V dnešnom svete sa pripisuje veľký význam zovňajšku, pretože vzhľad človeka a odev vraj robí ľudí ľuďmi. No, v skutočnom živote je to trošku iné: Nie každý, kto na nás robí dobrý dojem, má aj dobré srdce. A nie každý, kto je škaredý alebo zle oblečený, má zlé srdce. Božie slovo, ktoré sme počuli je staré 3000 rokov, a stále platí: „Človek vidí to, čo je pred jeho očami, ale Boh sa pozerá na srdce.“
Zamyslime sa nad tým, čo vlastne veľkosť je a čo nie je, či je Božím plánom, aby sme boli veľkí alebo priemerní, a ak je veľkosť Božia vôľa, potom ako môžeme k tomuto cieľu postúpiť. Veľkým problémom je, že náboženské systémy sú úplne proti tomu, aby sa ľudský život rozvinul a udržujú ho v stave infantilnej nerozvinutosti. Kladne je hodnotený nevýrazný jedinec, ktorý nevybočuje z davu. Na otázku, či Boh chce, aby boli ľudia veľkí, je jednoznačná odpoveď: áno. Je však rozdiel, či ide o veľkosť pred Bohom, alebo pred ľuďmi. Vždy si treba vyvoliť veľkosť pred Bohom, lebo vtedy ide o veľkosť ozajstnú, hodnotnú a večnú. Človek môže byť známy, vplyvný, presláviť sa zvláštnymi činmi, ale to ešte nutne neznamená, že má dobré hodnotenie pred Bohom. Niekedy ten, kto sa ľúbi Bohu, získa pre svoje skutky dobré meno aj pred ľuďmi, ale nemusí to tak byť vždy. Ak spoločnosť hodnotí náš život a naše skutky rozdielne od Všemohúceho, potom vždy platí rada apoštola Petra, že je lepšie ľúbiť sa Bohu ako ľuďom.
Čistota srdca
Blahoslavení čistého srdca - slová „čistého srdca“ tu znamenajú nerozdelené srdce. Čisté srdce môžeme charakterizovať aj ako srdce úprimné pred Pánom. Pán pomáha tým, ktorí majú voči Nemu úprimné srdce. Po príchode hriechu na tento svet, sa človek s takýmto srdcom nerodí. Žiaden človek si nedokáže sám v sebe vytvoriť čisté srdce. Stvoriť, to znamená vytvoriť niečo z ničoho. Boh v nás vytvára to, k čomu v nás nie sú predpoklady. Tí, ktorí majú takéto srdce, uvidia Boha. Poznávacím znakom toho, či má človek čisté srdce je to, či sa viní a odsudzuje kvôli svojmu hriechu a cíti potrebu pozerať sa na Pána Ježiša ako na svoju jedinú záchranu!
Prvá vec z tohto blahoslavenstva, na ktorú sa zameriame, je tá, že Ježiš je zaujatý naším srdcom. Nestačí očistiť naše konanie navonok. Cieľom Ježiša Krista nie je obnoviť správanie spoločnosti, ale zmeniť srdcia hriešnikov, ako si ty aj ja. Srdce je to, čím ste v skrytosti svojich myšlienok a pocitov, čo nikto nepozná, len Boh. A tým, čím ste v skrytosti, na tom záleží Bohu omnoho viac, ako to, čím ste navonok.
Ak chcete byť čistí v srdci, nasledujte Boha úplne jednomyseľne. Inak povedané, Boh stvoril čistotu pre nás a v nás, takže my máme vyhľadávať čistotu. A s Jeho milosťou sa musíme usilovať o tento dar ako Dávid, keď sa modlil: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože!" (Žalm 51:10). A odpoveďou našich sŕdc na Boží skutok stvorenia a Kristovej obete je jednomyseľná viera v Krista ako Pána a Spasiteľa. Preto, veriť v Hospodina CELÝM svojím srdcom.
Ako zostať čistý | Alex Wilson
Boh hľadá človeka
Dnes, skrze počuté slovo, máme možnosť nahliadnuť do Božského Srdca. Neuvidíme tam žiadne farebné lúče, ani oheň a trnie, ale skrze počuté Slovo, ktoré hovorí o Božích skutkoch, si môžeme a máme uvedomiť veľkosť Lásky, ktorá horí v tomto Srdci. Evanjelium a prvé čítanie nám hovoria o tom, ako Boh hľadá človeka. Je to Boh, ktorý nás na ceste hľadania predchádza. Keď sa na úsvite ľudských dejín človek dopustil hriechu, bol to Boh, ktorý ho hľadal a je to Boh, ktorý človeku stále kladie otázku: „Adam, kde si?” Nie je to otázka na miesto, ale je to otázka na stav ľudskej duše, na stav ľudského srdca, na našu vzdialenosť od Boha. Pretože ak moje srdce nie je zjednotené so Slovom Božím, som pre Boha neznámou zemou, krajinou absurdnosti.
Srdce je tím najdôležitejším miestom Božej vlády v človeku. Boh získava naše srdcia, skrze svoju obetu za nás. Sami zo seba nič dobrého nevydáme. Potrebujeme veriť v túto lásku tak, ako zrno potrebuje zem. Bez vedomia a viery v túto lásku neurobím nič. Sme ospravedlnení jeho krvou. Tajomstvo dnešnej slávnosti je tajomstvom Božej lásky, ktorá prebývala v ľudskom srdci Ježiša, pravého Boha i pravého človeka a chce prebývať aj v nás. Božia láska môže byť rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého.
Dotknime sa vierou dnes tohto tajomstva. Ježiš je náš Vykupiteľ. On zomrel na našom mieste a za nás. Pre dobrotu nášho Boha nie sme odsúdení na reinkarnáciu.
Príklady z Písma
Pripomeňme si niečo z bohatstva Svätého písma, kde sa viackrát hovorí o mladých a o tom, ako im Pán ide v ústrety. V časoch, keď sa s mladými príliš nepočítalo, niektoré texty poukazujú na to, že Boh sa pozerá inými očami. Napríklad vieme, že Jozef bol v rodine jeden z najmladších (porov. Gn 37, 2 - 3). Napriek tomu mu Boh v sne oznámil veľké veci a svojich bratov prevýšil dôležitými úlohami, keď mal sedemnásť rokov (porov. Gn 37 - 47).
Samuel bol neistý mladík, ale Pán sa s ním zhováral. Na radu jedného dospelého si otvoril srdce a počul Boží hlas: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1 Sam 3, 9. 10). Stal sa veľkým prorokom. Zasiahol v dôležitých okamihoch, rozhodujúcich pre dejiny jeho vlasti. Aj kráľ Šaul bol mladý, keď ho Pán povolal, aby plnil svoje poslanie (porov. 1 Sam 9, 2). Kráľ Dávid bol povolaný ešte ako chlapec. Keď prorok Samuel hľadal budúceho kráľa Izraela, istý človek mu ako kandidátov predstavil svojich starších a skúsenejších synov. Prorok však povedal, že vyvolený je mladý Dávid, ktorý pásol ovce (porov. 1 Sam 16, 6 - 13), pretože „človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (v. 7). Sláva mladosti je skôr v srdci ako vo fyzickej sile alebo v dojme, aký vyvoláva v druhých.
Keď mal Šalamún nastúpiť namiesto svojho otca, cítil sa stratený a povedal Bohu: „Ale ja som malý chlapec, neviem, čo si počať“ (1 Kr 3, 7). No smelosť mladosti ho podnietila vyprosiť si od Boha múdrosť a odovzdal sa svojmu poslaniu. Niečo podobné sa stalo prorokovi Jeremiášovi, ktorý bol povolaný vyburcovať svoj ľud, keď bol ešte veľmi mladý. Ustrašený povedal: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som“ (Jer 1, 6), ale Pán ho upozornil, aby tak nehovoril (porov. Jer 1, 7), a dodal: „Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“ (Jer 1, 8). Oddanosť proroka Jeremiáša svojmu poslaniu dokazuje, čo sa stane možným, keď sa spojí sviežosť mladosti s Božou silou.
Jedno hebrejské dievčatko, ktoré slúžilo u cudzieho vojenského veliteľa Námana, sa s vierou pričinilo o jeho uzdravenie z choroby (porov. 2 Kr 5, 2 - 6). Mladá Rút bola príkladom veľkodušnosti v tom, že zostala so svojou svokrou, ktorú postihli ťažké časy (porov. Rút 1, 1 - 18), a prejavila aj odvahu napredovať v živote (porov. Rút 4, 1 - 17).
Skutočný vzťah k Bohu
Skutočný vzťah k Bohu vedie k premene srdca a poslušnosti, skrze pôsobenie Ducha Svätého a nie dodržiavaním litery zákona.
- Skutočnosť viery v Boha nie je vonkajšia záležitosť, ale vnútorná premena.
- Skutočnosť viery v Boha sa neriadi telom, ale srdcom.
- Skutočnosť viery v Boha nie je o snahe dodržiavať literu zákona z vlastných síl, ale o moci Božieho ducha, ktorý premieňa srdce vierou v Krista.
- Skutočnosť viery v Boha znamená, že nepotrebujeme počuť chválu od ľudí, ale od Boha.
Apoštol Pavol upozorňuje na kontrast s vierou judaistov. Keby ste sa spýtali týchto nábožensky založených židov, či pôjdu do neba, cítili by sa takouto otázkou urazení. Odpovedali by, „samozrejme, že pôjdem do neba“! Ak by ste skúmali ďalej a pýtali sa na dôvod prečo si myslia, že do neba pôjdu, počuli by ste nasledujúcu odpoveď: „Som žid a bol som obrezaný“. Položte si aj Vy otázku, milý poslucháči: „Prečo si myslím, že ma Boh niekedy do neba prijme?“ Je dôležitá pre každého smrteľníka.
Skutočná viera nie je systém náboženských rituálov a len akési uznanie, že Boh je. Kto neprišiel k Bohu skrze Pána Ježiša Krista, kto nie je naplnený Duchom Svätým, nežije a nedýcha pre Krista, komu sa život od základu nezmenil, kto nepočúva jeho Slovo vedome a s láskou, (nielen z povinnosti alebo strachu), mal by si uvedomiť, že formálna viera a náboženské rituály nikoho nespasia.
Dnes, skrze počuté slovo, máme možnosť nahliadnuť do Božského Srdca. Neuvidíme tam žiadne farebné lúče, ani oheň a trnie, ale skrze počuté Slovo, ktoré hovorí o Božích skutkoch, si môžeme a máme uvedomiť veľkosť Lásky, ktorá horí v tomto Srdci. Evanjelium a prvé čítanie nám hovoria o tom, ako Boh hľadá človeka. Je to Boh, ktorý nás na ceste hľadania predchádza. Keď sa na úsvite ľudských dejín človek dopustil hriechu, bol to Boh, ktorý ho hľadal a je to Boh, ktorý človeku stále kladie otázku: „Adam, kde si?” Nie je to otázka na miesto, ale je to otázka na stav ľudskej duše, na stav ľudského srdca, na našu vzdialenosť od Boha. Pretože ak moje srdce nie je zjednotené so Slovom Božím, som pre Boha neznámou zemou, krajinou absurdnosti.
Svätého Josemaríu často dojímali slová dobrého lotra, ktorými dobyl Kristovo srdce, a tak si otvoril bránu do neba. A tak by sa možno dala definovať modlitba - slovo, ktorým dobyjeme Ježišovo srdce a ktoré nám umožní žiť v jeho blízkosti.
Dva rozhovory na kríži
Aj my chceme, aby naša modlitba, podobne ako modlitba dobrého lotra, ktorému tradícia dala meno Dismas, priniesla plody. Dychtíme po tom, aby rozhovor s Bohom zmenil náš život. Dobyť niečie srdce znamená zmocniť sa ho, získať si jeho lásku, nadchnúť ho. Je potrebné ho dobyť, pretože toľkej lásky nie je človek hoden. Musíme sa ho zmocniť, lebo aj keď po ňom veľmi túžime, nemáme právo ho vlastniť. Modlitba sa zakladá na jednej prostej, no neľahkej veci - naučiť sa prijať srdcom Boží dar a nechať sa pritom sprevádzať Ježišom, ktorý svoje dary, svoju milosť a svoju lásku nikdy nevnucuje.
Spolu s Dismasom bol na Kalvárii ukrižovaný ešte jeden trestanec. Výhrada, s ktorou sa tento muž obracia na Ježiša, je v ostrom protiklade k Dismasovým slovám: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ (Lk 23, 39). Jeho slová sú ako ľadová sprcha. Aký je medzi týmito dvoma rozhovormi rozdiel? Obaja hovorili s Ježišom, ale iba Dismas prijal dar, ktorý mal pre neho Ježiš prichystaný. To, že poprosil Krista, aby si naňho aspoň spomenul, bol jeho posledný a najlepší lup. Jeho spoločník však odmietol pokorne otvoriť srdce pred tým, kto ho chcel oslobodiť od minulosti a ponúknuť mu poklad nesmiernej ceny. Dožadoval sa svojho práva na to, aby bol vypočutý a zachránený, a vytkol Ježišovi jeho zdanlivú pasivitu. Možnože vždy kradol týmto spôsobom - s presvedčením, že si berie, čo mu patrí. Dismas si bol naopak dobre vedomý toho, že nemá právo na nič. A preto sa mu podarilo vniknúť do pokladnice Božej lásky. Prijal Boha ako toho, kým skutočne je - ako Otca, ktorý sa daruje svojim deťom.
Svätý Josemaría nám pripomínal, že „Boh vzal na seba riziko našej slobody“[2]. Dobrý spôsob, ako mu za to prejaviť vďačnosť, je otvoriť sa tej jeho. A treba povedať, že nám pritom nehrozí žiadne riziko, a keď, tak len zdanlivé, lebo máme všetky predpoklady na víťazstvo: zárukou jeho sľubu sú klince, ktoré planú láskou k nám. Keď sa na to pozrieme z tohto uhla pohľadu, tak nám dôjde, aké absurdné je vzpierať sa Božej vôli, aj keď sa nám to v skutočnosti stáva často. Svätý Pavol nám hovorí: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1 Kor 13, 12). Tým najlepším spôsobom, ako sa spoznať, je pozerať sa na seba pohľadom Krista, sledovať svoj život jeho očami.
Otvoriť sa takej veľkej láske sa veľmi podobá zisteniu, že modlitba je dar, mimoriadny prostriedok na prijatie lásky ponúkanej srdcom, ktoré nepozná miery ani vypočítavosti. Pápež František hovorí: „Keď sa modlíme, nahrávame mu, dávame mu priestor, aby mohol pôsobiť, vstúpiť a zvíťaziť.“[3] Boh je ten, kto nás premení, kto bude vždy s nami a o všetko sa postará. Jediné, čo potrebuje, je, aby sme ho nechali konať - aby sme mu nahrali. A to je práve tá chvíľa, keď prichádza k slovu naša sloboda, ktorú nám Kristus vydobyl na kríži.
Modlitba nám pomáha pochopiť, že „keď On o niečo prosí, v skutočnosti tým ponúka dar. Nie sme to my, kto preukazuje Bohu láskavosť. Je to On, kto osvetľuje náš život tým, že mu dáva zmysel“[4]. Práve tým dobývame jeho srdce - tým, že otvoríme dvere do svojho života a necháme ho do neho zasahovať, že mu dovolíme, aby nás miloval a premieňal, tým, že sa budeme snažiť mu odpovedať, aj keď si nebudeme príliš istí ako.
Dismas objavil v Kristovom obrovskom a nevinnom srdci malú štrbinu - jednoduchý spôsob, ako sa ho zmocniť. Božia vôľa, ktorá sa tak často zdá byť nejasná a bolestivá, sa po zločincovej pokornej prosbe objasnila a objasňuje aj nám, že jediným želaním Boha je, aby sme boli šťastní, veľmi šťastní, tí najšťastnejší ľudia na zemi. Dobrý lotor Dismas sa pretiahol medzierkou v Ježišovom srdci a zmocnil sa najväčšieho pokladu.