Katolícka cirkev v Rakúsku prešla v priebehu histórie mnohými zmenami. Od silnej pozície v časoch Rakúsko-Uhorska až po súčasné výzvy spojené so sekularizáciou a poklesom počtu veriacich. Tento článok sa zameriava na historický vývoj, súčasné trendy a výzvy, ktorým čelí katolícka cirkev v Rakúsku.
Mapa katolíckych diecéz v Rakúsku
Historický kontext
Jeho história sa začala písať už v 17. storočí. V roku 1786 cisár Jozef II. zrušil rehole u nás. V roku 1918 je pre Slovákov, na prvý pohľad, zo všetkých rokov s tzv. magickou osmičkou najmenej rozporuplný. Súčasná oficiálna ideológia ho vykresľuje ako národnú záchranu v hodine dvanástej a prípadné nasledujúce negatíva prijíma so zaťatými zubami ako nutné zlo, ktorému sa nedalo vyhnúť.
Realitou však je, že do Neba a do Pekla sa nechodí preto, že niekto bol alebo nebol Slovákom, ale preto, že žil alebo nežil podľa Božích a cirkevných prikázaní. Tým samozrejme nie je vôbec spochybnená prirodzená láska k vlastnému národu. Tá je pre katolíka nielen prípustná, ale aj Cirkvou odporúčaná a chválená ako významné dobro.
Ak bolo vtedajšie Uhorsko niečoho baštou, tak jedine liberalizmu, nacionálneho kalvinizmu a judaistického finančného a novinárskeho entuziazmu. Málokto vie, že už v prvej polovici 19. storočia sa v Uhorsku na nátlak liberálnych protestantov uzákonilo dedenie náboženskej viery v zmiešaných manželstvách podľa pohlavia.
Liberálne vrece sa roztrhlo v roku 1848, tak ako koniec koncov v celej Európe. Ich dočasné zašantročenie do zahraničia a nahradenie Bachovým absolutizmom, z rovnakej liberálnej stajne, nemohlo naštartovaný trend zastaviť. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 si už maďarskí liberáli a kalvíni gazdovali sami, na svojom a po svojom. Konkordát z roku 1855 medzi Svätou stolicou a cisárstvom v Uhorsku neuznali.
Vznikali aj domáce lóže pre uhorských milovníkov pokroku ako napr. Wahrheit (Pravda) alebo Testvériség (Bratstvo). Napriek tejto, zo striktne katolíckeho pohľadu neblahej situácii (nehovoriac o laxnosti vysokého kléru, jeho poplatnosti vládno-šovinistickým podnetom, ignorovaniu pápežských sociálnych encyklík a pod.) a so zreteľom na neutešené postavenie Cirkvi aj v iných krajinách, môžeme konštatovať, že život katolíka, s ohľadom na jeho súkromné možnosti náboženské, bol v Uhorsku na dobrej úrovni.
V oblasti ideovej posunom k horšiemu určite bola, pretože Uhorsko aj keď v praxi liberálne, v rovine deklaratívnej sa ešte stále hlásilo k tradícii svätoštefanskej a teda katolíckej. Čo teda nasledovalo po 28. októbri 1918?
1001 otázok a odpovedí: 5. Aké vzťahy nadobúdame podľa Katolíckej Cirkvi prostredníctvom krstu?
Pohrebné zvyklosti a ich vývoj
Pohrebné zvyklosti sú hlboko zakorenené v kultúrnom a náboženskom vedomí národa. V Rakúsku, krajine s dominantným katolíckym obyvateľstvom a silnou cisárskou tradíciou, sa spôsob pochovávania vyvíjal pod vplyvom spoločenských zmien, urbanizácie, náboženskej praxe i nových ekologických trendov. Tieto zmeny možno sledovať od polovice 19. storočia.
V polovici 19. storočia sa pochovávalo prevažne do zeme, a to výlučne na cintorínoch pri kostoloch alebo v ich blízkosti. Rakúske mestá, najmä Viedeň, začali v tomto období čeliť problémom preplnenosti cintorínov, čo viedlo k nariadeniam o zriaďovaní nových pohrebísk mimo mestských centier. Príkladom je vznik Centrálneho cintorína vo Viedni (Zentralfriedhof) v roku 1874, ktorý bol už v čase svojho otvorenia koncipovaný ako jeden z najväčších v Európe. Bol postavený na základe hygienických a urbanistických požiadaviek a zároveň reflektoval pluralitu náboženstiev, keďže v jeho areáli vznikli oddelené časti pre katolíkov, protestantov, pravoslávnych, židov, moslimov, budhistov, hinduistov a dokonca i bez vyznania.
V druhej polovici 19. storočia boli pohreby v Rakúsku často sprevádzané okázalosťou, najmä v mestskom prostredí. Pohrebné sprievody boli dlhé a výpravné, používali sa špeciálne vozy a nosičské bratstvá. Dôležitú úlohu mali pohrebné spolky, ktoré pomáhali zabezpečiť dôstojnú rozlúčku aj pre menej majetných občanov.
Začiatkom 20. storočia sa v Rakúsku začal meniť aj samotný postoj k telu po smrti. Zatiaľ čo katolícka cirkev striktne presadzovala pochovávanie do zeme, narastajúci počet ľudí bez náboženského vyznania alebo so slobodomyseľným postojom viedol k popularizácii kremácie. Viedeň otvorila prvé krematórium v r. 1922.
Obdobie po druhej svetovej vojne prinieslo v Rakúsku okrem demografických zmien aj tlak na efektívnejšie využívanie priestoru cintorínov. Viedli sa diskusie o kolumbáriách, urnových hájoch a spoločných hroboch. Spoločnosť sa postupne sekularizovala, čo sa odzrkadlilo na formálnosti pohrebov - znížil sa počet kňazských obradov, rozšírili sa svetské obrady, tým vznikli nové rituály bez náboženského rámca.
Od 80. rokov 20. storočia sa v Rakúsku zintenzívnil záujem o ekologické pochovávanie. Začali sa objavovať prírodné cintoríny (tzv. „Naturfriedhöfe“), kde sa telá pochovávajú v biologicky rozložiteľných rakvách bez betónových hrobiek, často bez náhrobkov, len s menom na drevenej tabuli či kmeni stromu. Tento trend sa rozšíril najmä v alpských oblastiach a v menších komunitách, ktoré kládli dôraz na návrat k prírode.
V posledných dvoch desaťročiach Rakúsko zaznamenalo vzostup individualizovaných pohrebov. Ľudia si čoraz častejšie plánujú svoj vlastný pohreb dopredu, volia si hudbu, texty, formu rozlúčky a niekedy aj formu pochovania. Možnosť rozptýlenia popola na lúkach, lesných pozemkoch alebo v Alpách je stále populárnejšia, aj keď musí spĺňať určité regionálne predpisy. V niektorých spolkových krajinách Rakúska sa povolilo pochovávanie mimo tradičných cintorínov, čím sa ešte viac posilnil trend odklonu od klasického modelu.
Z kultúrneho hľadiska je dôležité spomenúť aj postoj k smrti a pamiatke zosnulých. V Rakúsku sa dôraz kladie na pietu a pokojnú reflexiu, pričom narastá počet výstav, prednášok a umeleckých projektov venovaných smrti ako súčasti života. V školách sa organizujú diskusie o smrti a rituáloch, čím sa búra tabu okolo tejto témy.
Súčasné trendy a výzvy
Z Rakúska prišla smutná správa, počet katolíkov v rámci rakúskej populácie po prvýkrát v histórii krajiny klesol pod 50 %. Hoci Rakúšania mali až približne do roku 1990 čisto katolícku históriu, dnes sa rakúsky národ sotva môže nazvať katolíckym.
Za túto situáciu sú zodpovedné predovšetkým tri faktory: 1. nízka miera pôrodnosti, ktorá spôsobuje, že zomiera viac ľudí, ako sa rodí; 2. rastúci počet ľudí, ktorí opúšťajú katolícku Cirkev, aby nemuseli platiť cirkevné dane a 3. mohutný populačný boom v Rakúsku medzi imigrantmi, ktorým sa v Rakúsku páči. Kto sa volá Muhammad alebo Aiša, sa už len veľmi ťažko stane rakúskym katolíkom.
Čo sa týka tých, ktorí opustili katolícku Cirkev preto, aby sa vyhli plateniu cirkevných daní - v roku 2024 opustilo Cirkev v Rakúsku viac ako 71 000 ľudí. Hoci je to menej ako v rokoch 2023 a 2022, stále je to pomerne vysoké číslo.
Alarmujúce je, že z viac ako 4,5 milióna rakúskych katolíkov sa slávenia svätej omše zúčastňuje oficiálne menej ako 10 % katolíkov. Konkrétne v roku 2024 prichádzalo na sväté omše len 372 500 katolíkov týždenne. Mnohí rakúski katolíci navštevujú kostoly sporadicky, napríklad len 1x mesačne, mnohí zavítajú do chrámu len dva - trikrát do roka. Sú však aj takí, ktorí dávajú prednosť sláveniu svätej omše počas všedného dňa namiesto nedele.
Povinnosť navštíviť svätú omšu v nedeľu spĺňa len naozaj mizivé percento z celkového počtu rakúskych katolíkov. Situácia sa ešte viac zhoršila po covide, kedy sa nemohlo chodiť do kostola, takže mnoho veriacich si odvyklo od praxe navštevovať svätú omšu.
Okrem počtu moslimov sa však v Rakúsku rozrastá aj počet Rakúšanov, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu. Dnes sú preto moslimovia najväčšou náboženskou skupinou vo verejných školách vo Viedni, dôvod je prozaický - ak moslimské deti nechodia povinne do rakúskych škôl, rodičia sa dostanú do nemalých problémov.
V súčasnosti je v Rakúsku viac moslimov ako protestantov. Po rímskokatolíckej cirkvi je islamská komunita druhá najväčiša náboženská skupina v Rakúsku. Moslimovia tiež vyučujú svoje náboženstvo na školách, vo Viedni máme školu pre vzdelávanie učiteľov islamu pre základné a stredné školy, a uvažuje sa tiež, že na univerzite vznikne stredisko pre vzdelávanie imámov.
V Rakúsku, na rozdiel od Slovenska, je ich prítomnosť viditeľná. Momentálne pripravujeme oslavy stého výročia zákona o islame v Rakúsku. Rakúsko - Uhorsko už v roku 1878 anektovalo časť Bosny a Hercegoviny, čím sa obyvateľmi monarchie stalo 450 000 moslimov. Títo „Bosniaci“, ako ich nazývali, boli základom pre prijatie zákona o islame z roku 1912. V sedemdesiatych rokoch bol novelizovaný, pretože vtedy už tu bolo veľa prisťahovalcov z moslimských krajín.
| Rok | Odišlo z cirkvi | Prijatých do cirkvi |
|---|---|---|
| 2020 | 58 727 | |
| 2021 | 72 222 | |
| 2022 | 90 975 | 4 771 |
Oficiálna stránka rakúskej katolíckej cirkvi prišla so štatistikami za rok 2022, ktoré sú… jemne povedané šialené. S chladným matematickým kalkulom, bez „zbytočných“ emócií oznamuje, že ju v minulom roku opustilo viac ako 90-tisíc duší. Kdejaký McDonald by sa pri takom apokalyptickom prepade triasol, ale, ako sa zdá, pre rakúskych biskupov je to len štatistika. Hlavne, že Cirkev pod ich vedením veselo napreduje vo svojej „otvorenosti“.
Cirkev teda u našich susedov opustilo v roku 2022 presne 90 975 ľudí, kým prijatých do nej bolo 4 771 nových veriacich. Na 4 nových tu teda máme 90 (!) odchádzajúcich. Portál Rakúskej biskupskej konferencie, katolisch.at, uvádza, že v minulý rok došlo k výraznému nárastu odchodov, aj keď i štatistiky za predošlé obdobie sú celkom „pekné“: „V roku 2021 vystúpilo z katolíckej Cirkvi 72 222 ľudí, v roku 2020 to bolo 58 727 ľudí,“ píše sa ďalej na stránke.
Inak povedané: od uvedenia covidovej dystopie, kedy cirkevná hierarchia spolu s vládami zatvárali kostoly, obmedzovali veriacich na ich právach, odmietali im podávať sv. prijímanie inak ako do rúk (atď.), prišla rakúska katolícka cirkev o neuveriteľných 221,8-tisíc veriacich!
Aby sme však náhodou „neskresľovali“, katolisch.at hlási, že spomínaných 90-tisíc odpísaných duší za minulý rok je v podstate len mierny pokles na úrovni 1,97 percenta. Ešteže tak. Do Cirkvi v Rakúsku dokonca za uvedené trojročné obdobie vstúpilo - a teraz sa podržte - 13 359 ľudí.
Najmenej ovečky odchádzali z kantónov, kde nie sú cirkevné dane. Najviac odišlo z oblastí susediacich s Nemeckom…
Odchod každej jednej duše z katolíckej Cirkvi je nevyčísliteľná katastrofa - pretože týmto dušiam hrozí reálne nebezpečenstvo večného zatratenia. Správcovia, ktorí takto zle spravujú Pánovu vinicu, by sa však mali taktiež triasť. Pretože nik nepozná hodinu, kedy Pán príde skontrolovať svoju vinicu.