Vzťah medzi vedou a vierou je dlhodobo diskutovanou témou, ktorá vyvoláva množstvo otázok a názorových stretov. Sú v rozpore alebo v súlade? V tejto eseji sa budeme venovať rôznym argumentom a pohľadom na túto problematiku, pričom sa zameriame na interpretácie a postoje vedcov a teológov.
Symbolické zobrazenie prepojenia vedy a náboženstva.
Definovanie pojmov
„Na úvod treba jasne definovať pojmy, ktorými budeme operovať, aby nedošlo k zbytočnému nedorozumeniu. Sama formulácia veda a teológia je dosť konfúzna, pretože vyvoláva dojem, že teológia nie je veda. Teológia má všetky atribúty vedy [ktoré?], a preto bezpochyby je vedou. Spomenuté nedorozumenie sa však ľahko odstráni upozornením, že pod označením ‚veda‘ budeme mať na mysli len prírodné vedy. V tejto konštatácii je teda potrebné skúmať vzťah vied o prírode a vied o nadprirodzených veciach alebo, ešte lapidárnejšie povedané, predmetom štúdie bude vzťah ‚knihy prírody‘ a knihy ‚Zjavenia‘.“
Musím s poľutovaním konštatovať, že napriek autorovmu úvodnému sľubu, sa čitateľ až do konca eseje nedočká definície vedy, ani teológie. Zrejme autor predpokladá, že citovaný text obsahuje vyčerpávajúce definície oboch.
Je teológia veda?
Tvrdenie o vedeckosti teológie - dokonca v zrovnaní s fyzikou - je naskutku odvážne. Ak je teológia naozaj veda, mala by mať svoje metódy, jej tvrdenia by mali byť dokázateľné, teológia by mala poskytovať overiteľné predpovede. Nemal by jestvovať žiaden dôvod postulovať mystické tajomstvá, ani odvolávať sa na zjavenie, ale všetko seriózne vedecky vysvetliť a zdôvodniť. Ak je teológia veda, prečo sa ako veda nespráva?
Ale tvrdiť, že teológia je pre prírodné vedy dokonca prospešná, je už rovno komické. Vysloviť niečo také na plné ústa si vyžaduje solídnu dávku vedeckej cynickosti. Ako preboha pomáha teológia fyzike, s ktorou sa vraj „vzájomne prospešne dopĺňa“?! Čím, kedy a ktorému odvetviu chémie teológia pomohla? Ktorý astronóm vyjadril teológii vďačnosť za jej pomoc, ktorý biológ popísal, ako mu metódy teológie pomohli v jeho práci?
Deterministický chaos a modlitba
„Horolezec, ktorý žiada ochranu pred lavínou, nemusí prosiť o zrušenie gravitačného zákona, ale len o to, aby Boh nedopustil objavenie sa malej fluktuácie, ktorá by mohla iniciovať lavínu, v mieste, pod ktorým sa práve nachádza. Podobne človek idúci v búrke nemusí prosiť o neplatnosť elektromagnetických zákonov v priestore, v ktorom sa nachádza, ale len o to, aby sa porucha stimulujúca vznik atmosferického prierazu neobjavila v ceste, ktorou práve ide. Keď prosíme o dážď, nemusíme mať na mysli stvorenie vodných kvapiek z ničoho, ale symbolicky môžeme poprosiť Boha, aby vnukol motýlikovi nad oceánom zamávanie krídelkom, ktoré vnúti vznikajúcemu klimatickému frontu smer pohybu orientovaný na vysušený región. Ak prosíme o uzdravenie, takisto nemusíme nevyhnutne požadovať neplatnosť zákonov determinujúcich činnosť živého systému, ale napr. len to, aby sa v organizme objavila taká fluktuácia, ktorá nasmeruje túto činnosť smerom k uzdraveniu… Napokon aj v prípade prosby za úspešné vykonanie skúšky sa nemusí žiadať, aby Boh priamo osvietil skúšaného, aby vedel aj to, čo sa nenaučil, ale prosiť len o to, aby sa v mozgu v prípade potreby vyskytla taká fluktuácia, ktorá spôsobí prepojenie príslušného biookruhu a tým sa vyvolá potrebná informácia.
Vidíme, že Boh disponuje mocnou zbraňou, ktorá mu umožňuje vyslyšanie prosieb bez toho, aby musel meniť či porušovať svoje zákony dané materiálnemu i duchovnému svetu. Tá zbraň sa nazýva „deterministický chaos“, preto chaos by sme vo všeobecnosti nemali zatracovať, ale práve naopak, mali by sme byť radi, že existuje. Možno, že tu kdesi je (aspoň čiastočne) skryté aj riešenie vážneho problému dobra a zla. Ale o tom píšem v samostatnom príspevku.“
Obávam sa, že koryfej slovenskej fyziky - pracujúci vedecky akurát v tejto oblasti! - v týchto riadkoch akosi nevenoval dostatočnú pozornosť slovu „deterministický“, ktoré signalizuje jednoducho to, že aj chaos je súčasťou prírodných zákonov a že teda aj vyvolanie (či usmernenie) len minimálnej fluktuácie predstavuje rovnaké porušenie prírodného zákona ako grandiózny zásah, ktorý ho popiera úplne. Porušenie prírodného zákona je porušením bez ohľadu na to, aké je malé (veľké). Teória deterministického chaosu nepopiera všeobecný determinizmus prírodných zákonov, ona sa naň spolieha (preto to má aj v názve). Ide v nej len o to, že aj stavy, líšiace sa spočiatku nebadane, sa po krátkej dobe budú líšiť dramaticky, že malá odchýlka sa veľmi rýchlo zväčší.
Akosi som tiež nepochopil, prečo by sa boh so svojou pomocou človeku mal schovávať za citlivú závislosť niektorých nelineánych systémov od počiatočných podmienok, ktorá je pravou podstatou deterministického chaosu. Vysvetľujem si to tým, že autor sa už hanbí tvrdiť, že boh vyslyšaním miliárd, väčšinou protichodných modlitieb, porušuje každú sekundu ním samým ustanovené zákony, a snaží sa túto nezmyselnú predstavu zmierniť poukazom na to, že boh môže dosiahnuť veľké následky aj malinkými, takmer neviditeľnými zásahmi.
Princíp komplementarity
Z premnohých prístupov ku vzťahu vedy a teológie, ktoré sa v zborníku popisujú, najviac miesta sa venuje akémusi „princípu komplementarity“ medzi fyzikou a teológiou a antropickému princípu. J. Krempaský vo väčšine zo svojich 10 príspevkov mohutne argumentuje Bohrovým princípom komplementarity, ktorému dáva veľmi kuriózny obsah. Aby som mohol čitateľovi vysvetliť, akej chyby sa pritom dopúšťa, musím mu tento princíp kvantovej mechaniky trochu priblížiť.
Elementárna častica, akou je napríklad elektrón, má hmotnosť, polohu, rýchlosť, energiu, rotačný moment, spin, náboj a mnohé iné vlastnosti. Pozoruhodným zistením už v začiatkoch kvantovej mechaniky bolo to, že jestvujú také dvojice veličín, nazývaných komplementárnymi, ktorých hodnoty nemožno namerať súčasne s rovnako vysokou presnosťou. Povaha procesu merania je v dôsledku hraničnej malosti elementárnych častíc taká, že napríklad polohu a rýchlosť (presnejšie impulz) elektrónu možno súčasne merať len s istou nepresnosťou, pre ktorú platí tzv. Heisenbergov vzťah neurčitosti.
Heisenbergov princíp neurčitosti.
Ten v podstate hovorí, že čím presnejšie nameriame jednu z komplementárnych veličín, tým s menšou presnosťou nameriame druhú. Krajnou možnosťou je úplne presné zistenie jednej veličiny, ktoré vedie k tomu, že v tom istom experimente nemôžeme hodnotu druhej veličinu namerať vôbec. Ak napr. presne vieme kde sa elektrón nachádza, nevieme nič o jeho rýchlosti. Podstatné je však to, že nie všetky dvojice veličín majú takú vlastnosť. V kvantovej mechanike sa fyzikálnym veličinám priraďujú operátory (podľa tzv. princípu korešpondencie) a ak operátory komutujú, potom zodpovedajúce veličiny môžu mať súčasne presné hodnoty, keď nekomutujú, platí pre ne princíp komplementarity. Takže tento princíp nie je univerzálny už ani v kvantovej mechanike.
Dôležité je chápať, že správanie popisované týmto princípom je dôsledkom toho, že ide o meranie vlastností veľmi malých objektov, obrazne povedané „veľmi veľkými“ prístrojmi. Táto vlastnosť zaniká pri pozorovaní objektov väčších. Komplementárnosť je teda výlučne kvantovým javom a nenachádzame ju už napríklad ani u väčších molekúl. Iný spôsob, akým sa taká komplementarita vyjadruje, je konštatovanie, že v jednom type experimentov sa elektrón alebo fotón správa ako vlna, v inom ako častica. Vysvetlenie je také, že elementárne častice nie sú ani vlny, ani častice, že tieto dva javy (tieto dve naše predstavy) sú len dôsledkom špecifickej stavby našich zmyslových orgánov, pre ktoré sú objekty mikrosveta veľmi nezvyklé, či „cudzie“.
Krempaský však dáva princípu komplementarity obsah, aký ten princíp nikdy nemal a od jeho argumentácie sa musí Niels Bohr (1885 - 1962) obracať v hrobe.„Tak je to aj s filozofiou aplikovanou na človeka. Jej bázu musí [prečo?] tvoriť materiálny i duchovný princíp [čo to fyzikálne znamená?] a pri skúmaní jeho konkrétnych vlastností a prejavov nemožno tieto dve podstaty od seba oddeľovať. Aj tu sa dá [?] aplikovať univerzálny princíp myslenia [?], ktorý práve na základe poznatkov vyplývajúcich z Planckových postulátov vypracoval Niels Bohr [len a výlučne pre kvantovú mechaniku!] a ktorý sa nazýva princíp komplementarity.
Poznávanie každej reality má podľa tejto koncepcie vždy dve stránky - ak sa zameriame na jednu z nich, vytráca sa druhá, ak si, naopak, všimneme viac druhú stránku, uniká nám prvá. Ale úplný zmysel dávajú len obe súčasne. Človeka z hľadiska jeho materiálnej podstaty skúmajú rozličné vedy, najmä prírodné, z hľadiska jeho duchovnej podstaty výskum patrí rozličným „humánnym“ vedám a, prirodzene [!], teológii. Ak prírodné vedy hľadajú odpoveď najmä na otázky čo? (sa tu objavilo) a ako? (sa to uskutočnilo), teológia hľadá odpovede na otázky prečo? (sa to uskutočnilo). Aj z toho vidieť, že medzi prírodnými vedami a náboženstvom je prirodzená „deľba“ práce [žiaľ veľmi nespravodlivá, pretože doposiaľ všetko zaujímavé urobili iba prírodné vedy] a až ich vzájomnou súčinnosťou môžeme dostať o človeku komplexné odpovede na všetky zaujímavé otázky [ktoré napríklad?].
V tom sa prejavuje „komplementarita“ vedy a náboženstva, a preto ich netreba vidieť vo vzájomne antagonistickom vzťahu, ako sa to donedávna všeobecne dialo. Takisto je nezmyselné delenie princípov týchto subjektov na nevedecké (tmárske), ktoré súvisia s náboženstvom, a „vedecké“, ktoré súvisia s vedou. Aj náboženský prístup je presne taký vedecký, ako prístup ostatných vied, pretože skúma jeden z objektívne existujúcich „pólov“ ľudskej existencie.“
Argumenty pre a proti existencii Boha
Často sa stretávam s argumentom teistov, že aj najlepší vedci ako Newton, Faraday, Kepler, Koperník, Maxwell, Kelvin a iní boli predsa veriaci. A keď oni verili, tak aké máme my právo tvrdiť, že veda odporuje náboženskej viere alebo že Boh neexistuje.
Proti sebe tak nestoja veda a viera, ale ateizmus a teizmus. Keď moderní ateisti odmietajú Boha, často odmietajú iba svoju (zlú) predstavu o Bohu. Ich častým argumentom je veľmi stará otázka: Ak Boh stvoril svet, kto potom stvoril Boha? Boha považujú za ľudský výmysel, za produkt mysle, ktorá si nedokáže vysvetliť zákonitosti prírody a jej pôvod. Biblický Boh je však večný, tzn. nikým nestvorený, a ak ateisti pripúšťajú, že hmota a energia sú večné, potom je nezmyselné tvrdiť, že nemôže existovať večná osoba.
Keď prof. Lennoxovi položil Richard Dawkins otázku: Kto stvoril tvojho Stvoriteľa? Odpovedal mu protiotázkou: Keď sa ma pýtaš, kto stvoril môjho Stvoriteľa a sám sa považuješ za produkt prírody, povedz mi ty, kto stvoril tvojho stvoriteľa. Viera podobne ako veda stojí na dôkazoch. Píše o tom apoštol Ján na konci svojho evanjelia: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe.
Stephen Hawking a Boh
Hawking vyhlasuje Boha za nepotrebného pre vysvetlenie vzniku vesmíru. Oxfordský matematik a filozof vedy John Lennox svoje kritické poznámky voči Hawkingovi spísal do knihy Boh a Stephen Hawking: Kto to teda naplánoval?
Hawking sa v knihe Veľký plán zaoberá veľkými otázkami ľudského ducha: „Ako môžeme porozumieť svetu, v ktorom sa nachádzame? Ako sa správa vesmír? Aká je povaha skutočnosti? Odkiaľ sa to všetko vzalo? Potrebuje vesmír Stvoriteľa?“ Hoci Hawking v knihe predkladá filozofické otázky, čitateľa môže zaskočiť, že hneď v úvodnej kapitole, odmietne filozofiu: „Tradične sú to otázky pre filozofiu, ale filozofia je mŕtva. Nestíha držať krok s moderným vývojom vo vede, obzvlášť vo fyzike. To má za následok, že vedci sa stali nositeľmi pochodne objavov v našom pátraní po poznaní.“
Hawkingove úvahy sú však už v tomto bode protirečivé, pretože téza „filozofia je mŕtva,“ je sama o sebe filozofickým výrokom. Hawking nespomína Boha preto, že by v neho veril. V skutočnosti, Hawking bol ateistom a skôr tu používa Boha ako metaforu, nie ako reálne existujúcu bytosť.
Boh neexistuje - Stephen Hawking
Veda a náboženstvo: Konflikt alebo komplementarita?
História vzťahov medzi vedou a vierou je veľmi pestrá, poučná a často aj dramatická. Definitívne sa skončila „kauza Galileo“, a ak môžeme použiť športovú terminológiu, skončila sa víťazstvom sekulárnej vedy. Aj cirkevná hierarchia musela uznať, že Zem sa otáča okolo Slnka, a nie Slnko okolo Zeme. Naopak, víťazstvom teologického náhľadu na náš vesmír sa skončila kauza „večnosť či časová obmedzenosť vesmíru“, pretože sama veda dokázala, že náš vesmír má dobre definovaný počiatok a určite bude mať aj koniec.
Sú to vzťahy vyjadrujúce indiferentnosť, vzájomnú konkurenciu, antagonizmus či komplementaritu? Uvidíme, že v rôznych historických etapách sa to dosť výrazne zmenilo a koncom minulého storočia sa intenzívne šírilo presvedčenie, že viera neprežije rok 2000, pretože veda dovtedy vyrieši všetky záhady zaujímajúce obe strany. Nestalo sa tak a na prekvapenie mnohých sa v oblasti vzájomných vzťahov v mnohých otázkach objavuje konvergencia, v iných komplementarita.
Záver
Vzťah medzi vedou a vierou je komplexný a neustále sa vyvíjajúci. Existujú rôzne pohľady na túto problematiku, od konfliktu až po komplementaritu. Dôležité je, aby sa v diskusii o tejto téme vychádzalo z faktov a rešpektovali sa rôzne názory.