Zemetrasenie na tektonickom zlome dejín. Aj tak by sa dalo charakterizovať dianie, ktoré pred 100 rokmi zmenilo politickú mapu Európy. Rozpadávali sa mnohonárodnostné ríše, ktoré mali údajne trvať večne, a na ich troskách vznikali menšie národné štáty. Do prepadliska dejín odchádzali stáročné panovnícke dynastie, aby ich vystriedali mladé parlamentné republiky.
Novinárovi Emovi Bohúňovi, ktorý udalosti zažil na vlastnej koži ako čerstvo demobilizovaný vojak, sa ich podarilo vyjadriť v pôsobivej skratke. "Hrozitánska to vec, keď sa zrúti taká mocná monarchia,“ písal. "Štyri roky hladu na fronte a v zázemí uhorské národy už nevydržali a jedného dňa všetky sily, ktoré štát a jeho zriadenie tisíc rokov držali pospolu, povolili. Tlak znútra a tlak zvonku rozdrvil rakúsko-uhorský štát.
Ľuďom na území dnešného Slovenska, ale aj Česka sa zdalo, že všetko prišlo nečakane, ako blesk z jasného neba. Už v polovici októbra 1918 sa vo Viedni, čiže v centre habsburskej monarchie, očividne schyľovalo k revolúcii. Zásobovacia situácia bola žalostná, hlad sa z vidieka doplazil až do hlavného mesta. Vláda sa preto snažila sťahovať potraviny z oblasti, kde ešte nejaké boli, napríklad z Prahy a jej okolia.
Občania mesta Písek sa dokonca počas štrajku 14. októbra pokúsili ako prví vyhlásiť ČSR. "Doba sa naplnila, už sme zhodili okovy poddaných rab, povstali sme k samostatnosti!“ čítal rečník socialista na zhromaždení z pripravenej rezolúcie. "Dnes tu stojíme ako vykonávatelia novej štátnej zvrchovanosti, ako občania slobodnej republiky československej.“ Pokus nevyšiel - do Písku vpochodoval pluk uhorských vojakov, aby urobil poriadok.
Ale 14. október 1918 je významný dátum aj z iného dôvodu. V ten deň dala svetu vedieť o sebe prechodná česko - slovenská vláda v exile. Sídlila v Paríži a mala iba troch členov s kumulovanými funkciami: Tomáš Garrigue Masaryk - predseda ministerskej rady a minister financií, Milan Rastislav Štefánik - minister národnej obrany, Edvard Beneš - minister zahraničných vecí a minister vnútra.
Edvard Beneš, jeden zo spoluzakladateľov ČSR (r.1919)
Vláda, ktorú okamžite uznalo Francúzsko, prišla o štyri dni s vyhlásením známym ako Washingtonská deklarácia. Masaryk koncipoval vyhlásenie počas pobytu v Spojených štátoch a inšpiroval sa pritom Deklaráciou nezávislosti USA. Prechodná vláda odmietla monarchiu - vrátane sľubov posledného Habsburga Karola I.
Pripomíname, že pred 100 rokmi bolo územie Slovenska v rámci podunajskej ríše súčasťou Uhorska a spravovalo sa nie priamo z Viedne, ale prevažne z Pešti. Lenže aj v Pešti to už 17. októbra 1918 riadne vrelo. V sneme vystúpil vplyvný poslanec István Tisza a tvrdil, že Rakúsko-Uhorsko spolu s Nemeckom už vlastne prehrali vojnu s dohodovými mocnosťami (Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko) a USA.
Na druhý deň sa prihlásil o slovo Ferdiš Juriga, jeden z dvoch zástupcov Slovákov v tomto parlamente, a žiadal samourčovacie právo pre slovenský národ. V ten istý deň odpovedal americký prezident Woodrow Wilson odmietavo na návrh Viedne z 5. októbra zastaviť bojové operácie na všetkých frontoch a začať rokovať o mieri.
Čiže boli tu zreteľné a neklamné znamenia blízkeho zvratu, ale správy o nich putovali do krajov pod Tatrami z dnešného pohľadu až neuveriteľne dlho, zložito, a nenachádzali všetkých adresátov. Nebolo ešte rozhlasu a tlačené slovo podliehalo vojnovej cenzúre. Ale aj bez nej by sa naši predkovia z novín veľa nedozvedeli, lebo mnohí boli negramotní.
Oslavy vzniku ČSR
Ďalší nemenej závažný problém: Bratislava, vtedy ešte Prešporok alebo skôr Pozsony a Pressburg, bola prevažne nemecko-maďarským mestom. V Martine sídlila aj Slovenská národná strana, ktorá cez vojnu utlmila svoju činnosť, a vychádzali tu jej Národnie noviny. O Jurigovom prejave v Uhorskom sneme informovali až o štyri dni, aj to veľmi kuso, o Wilsonovej odpovedi písali s týždňovým meškaním.
V tom istom čísle noviny priniesli oznámenie o zvolaní výboru SNS na 30. októbra 1918 popoludní do Martina. V Pešti medzitým prepukla vládna kríza, odstúpil dovtedajší premiér Sándor Wekerle a k moci sa drala koalícia strán pod vedením grófa Mihálya Károlyiho. Tá utvorila 24. októbra Národnú radu, ktorá o dva dni vydala 12-bodovú proklamáciu.
V nej žiadala úplnú suverenitu Uhorska (čiže odtrhnutie od Rakúska), vypovedanie spojenectva s cisárskym Nemeckom, uzavretie mieru, hlboké demokratizačné zmeny. Nespal však ani viedenský dvor. Sám panovník v snahe zachrániť, čo sa ešte dá, podnikol s cisárovnou cestu do Debrecína, aby tam slávnostne otvoril novú univerzitu. Ale v Uhorsku už nemali pre podobné gestá pochopenie. Navyše 23. októbra sa na talianskom fronte začala mohutná ofenzíva spojených talianskych, francúzskych a britských vojsk.
Demoralizovaná a celkom vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda už nedokázala vzdorovať a počas niekoľkých dní prišla o viac ako 300-tisíc vojakov. Karol I. sa rýchlo vrátil do Viedne, aby vypovedal spojenectvo s Nemeckom. V nedeľu 27. októbra prijalo Rakúsko-Uhorsko mierové podmienky amerického prezidenta v nádeji, že to azda vezme do úvahy pri rozhodovaní o ďalšom osude podunajskej ríše.
Vo Viedni si zrejme zle prečítali Wilsonovu odpoveď na jej návrhy. A čo sa vtedy dialo v Prahe? V piatok 25. októbra odcestoval Karel Kramář s delegáciou do Ženevy na stretnutie s Benešom. Kramář predsedal Národnému výboru, ktorý bol vrcholným orgánom českého domáceho odboja proti rakúskej nadvláde. V Ženeve chcel s Benešom ako predstaviteľom zahraničného odboja skoordinovať vzájomný postup a dohodnúť spoločné akcie.
Slávnostný program k 100. výročiu vzniku ČSR
Kde bol v tom čase Štefánik? Zatiaľ čo takmer celé vedenie českého Národného výboru sa radilo na brehu Ženevského jazera, v stovežatom meste na Vltave zavládol chaos. Bolo ráno 28. októbra a noviny zverejnili správu o tom, že Viedeň prijala mierové podmienky prezidenta USA. Niektorí pražskí novinári a potom aj mnohí čitatelia si informáciu vysvetlili po svojom.
Vraj sa dohodlo prímerie, objavili sa dokonca názory, že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo a monarchia končí. Okolo obeda sa v Obecnom dome zišlo predsedníctvo Národného výboru, presnejšie tí z neho, ktorí neodcestovali do Ženevy. Podľa viacerých svedectiev kľúčovou postavou bol Alois Rašín, neskorší minister financií v Kramářovej vláde. Prítomní sa rozhodli vyhlásiť česko - slovenskú samostatnosť, ale kde vziať nejakého Slováka, ktorý by sa k nim pripojil?
Zhodou okolností v to ráno pricestoval do Prahy Vavro Šrobár, chcel navštíviť priateľov v redakcii novín Národní listy. Od nich sa dozvedel, čo sa deje, a vybral sa prezvedieť podrobnosti do Obecného domu. Pred polrokom práve Šrobár pripravil rezolúcia pre prvomájové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši. Domáci Slováci (americkí krajania to urobili oveľa skôr) sa v nej prvýkrát prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechmi. Šrobára vtedy uhorské úrady na niekoľko mesiacov uväznili, vyčítali mu najmä pasáž o príbuznosti Slovákov a Čechov. "Veď to urobili už maďarskí historici a etnografi,“ bránil sa Šrobár.
Ale vráťme sa do jesennej Prahy. Prevrat 28. októbra 1918 (slovenské noviny písali "prievrat“) bol predobrazom podobných zamatových prevratov v roku 1948 alebo 1989 a prebehol rovnako "nežne“. Národný výbor si želal, aby sa zmena moci udiala bez násilia, čo aj hneď dohodol s pražským miestodržiteľstvom. Podvečer sa v Obecnom dome zišiel Národný výbor ešte raz a prijal vyhlásenie, ktoré sa začínalo slovami: "Lide československý, Tvůj odvěký sen se stal skutkem.
Pravda, český vidiek sa o tom dozvedel iba na druhý deň a na Slovensko dorazili prvé správy ešte neskôr. O vtedajších biednych komunikačných možnostiach - v porovnaní s dnešnými - svedčí aj to, že Masaryk dostal prvé, veľmi zmätené informácie o prevrate v Prahe len 1. novembra a prvú objektívnejšiu správu od Beneša dokonca až 5. novembra. A Štefánik v Japonsku? Ešte o deň neskôr od talianskeho veľvyslanca v Tokiu.
Vo štvrtok 31. októbra priniesli prvú veľmi stručnú a nejasnú informáciu o udalostiach v Prahe martinské Narodnie noviny. Zároveň však zverejnili Deklaráciu slovenského národa zo zhromaždenia, ktoré sa v Martine uskutočnilo predchádzajúci deň. Uhorsko v tých dňoch už nezadržateľne spelo k svojmu koncu.
V stredu 30. októbra prepukla v Budapešti tzv. astrová revolúcia (jej symbolom sa stal fialový kvietok astry). Vojaci, ktorí sa vrátili z frontu, zavraždili Istvána Tiszu, v minulosti dvojnásobného uhorského premiéra. Zazlievali mu účasť Uhorska vo svetovej vojne. Revolúcia vyniesla na vrchol moci grófa Károlyiho.
Károlyi kul železo za horúca a sľuboval predstaviteľom slovenských politických strán modré z neba, ak zostanú verní Uhorsku. "Urobíme všetko pre vzájomné porozumenie, pre sebaurčenie Slovákov, priateľské vyrovnanie sa s nimi a pre bratskú spoluprácu v jednej veľkej vlasti,“ oznamoval v telegrame členom Slovenskej národnej rady, ktorá 30. októbra zasadala v budove Tatrabanky v Turčianskom Sv. Martine.
Predseda SNR Matúš Dula odpovedal na druhý deň už v duchu prijatej deklarácie, že "slobodný česko-slovenský národ“ chce už teraz byť iba "dobrý susedom a bratom maďarského národa“. Keď organizátori historického celonárodného zhromaždenia požiadali týždeň predtým o súhlas úrady, mali ešte oprávnené obavy, že im ho nepovolia. Len o niekoľko dní skôr zakázali zhromaždenie Muzeálnej spoločnosti i Živeny.
A tak v predvečer zhromaždenia sa v snehom poprášených uliciach prechádzali honvédske hliadky s nasadenými bodákmi, pričom celý oddiel sa utáboril priamo na námestí. Vláda dávala jasne najavo: Félvidék si nedáme! Integritu Uhorska sa však pokúšala zachrániť aj prostriedkami propagandy a osobnej agitácie. Do Martina vyslala skupinu mladých žien z najlepších šľachtických rodín, ktoré tam mali vysvetľovať súčasnú a budúcu národnostnú politiku Budapešti. Ľudia však nezabudli. Ešte pred pár rokmi Károlyi opakoval po zlopovestnom grófovi Albertovi Apponyim: "Uhorský štát rovná sa maďarský štát.“ Jeho sľubom preto málokto uveril.
Na martinské zhromaždenie priniesol Stodola návrh rezolúcie o výlučných právomociach Národnej rady vystupovať za celý slovenský národ v týchto zlomových časoch. Bol miernejší ako návrh, ktorý vypracoval Samuel Zoch, budúci bratislavský župan, ale aj on sa prihováral za tesnú spoluprácu s Čechmi. Čo ak Pešť odpovie na podobný radikalizmus streľbou a krviprelievaním? Prečo nepočkať na príhodnejšiu chvíľu?
Historickému zasadnutiu Národnej rady predchádzala porada predstaviteľov jednotlivých politických strán v riaditeľskej pracovni Tatrabanky. Aj na nej zaznievali rôzne pochybnosti a otázky: Nepočkať radšej? "Ak deklarovať, tak hneď,“ zvolal poslanec Juriga, ináč rímskokatolícky kňaz.
Zhromaždenie sa konalo popoludní vo dvorane Tatrabanky a otvoril ho Dula. Ako vyplýva zo spomienok jedného z účastníkov Ivana Thurzu, najprv vzdal hold prezidentovi USA za jeho záujem o slovenský národ. Všetci prítomní povstali zo svojich miest a volali: "Živio, Wilson!“ Potom sa zhromaždenie jednomyseľne uznieslo na utvorení riadnej Slovenskej národnej rady (predtým fungovala ako prechodná) s predsedom Dulom a tajomníkom Karolom A. Medveckým.
Na zhromaždení sa vari najviac očakávalo vystúpenie kňaza Andreja Hlinku, predsedu ľudovej strany. "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo,“ vyhlásil. Nasledoval hlavný bod zhromaždenia - prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorá sa stala známou ako Martinská deklarácia. Prečítal ju Zoch a bola jednomyseľne prijatá. Žiaľ, nezachoval sa o tom nijaký zápis.
"Priebeh celého zhromaždenia bol taký uchvacujúci,“ spomínal Medvecký, "že nik ma nepoveril, ba nikomu ani na myseľ neprišlo písať z neho zápisnicu. Jediný akt uznesenia bol originál rukopisu Zochovho, ktorý bol hneď po zhromaždení prevzatý vedúcimi martinskej kníhtlačiarne k vysádzaniu. Keď potom v noci prišiel z Pešti Dr. Hodža a zvolaná bola najužšia porada k Dulovcom, pravdepodobne poslali po kefový odtlačok do kníhtlačiarne a tento bol potom opravený podľa najnovších chýrov a rady Hodžovej. Originál deklarácie sa potom v kníhtlačiarni nejako zahádzal. Nuž taká to bola história s historickým dokumentom.
Neskôr živila fámy a nepotvrdené správy o falšovaní deklarácie a o jej "tajnej klauzule“ venovanej údajne slovenskej autonómii, klauzule, ktorá vraj mala nadobudnúť platnosť o desať rokov. O aké korektúry vlastne išlo? Milan Hodža po prečítaní pôvodného textu odporučil vziať do úvahy, že cisárska Viedeň súhlasila s mierovými podmienkami a uznáva práva Čechov a Slovákov. A navrhol vypustiť vetu, ktorá žiadala, aby slovenský národ bol zastúpený na budúcej mierovej konferencii v Paríži. Budeme mať česko-slovenskú vládu, jedine jej patrí právo zastupovať spoločný štát na medzinárodných rokovaniach, dôvodil Hodža.
Deklarácia vyhlásila SNR za jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa na Slovensku. Vyslovila požiadavku zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom. Problematickou a dodnes diskutovanou je v texte deklarácie charakteristika slovenského národa. Označuje sa tam ako "čiastka rečove i kultúrno-historicky jednotného česko - slovenského národa“.
Spoluautori textu trvali na pomlčke či skôr spojovníku, ale aj tak to vyznievalo "čechoslovakisticky“. Z celého priebehu predpoludňajšej porady v Tatrabanke však vyplývalo, že deklaranti uvedenú charakteristiku použili z taktických dôvodov, ako aktuálne potrebnú. V tom čase totiž ešte nebolo jasné, ako prijmú vznik nového štátu v navrhovanej podobe štáty koalície, ktorá vyhrala prvú svetovú vojnu, na mierovej konferencii.
V Prahe sa mohli s obsahom Martinskej deklarácie zoznámiť už 1. novembra vďaka Dérerovi, ktorý tam odcestoval. Masaryk sa o nej dozvedel o štyri dni neskôr od Beneša. "Bola to milá správa,“ spomínal po rokoch. Štefánika zastihla táto, ako aj ďalšie správy z domova najskôr medzi 8. a 11. novembrom, keď bol v japonskom meste Kobé alebo už v prístave Šimonoseki, odkiaľ mal namierené do Vladivostoku. Pobočníkovi sa údajne zveril so svojimi obavami, že "Maďari môžu Slovákov zviesť“, lebo je medzi nimi veľa takých, ktorí "nemajú radi Čechov“. Vraj najradšej by bol teraz doma, ale nemôže, lebo musí byť pri vojsku.