Obec Veľká Lesná bola založená Harhovskovcami na dávno osídlenom území. Už ako obec je nepriamo doložená medzi rokmi 1235 - 1270 pod názvom Richvald. Prvý priamy písomný doklad o nej je z roku 1338.
Koncom 18. storočia bola v obci sklárska huta. Obyvatelia obce sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, pastierstvom, prácami v lesoch. V blízkosti obce sa nachádzala dedina Svätá Margita. Spomedzi zamagurských dedín práve z Veľkej Lesnej a Haligoviec sa najviac ľudí vyberalo do sveta za prácou.
História farností na Slovensku je bohatá a rozsiahla, siahajúca až do stredoveku. Mnohé z nich prešli zložitým vývojom, ovplyvnené politickými, sociálnymi a náboženskými zmenami. V nasledujúcich častiach sa pozrieme na niektoré aspekty, ktoré formovali život farností na našom území.
Významní Svätci a Farnosti
Svätý Ladislav
Svätý Ladislav I. bol vyhlásený za svätého v roku 1192. Jeho kult bol rozšírený po celom Uhorsku, a je veľmi častý aj na území Slovenska. O jeho obľube v 13. a 14. storočí svedčí množstvo kostolov zasvätených sv. Ladislavovi, ako aj časté zobrazenia na gotických freskách.
Relikviár svätého Ladislava.
Architektúra a Umenie v Kostoloch
Kostol sv. Petra a Pavla apoštola
Pôvodný gotický kostol sv. Petra a Pavla apoštola z 13. st. bol koncom 18. st. prestavaný. Je to jednoloďový kostol s rovným uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a renesančnou zvonicou. Na južnej strane lode pôvodný gotický hlavný portál zo 14. st.
Neskorogotický krídlový hlavný oltár z obdobia po roku 1520 bol v 18. storočí barokizovaný. Uprostred je skriňa so sochou sv. Pavla apoštola. Gotické maľby na vnútorných krídlach z konca 15. storočia boli v období rokoka premaľované. Zobrazujú Bičovanie, Vir dolorum, Ecce homo a Mater dolorosa.
Pravý bočný oltár Panny Márie je postavený v klasicistickom oltárnom slohu v 18. st. a v strednej časti sú vložené dve maľované krídla z gotického oltára z čias okolo roku 1480. Obrazy zobrazujú sv. Katarínu Alexandrijsku, sv. Barboru, sv. Máriu Magdalénu a sv. Dorotu.
Ľavý bočný oltár sv. Anny postavený v tom istom slohu ma uprostred v skrini umiestnené gotické súsošie sv. Anny Samotretej z 2. polovice 14. storočia. Krstiteľnica je gotická, bronzová s ornamentálnymi reliefmi zo spišskonovoveskej dielne z 15. st.
Farnosť Frivald a Mariánska Úcta
Dejiny kostola vo Frivalde siahajú až do 13. storočia. Dosvedčujú to základy priamo sa otvárajúcej svätyne, objavené pri archeologických výkopových prácach v roku 1993. Vtedy sa našli aj úlomky hlinených nádob zo začiatku 15. storočia, v ktorých nosili vodu k stavbe kostola.
Od polovice 12. storočia sa na neobývaných územiach Uhorska usadzovali Nemci, a pravdepodobne na začiatku 13. storočia založili mimo územia Rajca usadlosť Friwald (Frei-Wald = voľný les, alebo Früh-Wald = predtým les). Z tohto obdobia zostali názvy gruntov. Na pozemku richtára postavili kostol. Od roku 1398 patrila usadlosť panstvu v Lietave.
Prvopočiatky mariánskej úcty sú spojené so svätou Kingou, dcérou uhorského kráľa Bela IV., manželkou poľského kráľa Boleslava. Podľa legendy pri krste 5. marca 1234 zázračne vyriekla slová pôstnej antifóny „Ave Regina coelorum, ave Domina Angelorum...“ v preklade „Zdravas, Kráľovná nebeská, zdravas, Pani anjelská...“ Po manželovej smrti žila v kláštore s kostolom Najsvätejšej Trojice v Starom Sączi, zomrela v júli 1292 v povesti svätosti.
V r. 1410 počas prusko-poľskej vojny vojská uhorského vojvodu Stibora vypálili tento kláštor spolu s mestom. Po prehratej vojne začal na znak pokánia zakladať kláštory a kostoly, zasvätené Panne Márii. V roku 1413 si jeho verný sluha Michal Walach zakúpil vo Frivalde dedičné šoltýske právo, aj on na znak pokánia postavil väčší kostol, zasvätený Panne Márii Kráľovnej anjelov, pričom sa na slávnosť Najsvätejšej Trojice konala každoročne kajúca púť.
Jednoloďový kostol s dĺžkou 15 metrov mal polkruhovo ukončené presbytérium na východnej strane a hranolovú vežu na západnej strane. Obvodové múry boli masívne. Veža bola nízka, sakristia bola klenbová a opevnená. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami.
Počas obdobia šoltýsa Mikuláša Frivaldského v tretej štvrtine 15. storočia namaľovali postavy v kostole. Vo svätyni boli nástenné maľby štyroch evanjelistov, medzi ktorými bola vyobrazená Panna Mária. Okolo roku 1480 dali vyhotoviť sochu Panny Márie s Jezuliatkom na rukách, ktorá sa stala milostivou sochou.
Stála na oltári so sochami panien a mučeníc Kataríny, Barbory, Doroty, ako aj so štyrmi namaľovanými obrazmi na dvoch tabuliach, zobrazujúcich tieto výjavy zo života Panny Márie: Zvestovanie Pána, Návšteva u Alžbety, Narodenie Pána a Klaňanie Troch kráľov. To všetko tvorilo krídlový oltár. Na vrchole oltára stálo aj súsošie Krista s tŕňovým vencom na hlave, Panny Márie a svätého Jána evanjelistu.
Podobnosť s mariánskym oltárom v Spišskej Sobote poukazovala na spojitosť s poľskou sandeckou maliarskou školou. V tomto zmysle sa môže niekdajší oltár a dodnes zachovaná socha Madony odvodiť od svätej Kingy.
V roku 1560 bol Frivald rajeckou filiálkou. V roku 1569 získal lietavské panstvo František Thurzo, zať Mikuláša Kostku. Pretože prešiel na protestantizmus, aj Rajec s filiálkami sa stali protestantskými.
Kánonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou, za farára bol ustanovený Andrej Sartorius. Dosvedčuje to zápis v rajeckej matrike z roku 1674, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský.
Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde trenčiansky archidiakon a ilavský farár Ján Fridecký.
Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, ktoré viedol Ján Letavský. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade. Priniesol so sebou aj časť knižnice, z ktorej sa niekoľko kníh zachovalo až doposiaľ.
Počas Rákocziho povstania bol Ján Letavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz apostata rehoľník-františkán Didakus. Po skončení Rákocziho vzbury sa Ján Letavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712.
Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo Rákocziho vojsko i do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou.
Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov. Na následky postrelenia farár 2. októbra zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Svätom Mikuláši v marci 1713.
Pútnici putovali zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny.
Zo západnej strany, od Považskej Bystrice, Pružiny, Mojtína a iných dedín, sa pútnici zastavovali pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Táto stojí na malom vŕšku na začiatku dediny, pod mohutným starobylým brestom.
Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“.
Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdľa (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu.
Toto boli štyri oporné body, štyri zastávky, pri ktorých sa pútnici zoradili, a tak prichádzali pozdraviť nebeskú Matku do milostivého chrámu. Mnohí na príhovor Matky Božej obsiahli rozličné milosti.
V rokoch 1729-1733 pôsobil vo farnosti farár Andrej Najzer. Na príhovor nebeskej Matky sa náhle uzdravil z nebezpečnej choroby. Z vďačnosti dal namaľovať obrázok s rozmermi 22x31 cm, ktorý znázorňuje chorého človeka, ktorý leží na posteli s baldachýnom a so zopnutými rukami sa utieka k milostivej soche.
V tých rokoch dal farár obnoviť kostol. V roku 1731 postavil Ján Kelechéni drevený chór, podopretý piatimi drevenými stĺpmi. Andrej Najzer obstaral väčší zvon, na ktorom bol reliéf kríža a latinský votívny nápis „I.N.R.I. et Maria Frivaldensis fieri curavit anno 1731 sub parocho romano catholico Andrea Naizer, curatore Andrea Frivaldsky“.
Menší zvon pochádzal z roku 1642, reliéf na ňom znázorňoval Pannu Máriu s mesiacom pod nohami. Rozšírený a klenutý priestor pod vežou pripojili v roku 1732 ku kostolu, k zvonom sa vystupovalo po rebríku. Okrem týchto zvonov bol v malej vežičke nad svätyňou malý zvonček, ktorým sa zvonilo na pozdvihovanie.
V júni 1732 vydláždili kostol kamennými štvorcovými platňami. Sakristia bola klenbová a opevnená. V kostole bola murovaná krstiteľnica. Na priečelie kostola nechali namaľovať pápežský znak, obraz svätého Jána Nepomuckého, fragment „svätý Peter uprostred morských vôd“ a chronostichon udávajúci rok 1733. Na triumfálnom oblúku bol výjav Kalvárie a na klenbe medzi pastofóriom a dverami sakristie vyobrazenie „Vir Dolorum“ = „Muž bolesti“.
V tom roku dal Andrej Jozef Najzer taktiež vyhotoviť barokový oltár. Popis kostola i inventára zaznačil do matriky 20. júla 1733. Podľa inventára boli v kostole tri zarámované obrazy: „Anjel strážca“, „Svätý Ignác“ a „Svätý František Xaverský“, taktiež štyri obrazy Panny Márie, štyri sochy Panny Márie, a jeden obraz Sedembolestnej Panny Márie.
Na oltári so 16 anjelmi stála bohato pozlátená socha Panny Márie, na pravej ruke držala Jezuliatko a v ľavej ruke mala žezlo. Nad ňou bola postava Boha Otca a holubica ako symbol Ducha Svätého. Po krajoch oltára boli sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Ondreja apoštola. Na oltári viseli zlaté a strieborné votívne dary. V oltárnom kameni boli relikvie mučeníkov sv. Honoria a sv. Justína.
Vedľa hlavného oltára naľavo bola kazateľnica, ktorá bola z kameňa a hornú časť mala z dreva. Nasledujúci farár Štefan Mihalffy daroval kostolu v roku 1745 peknú striebornú monštranciu, ktorá sa používala do r. 2000.
Počas pôsobenia farára Jána Maďariča postavili v r. 1753 budovu fary z kameňa, tufu, tehly a malty. Mala rozmery 18x10m, v strede bola po celej dĺžke chodbe s mierne zaobleným stropom, po bokoch boli miestnosti. Budova bola z dvoch tretín podpivničená. Bola zbúraná až v r.
Je isté, že v tých časoch sa už značne rozšírila úcta k Matke Božej Frivaldskej. Nitriansky biskup Ján Gustini-Zubrohlavský uvádza v kánonickej vizitácii v roku 1767: „Na prostriedku na hlavnom oltári stojí socha Preblahoslavenej Panny Márie, slávna svojou starobylosťou a milosťami. V pravej ruke drží Jezuliatko a v ľavej žezlo. Je umelecky vytesaná z dreva a starostlivo je pozlátená. Putujú k nej zďaleka zbožní mariánski ctitelia, ktorí dúfajú, že obsiahnu milosti, a potešení sa vracajú domov.“
Na pravej strane kostola stojí bočný oltár svätej Anny. Obraz pre tento oltár daroval v roku 1778 Andrej Pavlík z Rajca. V roku 1791 dal farár Andrej Prachary opraviť hlavný oltár.
Z druhej polovice 18. storočia pochádza aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Stojí na návrší pri mieste, kde cesta z hlavnej cesty odbočuje do Frivalda. Dali ju postaviť zemianky Husárové a obyvatelia dnešnej osady Trstená, ktorá bola do roku 1900 samostatnou obcou. V kaplnke je umiestnená kolorovaná a umelecky stvárnená kamenná socha sv.
Na stene frivaldského kostola vedľa hlavného oltára visel rímsky dekrét „Breve apostolicum“ pápeža Pia VII. s nasledovným znením: „Pius PP. VII. Ad perpetuam rei memoriam...“ (L. Týmto apoštolským listom z 20. novembra 1801 udelil pápež Pius VII. plnomocné odpustky na tieto dni: Narodenie, Nepoškvrnené Počatie a Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie. Právo určiť štvrtý deň dostal nitriansky biskup, preto František Xaver Fuchs 3. januára 1802 určil ako štvrtý ten deň, ktorý pripadá na výročnú poklonu Najsvätejšej oltárnej sviatosti.
Týmto dňom bola 8. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého. Plnomocné odpustky mohli získať kajúci pútnici, ktorí v niektorom z týchto dní pristúpili k sviatosti zmierenia, prijali Eucharistiu a pomodlili sa na úmysel Svätého Otca.
V roku 1805 sa na príhovor Matky Božej Frivaldskej náhle uzdravil z ťažkej choroby Peter Andrej Huljak, rodák z Rajca, rehoľník-piarista, neskorší stredoškolský profesor.
Počas pôsobenia farára Jána Škrovánka zakúpili v roku 1814 a dňa 14. januára 1815 posvätili nový cintorín nad dedinou, na ktorom sa pochováva dodnes. V roku 1825 zadovážili 10-registový organ a umiestnili ho na choruse. Ján Škrovánek zomrel dňa 22. apríla 1827 a bol pochovaný ešte na starom cintoríne pri kostole. Po jeho smrti prišiel do Frivaldu farár Jozef Horecký.
Vzhľadom na to, že do Frivaldu prichádzal z roka na rok čoraz väčší počet pútnikov, pričom kostol nestačil pojať ani frivaldských farníkov, nariadil nitriansky biskup Jozef Wurum v kánonickej vizitácii dňa 21. júna 1831, aby sa postavil nový, väčší a rozšírený kostol a aby sa zakúpil aj druhý kalich.
Veľká Hradná a Cirkevná Organizácia
Už samotný názov nasvedčuje tomu, že ide o starobylosť. Hradná, hradište, hradisko sú názvy, ktoré sa často objavujú v dobách veľkomoravských. Bývali útočišťom v nebezpečných situáciách, najmä počas maďarských vpádov koncom IX. storočia.
Veľká Hradná - 1329 locus castri Garadna, 1439 Alsowradna, 1493 Nag Hradna, 1598 Nagy Hradna, 1773 Welka Hradna, Horna Hradna. Župa Trenčianska, okres Bánovce nad Bebravou, kraj Nitra do roku 1960, t. č. okres Trenčín, leží v severnom výbežku sprašovej Nitrianskej pahorkatiny v blízkosti Považského Inovca na hornom toku Hradnianskeho potoka.
Obec sa spomína s rokom 1329. Je však určite staršia, pretože v jej katastri je archeologicky nepreskúmané hradisko pravdepodobne z veľkomoravského obdobia. V chotárnej časti Kostolnica stál kedysi hrad. V roku 1598 mala obec dva mlyny a 26 domov. Teraz má obec 263 obytných domov a 645 obyvateľov, katastrálny výmer 1188 ha, v strede obce je nadmorská výška 290 metrov, v chotári od 251 do 767 metrov. Obyvateľstvo sa kedysi prevažne zaoberalo poľnohospodárstvom, bol tu i kováč a obuvníci.
V roku 1501 sa Hradná spomína v súvislosti s vyberaním suchého mýta majiteľmi bánovského panstva - Pomanickými.
Podľa všetkého Hradná zohrala významnú úlohu pri tvorbe cirkevnej organizácie už počas Veľkomoravskej ríše v období včasného feudalizmu, teda po obnove nitrianskeho biskupstva v roku 1083, kedy v Malej Hradnej (susedná obec - kedysi tvorili jednu sídelnú jednotku spolu s Veľkou Hradnou) vznikol samostatný arcidiakonát.
K ich vzniku v tomto období sa prihovárajú tieto okolnosti: Anonymus vo svojich „Geta Hugarorum" kapitola 37 spomína, že Maďari pri obsadzovaní Veľkej Moravy našli medzi inými aj hrady Trenčín, Bánovce, Šaštín, Gradna a sídlo arcidiakonátu tohože mena.
Hradná bola postavená na úroveň župného sídlo. Jej susedné arcijáhenstvá boli v Nitre a v Trenčíne. Cirkevno-správne územie bolo menšie než územia dvoch susedov, rozprestieralo sa na území bývalého okresu Bánovce nad Bebravou, v hodnosti im však bolo rovnocenné.
Pre starobylosť hradiska a vysokú cirkevnú hodnosť, ktorá bola výsledkom dlhšieho historického procesu, môžeme aj dejiny fary posunúť do dávnejšej minulosti, kedy bývalo zvykom , že z hospodárskych dôvodov podliehalo fare aspoň desať osád.
Kedy sa dostal kráľovský majetok Hradná do súkromných rúk, nedá sa posúdiť. Prvým známym vlastníkom Hradnej bola rodina Pogány. Pričlenením Hradnej k Trenčianskemu hradu ako jeho poddanská obec týmto aktom hradisko aj Hradna stráca na verejnom a strategickom význame.
Hradná sa uvádza aj na mapke Tatársky vpád r. 1241-1242 s označením pre kláštory, ale bez označenia hradu.
Súčasťou Veľkej Hradnej je osada Patrovec. Pôvodne sa tu nachádzala len hájovňa. Zhruba v roku 1936 sa postavila hospodárska časť a rodinný dom pre lesného bíreša. Začiatkom roku 1937 začali pre grófa Palavicíniho stavať kaštieľ, ktorý v r. 1939 aj dokončili. Po oslobodení tu vzniká lesná správa.
V kaštieli v roku 1948 zriadili lesnícku učňovskú školu, v ktorej sa vyučovalo až do r. 1959. Objekt potom prevzal zväz umelcov a v súčasnej dobe je v správe a užívaní školstva ako škola v prírode.
Rímsko-katolícky kostol bol postavený v r. 1935. Na vežu bol prenesený zvon z bývalej kaplnky, odlial ho Pavol Ranko z Trenčína v r. 1919. Ten istý majster odlial v r. 1936 i druhý zvon.
Veľká Lomnica a Obnova Farnosti
Veľká Lomnica bola starodávna farnosť. Avšak pre masový prechod zemepánov - rodiny Berzeviczy i ostatných obyvateľov (vo veľkej miere nemeckej národnosti) k evanjelickej viere, farnosť r. 1565 smrťou katolíckeho farára Venceslaua Pecchi zanikla. Katolícka cirkevná obec bola potom spravovaná z Kežmarku rehoľníkmi pavlínmi a neskôr zo susedných Huncoviec, kde bolo o niečo viac katolíkov. Pritom ale mala svoje matriky.
Po násilnom odsune Nemcov a osídlení obce občanmi poväčšine katolíckeho vyznania biskup Ján Vojtaššák vytvoril tu v roku 1946 expozitúru. Kaplán, ktorý spadal pod právomoc farára z Huncoviec, býval vo Veľkej Lomnici. V roku 1959 tu bola na prvýkrát (do r. Nanovo farnosť vznikla 27. februára 1970, boli to roky po Pražskej jari, keď ešte nebol vyvíjaný veľký tlak na cirkev.
Prvým tunajším správcom farnosti sa stal dovtedajší huncovský kaplán dp. Michal Zajac, ktorý tu dochádzal, keďže expozitúra už neexistovala. Priviedol tu aj rehoľné sestry z Kongregácie Sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie III. rádu sv. Františka z Assisi, ktoré učili v škole náboženstvo a starali sa kostol. To však trvalo len rok. Normalizačný tlak na cirkev spôsobil, že rehoľné sestry museli odísť a kňaz bol preložený. Ale farnosť už zostala, doteraz tu bolo sedem správcov farnosti. V decembri 1993 bola filiálka Stará Lesná znovu priradená k tejto farnosti.
Mons. prof. ThDr. ICLic. PaedDr. Farár farnosti
Mons. prof. ThDr. ICLic. PaedDr. (14. október 1960, Veľká Lesná) je katolícky kňaz. V roku 1987 ukončil Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Následne pokračoval v štúdiu kánonického práva na Fakulte kánonického práva Pápežskej lateránskej univerzity v Ríme, kde v roku 1992 úspešne získal licenciát. V roku 1997 ukončil doktorandské štúdium katolíckej teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave a habilitoval sa v roku 2001 v odbore Katolícka teológia. V roku 2004 bol menovaný prezidentom Slovenskej republiky za profesora katolíckej teológie.
Od roku 1996 až do konca roka 2017 pracoval ako súdny vikár Spišskej diecézy. Založil časopis Tribunál, ktorý sa venuje kánonickému právu, spoluzakladal časopis Nové Horizonty. V roku 2006 bol ocenený Osobitným čestným uznaním v slovenskej súťaži Vedec roka Slovenskej akadémie vied. V marci 2011 ho pápež Benedikt XVI dekrétom ustanovil za "kaplána jeho Svätosti" s právom užívať titul Monsignor (mons.)
V pastorácii pôsobí ako farár vo farnosti Dlhá nad Oravou od roku 2018.