba, predchnutá otcovstvom Boha a spoločenstvom Ducha, je prehlbovaná predĺženým a verným praktizovaním, až po Olivovú záhradu a Kríž.
Dnes sú kresťania povolaní byť svedkami modlitby, pretože náš svet je často uzavretý pred božským obzorom a nádejou, ktorú prináša stretnutie s Bohom.
V hlbokom priateľstve s Ježišom a prežívajúc v Ňom a s Ním synovský vzťah k Otcovi, prostredníctvom našej vernej a neustálej modlitby, môžeme otvoriť okná k Božiemu Nebu. Drahí bratia a sestry, vzdelávajme sa k intenzívnemu vzťahu k Bohu, k modlitbe, ktorá nie je občasná, ale neustála, plná dôvery, schopná ožiariť náš život, ako nás učí Ježiš.
Na ľavom brehu v hornej časti stojí sv. Ján Krstiteľ s vystretou rukou, ktorá zasahuje do zlato-červeného prúdu vychádzajúceho z úplného vrchu. Aj keď reálne v rieke Jordán krstil sv. Ján Krstiteľ vodou (viditeľný znak), predsa v skutočnosti Ten, kto krstí je Neviditeľný a On krstí svojou Božou mocou (červená) a Božou milosťou (zlatá). Sám sv. Ján sa nakoniec poddá Ježišovej vôli, vyleje na neho vodu, ktorá by ho mala obmyť od „hriechov“.
Avšak Ježišovi sa týmto gestom hriechy neodpúšťajú. Veď žiadne nemá. Naznačuje sa tu však iné tajomstvo. Ponorením sa v rieke Jordán Ježiš prijíma to, že on sám na svoje plecia vezme ťarchu všetkých hriechov. Mojich aj tvojich.
Hmm a ja…som pokrstený/pokrstená, som kresťan, ale hovorí o tom moja každodennosť, moje slová a skutky? Som tým/tou, kto je verný svojmu KRSTU, kto tak ako Ježiš ide medzi ľudí, ohlasuje Božie slovo a kto sa dokáže zriecť seba samého?
Asi je to paradox…som pokrstený, ale často tak nežijem, často to nedokážem. Prečo? …som JA stále s Ježišom tak, ako bol On s inými po svojom krste? Dovolím si povedať, že nie. Každé zlyhanie a hriech ma od Neho vzďaľuje a ja na Neho zabúdam. Ježiš vnímal pri svojom krste BLÍZKOSŤ OTCA a k tejto blízkosti pozýva aj nás.
To znamená, že sa zas a znova obmyjeme od špiny hriechu a zas a znova, každé ráno, vykročíme do sveta s tým, ktorý je stále s nami, s JEŽIŠOM.
Obidva brehy spája rieka Jordán do ktorej v spodnej časti zostupuje sám Ježiš Kristus, aby sa dal pokrstiť a tak vyplnil zákon. Milosť krstu a z nej plynúca Božia moc splýva až na hlavu Krista no nezastaví sa tu, má svoje pokračovanie. Boh v tomto smere je nanajvýš štedrý. Dôkazom toho sú dvaja mučeníci, biskupi, bl. Peter Pavol Gojdič a bl. Vasiľ Hopko. Ich postavy sa vypínajú na modrom lúči prameniacom práve v rieke Jordán.
Väzenské prostredie azda najviac ukázalo práve Božiu silu a moc, čo človek dokáže, ak splynie s Kristom. Takúto možnosť a príležitosť začleniť sa do rieky Jordán má každý človek. Rieka Jordán míňa Krista a pokračuje ďalej, prechádza podlahou a privádza nás ku krstiteľnici. Tá je vyrobená z jedného kusa travertínu a váži približne 1.3 tony. Práve tu má každý možnosť sa tak trochu ponoriť do rieky Jordán a mať teda spoluúčasť na tej istej Božej moci a Božej milosti. Celá táto kompozícia mozaiky sa uberá smerom k svätyni a spája sa s ňou, aby vytvorila jeden celok.
„Odmínovanie týchto pozemkov, ako aj rozhodnutie vrátiť ich cirkvám je projekt, na ktorý sme veľmi hrdí," uviedol podľa agentúry DPA Marcel Aviv, riaditeľ izraelskej služby na likvidáciu mín.
Podľa organizácie HALO Trust bude odmínovaných zhruba milión metrov štvorcových územia, čo si vyžiada náklady vo výške 1,5 milióna dolárov a asi dva roky času.