Slovanská mytológia je bohatá na rôzne božstvá, ktoré ovplyvňovali život a kultúru starých Slovanov. Jedným z najvýznamnejších bohov bol Veles, ktorý zohrával dôležitú úlohu v rôznych aspektoch života, od hospodárstva po podsvetie. Keďže naša mytológia nie je spracovaná ani zďaleka tak ako tá grécka alebo germánska, každý pokus púšťať sa do témy starých slovanských božstiev, je rizikom.
Peter Laca v časopise Theologos, ktorý vydala Gréckokatolícka teologická fakulta v Prešove, uvádza, že „Slovania boli ešte za starých čias v predslovanskej dobe pohanmi. Oslavovali a ctili si prírodné sily a množstvo dobrých a zlých bohov. Postupne sa u nich vytvorila predstava o trojici najmocnejších bohov. A odtiaľ bol už iba malý krok k monoteizmu.“
Socha Velesa vo Volgograde
Charakteristika a funkcie Velesa
Veles bol slovanským bohom plodnosti a ochrancom dobytka, úrody, majetku, blahobytu a aj bohom podsvetia. Uctievali ho východní Slovania so strediskom v Kyjeve a Rostove. Pravdepodobne bol globálnym bohom, čoho dôkazom sú zachované osobné a miestne názvy a pozostatky v ľudovom nárečí. Jeho kult uvádzajú pramene ako Povesti vremennych let, Slovo o pluku Igorovom, Legenda o sv. Vladimírovi už od 10. storočia. Jeho uctievanie sa však kladie aj do skoršieho obdobia.
Po stabilizácii kresťanstva bol stotožnený s diablom, respektíve čertom, rovnako ako väčšina božstiev slovanského panteónu. K ľahšej degradácii pravdepodobne prispeli aj jeho atribúty býčích rohov a falických symbolov.
Podľa ruských zdrojov bol VELES jedným z najväčších bohov starovekého sveta, synom RODa, bratom SVAROGa a PERÚNa. Jeho hlavnou činnosťou bolo dať svet, ktorý vytvoril ROD a SVAROG, do pohybu. VELES, inak zvaný aj "Boží dobytok" bol vládcom divokej prírody, pánom sveta Nav, mocný mág a vlkodlak, tlmočník zákonov, učiteľ umenia, patrón cestujúcich a boh šťastia.
Peter Weleslav Kuzmišin v knihe Bohovia starých Slovanov píše o tomto bohu mimo iného nasledujúce: VELES bol známy aj pod menami VALES, VOLOS, VELINAS či SKOTIJ BOG. Zrodil sa z kravy ZEMUN a druhýkrát z jej dcéry AMELFY. Jeho ženou sa stala bohyňa Zeme MOKOŠA. Je bohom dobytka a úrody, ale aj múdrosti, umenia, bohatstva, vlastníctva, šikovnosti, obchodu, mágie a veštenia. Bol sprievodcom mŕtvych duší v podsvetí, ochrancom kňazov, žrecov a veštcov, pomocníkom roľníkov.
Velesova brada (trs obilia) sa nechávala na poli ako obeta. Zodpovedal za úrodu, podliehali mu stáda hospodárskych zvierat. Staral sa aj o podsvetie, teda druhý svet. Ten si naši predkovia predstavovali ako háj, ktorý obkolesujú nekonečné pasienky. Strážil, aby odtiaľ neutiekla žiadna duša. Mŕtvych vtedy naozaj pochovávali v hájoch. Verilo sa totiž, že ak príde na návštevu duša človeka, tak v podobe vtáka, ktorý si potrebuje niekam sadnúť.
Michal Téra vo svojej vedeckej knihe Perun Bůh Hromovládce popisuje VELESa ako chtonické podzemné božstvo, ktoré ako boh úrody malo bližšie k obyčajným ľuďom na rozdieľ od hromovládneho boha PERÚNa, ktorý bol bohom elít a bojovníkov. V tejto súvislosti je zaujímavé, že v závislosti od lokality mohol byť zároveň aj TRIGLAVom a dokonca ČERNOBOGom samotným (sic!). V ruských bylinách ho reprezentoval Volch Vseslavjevič. V rámci ľudovej tradície mohli v rámci nasledujúceho kresťanského náboženstva prebrať niektoré jeho atribúty sv. Mikuláš, sv. Sáva, sv. Blažej.
Ak prijmeme tézu o jeho pôsobnosti ako boha podsvetia, vyvstáva otázka, ako sa mohol boh dobytka a majetku stať pravdepodobným bohom podsvetia. Odpoveď možno nájdeme pri porovnaní s gréckym Hádom. Ten patrí medzi najstarších gréckych bohov. Je považovaný za chtonický protiklad boha Dia. Je pánom ríše mŕtvych a zároveň aj bohom bohatstva (majetku), pretože všetky drahé kovy a kamene sú uložené v zemi. Vzhľadom ku kontaktom tohto územia k antickému sa dá predpokladať prenos ideí z antického sveta sem.
Z hľadiska lingvistiky sú paralely k Velesovi ako bohu podsvetia najbližšie v baltskom kultúrnom okruhu v oboch aspektoch: aj ako boha dobytka - Veles, Velinas, aj ako vládcu podsvetia - véles (duša mŕtvych), Velionis (deus animarum), Vels (lotyšský boh smrti), vela ( kráľovstvo mŕtvych), Velinas, Velnias, Vels (diabol). Rovnako v českom jazyku sa používal názov „veles“ ako synonymum diabla, čerta.
Velesova kniha je v súčasnosti veľmi populárnym textom medzi rôznymi novo-pohanskými a príbuznými náboženskými smermi. Verejnosti sa stala známou v 50. rokoch minulého storočia vďaka výskumníkovi a spisovateľovi Jurijovi Miroljubovi. Predstavuje 35 brezových tabuliek so symbolmi, ktoré lingvisti (najmä A. Kur a S. Lesnoj) nazývajú slovanským pred-cyrilským písmom.
S jeho obrazom sú spojené dve zvieratá: býk a medveď. Žiarislav vo svojej knihe Návrat Slovenov v duchu a slove VELESovi prisudzuje tie najdôležitejšie vlastnosti, rozoberá pôvod jeho mena a viac ako vládcu podsvätia ho chápe ako prostredníka vstupu do Raja.
Na rozdiel od vyššie spomenutých prameňov uvádza, že jeho otcom bol SVAROG a matkou MOKOŚ, ktorí stáli na samom počiatku. Spoločne s PERÚNom a tým-ktorým bohom miestneho charakteru však patril v slovanskom božskom panteóne k ústredným božstvám.
Pre zaujímavosť tu uvádzam aj tvrdenia Alexandra Chineviča v jeho Slovansko-Árijských védach. Boh VELES je Bohom Ochrancom chovateľov zvierat a Rodovým Ochrancom západných Slovanov - Škótov (od VELES skotí Boh). Prastaré slovanské rody, ktoré sa presídlili na britské ostrovy nazvali všetky osídlené provincie - Zeme Skotov - Scotland (Škótsko) a na počesť svojho Rodového Boha Ochrancu VELESa nazvali zeme s najlepšími pastvinami jeho menom - Wales (t.j. Keďže VELES je Bohom Ochrancom a vládcom nebeského čertogu Vlka v Svarožom Kruhu, ktorý sa nachádza vedľa Nebeskej Hranice, ktorá rozdeľuje svety svetla a tmy, vyšní bohovia zverili VELESovi byť najvyšším uchovávateľom Nebeskej brány medzisvetia. Táto Nebeská brána sa nachádza na Zlatej púti duchovného vývoja, ktorá vedie do nebeského Asgardu a nebeského Vyria a do svetlých čertogov Volchally.
Ako vidno, boh VELES si nesie svoje atribúty naprieč celým spektrom vykladov. Nezrovnalosti nastávajú pri otázkach v akom vzťahu bol voči SVAROGovi a bohyni MOKOŠ. Buď to boli jeho rodičia alebo súrodenec resp.
Ilustrácia Velesa
Veles a podsvetie
Pokiaľ prijmeme tézu o jeho pôsobnosti ako boha podsvetia, vyvstáva otázka, ako sa mohol boh dobytka a majetku stať pravdepodobným bohom podsvetia. Odpoveď možno nájdeme pri porovnaní s gréckym Hádom. Ten patrí medzi najstarších gréckych bohov. Je považovaný za chtonický protiklad boha Dia. Je pánom ríše mŕtvych a zároveň aj bohom bohatstva (majetku), pretože všetky drahé kovy a kamene sú uložené v zemi.
Germánska bohyňa Hel je takisto chtonickou bohyňou podsvetia. Jej panstvo sa rovnako nazýva Hel. Vládne tam všetkým mŕtvym s výnimkou padlých v boji, ktorých sprevádzajú valkýry do Vallhally. Polovicu tela má bielu a polovicu čiernu, čím vyjadruje nedeliteľný dualizmus života a smrti. Vládne v Niflheime nad deviatimi svetmi, ktorý je príbytkom tých, ktorí k nej budú poslaní, teda tých, ktorí umrú na starobu alebo chorobu.
Slovanské záhrobie je svetom tieňov, miestom, kam sa dostanú všetci bez rozdielu. Spôsob ich „života“ v záhrobí bol však kvalitatívne odlišný v závislosti od starostlivosti, akú im prejavovali pozostalí, prevedeného pohrebného obradu, spôsobu smrti. Tí, ktorí boli pochovaní v súlade s obradom, viedli spokojní život. Tí však, ktorí odišli zo sveta násilnou smrťou alebo neboli náležite pochovaní, blúdili medzi svetom a záhrobím a vracali sa na svet ľudí. Tieto prízraky „nave“ boli neskôr interpretované ako démoni zla, diabli. Kresťanského diabla teda môžeme nájsť aj v slovanskej viere v „mory, nave“, prízraky a strašidlá, upírov a revenantov, ktorí mali moc škodiť a mstiť sa živým.
Vplyv Velesa na slovanskú kultúru
Aj vďaka tejto viere sa tento poľnohospodársky národ dokázal ubrániť proti lúpežníckym dobyvateľom. Cirkev sa snažila potlačiť Perunov kult tým, že jeho funkcie preniesla na proroka Eliáša a tak vznikol "Ilja gromovnik".
Funkciu ochrancu stád potom prevzal svätý Blažej (Blasios), ktorý sa číta bulharsky Vlas a rusky Vlasij.
Slovania boli nábožní, mali svoje kulty. Neveriacimi mohli byť len z pohľadu iného náboženstva, napríklad kresťanstva či islamu. Faktom je, že v bohov verili.“ Mnohí síce za prvých šíriteľov kresťanstva u nás považujú Cyrila a Metoda, kresťanské učenie sa tu však objavilo už predtým. Ani jeho neskorší rozmach ale neprehlušil existenciu starých slovanských božstiev. Ako vysvetľuje Zahradníková, mnohé dodnes prežili v podobe démonov či rozprávkových bytostí.
Dokonca až do prelomu 19. a 20. storočia bolo zvykom nechávať na poli takzvanú Velesovu bradu (trs obilia) ako obetu bohu, ktorý chránil polia a úrodu.
Podľa Nádaskej fungovala silná úcta k mŕtvym predkom. „Ak sa Slovania niekoho naozaj báli, tak mŕtvych. Preto sa v rámci pohrebu robili úkony, ktoré mali zabezpečiť, aby sa mŕtvy nemohol vrátiť. Napríklad sa spravil v streche domu otvor a ním sa na fošni vytiahol mŕtvy hore, čo symbolizovalo, že už nenájde cestu späť.“ Slovania poznali kostrové aj žiarové pochovávanie.
„Pri hrobe sa zišla celá osada, priamo tam sa konala aj pohrebná hostina, teda to, čomu dnes hovoríme kar. Hrob sa potom navštevoval aj ďalších deväť dní. Vždy sa prinášali obetné dary ako medovina, kaša, kvas a podobne. Ľudia sa teda nebáli bohov, ale mŕtvych,“ vysvetľuje Nádaská.
Na Slovensku existujú občiny s obradmi podľa starých zvykov. Jednou z nich je Svätoháj rodnej viery. Na otázky odpovedá jej člen Weleslaw, občianskym menom Peter Kuzmišín.
Veles/Weles - slovanský boh podsvetia, nížin a dobytka - slovanská mytológia sobota
Tabuľka: Atribúty a funkcie Velesa
| Atribút | Funkcia |
|---|---|
| Dobyčie rohy, falické symboly | Plodnosť, ochrana dobytka |
| Háj, nekonečné pasienky | Podsvetie, ochrana duší mŕtvych |
| Mágia, veštenie | Múdrosť, umenie, obchod |